Foto: TV Markíza
Stretávate sa bežne s tým, že majú z vás ľudia obavy?
Teraz ste to trafili presne po hlavičke. Často mi začnú sami od seba hovoriť, že už-už idú cvičiť… Ale ja ľudí nijako nehodnotím. Práca je jedna vec, súkromie druhá. Keď idem s manželkou na večeru alebo sa niekam prejsť, neriešim, kto ako vyzerá, či má kilo navyše. To je každého súkromná vec.
Skôr si všimnem nesprávne držanie tela alebo chôdzu, to je trénerská deformácia. Keď napríklad vidím peknú babu alebo chalana, a má katastrofálne držanie tela. Zarazí ma to, lebo si likviduje zdravie a pochopí to, až keď bude starší. Obezitu si všimnem u mladých dievčat, keď si dajú crop top, krátke tričko a po bokoch im visia šunky. Koho tým chcú ohúriť? Vtedy si poviem, že nemajú úctu k sebe samým. Veď by som to buď zakryl, alebo na sebe „makal“. Ale zase, keď to im neprekáža, tak mne to má prekážať?
Ako sa zrodila vaša kniha Gauč alebo šťastie? Počas pandémie ste sa trochu nudili?
Nie je to tak. Knihu som chcel napísať omnoho skôr, ale trochu inak, pre športovcov. V čase pandémie, keď sme s manželkou nahrávali videá, aby si podľa nich mohol ktokoľvek zacvičiť, sme sa rozhodli urobiť knihu tak, aby oslovila čo najviac ľudí a našli si v nej, čo potrebujú. Sú tam aj tréningové plány, aby si ich vedeli zostaviť sami, od jednoduchších po zložitejšie. Aj obyčajný človek je podľa jednotlivých cvikov schopný odcvičiť si to v domácich podmienkach.
Chceli sme urobiť almanach, ktorý by bol na odbornej úrovni a zároveň by pomáhal ľuďom. Do toho prišla Lucia Čarná, ktorá sa rozhodla knihu napísať. Bez nej by asi nikdy nevznikla, nedokopali by sme sa k tomu, aby sme to dali dohromady. Času je málo a vždy bolo niečo dôležitejšie.
Foto: IKAR
Myslíte si, že si treba vybrať medzi gaučom a šťastím? Nedá sa mať jedno aj druhé?
Jasné, že dá. Veď my máme aj gauč, aj šťastie. Aspoň si to myslíme.
Je ale fakt, že mnohí sa z toho gauča nedokážu postaviť a naštartovať. Aké prekážky si ľudia pred seba kladú najčastejšie?
Najčastejšie je, že si dávajú nereálne ciele, ktoré sú extrémne vysoké. Nie sú schopní ich splniť a zbytočne sa vystresujú. Keby som si teraz dal cieľ, že zabehnem maratón za tri hodiny, viem, že je pre mňa nereálny. Môžem byť akokoľvek namotivovaný, viem, že na to momentálne nemám. Ani zdravotný stav aktuálne nemám taký, aby som zvládol tvrdo trénovať a zabehol to za tri hodiny. Ale keď si dám cieľ, že zabehnem maratón za štyri hodiny a stanovím si k tomu optimálnu dĺžku prípravy, napríklad jeden rok, je reálne, že by som to mohol zvládnuť. Ďalšou prekážkou je pohodlnosť. Rýchla strata motivácie. Ľudia ochorejú, týždeň zostanú doma a podľahnú depresii, že sa už nedokážu posunúť tam, kam si zaumienili. Niektoré ciele sa dosahujú ľahko, niektoré ťažko. Treba s tým rátať. Cieľ si vyžaduje obete, bez nich ho nedosiahnete.
Aká je podľa vás najlepšia motivácia?
