Kedy Slovensko podporí vlaky, bicykle? Zdravie?

Ako ste pricestovali?

Električkou. Chcela som ísť autobusom, no ušiel mi pred nosom.

Nebolo by to lepšie autom?

Rýchlejšie možno áno, ale pohodlnejšie nie. Do centra Bratislavy nikdy nechodím autom, ak to nie je nutné. Nedáva mi to zmysel.

Prečo?

Už keď boli moje deti menšie, veľmi rada som sa s nimi presúvala hromadnou dopravou. Dávalo mi to slobodu. Nastúpila a vystúpila som, kde som chcela, nemusela som hľadať parkovacie miesto, potom sa vracať na parkovisko, riešiť, či deti zaspia, nezaspia. V meste je jednoduchšie pohybovať sa prostredníctvom MHD.

Robíte to aj kvôli klíme?

Samozrejme. Automaticky sa zamýšľam nad tým, čo je ekologickejšie. Je to pre mňa priorita, aj keď to niekedy nie je pohodlné. Ak napríklad nezoženiem ekologický prášok v obchode, tak ho idem radšej pohľadať do druhého. Už dlhšie sa snažím meniť návyky a stále je množstvo vecí, ktoré by som potrebovala zlepšiť.

Ak bude viac ľudí ako vy, naozaj to pomôže zlepšiť klímu?

Takýmto spôsobom to nedokážeme. Je dobré, že to ľudia robia. Ale ide o pomalú zmenu. Keď som dnes išla na rozhovor s vami, videla som dve reklamy orientované na životné prostredie. Jedna dávala do súvisu spotrebu mäsa a klimatickú zmenu a druhá bola o nákupnej taške. Pred pár rokmi takéto niečo nebolo bežné. Vidno, že spoločnosť sa mení. No dostali sme sa do bodu, keď nemáme čas na pomalé zmeny. Potrebujeme ráznejšie a rýchlejšie rozhodnutia. A najmä také, ktoré ľudia svojimi návykmi nevedia ovplyvniť. Napríklad ako sa vyrába elektrina, ktorú používame.

A kto by mal urobiť tie razantné zmeny?

Politici a firmy. Najsilnejší krok, ktorý môžu ľudia urobiť, je žiadať od zodpovedných systémové zmeny. Vyjadria sa alebo ukážu akýmkoľvek spôsobom, že je to dôležité. Nepôjdu dnes večer do kina, ale prídu na demonštráciu, podpíšu petíciu. Ktorá napokon presvedčí politikov. Takto vieme dosiahnuť veľa.

Vláda už má predstavu, do čoho treba v doprave investovať najbližších desať rokov. Až 78 percent investícií pôjde do rozvoja individuálnej osobnej cestnej dopravy, sedem percent do železníc. Dve percentá do verejnej cestnej dopravy. Ako to hodnotíte?

Je to tragédia! Nemusíme sa dlho zhovárať o tom, v akom bezútešnom stave sú slovenské železnice. Keď ľudia stále bežne vtipkujú o tom, či ich vlak horel, alebo nehorel. Obrovské množstvo ľudí by sa chcelo prepravovať hromadnou dopravou, ak by mali systém. Ale ten systém nie je. Niekedy je úplne nemožné niekam pricestovať v normálnom čase bez toho, aby si človek sadol do auta. Vlastne je to až príliš časté.

Ale prečo by sme nemali takto investovať? Veď máme rozbité cesty, nedokončené diaľnice, zápchy.

Netvrdím, že nemáme stavať lepšie komunikácie, opravovať cesty, ale ten pomer investícií je desivý! Hromadná doprava je u nás dlhodobo poddimenzovaná. Hľadí sa na ňu ako na niečo podradné. A pritom ľudia, ktorí veľa cestujú, vidia, ako dobre funguje verejná doprava v iných štátoch a ako to pomáha ľuďom. Ale nie je to len o tom. Prioritou v boji s klímou je predsa znižovanie emisií. Na Slovensku emisie dlhé roky v absolútnych číslach klesali, ale v niečom predsa len rastú – v individuálnej doprave. A to je problém. Treba konečne nabrať odvahu a vrhnúť sa do verejnej dopravy. Stále sme však statusovo nastavení na autá.

Máme ich zrazu prestať používať?

Nie! Ale vedeli by sme nastaviť systém hromadnej dopravy, ktorý by bol pre ľudí prospešnejší. Ktorý by nám pomohol znižovať emisie, zlepšovať verejné zdravie, kvalitu ovzdušia.

Bude mať budúci rozvoj dopravy vplyv nielen na klímu, ale aj na zdravie obyvateľstva?

