Ján Markoš: Čoho sa chytiť v zóne medzi dobrom a zlom?

, 19.12.2020 06:00
Ján Markoš, šach
Intuícia nám slúžila po tisícročia, ale dnes už podľa pána Markoša nestačí. Autor:

Šachový veľmajster a lektor kritického myslenia Ján Markoš rieši vo svojej najnovšej knihe Medzi dobrom a zlom 16 výbušných etických dilem. Interrupcia, eutanázia, práva členov komunity LGBTI, ale aj sexuálne obťažovanie, sloboda umeleckého prejavu, občianska neposlušnosť a tiež dilemy, ktoré priniesla pandémia. Ako sa v nich rozhodnúť? A čím sa riadiť?

Každý, kto o sebe nepochybuje, že rozlíši dobro od zla, túto knihu potrebuje, napísala vám na obálku bývalá verejná ochrankyňa práv na Slovensku Jana Dubovcová. Zdôrazňujete, že dnes sa potrebujeme opierať najmä o rozumné argumenty, vedecké výskumy a nie o vieru či intuíciu. Prečo?

V prvom rade musím zdôrazniť, že si veľmi vážim akúkoľvek úprimnú náboženskú vieru. Je to cenná vec, ktorá dokáže človeka v jeho živote viesť i podržať. Lenže slovenská spoločnosť je založená na sekulárnom princípe. Podľa slovenskej ústavy sa náš štát neviaže na žiadnu vieru ani náboženstvo, a preto by ani diskusie v našej spoločnosti nemali byť primárne opreté o náboženské argumenty. Je úplne v poriadku, ak sa niekto vo svojom vlastnom živote riadi náboženskými argumentmi, pretože im verí, nie je však v poriadku, ak niekto z pozície napríklad kresťana protestanta vnucuje svoje názory postavené na náboženských dogmách človeku, ktorý kresťanom protestantom nie je.

A čo intuícia?

Veľmi dobre nám slúžila počas tisícročí. Ale svet okolo nás sa mení omnoho rýchlejšie, než sa meníme my, vďaka vývoju technológií a zmenám v spoločnosti. Tým pádom začína naša intuícia zlyhávať. Keby sme ju slepo počúvali, kto by si napríklad dával kontaktné šošovky do očí? Každý, kto to vyskúšal, vie, ako sa oko pri prvom pokuse veľmi bráni tomu, aby sa ho dotkol cudzí predmet. Kto by podstupoval operácie? Kto by šiel k zubárovi? Kto by nasadol do auta, ak by sme slepo počúvali intuitívne vnímanie? Prečo by sme sa teda mali opierať o intuíciu práve pri etických témach? Skôr verme vede, racionálnym argumentom.

Mediátor Potulnej galérie Ľuboš Lorenz mi vlani opisoval diskusiu týkajúcu sa rasizmu, v ktorej zaznela výčitka – „s vami sa rozprávať nedá, vy stále používate tie – argumenty“. Už samotný princíp argumentácie je pre niekoho problematický a nepriechodný. Stretávate sa s niečím podobným?

Pre mnohých z nás je nepríjemné sa meniť. Hovoríme – prečo by sme sa mali meniť? Máme svoj názor, sme s ním spokojní. Lenže ak zostane človek nezmenený vo svete, ktorý sa rýchlo mení, nebude to fungovať. Podobne, ako si dnes programátor nemôže vystačiť so znalosťami z vysokej školy z roku 1990, pretože sa používajú iné technológie, iné programy, ani v etických otázkach si nemôžeme vystačiť so svetonázorom, ktorý sme si urobili v mladosti. Svet sa mení, spoločnosť sa mení. Aj keď to môže byť nepríjemné, musíme hľadať odpoveď na otázku, či sa máme zmeniť aj my.

No aký má význam ponúkať argumenty, dáta, fakty, keď je pravdepodobne čoraz viac ľudí, ktorých argumentácia a dôsledná faktografia z princípu nezaujíma?