Je to na každom človeku. Niekoho motivuje, keď sa odfotí v spodnej bielizni, fotku si zavesí na chladničku, každý deň sa na ňu pozerá a hovorí si, že taký nechce byť. Niekto si musí napísať rozvrh na každý deň, čo musí zjesť a odcvičiť, aby to spálil, a odškrtáva si jednotlivé položky, aby dosiahol svoj cieľ. Niekto si stanoví, koľko musí za týždeň schudnúť. Každý dokáže schudnúť, za týždeň kilo aj tri. Dôležité však je, ako to urobí.
Aby jedol zdravé veci a malo to význam. Niekto zase potrebuje hmatateľné výkonnostné ciele, napríklad 50 klikov za deň, a keď to dosiahne, stanoviť si ďalší cieľ a stále sa posúvať ďalej. Motivácia závisí od toho, čo chcete dosiahnuť. Či chcete schudnúť, zlepšiť sa v nejakej disciplíne, alebo sa chcete cítiť príjemne. A potom si musíte vymyslieť iný cieľ, čo vás bude motivovať, aby ste žili zdravšie alebo napríklad vypustili kokakolu. Niekto si povie, že čo je na tom. Ale ono to nie je také jednoduché. Na vysokej škole som pil aj liter denne.
Kedy ste prestali?
Keď som zistil, aké je to škodlivé, ako to zvyšuje krvný cukor, začal som s tým niečo robiť. Ale nevedel som prestať zo dňa na deň. Tak som postupne znižoval, najskôr iba pol litra denne a potom menej a menej, až kým som začal piť iba čistú vodu.
Foto: TV Markíza
Vždy ste boli športovec, nemali ste nikdy problémy s váhou?
Našťastie nie. Ani som nemal tendenciu si dokazovať, že priberiem na 100 kíl a potom to rýchlo schudnem, aby som zistil, ako sa cíti obézny človek. Myslím si, že je to hlúposť. Veľa ľudí priberá, lebo má nejaký psychický problém, traumu z detstva, zajedá stres alebo miluje jedlo tak neuveriteľne, že bez neho nedokáže existovať. Je to kvantum problémov. Keď niekto priberie na sto kíl, nezistí, aké to skutočne je. Len zistí, aké to je, byť v tele tlstého človeka a ako schudnúť. Ale neponorí sa do psychickej obtiažnosti človeka. Lebo už od začiatku je nastavený, že priberie na 100 kíl a potom schudne. Skúste mať 100 kíl aspoň desať rokov, vrátane všetkých obmedzení a zdravotných problémov, a potom začnite chudnúť. To je ťažké. Znovu sa nakopnúť a ísť ďalej. To je najťažšie zo všetkého.
Foto: TV Markíza
Aký je rozdiel v mindsete, nastavení mysle, športovca a bežného človeka?
Športovec je nastavený na výkon, má svoj cieľ a vie, že keď pre to všetko urobí, jeho výkon bude odmenený finančne, podpisom dobrej zmluvy, zvýši sa oňho záujem v iných kluboch alebo prídu sponzori, ktorých potrebuje. Vrcholový športovec musí dosahovať ciele z roka na rok. Obézny človek bojuje, aby schudol, žil zdravšie a potom si váhu udržal. Musí sa motivovať inak, nie na základe výkonu, ale na základe zdravého životného štýlu. A ako by ste ho zadefinovali? Niekomu stačí prejsť z domu do auta, potom z parkoviska do práce, najesť sa a to je všetko. Pre iného je zdravý životný štýl kvalitne jesť, vládať s deťmi pobicyklovať 50–60 kilometrov alebo vyšliapať na Lomničák. Každý má inak definované svoje ciele a predstavu o zdravom životnom štýle. Preto je dôležité nájsť pre každého jeho vlastnú motiváciu.
V knihe píšete, že atletika bola pre vás nenaplnenou láskou. Dlho ste sa jej venovali, obetovali ste jej veľa, ale nikdy ste neboli úplne top, tak ste prešli na trénovanie. To asi chce odvahu, také niečo si priznať.