Znečistenie ovzdušia pochádza z dvoch hlavných zdrojov. Prvým sú priemyselné podniky. No v mestách je to najmä doprava. Bratislava má síce šťastie na dobrú geografickú polohu, vďaka ktorej sa smog rozfúka, ale to neznamená, že to nepredstavuje problém. Podľa výpočtov máme na celom Slovensku 5 000 predčasných úmrtí ročne kvôli znečistenému ovzdušiu. Klimatická zmena to zhorší. Čím bude viac sucha, čím bude mestské prostredie prašnejšie, tým horšie to bude pôsobiť na výskyt respiračných chorôb. Prašné a suché prostredie napomáha rozširovaniu znečisťujúcich látok v ovzduší.

V poslednej správe tvrdíte, že ak by sa na Slovensku zlepšila cyklodoprava, štát by ušetril miliardu eur ročne. Ako?

Pretože znečistené ovzdušie nás podľa OECD v roku 2015 stálo takmer 10 miliárd eur, asi 6,5 hrubého domáceho produktu krajiny. Spolu s Českom, Poľskom a Maďarskom patríme ku krajinám s najviac znečisteným ovzduším v EÚ. Utlmenie individuálnej automobilovej dopravy v mestách a posilnenie cyklodopravy by znížilo túto záťaž. Vedci navyše preukázali, že pravidelná jazda na bicykli dokáže znížiť riziko úmrtia na kardiovaskulárne choroby o viac ako polovicu. Riziko výskytu rakoviny to zníži o 45 percent. Čo všetko v konečnom dôsledku znamená menší tlak na zdravotnícke výdavky. Musíme konečne zmeniť spôsob, akým sa pozeráme na výdavky.

Ako?

Pamätám si, ako sme na nepriame výdavky upozorňovali pri uhoľných elektrárňach. My stále do výdavkov zarátavame iba priame, jasné náklady. Koľko to stojí postaviť, prevádzkovať, opraviť. Ale nerátame náklady, ktoré sú spojené s vplyvom. A ten sa najviac dotýka zdravia obyvateľstva, zničeného životného prostredia, ktoré musíme sanovať, zachraňovať, čo stojí peniaze. A pritom je evidentné, že to súvisí s konkrétnym zdrojom znečistenia. Nepriame náklady potom padajú na hlavy samospráv, štátu, bežných ľudí. Ak máme v mestách znečistené ovzdušie, ktoré spôsobuje ochorenia, ich liečba stojí peniaze. Máme predčasné úmrtia, to znamená, že strácame ľudí, ktorí by boli ešte ekonomicky aktívni. Neuvedomujeme si, že používanie auta má ďalšie náklady, príkoria, ktoré znáša celá spoločnosť. Za naše pohodlie nakoniec trpko zaplatí niekto iný.

Európska únia chce spoločnosť po koronakríze ochrániť tak, že podporí masívne investície do ochrany životného prostredia. Je to správna cesta?

Opatrenia do ochrany životného prostredia sa vnímajú ako čierna diera. Zhltne peniaze a nemáte nič, žiadnu návratnosť. Ale toto predstavuje absurdné uvažovanie, veď od životného prostredia sú závislí ľudia, spoločnosť, ekonomika. Potrebujeme čistú vodu, čistý vzduch.

Ako inak by mal štát investovať do dopravy?

Primárne je posilniť železnice. Nejde len o väčší počet vlakov, ale aj lepšie služby, lepšie spojenia. Aby sa vlaky dostali do stavu, že budú atraktívnejšie pre ľudí. Motivácia cestujúcich vo vlaku je rôzna. Niekto chce byť ekologický, niekto chce len zobrať deti na výlet vlakom. Keď tam však zažijú nepríjemnú skúsenosť, že stoja na chodbe, nefunguje vetranie, je tam teplo alebo sa v zime nekúri, tak si to druhýkrát rozmyslia. Pri autobusovej doprave by bolo dobré vymieňať vozové parky, čo by veľa samospráv aj chcelo robiť.Stačí sa pozrieť do Viedne, ktorá je jedným z miest, ktoré najlepšie zvládlo verejnú dopravu. Mnohé mestá už dávno pochopili, že sa musia odbremeniť od individuálnej dopravy. Nie je možné, aby sa všetci obyvatelia presúvali vo vlastnom aute. Inak mesto skolabuje. Áno, sú americké mestá, kde máte desaťprúdové diaľnice, bez auta sa nikam nedostanete a polovicu rozlohy mesta zaberajú cesty. Ale toto si nemôžeme dovoliť a ani by sme to nemali chcieť. Pretože sú tam tie externality – zdravie, znečistenie ovzdušia a emisie, ktoré nás o niekoľko rokov dobehnú oveľa drastickejším spôsobom.

Podarí sa však zmeniť vnímanie toho, čo je skutočný problém?