Myslím si, že tu ide o typ optického klamu. To, čo vidíme na sociálnych sieťach, nereprezentuje skutočný stav spoločnosti. Na sieťach sa najlepšie šíria extrémne názory. Tie získajú oveľa viac zdieľaní a lajkov, ako keď niekto zdieľa umiernený, a teda menej „zaujímavý“, menej virálny názor. A tak aj keď debata na internete vyzerá vyhrotene, v skutočnosti existuje mlčiaca väčšina, ktorá má názor bližšie k stredu alebo nemá žiaden názor. Ak vidíte na Facebooku diskusiu o interrupciách, najhlasnejšie budú zrejme názory za a názory proti. Ale asi 80 až 90 percent ľudí, ktorí nemajú jasný názor alebo žiaden názor, bude mlčať. A práve preto má význam argumentačne vstupovať do takejto diskusie. Nie kvôli ľuďom, ktorí sú o svojej pravde presvedčení. Ale kvôli mlčiacej väčšine, ktorá síce nehovorí, ale – počúva. Racionalizácia verejnej debaty má veľký zmysel.

Píšete o hľadaní blízkosti. Podarilo sa vám zblížiť ľudí, ktorí mali opačný pohľad na etické dilemy?

Je úplne v poriadku, ak sa niekto vo svojom vlastnom živote riadi náboženskými argumentmi, pretože im verí, nie je však v poriadku, ak niekto z pozície napríklad kresťana protestanta vnucuje svoje názory postavené na náboženských dogmách človeku, ktorý kresťanom protestantom nie je.

Podarilo sa mi nájsť blízkosť a pochopenie vo mne samom. Pracoval som na veľkom množstve dilem, no jedna z nich bola pre mňa naozaj výnimočná – stretnutie s ľuďmi z transrodovej komunity. Išlo o tému, ktorej som predtým dobre nerozumel. Keď som napísal prvý nástrel tejto kapitoly a poslal som to človeku z tejto komunity, povedal mi, že je to strašné! A že by sa rád stretol a vysvetlil mi nejaké veci. Hovoril som potom s niekoľkými ľuďmi z tejto komunity a myslím si, že dnes o niečo lepšie rozumiem tomu, čo sú nútení prežívať. Ak by mala moja kniha podobný efekt aj na iných ľudí, budem len rád.

Koronakríza zasiahla jeden zvláštny druh biznisu. V knihe ste pripomenuli fotku surogačnej kliniky na Ukrajine z marca tohto roku, ktorá rozvlnila vášne. Čo sa vlastne na takýchto klinikách deje?

Surogácia je metóda asistovanej reprodukcie, ktorá nie je na Slovensku veľmi známa. Pár, ktorý nemôže mať bábätko, požiada inú ženu, aby toto dieťa vynosila. Najčastejšie dôjde k vloženiu oplodneného vajíčka daného páru do tela náhradnej matky. Ona dieťa vynosí, dostane za to obvykle finančnú odmenu. A narodené dieťa potom vstúpi do rodiny, ktorá túto službu využila.

Je to na Slovensku legálne?

Nie. Odporuje to zákonnej norme, ktorá vraví, že matkou dieťaťa je žena, ktorá ho porodila. V niektorých krajinách je to legálne, v iných nelegálne, ale aj napriek tomu sa to deje.

Je to v poriadku?

Eticky je to pomerne riskantné. Vo svojom živote by som sa tejto forme asistovanej reprodukcie asi radšej vyhol. Surogačné materstvo však môže mať rôzne podoby. Napríklad pár zo západných krajín si objedná službu v chudobnejšej krajine, trebárs na Ukrajine. Surogačnú matku ani poriadne nepoznajú, dostanú hotový „produkt“, za ktorý zaplatia niekoľko desiatok tisíc dolárov. Je iné, ak túto službu poskytne páru rodinná priateľka, ktorá býva v tom istom meste, má možnosť dieťa ďalej navštevovať a stane sa tak trochu súčasťou rodiny. V oboch prípadoch však ide o veľký zásah do identity rodiny a dieťaťa.

Pre koronu sa cestovanie obmedzilo a ukrajinskí novorodenci na fotke len čakali a čakali, starali sa o nich iba sestričky. Ako to dopadlo?

