Kto ničí viac? Neporiadny turista alebo poriadny pilčík?

, 15.09.2020 06:00
traktor, Bielovodská dolina, príroda, ničenie,...
Národná prírodná rezervácia Bielovodská dolina. Autor:

Na Slovensku sa turista nemôže pohybovať v národných parkoch mimo chodníka. Aby neublížil prírode. Ale v tých istých územiach, dokonca aj v najprísnejšie chránených rezerváciách, dodnes prebieha ťažba. Tá neubližuje prírode? Na podobné rozpory poukazujú výskumník ekológie lesa Ondrej Kameniar a ochranár Karol Kaliský.

Pred pár dňami ste dokončili rozšírenú verziu Cesty hrdinov SNP, 905 kilometrov z Uble na Devín. Ste výskumník, študujete biotopy, vtáctvo, stromy. Aký dojem máte z takejto prehliadky lesov?

O: Pôvodne som vlastne chcel ísť radšej do zahraničia. Hovoril som si, že ak mám stráviť tri týždne v horách, tak nech sú aspoň pekné. No korona zmenila naše plány. Presne som vedel, aké pohľady u nás uvidím. Ale potom som si povedal, že sa aspoň lepšie zoznámim s realitou. Nuž a celkový dojem? Áno, máme veľa pekných miest. Ale vidieť, že stále nevieme oceniť skutočný význam prírody. Hory naďalej vnímame predovšetkým ako zdroj dreva. Boli to smutné pohľady, v Nízkych Tatrách, vo Volovských vrchoch. Zaskočila ma ťažba pekných prirodzených lesov na hrebeni Čergova. Rovno na červenej turistickej značke, medzinárodnej magistrále sa ťahali meter hrubé buky.

A vy by ste sa podujali na také niečo?

K: Vyrastal som v Nízkych Tatrách, ktoré sú dnes najzdevastovanejším chráneným územím Slovenska. Pralesné lokality, ktoré som spoznal, ktoré som si zamiloval, sa premenili na umelo zalesňované holiny zbrázdené lesnými cestami, trvalými jazvami na tvári hôr. Karpatská divočina sa tu premieňa na kukuričné pole. Takže radšej už nenavštevujem miesta, ktoré ma vnútorne zraňujú. Je to, akoby ste prišli o časť tela.

Spomínali ste, že vás táto cesta utvrdila najmä v tom, že ochrana prírody na Slovensku nefunguje ideálne. Prečo?

O: Sme v situácii, akoby vám horel dom, a vy idete utierať poličky od prachu. Tretina územia krajiny je v nejakom stupni ochrany. Máme národné parky, v ktorých sú turisti pod drobnohľadom a sú pokutovaní za maličkosti. A v tom istom území vidí človek vyrúbané celé doliny.

Dostali ste pokutu?

O: (Ukazuje fotku). Za stanovanie na Kráľovej holi hneď pri vysielači. Rovno pod vežou, na trávniku, kde sa povaľovalo množstvo odpadkov. Ráno sa objavil strážca prírody Dan Harťanský a dostali sme pokutu 20 eur. Menovite by som ho nespomínal, keby nebol vedúcim odboru strážnej služby Štátnej ochrany prírody. To znamená, že jeho správanie má vplyv na mnohých ďalších ľudí. Pozeral som si potom aj jeho mediálne výstupy: problém sú vraj nezodpovední turisti, fotografi, cyklisti, zbieranie lesných plodov na ťažbou zdevastovaných svahoch, poprípade odpadky a motorkári. O ťažbe v ochranných lesoch, developeroch a poľovníkoch som sa nedočítal. Toto vo mne umocnilo dojem, ktorý sa zbiera už dlho. Ľudia, ktorí by mali chrániť prírodu, sa zameriavajú na detaily. Podobných zážitkov mám veľa. Je smutné, že sa tvárime, že chránime prírodu, ale v skutočnosti len zakrývame neschopnosť riešiť skutočné problémy. Takto vzniká pochopiteľná averzia voči ochrane prírody. Ak je cieľom ochrana a obnova krajiny, tento prístup dvojakého metra skutočne nedáva zmysel.

Poškodzuje prírodu stanovanie pod vysielačom?
Poškodzuje prírodu stanovanie pod vysielačom? Autor: Ondrej Kameniar

Nuž ale porušili ste pravidlá národného parku. Strážca si konal povinnosť.

