O Bačovi do Komisára Rexa rozhodli aj ňufáčiky šteniatok

Ako ste sa dostali k hlavnej úlohe v Komisárovi Rexovi?

Všimli si ma, lebo som sa objavil v televíznom seriáli Búrlivé víno. Bol som nová tvár v herectve. Zavolali ma na konkurz, ale nešiel som naň s veľkými očami.

Prečo?

O úlohu sa uchádzalo viacero hercov zvučných mien. Takpovediac u divákov obľúbené stálice televíznych seriálov. Na konkurze som prišiel na rad ako posledný. Po skončení som pani cvičiteľke pomohol odniesť do auta psíkov a rekvizity. Samozrejme, že ešte nebolo jasné, koho si vyberú, ale potešili ma jej vety.

Čo povedala?

Hovorila mi, že aj keď nerozhoduje o tom, kto si v seriáli zahrá hlavnú rolu, keďže ona len poskytla psíka pre potreby konkurzu, mala pocit, že si vyberú mňa. Vychádzala z toho, ako sa účastníci správali k psíkom a tí zase k nim, boli to ešte len šteniatka nemeckého ovčiaka. Všimla si, že súhra či vzťah medzi nimi a mnou bol najlepší zo všetkých hercov. Chvalabohu, jej predtucha sa splnila. Život sa mi potom zmenil o 180 stupňov.

V akom zmysle?

Herecky aj osobne. Komisár Rex patril medzi hlavné projekty TV Markíza, čo sa, pochopiteľne, prejavilo v jej propagácii seriálu. Zrazu som videl seba na veľkoplošných plagátoch aj na častých televíznych upútavkách. Vznikol o mňa veľký záujem, s čím som sa musel vyrovnať.

Nakrúcanie prebiehalo hladko?

Mal som z natáčania skvelý pocit. Chvíľami to bolo síce zložitejšie, ale to vyplývalo z toho, že na pľaci boli psy. V seriáli účinkovali dovedna tri. Zvlášť dôležité bolo, aby pes zostal sústredený. Stačilo, keď sa niekde ďalej za kamerou niekto mihol, a už sa pozornosť psíka upriamila inam, scénka sa musela opakovať. Podstatné však bolo, že fungoval ľudsko-havinkovský vzťah.

Čiže takzvaná chémia medzi vami a štvornohými hercami?

Presne tak. Alebo si pes obľúbi herca, alebo nie. Nie je to ako medzi ľuďmi na javisku alebo na pľaci. Dvaja herci dokážu geniálne zahrať ľúbostnú scénu napriek tomu, že sa v súkromí nenávidia do konca života. So psom sa nedá nič oklamať.

Juraj Bača

Fotogaléria 9 fotiek

+6

Zrejme bolo smutné rozlúčiť sa s nemeckými ovčiakmi po dokončení nakrúcania.

Ach, veľmi ťažké. Prirástli mi k srdcu. Poplakal som si dokonca za nimi. Až tak, že neskôr som sa cvičiteľkám ozval do Varšavy, aby som ich chlpáčov ešte mohol vidieť. Bolo to približne štyri mesiace od skončenia natáčania. Keď som rozdal povely zo seriálu, hneď si pamätali.

Povedali ste, že zrazu bol o vás veľký záujem, s čím ste sa museli vyrovnať. Počul som od pár ľudí, čo vás poznajú, že ste sa nijako nezmenili, že vaša skromnosť zostala. Je to tak?

Som rád, že to povedali o mne iní, pretože keby to človek začal hovoriť sám o sebe, zaváňalo by vymýšľaním. Poviem k tomu dve veci. Prvá je tá, že keď som sa vydal na hereckú dráhu, sľúbil som si, že sa nikdy nezmením, aj keby sa mi v kariére darilo. Druhá je tá, že táto branža človeka určitým spôsobom zmení. Platí to o každom človeku v herectve. O každom bez ohľadu na to, či je najviac uvedomelý, bez ohľadu na jeho silné hodnoty, či už kresťanské, alebo vieru vo vyššie dobro.

V Búrlivom víne ste museli zahrať opak vašej povahy. Boli ste namyslený a rozmaznaný synáčik. Čo si v herectve viac vychutnáte? Rolu podobnú vášmu charakteru alebo úplne protichodnú?

V prvom rade to beriem profesionálne – že pred kamerou sa treba snažiť podať čo najlepší výkon. Niekedy sa veci prezentujú čierno-bielo, ale som presvedčený, že nič nie je iba čierne alebo len biele. Znamená to, že aj človek, u ktorého prevláda svetlo, má v sebe aj trochu temna. Niečo zlé. Kto by povedal, že nie, klame samého seba. Každý máme horšie chvíle – keď sme nervózni, keď nám niečo nevychádza podľa našich predstáv. Bývame nešťastní, čo sa prejavuje v správaní. Takže si myslím, že v Búrlivom víne sa vo mne ukázala časť temnej stránky, ktorú v sebe mám, a herecká práca spočíva v umení narábať s takou emóciou, s takým druhom energie.

Ako vychádzate s ostatnými hercami?

Mal som šťastie na skúsených kolegov, pretože každý mi svojím spôsobom pootvoril dvere do herectva. Zuzana Fialová patrí medzi prvých, čo ma zasvätili do tejto branže. Bolo to v seriáli Panelák, v ktorom sme hrali partnerov. Vďaka Zuzke som pochopil uvoľnenosť pred kamerou. Potom prišla Zdena Studenková. Ďalšia skvelá žena. Zdenka mi pomohla na divadelnom javisku, ako uchopiť rolu.