Tento príbeh ukazuje, ako sa môže eticky riskantné konanie zle zvrtnúť. Zastaví sa cestovanie a zrazu deti, noví ľudia, nové ľudské bytosti ostanú vydané napospas ako nejaký tovar na sklade, ktorý si niekto neprevezme. Čakajú týždne a mesiace bez toho, aby ich objala skutočná alebo náhradná matka. Vďaka diplomacii a uvoľneniu opatrení mohli páry nakoniec pricestovať a deti si prevziať, ale aj tak je tento príbeh varovným prstom, že táto metóda možno nie je úplne v poriadku.

Ján Markoš je najsilnejším slovenským šachistom...
Ján Markoš je najsilnejším slovenským šachistom už vyše 10 rokov. Autor: Kateřina Markošová

Za objav umelého oplodnenia dostal Robert Edwards v roku 2010 Nobelovu cenu za medicínu. Aj vy však priznávate, že to otvorilo Pandorinu skrinku. Nemali by zostať niektoré tajomstvá ľudského života radšej skryté?

Tento argument sa objavuje v histórii znovu a znovu. V stredoveku a ranom novoveku sa pitvanie ľudských tiel považovalo za neprimerané odhaľovanie božích tajomstiev. Dnes nikto nepovažuje za podivné, že sa snažíme pochopiť, ako ľudské telo funguje, aby sme mohli pomôcť ľuďom vyliečiť sa z chorôb, aby sme mohli zachrániť ďalšie ľudské životy. Ak sa pýtame, kde je tá hranica, odpoveď znie – už bola mnohokrát prekročená. Napríklad i transplantáciami orgánov.

Ale neexistuje predsa len nejaká hranica v prípade počatia? Pred časom mi biotechnológovia rozprávali o tom, ako už dokážeme vyrábať umelé organizmy, ako vieme doslova vyhádzať DNA z mikroorganizmu a vložiť do neho novú. Čo má nespochybniteľný benefit – dokážeme vyrábať lieky, ktoré sa predtým získavali veľmi obtiažne. Ale čo ak sme už blízko k programovani­u detí?

Trochu sa toho v knihe dotýkam. Jeden konkrétny príklad: nepočujúci rodičia v Spojenom kráľovstve lekárov žiadali, aby geneticky upravili ich dieťa tak, aby bolo nepočujúce. A to je už, myslím si, za hranicou.

A prečo?

Pretože dokážeme poukázať na jasnú škodu, ktorú by to dieťa utrpelo. Súd v rozsudku argumentoval tým, že dieťa by takto bolo obrané o isté možnosti a slobody. Nemohlo by slúžiť v policajnom zbore, nemohlo by sa stať huslistom a podobne.

Ako sa z toho možno poučiť?

Že v podobných debatách sa treba držať pri zemi a hľadať, či sú dodržané základné princípy súčasnej etiky. A to sú myslím tieto: Po prvé, priniesť viac úžitku ako škôd, to je utilitaristický princíp. Po druhé, dať človeku maximum slobody, aby mohol svoj život žiť tak, ako považuje za vhodné, toto je západný, a vlastne aj kresťanský dôraz na individualitu a cenu každého jednotlivca. Tretím princípom je základná spravodlivosť, rovnosť medzi ľuďmi. Tento princíp sa napríklad často používa v diskusiách o vylepšovaní embryí. Sú ľudia, ktorí majú oproti iným výhodu jednoducho tým, že sú bohatší. Túto výhodu zdôraznia ešte viac tým, ak sú schopní zaplatiť drahé nadizajnovanie embrya na kvalitnejší „model“. Tým by sa nerovnosť medzi bohatými a chudobnými ešte viac zvýšila. A toto je argument, ktorý mi dáva väčší zmysel než nevyargumentovaný dôraz na intuíciu, že ide o čosi neprirodzené, a teda zlé.

V úvode knihy píšete, že človek tu nie je pre spoločnosť, ale spoločnosť pre človeka. V kapitole dotýkajúcej sa eutanázie otvorene priznávate, že neviete, na ktorú stranu sa prikloniť. Ale že by ste sa možno veľmi opatrne priklonili k možnosti udržiavať aj toho najbezmocnejšieho človeka pri živote, kým sa dá. Ako memento, že nikto z ľudí nesmie zostať zabudnutý. Lenže neslúži napokon takýto človek spoločnosti?