O: Áno. Otázne je, či sú pravidlá dobre nastavené. Človek môže spoznať prírodu len vtedy, ak v nej je. Ak spí v hoteli a vyvezie sa na lanovke, tak ju veľmi nespozná. Mnohí ľudia, ktorí prespávajú v horách, zažívajú divokú prírodu, majú k nej omnoho vrúcnejší vzťah a intuitívne ju chránia. Ten vzťah vznikne len vtedy, ak si ju pustíte na kožu. Nemali by sme ľudí od toho odstrašovať. Skôr ich treba podchytiť, manažovať, vzdelávať, vysvetliť im, ako sa tam majú správať. Nie represiami, ale pozitívnou formou. Apropo, povinnosťou strážcu je zabrániť ničeniu chráneného územia. Prioritu by logicky mali mať najviac deštruktívne aktivity. A to určite nie je stanovanie vedľa asfaltky.

Ale čo je zlé na tom, dávať pozor, či ľudia nešliapu mimo chodníkov? Či nebivakujú tam, kde nesmú?

K: Dva príklady. V Tichej doline v roku 2007 aktivisti blokovali ťažbu v území národnej prírodnej rezervácie. Priamo pod hniezdom orla skalného. Orly sú mimoriadne citlivé na vyrušovanie. A čo urobil štát? Namiesto toho, aby toto územie prísne chránil, snažil sa represívne trestať ľudí, ktorí na ochranu nastavili vlastnú kožu. Traja policajti môjmu priateľovi filmárovi poškodili koleno. Aktivisti si uvedomovali hodnotu tamojšej prírody. No štát ich chcel postihovať za to, že boli mimo chodníka. Absurdnejšiu situáciu si ani neviem predstaviť. Mimo chodníka sa len v území Tatier počas turistickej či hubárskej sezóny pohybujú desaťtisíce ľudí. Ak by sme hodnotili ich vplyv na ekologickú hodnotu prostredia, pravdepodobne by sme nezistili nič. Ale ak vyťažíme tisícky hektárov starých lesov, tak sme to isté prostredie odprírodnili a nenávratne ekologicky poškodili, to územie sa bude spamätávať tisíce rokov! Hospodárske aktivity, ktoré v národných parkoch dnes prebiehajú, majú fatálne následky a môžeme ich označiť za ekologickú katastrofu.

A druhý príklad?

K: Môj bratranec zaplatil pokutu 4 000 korún za pohyb v TANAP-e mimo chodníka, zachytila ho fotopasca na starej ceste v Tichej doline. V rovnakom čase sa v tom istom území diali aktivity, ktoré štátne inštitúcie prehliadali, s ktorými cez svoje stanoviská dokonca súhlasili, a ktoré mali fatálne následky na úbytok biotopov a chránených druhov, za všetky spomeniem hlucháňa.

Naznačujete, že sa úrady, ktoré mali prírodu chrániť, podieľali na jej ničení?

Spoločnosť dnes veľmi citlivo vníma trestnoprávnu rovinu zločinov proti ľudskosti a požaduje ich potrestanie, tá istá spoločnosť si ešte stále dostatočne neuvedomuje, že zločiny na prírode majú rovnakú relevanciu.
Karol Kaliský, ochranár

K: Štátne inštitúcie sa celé roky len prizerali na ničenie prírody alebo dokonca aktívne na ničení spolupracovali. Tá istá Správa Národného parku Nízke Tatry, ktorá dnes veľmi represívne postihuje turistov v Nízkych Tatrách, dlhodobo prehliadala devastáciu lesného prostredia, čo má okrem iného za následok aj aktuálnu žalobu, ktorú Európska komisia podala na Slovenskú republiku. Iniciatíva My sme les podala na inšpekciu životného prostredia viac ako 15 podnetov kvôli ničeniu biotopov hlucháňa. Túto činnosť však mali robiť štátni ochranári, majú na to ľudí aj zákon. Majú právomoci, ktoré ich na to oprávňujú aj zaväzujú. Do týchto ťažbou zdevastovaných území majú turisti vstup zakázaný. Navyše, keby sa tu mohli voľne pohybovať turisti, stali by sa z nich tiež advokáti nízkotatranskej prírody, vedeli by totiž, aké hodnoty ukrýva. Toto Štátna ochrana prírody dosiaľ nepochopila. Namiesto toho, aby návštevníkov vnímali ako spojencov a podávali im pomocnú ruku, považujú ich za nepriateľov.