Práve po koronakríze sa naskytá úžasná príležitosť nastaviť spoločnosť inak. Aby sme žili v zdravšom prostredí. Európska únia vyhlásila, že neupustí od svojich klimatických a environmentálnych cieľov, že sa to nezastaví. A to mnohým ľuďom dáva nádej. Aby naše deti budúcnosť zvládli. Ale aj my, keď už budeme v seniorskom období. Ak sa dnes nedokážeme dostatočne dobre postarať o seniorov, ako sa budeme o nich, vlastne o seba, v budúcnosti starať v krízovom režime? Keď budeme mať problémy s úrodou, vodou, s ďalšími vecami?

Na väčšiu podporu mestskej hromadnej dopravy, bicyklov namiesto áut vyzvali svoje vlády v spoločnom liste primátori hlavných miest V4. Ako sa na to pozeráte?

Je to výborná iniciatíva. Len mi je ľúto, že o tom viac nerozprávajú. Nejde totiž len o cyklodopravu. Veľa miest si po koronakríze uvedomilo, že potrebujú zmeniť dopravný systém. Predstavte si, aj taký Londýn, ktorý to má už celkom dobre zvládnuté, ide teraz razantne investovať do cyklodopravy a ďalších nízkouhlíkových dopravných systémov. Hlavným posolstvom miest V4 je to, že sú dôležitou súčasťou riešenia klimatickej krízy. Väčšina obyvateľstva žije v mestách, mestá majú veľké emisie a dokážu veľa a rýchlo ovplyvniť. Viacero miest sa preto spája do klimatických iniciatív. Ale dôležité je, že tento hlas tentoraz vyšiel práve z krajín V4.

Prečo?

Často si neuvedomujeme, ako veľmi rezonuje hlas krajín V4 v rámci EÚ. Naše krajiny veľakrát zablokovali opatrenia voči klíme. A teraz si v EÚ všimli, že sa hlavné mestá krajín V4 prihlásili k ambicióznym cieľom. Tieto mestá neraz vystupovali ako opozícia proti vládam v ich krajinách. Vlani sa Slovensko ako prvá krajina v rámci V4 prihlásila k cieľu dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050. Na Slovensku sme to skoro vôbec nevnímali, ale v rámci EÚ to bola veľká vec. Obrátilo sa nás veľa očí. Doma si často myslíme, že Slovensko je malá krajina, že nič nevieme, nič nedokážeme, sme slabí, ale to nie je pravda! Keď sa Slovensko prihlásilo k uhlíkovej neutralite, povzbudilo to ďalšie krajiny. Svet pozorne vníma, že máme prezidentku, ktorá zdôrazňuje klimatickú krízu, životné prostredie. Do volieb nás vnímali ako krajinu, ktorá sa uberá lepším smerom.

A po voľbách?

Prišla „korona“. Ešte len zisťujeme, akým smerom sa vydáme. Pred voľbami sme počuli množstvo pekných sľubov (na chvíľu sa odmlčí). Dnes nie som presvedčená, že je chuť ich naplniť. Signál z Európskej únie je jasný, rozhodnutia európskych politikov smerujú ku klimatickým opatreniam. Ale nezdá sa mi, že by to Slovensko dostatočne reflektovalo. Stačilo sa započúvať do vyjadrení politikov na domácej pôde. Nevšimla som si, žeby náš premiér posunul klimatickú krízu na prvé miesto ako najvážnejší problém, ktorému čelíme. Minister životného prostredia to z času na čas spomenie, ale rovnako nemám pocit, že ide o kľúčovú tému. Pritom všetky informácie a dáta od vedcov sú jednoznačné – klimatická kríza by mala byť priorita číslo jeden.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

cyklotrasa, bicykel,centrum Bratislava Cyklotrasy na Slovensku nie sú rozvinuté, ale mestá sa snažia o ich rozvoj.

To ale teraz majú politici prestať riešiť iné problémy?

Práve naopak. Klimatická kríza zasahuje do všetkých sektorov. Preto teraz musíme dávať pozor, či opatrenia, ktoré sa robia v stavebníctve, energetike, poľnohospodárstve, vo vodnom manažmente, zohľadňujú klimatický aspekt. Treba všetky opatrenia nasmerovať tak, aby sa redukovali emisie skleníkových plynov. A to sa dá.

Český premiér Andrej Babiš sa už v úvode koronakrízy vyjadril v tom zmysle, že možno teraz „Európa zabudne na svoje green dealy (zelené plány)“, najmä keď kvôli koronavírusu hrozí recesia. Nie je jediným politikom, ktorí ozelenenie ekonomiky považuje za likvidačné. Nemá pravdu?