Môj otec bol môj tréner, on to ťažko prežíval, ale bolo to jednoducho tak. Pre ten šport som urobil úplne všetko, ja som ním naozaj žil. Potom som prehodnotil, či to má význam. V živote sa potrebujete posunúť ďalej. Skončil som vysokú školu, spolu s manželkou sme vyštudovali učiteľstvo telesnej a biológie, a stál som pred rozhodnutím, či budem vrcholový športovec, alebo učiteľ. Atletika ma neuživila, začal som teda učiť piatakov biológiu a to ma veľmi bavilo. Ale medzičasom som začal trénovať a to ma bavilo ešte viac.
Je pre vás dôležité vidieť zmysel v tom, čo robíte?
Bez toho by som nevedel nič robiť. Potrebujem mať veci presne stanovené a stále sa niekam posúvať. Keď je to honorované úspechom, ľuďom sa to páči a ako tréner dosahujem výsledky, to ma ešte viac ženie dopredu.
Čo vás baví na trénerstve najviac?
Výzvy. Každý športovec príde s iným cieľom a každému chcete vyhovieť. Aby na vás nenadával, keď od vás odíde a aby ste ho niekam posunuli. Vždy si musíte niečo nové naštudovať, nikdy neviete všetko, a keď niečo fungovalo na jedného, na iného nemusí, každý je iný. Stále hľadáte, ako to bude fungovať. Čím je športovec vrcholovejší, tým je to väčšia výzva. Je o čosi ľahšie posúvať mladšieho športovca na vrchol, ako toho, čo už tam je a treba mu pomôcť posunúť sa ešte o stupienok vyššie. To už je o malých detailoch. Ale čo je najťažšie zo všetkého, je trénovať deti. To je základ trénerskej činnosti. Trénujem aj deti vo veku 12 až 14 rokov, z ktorých majú byť vrcholoví športovci. Musíte prihliadať na tak veľa faktorov. Ako sa k sebe majú biologický a kalendárny vek, k tomu ešte zvažovať mentálny vek, niekomu vznikajú rastové štrbiny a všetko sa to priebežne mení. Treba ho rozvíjať čo najharmonickejšie a nepreťažiť ho. Rodičia chcú výsledky a vy im musíte vysvetliť, že výsledok v 16 rokoch nie je žiaden výsledok. Potrebujete, aby bol pripravený a začal dosahovať výsledky v 18 rokoch a uplatnil sa vo svojej kategórii. Naplánovať rozvoj rovnomerne na niekoľko rokov, to je najväčšia výzva.
Foto: TV Markíza
Čo vás presvedčilo presunúť sa od vrcholových športovcov k Extrémnym premenám?
To, že som vyhral kasting. Snažil som sa v tom nájsť nejaký zmysel. Možno bol najvyšší čas začať sa venovať ľuďom, ktorí trpia obezitou. Potrebujú omnoho viac pomoci ako vrcholoví športovci, aj je ich omnoho viac. A keď niekomu pomôžete zachrániť život, je to veľmi dobrý pocit. S manželkou sme sa o tom neraz bavili, prečo je to celé tak. Pochopil som, že niekedy to treba prijať a urobiť pre to čo najviac.
Stretli ste sa aj s Chrisom Powellom, ktorý stojí za Extrémnymi premenami v USA. Máte niečo spoločné okrem toho, že sa podobáte?
Asi tetovanie na prstoch… Obaja robíme Extrémne premeny, obaja chceme pomôcť ľuďom, a každý to robí inak. Tu je práve vidno, že k jednému cieľu vedú viaceré cesty. Inak má rovnako ako ja rád hory, prírodu, mountain biking, hoci ja som ešte pred pár rokmi bicykel nenávidel. Chcel som ešte doplniť, že obaja máme dobré manželstvá, ale už to nie je pravda, on sa už rozviedol… Ale ja ho až tak dobre nepoznám, videli sme sa iba dva týždne, aj to nie celé.
Aká je vaša metóda?