To je veľmi dobrá otázka. Ale treba si uvedomiť, že človeku, ktorý leží v nezvratnej kóme alebo vo vegetatívnom stave, ktorý nič necíti, nevníma, nijako nereaguje, len jeho metabolizmus stále funguje, tak tomuto človeku síce nevadí umrieť, ale rovnako mu nevadí ani žiť. Pretože je nevedomý. Ilustroval som to na príklade Vincenta Lamberta, ktorý po autohavárii zostal 10 rokov vo vegetatívnom stave.

Vincenta vlani po dlhotrvajúcich súdnych sporoch a mnohých lekárskych posudkoch nakoniec odpojili. Prečo by ste to neurobili?

Ako memento. Chcel som tým povedať, že nesmieme porušiť ľudské práva ani jedného jediného človeka, aby som napríklad vybudoval „úžasný Slovenský štát“ alebo prehlušil kritika niektorej cirkvi alebo národa.

Ako to myslíte?

Hovorí sa, že keď sa rúbe strom, lietajú triesky. Týmto sa naznačuje, že niekedy môžu byť obetovaní jednotlivci pre blaho väčšieho plánu alebo pre blaho spoločnosti. Ale toto nie je etika, na ktorej je vybudovaný západný svet. Táto etika má kresťanské základy a hovorí skôr o tom, že keď sa stratí jedna zo sto oviec, je potrebné ju ísť hľadať, aj keď celok musí počkať. Dobro jednotlivca je nad dobrom spoločnosti. Práve tento postoj je najlepším protiliekom proti rôznym formám populizmu a utópie nastupujúcich diktátorských režimov, ktoré všetky unisono uprednostňujú veľký projekt, štát alebo ideu národa pred dobrom jednotlivých ľudí.

Boli aj etické dilemy, ktoré sa do vašej knihy nedostali?

Nevošla sa tam dilema o športe, bolo by zaujímavé napísať o dopingu, nevošla sa dilema o závislosti od počítačových hier, ktorú som zvažoval, ako aj mnohé ďalšie.

Pálčivá dilema v súčasnosti pre mnohých asi znie – navštíviť starnúcich, umierajúcich rodičov aj za cenu rizika, že ich nakazia? Čo s tým?

Aj keď zbytočné či nelegálne vyrúbanie lesa zrejme nebude nikdy porovnané s vyvraždením dediny, dúfam, že bude považované za extrémne neslušné, za prejav barbarstva a za trestný čin.

Na túto otázku nie je jednoznačná odpoveď. Ale mohli by sme uviesť pár dôležitých faktorov, o ktoré by sa rozhodnutie mohlo oprieť. Prvým z nich je, že by som sa pokúsil vyhnúť paternalizmu, rozhodovaniu za niekoho druhého pre jeho dobro. V zmysle – veď ja viem, čo je pre mojich rodičov najlepšie. Je zradné si to myslieť – bez toho, aby som sa ich opýtal. Druhá otázka súvisí s mojimi motívmi. Naozaj je moja motivácia čistá? Ide mi o dobro starnúceho otca alebo mamy, aby sa mali čo najlepšie, alebo mi ide skôr o to, že nemám kam odložiť deti a potrebujem ísť do práce? Tak ich šupnem k babke a dedkovi, a len si to spätne odôvodním tým, že veď aj tak sú osamelí. No a potom existuje veľa faktorov, ktorými môžeme riziká zmenšiť, existujú spôsoby, ktorými je možné chýbajúcu komunikáciu preklenúť. Myslím si, že ľudia, ktorí sa majú radi a chcú si pomôcť, dokážu byť veľmi kreatívni v tom, ako si nájsť spôsob, ktorý im vyhovuje najlepšie.

Niektoré z dilem v knižke sa dotýkajú prírody, zvierat. Len nedávno zákony na Slovensku uznali, že zviera nie je vec, ale živá bytosť. Niektoré krajiny však idú ďalej, pred troma rokmi novozélandský parlament uznal rieku Whanganui za živú bytosť. V tom istom roku súd v Indii priznal rieke Ganga rovnaké práva ako človeku. Nie sú zákony ochraňujúce prírodu dostatočné? Je potrebné prírodu legislatívne stavať na úroveň človeka?

Priznám sa, že tieto zákony nepoznám, neviem sa vyjadriť precízne. No domnievam sa, že boli prijaté skôr z náboženských príčin.