Nie! Toto je presne to nastavenie myslenia, v ktorom ignorujeme závažné následky, ktoré klimatická kríza prinesie. Samozrejme, že pre určitý priemysel to bude likvidačné, napríklad pre uhoľné elektrárne, ale iné odvetvia môžu profitovať. Uvažovanie o tom, že ešte stále máme na výber, je úplne mimo reality! Predstava, že môžeme pokračovať ako doteraz, že môžeme zvyšovať produkciu, spotrebu, hoci to môže znamenať, že budeme mať trochu znečistenia, trochu menej lesov, trochu úmrtí, je absolútnym nepochopením súčasného stavu. My nemáme na výber! Prírodných zdrojov ubúda, budeme zápasiť s obrovskými ekonomickými problémami spôsobenými extrémami v počasí, neúrodou, nedostatkom vody.

Lenže toto zakaždým znie ako z katastrofického filmu.

Je ťažké to prijať. Ale prognózy vedcov sú zreteľné v tom, že ak nebudeme riešiť klimatickú krízu, ekonomické následky budú radikálne horšie, ako keď ju budeme riešiť. Toto hovoria poprední ekonómovia. Nevidím do hlavy Babišovi, neviem, či neverí vedcom, ale toto predstavuje uvažovanie z minulého storočia – že nemôžeme robiť zmeny, lebo nám to poškodí ekonomiku. My si, naopak, nemôžeme dovoliť to neriešiť. Lebo to bude oveľa horšie. A oveľa drahšie.

Ale množstvo ľudí klimatickými opatreniami môže prísť o prácu. Baníci.

Lenže klimatické opatrenia vytvoria množstvo pracovných miest. Zoberte si napríklad zatepľovanie a celkovú obnovu budov, ktorá podľa Svetovej banky pre Slovensko predstavuje veľký potenciál na znižovanie emisií. Tieto miesta nebudú nárazové, budú udržateľné, nebudú koncentrované, ale regionálne rozložené po celom Slovensku. Nedávno vydal Inštitút environmentálnej politiky štúdiu, ako by zavedenie uhlíkovej dane alebo cla podporilo výrobu v regiónoch, ako by to zvýšilo zárobky. U nás patria k najväčším znečisťovateľom oceliarne U. S. Steel v Košiciach. Ak by sa zatvorili, tak by sa otvorili niekde inde a naďalej by produkovali emisie, možno aj za horších podmienok. To nie je riešenie. Riešenie je ekologizácia existujúcej výroby.

Európska únia je zodpovedná len za desať percent celosvetových emisií. Nie je to márna snaha?

Európska únia predstavuje jeden z najväčších trhov sveta. Odoberáme produkty, ktoré sa vyrábajú inde, a aj emisie sú teda produkované mimo nás. Ak by sa to skutočne prepočítalo, čo ak sa ukáže, že najväčšiu zodpovednosť na emisiách má EÚ?

Čo vás inšpirovalo, keď ste zakladali iniciatívu Znepokojené matky?

Anglická iniciatíva Mothers Rise Up! Matky, povstaňte! Jej členovia upozorňovali počas Dňa matiek najmä na fakt, že klimatická kríza najviac zasahuje zraniteľné skupiny obyvateľstva. A to najmä v krajinách, ktoré najmenej prispeli ku klimatickej zmene. Matky s deťmi pociťujú dôsledky ako prvé. Zažila to väčšina žien aj u nás. Ľudia na materskej alebo rodičovskej dovolenke sú zrazu odkázaní na štát, ktorý ich podporuje málo alebo v niektorých krajinách ich nepodporuje vôbec, na manžela, manželku a zrazu sú ekonomicky extrémne zraniteľní. V momente, keď príde sucho, keď ubúdajú vodné zdroje, začnú to najviac pociťovať najcitlivejšie skupiny obyvateľstva.

A aký bol váš cieľ?

Dali sme priestor matkám a otcom vyjadriť svoje obavy o budúcnosť detí. Naše deti budú vedieť, či sme to dokázali, alebo nie. Systém, ktorý dnes funguje, môže spadnúť. Nevieme si ani len predstaviť, aké sociálne nepokoje to vyvolá, aké politické systémy vzniknú, ako sa s tým ľudstvo vyrovná. Zrazu vidíte budúcnosť úplne inak. Jedna z mojich „spolumatiek“ to vystihla – vyberáme škôlky, riešime krúžky, športy, jazyky, a potom nám to celé zomelie klimatická kríza, lebo to nikto nerieši?! Keď sme my mali 16 rokov, nikto z nás nezažil taký neistý pohľad do budúcnosti.

Ale bude vás niekto počúvať?

Ľudia si myslia, že politici kašlú na ľudí. To vôbec nie je pravda. Za tie roky, čo som pracovala v environmentálnom hnutí, som toľkokrát videla, ako sa zmenili veci, keď ľudia neboli ticho. Angažovanosť má zmysel. Len sa bojím, že to ide pomaly.