O: Opísal by som ďalší zážitok. Robím výskum vtákov v pralesoch. V Bielovodskej doline bol uzatvorený turistický chodník ako mnohé ďalšie tatranské chodníky mimo sezóny. Bol som tam služobne, mal som všetky povolenia. Prešiel som cez rampu a zrazu som mal za sebou rozbehnuté terénne auto, z ktorého vyskočil na mňa pes a za ním pracovník Štátnych lesov TANAP-u. Musel som vysvetľovať, čo tam hľadám, ukázať všetky povolenia. Vyjasnilo sa to. Prešiel som pár kilometrov a videl som, že sa tam nerušene pracuje, ťahá sa drevo. Bielovodská dolina je rezervácia! Vtedy mi tá absurdita udrela do očí. Pred čím chráni tá závora? Pred turistom, ktorý prejde po vyšliapanom chodníku a neurobí žiadnu škodu? A čo traktor, ktorý tam rýpe svahy a na tisícročia ovplyvňuje vývoj ekosystému, to nie je problém? Navyše, je vedecky dokázané, že príroda v neporušenom stave má na ľudskú psychiku oveľa priaznivejší vplyv ako rúbanisko.

Ako to súvisí?

O: Zjednodušene – pohľad na zachovalú krajinu človeka ozdravuje. Pohľad na zničenú krajinu ho ničí. A to bol aj dôvod, prečo som nechcel ísť na Cestu hrdinov SNP. Keď ide človek do hôr, chce si oddýchnuť a nie sa viac ničiť. Chránené územia by človeka nemali psychicky ničiť. Nehovoriac o ďalších funkciách, ktoré hospodárením a ťažbou utrpia.

Mal by sa teda turistom umožniť voľnejší pohyb?

K: Zákaz pohybu mimo chodníka má ten efekt, že ľudia vnímajú ochranu prírody ako niečo, čo je proti nim. Nerozumejú tomu, pretože vidia, že v tom istom území sa môžu pohybovať lesné traktory. Je jasné, že potom majú averziu voči ochrane prírody.

Chcete úplne zrušiť tento zákaz?

K: Pozor! My nie sme proti tomu, aby zostali územia, kde nesmie ľudská noha vkročiť. Ale musí to byť postavené na odbornom posúdení. Na toto má slúžiť ŠOP a nie na to, aby s prepáčením, buzerovala turistov. Jej úloha je poskytovať servis ľuďom. Takto je to všade vo svete. Mali by byť odbornými sprievodcami. A zároveň by nemal platiť plošný zákaz pohybu. Štátna ochrana prírody by mala zdôvodniť zákazy pre konkrétne lokality. Napríklad zmapované hniezdiská orla skalného. Vieme vyčleniť dostatočne veľké zóny, ktoré ich ochranu zabezpečia. Ak to správne podám turistovi, určite to pochopí a prijme. Ale paušálny zákaz v území, kde sú povolené hospodárske aktivity, ktoré majú brutálny dosah na prírodu, turista neprijme.

Spomínali ste podnety od My sme les. Museli ste pritom porušiť pravidlá, ísť mimo chodníkov?

K: Ak ktokoľvek vidí, že sa ubližuje druhému človeku, je prirodzené, že zakročí. Sme presvedčení, že ten istý princíp platí aj pri ochrane životného prostredia. Napriek tomu, že spoločnosť dnes veľmi citlivo vníma trestnoprávnu rovinu zločinov proti ľudskosti a požaduje ich potrestanie, tá istá spoločnosť si ešte stále dostatočne neuvedomuje, že zločiny na prírode majú rovnakú relevanciu. A rovnako sa nás dotýkajú. Presne tak, ako sa pokúsim zachrániť život človeka, ktorý je v ohrození, mal by som to urobiť aj v prípade prírody, ktorú ohrozuje napríklad ťažba. Ak vidím, že niekto ide zastreliť kamzíka, nemal by som sa nečinne prizerať a je možné, že budem nútený porušiť niektoré ustanovenia zákona o ochrane prírody – pohyb mimo chodníka. Ale ten vyšší princíp, ktorým je či už záchrana ľudského života, alebo prírodných hodnôt, by mal byť na prvom mieste.