Skôr mi ide o to, či toto bude prirodzený vývoj spoločnosti? Bude napríklad ničenie starých lesov na Slovensku raz postavené na úroveň zločinov proti ľudskosti?

Nemyslím si, že dôjde k tomu, čo naznačujete, k úplnej rovnocennosti medzi všetkými živými tvormi. Ani k tomu nemôže dôjsť. Stále tu totiž bude určitá hierarchia, v rámci ktorej bude ľudský život stáť najvyššie spomedzi komplexných organizmov. Primáty budú pod ním, cicavce budú o niečo nižšie a podobne. Existuje dobrý dôvod pre to, aby táto hierarchia zostala zachovaná.

Aký?

Ak dôjde ku konfliktnej situácii, napríklad k výskytu nového koronavírusu na norkovej farme, tak by bolo neobhájiteľné, aby sme zabili milión noriek len preto, aby sa koronavírus nepreniesol na človeka. Nedávno sa to udialo v Dánsku. Ešte extrémnejším príkladom sú antibiotiká – nesmeli by sme ich používať. Veď tým zabijeme milióny baktérií, milióny životov, aby sme zachránili naše telo, teda len jeden život. Nemali by sme nechať infekcii voľný priebeh, nech rozhodne príroda, kto má väčšie právo prežiť? Takéto príklady sú extrémne, ale dokazujú, že ľudský život by mal mať určitú prioritu. Ide aj o kresťanské dedičstvo západnej civilizácie, že človek bol stvorený na obraz boží.

Ale to je náboženská argumentácia.

Lenže toto povedomie v západnej civilizácii určite zostalo. Ale vrátim sa k lesom, ktoré sa objavili vo vašej otázke. Aj keď zbytočné či nelegálne vyrúbanie lesa zrejme nebude nikdy porovnané s vyvraždením dediny, dúfam, že bude považované za extrémne neslušné, za prejav barbarstva a za trestný čin. Pretože je pravdou, že ak sa nezačneme k prírode za naším domom, ale aj na celom svete, správať oveľa šetrnejšie ako doteraz, doplatíme na to my sami.

Posledná otázka sa týka poslednej kapitoly, v ktorej sa pokúšate (ne)hľadať vinníka pandémie. Nie je však vinná ľudská neústupčivosť vo vykorisťovaní prírody, divočiny, v ktorej sa podľa vedcov skrýva 99 percent neobjavených vírusov, vrátane zoonóz podobných novému koronavírusu?

Čo považujeme za tlak na prírodu? Rozvoj technológií, globalizáciu, moderné ekonomické vzťahy? Prináša to mnoho zlého, ale aj mnoho dobrého. Vďaka globalizácii sa koronavírus rozšíril za tri mesiace po celej planéte. Ale vďaka vede a globalizácii tiež vyvinuli medzinárodné tímy v rekordnom čase hneď niekoľko vakcín a tieto budú distribuované v miliónových dodávkach lietadlami, tak ako sa šíril aj vírus. Preto je podľa mňa veľmi ťažké vystaviť ľudstvu účet za súčasnú pandémiu. Ak by som hľadal neblahé dôsledky, v ktorých sa ľudstvo a jeho rýchly a neriadený vývoj dajú označiť za vinníkov, tak by som poukázal skôr na stratu druhovej diverzity, rapídny úbytok nedotknutej divočiny a v neposlednom rade klimatickú krízu, ktorá môže naše životy zásadným a negatívnym spôsobom ovplyvniť. Oveľa skôr, než si myslíme.

Ján Markoš (1985)

šachový veľmajster

  • Je najsilnejším slovenským šachistom už vyše 10 rokov.
  • Medzinárodným majstrom sa stal v roku 2001, titul veľmajstra získal v roku 2007, Slovensko reprezentoval na štyroch olympiádach.
  • V súčasnosti prednáša o kritickom myslení.
  • Je autorom knihy Beat the KID o Kráľovskej indickej obrane, vlani vydal knihu Sila rozumu v bláznivej dobe.
  • Jeho knihe Pod hladinou: 33 kapitol o tajomstvách šachu vlani udelila Anglická šachová federácia prestížnu cenu Book of the Year Award (Kniha roka).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#kritické myslenie #kontroverzný #Ján Markoš
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku