Matematikár: Zažívame zložité časy, ale posunie nás to ďalej

Pamätáte si na okamih, keď ste sa rozhodli, že sa v živote budete venovať matematike?

Ani nie. Moja teta Marika bola učiteľka. Ale žeby som vyslovene od detstva chcel byť učiteľom, to určite nie. Tobôž matematikár. Chcel som byť archeológom, ale nejako sa to v živote zomlelo. Na základnej škole som k matematike vôbec neinklinoval, skôr ma bavil dejepis a geografia. Neskôr som chcel študovať matematiku, ale v kombinácii s dejepisom. Táto možnosť však nebola, a tak som nakoniec matematiku spojil s technickou výchovou. Mal som skvelých spolužiakov aj učiteľov.

Doteraz mi každý povedal – choď naozaj do toho Skýcova a uvidíš. Nevedel som, čo mám vidieť, ale šiel som. A našiel som – naozaj peknú dedinu v údolí. Ako ste sa tu ocitli vy?

To bola tiež náhoda. Obaja s manželkou sme učitelia. Bývali sme v podnájme v Nitre. V Skýcove sa uvoľnil služobný byt a bolo tu aj miesto pre matematikára. A na tento deň nikdy nezabudnem. Aj nám povedali – choďte sa tam pozrieť. Keď sme sem prichádzali, bolo to v lete, prechádzali sme cez Topoľčianky a naraz sa ochladil vzduch. Cestu začali lemovať stromy, akoby sme išli cez les. Keď sme prišli k domčeku, manželka vystúpila, vyzula sa a bosá behala po tráve. A vedeli sme, že sme doma. Boli sme mestskí ľudia, zvyknutí na kultúru, divadlo a podobne, tu však tých možností až toľko nebolo. A predsa nás to chytilo. Už si neviem predstaviť, žeby som býval a žil na inom mieste. Máme tu domček, svoje stromy, hviezdy, les, priateľov.

V ktorom momente ste sa rozhodli natáčať matematické videá?

Youtube kanál mám od roku 2007, má skoro milión pozretí. Pôvodne som nakrúcal videá zo života obce a školy. Ako učiteľ matematiky som raz vysvetľoval jednému žiakovi, ako zostrojiť os uhla. Stále to nešlo. Tak som natočil video. A to pomohlo. Odvtedy ubehlo deväť rokov, dnes má toto video viac ako 20 000 zhliadnutí. Teraz na jar, keď sa začala korona, som si uvedomil, že by som v tom mohol pokračovať. Totiž, aj keď učím cez Zoom, deti nevidia mňa, ale sledujú moje ruky. Vidia, čo počítam, ako rysujem. A keď som videl, že dokážu pochopiť učivo vysvetľované týmto spôsobom, povedal som si, že to skúsim spracovať ako video. Pôvodne som videá nahrával na starý kanál, ale neskôr som vytvoril nový – Učím sa doma. Všetky videá z matematiky a techniky nahrávam práve na tento kanál.

Koľko ste ich vytvorili?

Dnes ich je tam asi 190. Zhruba 1 500 minút čistého času. Zhováral som sa o tom s mnohými ľuďmi. Videí z matematiky je veľké množstvo. Neobjavil som nič nové. Možno som zaujal spôsobom spracovania – niektorí učitelia vo videách stoja, píšu na tabuľu alebo flipchart, používajú rôzne animácie a ja točím tak, že žiaci vidia len moje ruky. Vysvetľujem základné príklady bez teórií, definícií. Upozorňujem ich na možné problémy, časté chyby a občas poviem niečo zábavné. Matematika je krásna a netreba sa jej báť.

Foto: Archív Jozefa Zvolenského

Jozef Zvolenský, Pavol Demeš Špeciálne ocenenie Jozefovi Zvolenskému odovzdal Pavol Demeš, bývalý minister medzinárodných vzťahov SR (vpravo).

Vaše videá majú dnes sledovanosť v tisícoch. Pozerajú ich v Česku, aj v iných krajinách. Tušili ste taký záujem?

Vôbec som nečakal, že to bude mať až takú odozvu. Veď pôvodne som ich nakrúcal len pre mojich žiakov. Zrazu mi napísala jedna mamička správu, že by potrebovala pomôcť s príkladom. A teraz často po večeroch vysvetľujem rodičom spolu s ich deťmi cez Zoom príklady. Teší ma, že nie som sám. Mnoho učiteľov pridáva svoje videá z matematiky, fyziky, chémie, slovenského jazyka… Každý natáča, ako vie – na mobil, webkameru, videokameru. Je úžasné, ako si ľudia v tejto náročnej dobe navzájom pomáhajú. Cítim spolupatričnosť.

Videá teda nesledujú len deti, ale aj rodičia. Je dištančné vzdelávanie nakoniec náročné aj pre nich?

Najmä rodičia ich sledujú! Teraz musia deťom viac pomáhať. Ak ste v škole, tak si zapamätáte veľa vecí aj vďaka tomu, že vidíte alebo počujete spolužiaka, čo povedal správne, prípadne nesprávne. Preberanú látku vnímate inak. Komunikujete navzájom, vidíte reakciu ostatných. Naučíte sa to aj vďaka takýmto situáciám. Ale keď teraz deti sedia doma pred počítačom, je to ťažké. Pre deti je náročné už len udržať pozornosť, doma majú rôzne podnety, nedokážu sa tak sústrediť. Možno v budúcnosti, keď sa situácia upokojí, by sme mohli vyskúšať učiť iba štyri dni prezenčne v škole a jeden deň dištančne, nech sme na podobnú situáciu už pripravení. Pre deti, rodičov a učiteľov je toho naozaj veľa.

Dostali ste od rodičov aj nejaké nezvyčajné „objednávky“?

Spočiatku sa dialo to, že nám do skupiny Zavretá škola niekto napísal príklad a my učitelia sme mu napísali výsledok. Lenže týmto sme znehodnotili prácu učiteľa, ktorý zadal domácu úlohu. Dieťa ukáže hotový výsledok, ale učiteľ nemá spätnú väzbu, či to naozaj to dieťa pochopilo. Takže teraz to ja osobne robím inak. Poviem – pripojte sa na Zoom, nedám vám výsledok, ale vysvetlím vám podobný príklad, ako by som ho učil ja. Pomáhame si všetci navzájom, ako sa dá.

Sú príklady, s ktorými by ste si cez on-line vyučovanie nevedeli dať rady?

Myslím si, že nie. Veľa učiteľov spomínalo geometriu. Ale problém nie je v samotnom vysvetľovaní učiva, ale skôr v overovaní úloh, či ich žiaci urobili správne, či pochopili preberané učivo. Viete požiadať žiaka, aby vám odmeral údaj na obrázku, podľa ktorého viete, či to narysoval správne alebo nie. Nemáte však nikdy 100-percentnú istotu, či si žiaci neposlali správne výsledky cez messenger (usmieva sa).

Vo videách používate fixky, papier. Vaši kolegovia mi prezradili, že pri normálnej výučbe používate všetko možné, čo vám príde pod ruku. Na čom ste teda vyučovali matematiku?

Keď sme napríklad uspeli s jedným projektom v Nadácii Ekopolis, postavili sme si pri škole indiánske ihrisko. Spolu s deťmi sme vypočítali rozmery prekážok, preliezok a drevenej rozhľadne, kde sa deti mohli hrať. To všetko sme si museli rozrátať, nakresliť, rodičia nám pomáhali. Neskôr sme vyrábali na hodinách techniky rôzne modely lodí, katapulty, historické zbrane, ktoré sa dajú prepojiť s históriou. Matematika je všade okolo nás.

Do matematiky často začleňujete látku z iných predmetov, napríklad o životnom prostredí. Ako sa to dá spojiť?

Je to tým, že tu žijeme vlastne v lese. Nielen okolitá príroda predstavuje pre mňa obrovské obohatenie, ale najmä ľudia, ktorí tu žijú. Mám mnohých veľmi zručných priateľov. Tu vlastne nie je chlap, ktorý by nevedel robiť s drevom, zvárať alebo natiahnuť omietku. Veľa vecí som sa od nich naučil. Ako človek z mesta som mnoho vecí neovládal, ale rád som sa priučil. Všetko mi vždy v dobrom vysvetlili.

Teraz na jar nás čaká veľká výzva. V Dánsku nám schválili projekt na školskú záhradu. Bude to oddychová zóna s vyvýšenými záhonmi, bylinkovou záhradou a nábytkom z paliet. Takže na jar treba predpestovať rastlinky, vyrobiť záhony, pripraviť miesto na osadenie plota, vyrobiť nábytok a všetko ďalšie s tým spojené. Všetci sa na to už veľmi tešíme.

No ale aby toho nebolo málo, vy matematiku vraj ešte aj „schovávate“ po okolí obce, v rámci geocachingu. Kam máme ísť hľadať?

Áno, mám tu kešky (skrýše v geocachingu, pozn. red.). Na krásnych a zaujímavých miestach som skryl škatuľku, v ktorej je zápisník. Aby ste ju našli, musíte sledovať GPS súradnice. A keď ju nájdete, zapíšete sa. Stále mi to pípa na mobile, že niekto našiel moju skrýšu (smeje sa).

Pripravujete aj väčší projekt, letterboxing. O čo ide?

V rámci EU Code Week 2019 som na jeseň vymyslel hru. Listy s QR kódmi som zalial do ochrannej fólie a pripevnil na stromy. Prišli ste s mobilom, odfotili ste si QR kód a dostali ste zadanie. Choď 10 krokov hore, 20 krokov doľava a podobne. Keď ste to celé prešli a správne vypočítali všetky úlohy, na konci vás čakali tri rôzne lokácie. Dve boli falošné a naviedli vás na nesprávne miesto, kde ste sa dozvedeli, že ste to vypočítali zle.

Ktoré je to správne miesto, to vám však neprezradím! Nezaujalo to len deti, podujali sa na to aj rodičia. Ale aj starší ľudia! Jedna dôchodkyňa, ktorá je stále aktívna a chodí do prírody, to hneď vyskúšala a hovorila mi potom svoje pocity. Miestni ľudia majú jednoducho veľmi radi prírodu.

No a k tomu letterboxingu. Vymysleli sme projekt, ktorý sme na jeseň podali na Nitrianskom samosprávnom kraji na schválenie. Letterboxing je predchodca geocachingu. Na rôznych miestach ukryjeme kovové schránky, v ktorých sú zaujímavé pečiatky. Pôvodne to boli poštové schránky, z toho ten názov. Dali by sme si vyrobiť mapu Skýcova vrátane hradu Hrušov. Do hry by sme zahrnuli všetky historicky významné miesta v okolí spojené s rodom Odescalchi, vápenkárstvom či druhou svetovou vojnou. Ale aj pekné prírodné výhľady, aby mali turisti z toho ucelený zážitok. Podporili by sme cestovný ruch a propagáciu hradu Hrušov.

Video s vaším psom Koudym je skvelé. Ale nedá mi, aby som sa neopýtal – naozaj ste aj jeho skúšali cvičiť v matematike?

Toto mu ešte nejde (smeje sa). Ale mal som na to naozaj skvelú odozvu. Nakrútil som to v období, keď boli všetci nervózni a prišli mi milé reakcie. Rodičia mi dokonca posielali nakrútených svojich psov, vymýšľali im príklady. Niekedy sa matika dá naozaj poňať zábavne. No a všetci teraz poznajú Koudyho. Doteraz mi rodičia píšu – a pozdravte Koudyho! A ktovie, možno sa raz voľačo naučí.

Jedno ocenenie ste raz dostali za rozvíjanie čitateľskej gramotnosti. Čoho sa týkalo?

To bolo veľmi dávno. Myslím, že to bol rok 2006. Zapojili sme sa do projektu školských knižníc a vyhrali sme. Spojili sme nočné čítanie s prespaním v školskej knižnici, večerným sprievodom rozprávkových bytostí s lampiónmi cez obec, samozrejme, že aj spolu s rodičmi. Zrealizovali sme aj ďalšie sprievodné podujatia. Finančné prostriedky sme použili na nákup nových kníh.