A teda, porušovali ste pravidlá?

K: Chodili sme po celom Slovensku, zistili sme toľko ťažieb v biotope hlucháňa, koľko nezistila celá ŠOP, ktorá má stovky zamestnancov. Je to jej úloha. Nie vždy sme mali povolenie na vstup mimo chodníka. Nuž a stalo sa to, že Slovenská inšpekcia životného prostredia (SIŽP) v týchto prípadoch vždy vyhodnotila, že biotop síce bol ťažbou zasiahnutý, ale neboli porušené zákony, lebo zákon o ochrane prírody umožňuje spracovať kalamitu a lesný zákon to dokonca prikazuje. Zákon síce nebol porušený – ale pacient to neprežil. Nuž a tá istá inšpekcia sa nás pýtala, čo nás oprávňovalo vstupovať na tie pozemky. Hrozila nám pokuta až do 5 000 eur, ale zničenie biotopov nevyčísliteľnej hodnoty nebolo sankcionované vôbec. Pritom ak by sme hovorili len o ekosystémových službách, išlo by o škodu v stovkách miliónov eur. Keby inšpektori životného prostredia zodpovedné subjekty za ničenie biotopov primerane sankcionovali, tak by sa to nedialo. Miesto toho vyšetrujú ľudí, ktorí poukazujú na skazu nepredstaviteľných rozmerov.

Ochranár Karol Kaliský.
Ochranár Karol Kaliský. Autor: Andrej Barát, Pravda

Vy ste predtým pracovali v Štátnej ochrane prírody. Ako ste to vtedy vnímali?

K: Mal som ako verejný činiteľ právomoci porovnateľné s právomocami policajta. Pamätám si na školenie, ktoré viedol pán Harťanský. Je šéfom strážcov prírody. Nebolo to o tom, ako vzdelávať, usmerňovať turistov, ako im pomáhať, viesť ku vzťahu k prírode. Bolo to školenie, na ktorom boli dvaja štátni policajti, ktorí nám vysvetľovali, ako máš spacifikovať turistu. Ako ho máš kopnúť, ako mu vykrútiť ruku, nasadiť putá. Toto nás učili. Keď som začal robiť na projekte na záchranu kamzíka v Tatrách, dostal som pokutové bločky. Práca strážcov bola hodnotená aj cez to, koľko pokút sme vybrali.

Ale v prírode sa pohybujú aj ľudia, ktorí nie sú „v pohode“. Nemali ste sám negatívnu skúsenosť?

K: Aj moja manželka sa zapojila do projektu záchrany kamzíka, tiež patrila k strážcom. A obaja sme veľmi rýchlo pochopili, že je oveľa lepšie ľuďom vysvetliť, že nie je správne kúpať sa v plese, umývať si v ňom zuby, že to má dramatický vplyv na krehký ekosystém, že tam žijú vodné živočíchy, ktoré sú citlivé aj na minimálnu zmenu chemizmu. Uvedomili sme si, že ak rozdáme pokuty, zanechá to zlý dojem a spôsobí to len averziu voči ochrane prírody. Ale ak sa ľudia stretnú so strážcom, ktorý im to pokojne vysvetlí, tak je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že sa dosiahne želaný efekt. Raz som uložil pokutu, keď som videl, že dotyčný človek je necitlivý voči mojim argumentom. Spúšťal sa z vrcholu Bystrá v Západných Tatrách na horskom bicykli a okolo neho behal vlčiak, ktorý atakoval svištie nory. Takýto človek pokutu dostal. Nespomínam si na iný prípad, kedy som pokutu uložil. Odvtedy som veci riešil vždy dohovorom.

O: Ešte by som sa vrátil k podnetom My sme les. Ani v jednom z nich SIŽP neuznala škodu na prírode. Všetko bolo podľa nich v poriadku, v súlade so zákonom. A nakoniec to vyzerá tak, že nikomu okrem aktivistov to neprekáža. Tento argument niektorí lesohospodári veľmi radi používajú. Ale Európska komisia nás aj „vďaka“ týmto podnetom – zažalovala.