To sa nedá povedať, vždy je to iné. Snažím sa do človeka vžiť a pomôcť mu. Keď do toho dáte svoje srdce a svoje chcenie, a to je tá najvyššia priorita, výsledok sa dostaví. Len čo sú priorita peniaze, výsledok príde tiež, ale je to ľadové, bez života. Nedá sa tak trénovať. Aspoň ja to neviem.
Foto: Archív M. Molnára/IKAR
O svojej manželke ste sa v knihe vyjadrili, že bola atlétka, dokonca lepšia ako vy. Vedeli by ste si predstaviť žiť so ženou, ktorá by nebola športovkyňa?
Nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Ale keď máte vedľa seba človeka, ktorý cíti šport, ľahšie sa vám existuje. Vie pochopiť, keď sa zbalíte a idete na tri hodiny na bicykel po tom, čo ste boli osem hodín v práci. Jasné, že to nie je ochotná akceptovať každý deň, ale ľahšie vie pochopiť takéto úlety. Neviem si to predstaviť, ani si to nechcem predstaviť. Som spokojný s tým, čo mám.
Ako je to podľa vás vo vzťahu, kde je jeden pohodlnejší a druhý aktívnejší?
Keď jeden je ten, čo sa niekam posúva a druhý je lenivejší, časom aj ten lenivejší začne byť aktívnejší. A zase keď je voľno, ten lenivejší naučí toho aktívnejšieho vychutnávať si tie chvíle tak ozaj lenivo. Keď máte športovkyňu, ľahšie sa vám spolu ide napríklad na turistiku, ako keby ste mali vedľa seba niekoho, kto povie, zober deti a choď s nimi sám. Potom vás to prestane baviť. Alebo si na to tak zvyknete, že budete pravidelne brávať deti a utekať s nimi z domu na turistiku, lebo partner nechce ísť. To je podľa mňa začiatok konca. A možno nie. Ale mňa by to rozhodne nebavilo.
Pri Extrémnych premenách a celkovo pri chudnutí je náročné schudnúť, ale minimálne rovnako ťažké, ak nie ešte ťažšie, je, aby si to ľudia udržali. Za ten čas, čo strávia s vami, sú schopní si tak vštepiť jednotlivé návyky, pravidelný šport, zdravú stravu, aby v tom zvládli pokračovať?
To závisí od konkrétneho človeka. Je to udržateľné, ale je to veľmi náročné. Dôležité je, aby človek počas toho roka pochopil, že je závislý od jedla až do konca svojho života a musí s tým bojovať. Musí sa však naučiť, ako s tým bojovať. A ešte ak sa naučí prijať šport za svoj, že je to niečo, čo ho uspokojuje a baví, tak to väčšinou dotiahne do víťazného konca. Možno trošku priberie, ale bude žiť zdravo.
Keď to niekto nepochopí a myslí si, že po roku si už môže dovoliť jesť, čo sa mu páči, lebo už vie, ako schudnúť, to je veľmi krátkozraké. On si to myslí, ale skutočnosť je iná. Keď priberie, začne sa stresovať, začne rýchlo „makať“, ale už to nie je také „makanie“, ako keď ho niekto hnal a kontroloval. Už je zodpovedný iba sám za seba. A tam prichádza na rad to, ako dokáže byť sebakritický a zužitkovať všetky vedomosti, čo sa za ten rok naučil.
Je to brutálne ťažké. Hovorí sa, že ak bol niekto 20 rokov obézny, má vyhraté až po ôsmich rokoch po tom, čo si udrží váhu. Ale to ešte stále neznamená, že ho to nevráti naspäť. Jano Hodoň z prvej série Extrémnych premien to môže potvrdiť. Keď som sa s ním pred pár mesiacmi stretol, povedal, že teraz je to dvakrát také ťažké. Ten rok bol nič oproti tomu, ako sa teraz musí kontrolovať.
Foto: TV Markíza
Ani podľa vedcov vraj nie je jednoduché udržať si váhu. Nie je to len lenivosť alebo lajdáckosť, sú za tým aj hormóny. Ako podľa vás podporiť udržanie váhy po schudnutí? Pokračovať s trénerom, aby na to človek nebol sám?