Veľmi si tiež vážim Juraja Kukuru, ktorý mi poskytol hereckú príležitosť v Divadle Aréna. Pomohol mi pochopiť tajomnosť prepojenia medzi hercom a divákom. Ako sa vynasnažiť osloviť, zasiahnuť diváka. Vďaka pánovi Kukurovi som zistil, že divadlo nie je encyklopédia poučiek, ale obrovská hmota, s ktorou sa dá donekonečna pracovať.

Herecký príbeh s inou energiou sa spája s Jozefom Vajdom a Kamilou Magálovou, pretože sme spolu ocitli na javisku v komediálnom predstavení. Žasol som nad nimi, ako dokážu narábať s emóciou, keď treba divákov rozosmiať. O každom, koho som spomenul, môžem rozprávať len v najlepšom. Trochu iné je to s hercami v mojom veku.

Čo máte na mysli?

Pripomeniem, že som najprv vyštudoval manažment, kde sme sa na fakulte všetci kamarátili. Na Vysokú školu múzických umení som chodil až potom. Nevedel som svojho času pochopiť, keď som počúval o animozite medzi niektorými hercami, prípadne o tom, že sa vzájomne nevedia podržať. Na manažmente sme boli jedna partia, dodnes sa stretávame, chodievame spolu na pivo a pomôžeme si, keď treba.

V hereckom prostredí som zistil, že síce môžem s kolegom zájsť na pivo a dobre sa porozprávať, ale na konci dňa budeme stále konkurenti. Pretože ak bude konkurz a prídeme len my dvaja, jeden odíde domov sklamaný. Pri manažmente to nebolo možné, lebo príležitostí existovalo neúrekom. Jeden do takej firmy, druhý do inej a tak ďalej. Nemohol sa preto medzi nami vyskytnúť element konkurencie, ktorý v herectve je.

Foto: Archív Juraja Baču

Niky, šteniatko, Juraj Bača, nemecký ovčiak, Komisár Rex Niky s Jurajom Bačom.

Bývajú veci zo súkromného života, ktoré môžu ovplyvniť váš výkon na javisku alebo pred kamerou?

Určite prospieva, ak má človek harmonický vzťah, čo nepochybne platí v každom povolaní. Umelecká práca je však osobitná, pričom v mojom prípade môžem hovoriť o paradoxe. Neviem, akí sú iní herci, keď zažívajú nestabilné situácie v súkromnom živote, ale ja som taký, že keď to v súkromní nefunguje, tak pred kamerou alebo v divadle to funguje. Keď som emocionálne rozhádzaný, podám lepší výkon. Keď prežívate v osobnom živote traumu, ste zahĺbený do seba, niečo vás trápi. V herectve sa hovorí, že je to vždy vidieť na očiach. A som presvedčený, že o obrovské emócie sa opierajú najlepší herci a herečky na svete.

Prečo?

Keď napríklad vidíte Toma Hanksa či Robina Williamsa, ako jeden či druhý má svoj monológ a tečú mu slzy, on to nehrá. V skutočnosti trpí pred kamerou. Myslí na najhoršie veci, ktoré sa mu v živote stali. Keď chcete niečo vynikajúco zahrať, predtým sa emocionálne trápite. Je to niekoľko hodín trvajúca psychická príprava. Pripomínate si najväčšie krivdy a nešťastia v živote. Spomínate si napríklad na to, čo ste prežívali, keď ste sa dozvedeli, že vám zomrela babička, keď ste boli na pohrebe.

Pripomínaním čiernych chvíľ sa človek vnútorne rozbije, až začne plakať, a v tejto emócii potom herec povie vety zo scenára, ktoré zasadí do svojho utrpenia. A ak sa to deje pravidelne, nemožno sa čudovať, že to človeka zasiahne aj v súkromí. Preto si myslím, že toto je kľúč k pochopeniu zvláštnej psychiky svetoznámych osobností z hereckého prostredia.

Vráťme sa ešte k psom. Nie však k Rexovi, ale k vášmu domácemu miláčikovi.

Niky je môj poklad. Čierno-biele čudo som našiel, keď som prežíval ťažké obdobie. Išiel som autom na dovolenku a keď som sa zastavil na čerpacej stanici, zbadal som túlavé psíča. Niky je takmer celá biela, ale väčšinu hlavičky má čiernu. Zakaždým ma privíta so spontánnou radosťou. Niky sa v tej chvíli správa, ako keby ma nevidela dva roky. Želám každému, aby zažil lásku, ktorú dáva psík, ktorému ste zmenili život.

Ako rýchlo ste sa rozhodli, že si objav na benzínke vezmete so sebou?

Odpoviem tak, že som sa sám seba pýtal, či je to náhoda. Bol som v zložitom psychickom období, psík sa veľmi podobal na môjho prvého psa. Čierno-biele šteniatko na benzínke bolo priateľské, nechalo sa pohladkať. Bolo by mi neskutočne ľúto, keby som ju nechal napospas osudu. Také malé chúďatko, ktoré sa mohlo zasýtiť jedine, ak jej niekto niečo hodil, bola celá špinavá, zablšená a hlavičku jej pokrývalo obrovské množstvo kliešťov. Nedalo sa odolať jej očiam. Povedal som si, že šup, ideš do auta. Niky je plnohodnotná členka mojej domácnosti.