Výskumník Ondrej Kameniar.
Výskumník Ondrej Kameniar. Autor: Pravda, Andrej Barát

Vlani sa riešila ťažba v hlucháňom lese, Muránska planina – Stolica. Aj napriek tomu, že v chránenom území kompletne zmizol les, SIŽP zásahy v tomto lese odobrila, že sa nedeje nič, čo by bolo v rozpore s ochranou hlucháňa. Ako to môžu tvrdiť?

K: Inšpekcia tvrdí, že lesný zákon to umožňuje. Ja tvrdím, že to tak nie je. V zákone o ochrane prírody, paragraf 35 – chránený živočích, je veľmi jasne napísané, že nie je možné poškodzovať biotop chráneného živočícha, nie je možné poškodzovať miesta jeho rozmnožovania, nie je možné ho usmrcovať. A k tomuto reálne dochádzalo.

A v čom bol problém?

K: Inšpekcia požadovala dôkazy. Zdokumentované uhynuté jedince. To je, samozrejme, prakticky nemožné. Vieme to však dokázať cez dobre zdokumentované príklady dramatického poklesu populácie hlucháňa v dôsledku plošnej ťažby, ktorá doslova vygumuje biotop hlucháňa. Inšpekcia však skonštatuje, že tam nebol úmysel zahubiť jedince, a tak paragraf nebol porušený. Ale veď to je, akoby som vedome zváľal bytový dom plný ľudí, a potom by som sa obhajoval, že som potreboval iba tehly a nikoho som pri tom nechcel zabiť.

Ale veď vedci úbytok hlucháňa podložili tvrdými overenými dátami, nie?

O: Presne tak. V chránených územiach nastal pokles populácie hlucháňa o desiatky percent. Udialo sa to presne v tých územiach, kde turistov naháňa ŠOP.

K: Vďaka vedcom máme konkrétne príklady, kde hlucháň úplne vyhynul v dôsledku ťažby. Sú to tvrdé dáta. Napríklad Strážovské vrchy. Existuje priama súvislosť medzi miznutím starých horských lesov a poklesom počtu hlucháňov.

A kde hlucháň prežil?

K: Životaschopné populácie sa nachádzajú v prísne chránených bezzásahových územiach, rezerváciách, alebo v lesoch, ktoré sú v ich blízkosti – v ochranných lesoch, ktoré neboli atakované ťažbou. Ako príklad môžem spomenúť Kasne, Tichú a Kôprovú dolinu, časť ochranných lesov vo Vysokých Tatrách, ktoré neboli vyťažené, aj keď boli ovplyvnené kalamitou. Práve tam populácia hlucháňa rastie, dnes je to pravdepodobne územie s najväčším počtom jedincov hlucháňa na Slovensku.

Nepriniesol by voľný pohyb ešte väčšie škody?

Chránené územia by človeka nemali psychicky ničiť. Nehovoriac o ďalších funkciách, ktoré hospodárením a ťažbou utrpia.
Ondrej Kameniar, výskumník

K: Do TANAP-u každý rok vstúpia asi dva milióny turistov. Vieme, že časť z týchto ľudí sa pohybuje mimo chodníkov. Napriek zákazu chodia na huby, chodia zbierať maliny, chodia sa prechádzať do lesov. Ale poďme hlbšie do dolín, tam sa už pohyb ľudí reálne narieďuje. V samotných záveroch dolín, kde sú prírodné hodnoty najvyššie, stretnete len malé percento z celkového počtu návštevníkov, tam je ten vplyv najnižší. Do Tichej doliny chodím od dvanástich rokov a stále v záveroch jej bočných dolín stretávam tých istých ľudí. Tí, ktorí tam chodili predtým, chodia tam aj teraz. Po ďalšie, ak sú turistické trasy navrhnuté dobre, drvivá väčšina turistov nemá dôvod ich opustiť. Väčšina turistov ide z bodu A do bodu B, urobia si fotku štítu, ktorú zazdieľajú na sociálnych sieťach. Toto je mainstream. Chodníky neopúšťajú, dôvodom je aj strach z divých zvierat. Tých, ktorí to urobia, je tak málo, že ich vplyv je v porovnaní s hospodárskymi alebo developerskými aktivitami zanedbateľný, prakticky neviditeľný.

Mohli by ste uviesť príklad porovnania vplyvu?