Tréner je veľmi dobrá idea. Alebo si stanoviť ciele, raz za týždeň sa zvážiť a pokračovať vo svojom režime. Každé ráno si urobiť rozcvičku, 30 minút kardio. Tí, ktorí boli v Extrémnych premenách, majú tréningové plány, podľa ktorých môžu pokračovať. Stačí, keď si z toho povyberajú, čo potrebujú, a ďalej to opakujú. Alebo si vždy stanovia nejaký svoj cieľ. Jano Hodoň si dal cieľ, že bude pomáhať iným ľuďom a vytvorí komunitu ľudí, ktorí chcú schudnúť a sformovať si telo. Tým pádom sa musí aj on kontrolovať, lebo im chce ísť príkladom.
Idú v tom spolu, podporujú sa. Dobrá myšlienka.
A hocikedy môžu zavolať, napísať. Mišo Grajciar z druhej série sa raz za čas ozve, ako pokračuje, a ja mu poradím, čo má pridať. Tí, ktorí sa chcú posunúť, komunikujú. Nie vždy mám na to čas, ale vždy si poviem, že oproti tomu, čo oni dokázali, je to nič. Veď chce len pár rád, prečo by som mu ich nedal, keď už je tam, kde je.
Médiami sa prehnala informácia, že ste vyzvali hlavného hygienika, aby sa prihlásil do Extrémnych premien…
Bulvár si prebral z môjho Instagramu článok a dal tomu názov, ktorý nekorešponduje s obsahom článku. Sociálnymi médiami koloval obrázok, kde bol pán Mikas a naznačovali, že by som ho mal zobrať do Extrémnych premien. Vedľa bol taký vtip. Ľudia to zdieľali a ja som sa k tomu vyjadril. Pridal som sa na stranu trénerov a písal som, nech ľudia nezabúdajú športovať, posilňujú si tým imunitný systém. Ale ja pána Mikasa nemôžem zobrať do Extrémnych premien, tam sa ľudia nevyberajú, ale hlásia. Povedal som, že ak by chcel niekedy poradiť alebo pomôcť, som tomu otvorený, a tým som to ukončil. Neviem, aký je jeho zdravotný stav a ako to súvisí s jeho váhou. Bulvár z toho urobil haló, ale o nič nešlo a myslím si, že ani pána Mikasa som sa nedotkol.
Myslíte si, že ľudia, ktorí ani v minulosti nežili zdravo, sú schopní tieto návyky zmeniť práve počas pandémie? Keď sú frustrovaní, nešťastní?
Práve preto sme s manželkou, dcérou aj so synom začali počas pandémie nahrávať videá s cvičením a vysielali ich, aby sme ich motivovali. Že ani my nepracujeme, nemôžeme trénovať a napriek tomu si nájdeme čas, aby sme ich motivovali, nech na sebe pracujú. A robíme to s radosťou, aj keď za to nemáme žiadne peniaze. Všetci sme zostali doma. Prvá vlna bola viac ako dva mesiace, to bol ten čas prehodnotiť svoje bytie, či je toto ten šťastný život, ktorý chcete žiť. Pandémia je možno na to dobrá, aby ľudia urobili zmenu v živote. Keď chce niekto schudnúť, je to najlepší čas. Koľko sa na nás hrnie toho negatívneho… Človek si v tom môže nájsť aj niečo pozitívne. Aby sa necítil zbytočný na tomto svete.
Maroš Molnár
Je tréner vrcholových športovcov, ale aj moderátor a kouč z markizáckej šou Extrémne premeny. Vyštudoval FTVŠ v Bratislave, z učiteľstva telesnej výchovy a biológie však presedlal na trénerstvo. Medzi jeho zverencov patrili napríklad tenistka Daniela Hantuchová, snoubordistka Jana Šeďová, tenistka Dominika Cibulková, futbalista Filip Šebo a ďalší. S manželkou Zuzanou tvoria pár už od vysokej školy, majú spolu dve deti.