Viete, vždy som mal šťastie na výborných kolegov. Neraz sme ostali poobede v škole a vymýšľali projekty pre deti. Aj o tom je život učiteľa. A čo sa týka čitateľskej gramotnosti, minulý rok sme počas mesiaca knihy vytvorili podobnú hádankovú hru ako Martinus. Bolo tam množstvo hádaniek, hlavolamov, zvukových a obrazových rébusov. Spolu s mojou kolegyňou Majkou sme spolupracovali s viacerými učiteľmi z rôznych škôl.

Nakoniec sa do hry zapojilo viac ako 750 detí z celého Slovenska. A vďaka Martinusu sme mali pre najlepších krásne ceny. Na jar tohto roku sme zasa zrealizovali projekt Moja rozprávka/moje pohádka. Deti na Slovensku a v Českej republike vymysleli svoje rozprávky a ich kamaráti ich ilustrovali. Vznikli tak dve krásne zbierky rozprávok detí z I. a II. stupňa.

Čo vám ako učiteľovi teraz najviac chýba?

Deti. Zhovárali sme sa o tom s manželkou, učí na špeciálnej škole a stále chodí do školy. Mne to nesmierne chýba, lebo ja učím on-line. Keďže sme na dedine, všetkých rodičov poznám a s mnohými sme dobrí priatelia. Akoby som učil vlastné deti. Už som vo veku, keď učím deti svojich prvých žiakov. Ja mám rád pohodu na hodine. S deťmi sa často smejeme. Vedia, že si môžu ku mne dovoliť viac ako k iným, ale nikdy to nezneužijú. Je to až rodinná atmosféra. Povolanie učiteľa vám neskutočne zmení život. Ja som vlastne rád, keď sa končia prázdniny, som radšej v škole. A teraz mi chýba ten kontakt. Zažívame zložité obdobie. Pozeráte na monitor a uvažujete – kedy sa to celé skončí?! Ale verím, že sa posunieme ďalej. Všetko zlé je na niečo dobré.

A čo pozitívne si môžu učitelia z tejto situácie odniesť?

Určite to, že keď sa chce, tak sa dá veľa vecí zvládnuť. V súčasnej dobe to určite nie je klišé. Mnohí sme takí, že vnímame niekedy len komplikácie. Povieme si, že to nejde. Ale čo keby sme to všetko vnímali tak, že je to niečo nové, čo nás posunie ďalej? Nie som informatik, musel som sa naučiť pracovať s programami, aby som vedel natočiť a zostrihať video, vytvoriť testy pre žiakov a podobne.

Učiteľstvo je aj o tom, že sa neustále učíme od iných. Ak niekto robí niečo lepšie, rád sa priučím. Budem rád, keď ma niekto niečo nové naučí, čo môžem využiť nielen pri svojej práci. Tí učitelia, ktorí sa chcú ďalej učiť, vedia aj z tejto situácie vyťažiť. Myslím si, že sa situácia v učiteľskom spektre mení. Aktuálne sa pripravujú a realizujú projekty na podporu dištančného vzdelávania. Veľmi ma to ako učiteľa teší. Konečne sa to začalo hýbať správnym smerom.

A čo pozitívne si môžu odniesť deti?

To musíme najprv rozdeliť na deti, ktoré majú technické prostriedky, a deti, ktoré ich doma nemajú. U nás, našťastie, nie je veľa detí, ktoré sú v druhej skupine. Zabezpečili sme, aby mohli chodiť k nám do školy, vieme im pomôcť. Možno sa niektoré naučili väčšej samostatnosti. Ale to zistíme, až keď prídu do školy. Teraz to ťažko zhodnotiť, to je otázka skôr pre psychológov, aké stopy to na nich zanechalo.

Pre deviatakov a maturantov je tu navyše problém s testovaním a maturitami. A najmä, nevieme, kedy sa to celé skončí, či nebude zasa ďalšia vlna. V každom prípade sa deti museli naučiť pracovať so zariadeniami a programami, s ktorými predtým nepracovali. Prevziať za seba zodpovednosť, keď ich rodičia nechali samy doma. Museli to zvládnuť. Na dedine majú to šťastie, že môžu vyjsť von. Ale v meste, neviem si predstaviť byť zavretý v činžiaku celý deň. Samozrejme im chýbajú kamaráti, vždy sa s nimi o tom zhováram. A chcú ísť do školy!