K: Ak sa divočinou s popadanými stromami prediera raz za čas nejaký turista, zanechá nejakú trvalú stopu? Nie. Štvorkolka, ktorá by sa v chránenom území nemala vôbec objavovať, spôsobí hluk a zanechá koľaj. To už je dokázateľne činnosť, ktorá prostredie narúša. Ale – poškodzuje ho oveľa menej ako lesný kolesový traktor, ktorý pôdu stlačí výrazne, zasiahne oveľa väčšiu plochu, nejazdí iba po jednej línii. Existujú štúdie, ktoré dokazujú, že v prípade ťažby je v lese mechanizmami zhutnená až tretina plochy! Vzniká priestor pre masívnu eróziu a splavovanie pôdy v dôsledku povrchového odtoku vody po zhutnených povrchoch.

Na začiatku koronakrízy však boli ornitológovia zúfalí. Nafotili množstvo ľudí, ktorí počas hľadania útočiska pred koronou bezostyšne zaparkovali autá v chránených lokalitách, niektorí dokonca priamo pod hniezdom dravca. Fotili si, vyrušovali, nerešpektovali. Ako si môžete byť istí, že väčšina ľudí si nevyloží voľnejší pohyb po svojom?

K: Odpoveď sa skrýva aj v skutočnosti, že na Slovensku nemáme jediný skutočný národný park, ktorý by rešpektoval medzinárodné kritériá. Tie je možné naplniť len vtedy, ak je ochrana ekologických procesov zabezpečená minimálne na 75 percentách územia. Ide teda o desaťtisíce hektárov a veľké dolinové celky. Keď si predstavíme Tichú a Kôprovú dolinu a porovnáme ju s nejakým vtáčím územím, ktoré je rádovo menšie a vedie k nemu priamo prístupová komunikácia, ktorá je verejná, kde sa ľudia môžu dostať autom, hovoríme o dvoch úplne odlišných svetoch. Tam je skutočne atak ľudí veľmi veľký, dochádza k vyrušovaniu hniezdnych párov a poďme to tam riešiť. Tu tie problémy reálne sú. Ale neriešme problémy, ktoré neexistujú. A ešte jedna vec. Problémom je prístup.

Funguje uvoľnenie pravidiel v niektorých krajinách?

K: V bavorskom národnom parku Berchtesgarden boli turistické chodníky veľmi dobre urobené. Riaditeľ národného parku sa čudoval našej otázke, či ľudia chodia mimo chodníkov. Veď nemajú na to dôvod, trasy sú navrhnuté tak citlivo, aby mohli turisti všetko vidieť priamo z chodníka. V Amerike, napríklad v Skalistých horách je voľný pohyb osôb v národnom parku bežný. No niekedy si za to musíte zaplatiť, prípadne si na vstup do národného parku počkať. Na turisticky exponovanejších lokalitách funguje rezervačný systém. Na Šumave zas prevádzkujú zážitkové trasy, ktoré turisti absolvujú na vlastnú zodpovednosť. Na začiatku je tabuľa, ktorá upozorňuje na hrozbu pádu stromov vo vetre. A to je to, čo nám chýba. Preliezať stromy, ohmatať si to, ovoňať. Pochopiť zvnútra. Vidieť premenu štruktúry. Dať ľuďom možnosť zažiť divočinu na vlastnej koži. Práve takto vieme pritiahnuť záujem ľudí. Národné parky majú najväčší potenciál na rozvoj prírodného turizmu, kvôli zážitkom, ktoré ponúkajú. Ale môžu ich ponúkať len vtedy, ak je príroda dobre chránená.

O: Argumenty za obmedzenie pohybu ľudí stoja často na plašení zvierat. A pritom v národných parkoch sa bežne poľuje, hoci je dokázané, že to má oveľa väčší vplyv na správanie zvierat. Na kamzíkoch dobre vidno, čo sa stalo, keď sa obmedzilo poľovanie. Dobre si pamätám, aká veľká bola úniková vzdialenosť kamzíka pred 15 rokmi, bežal ozlomkrky. A dnes? Dobreže ho nenakŕmite z ruky na turistickom chodníku. Vyriešilo sa pytliactvo a kamzíky sa hneď upokojili. Jasne vidno, že ich neplašili turisti, ale poľovníci.

Ako vidíte budúcnosť slovenských lesov?

K: Lesná krajina je v rozhodujúcej miere odrazom našich postojov a nášho myslenia, ktoré sa zásadne líši od prirodzených procesov, aké prebiehajú v prírode. Ak sa nepoučíme a budeme opakovať chyby z minulosti, tak ani budúcnosť našich lesov nebude dobrá. Máme príklady, z ktorých sa však poučiť môžeme. Na dne Tichej a Kôprovej doliny bola kedysi vysadená smreková monokultúra, a dnes tam rastie prirodzený mladý a pestrý les, ktorý hýri životom. Jeho dynamika berie dych, každý rok sa z ekologického hľadiska toto územie mení k lepšiemu – les sa regeneruje a vracia sa tam biodiverzita. Môžeme teda povedať, že rozhodnutie ponechať Tichú dolinu po kalamite bez ľudských zásahov malo zásadne pozitívny vplyv na budúcnosť lesa v tomto území. Mali by sme sa z toho poučiť. Ak chceme, aby sa výsledky v podobe zdravších a vďaka meniacim sa podmienkam lepšie prispôsobených lesov dostavili nielen na vybraných ostrovčekoch lesných rezervácií, mali by sme sa vždy a všade snažiť čo najmenej narúšať celistvosť prirodzených procesov lesa.

O: Klimatická zmena nám ukazuje, že zďaleka nemáme pod kontrolou všetko. Lesníctvo, ako sme ho v strednej Európe poznali, v podstate kolabuje. U nás je vyše polovice ťažby kalamita. Smrekové a iné monokultúry sa plošne rozpadávajú – nielen v chránených územiach. Zmena prichádza bez ohľadu na to, či chceme, alebo nie. Okolnosťami sme nútení znovu sa naučiť prírodu využívať tak, aby sme jej zároveň ponechali dostatočnú voľnosť. Môj tip je, že „prírodnými donucovacími prostriedkami“ budeme nútení vrátiť sa k chápaniu lesa ako prírodného prostredia s rôznymi prepojenými zložkami, nie ako poľa na dosky. Urgentne potrebujeme zabezpečiť dostatočné plochy divočiny – území, kde nie človek, ale dynamické prírodné procesy budú zabezpečovať adaptáciu prírody. Mne osobne skôr dáva logiku spoľahnúť sa na stovkami miliónov rokov overené prírodné procesy ako na úsudok ľudí, ktorí sú existenčne závislí od ťažby dreva.

Nie je divočiny dostatok? Nemáme už dosť rezervácií?

O: Súčasný prístup je nefunkčný, výsledkom sú malé prísne chránené „ukážky biotopov“, obkolesené zdevastovanou krajinou. Nedávny výskum v Nemecku ukázal šokujúce čísla – za 27 rokov poklesla biomasa (celková váha) hmyzu v chránených územiach o 75 %! To znamená, že z krajiny sa nám stráca život, napriek tomu, že na pár percentách územia sme mu dovolili trochu sa nadýchnuť. Ak chránené územia budú chrániť prírodu pred plošnou devastáciou a nie pred ľuďmi, ktorí sa o ňu zaujímajú, a ak v bežných hospodárskych lesoch budú zohľadnené základné ekologické zákonitosti, snažím sa veriť vo svetlú budúcnosť našich lesov. Pozitívne motivovaní ľudia, ktorí zažijú na vlastnej koži divočinu národného parku, môžu byť dôležitou súčasťou riešenia. Myslime na to, že toto nie je nejaká banalita, ale doslova otázka života a smrti.

Ondrej Kameniar

výskumník

  • Na Fakulte lesníckej a drevárskej Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe sa zameriava na výskum ekológie európskych lesov.
  • Podieľa sa na projekte mapovania európskych pralesov.
  • Venuje sa tiež ornitológii a fotografovaniu.

Karol Kaliský

ochranár

  • Vyštudoval lesníctvo na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene.
  • Spolupracoval na Projekte na záchranu tatranského kamzíka, päť rokov pracoval na Správe TANAP-u.
  • Je spoluzakladateľom iniciatívy My sme les.
Názory respondentov sa nemusia zhodovať s názormi inštitúcií, v ktorých pôsobia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#turisti #Štátna ochrana prírody SR #ochrana prírody #národné parky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku