Ekológ: Rieka je len malá časť príbehu o vode

Prečo idete práve teraz nakrúcať film o riekach?

Téma vody je veľmi dôležitá. Voda a život, ide o veľmi silné spojenie. Ja som zo 70 percent voda. Žiadna živá bunka bez vody neexistuje. Máme klimatickú krízu, povodne, sucho, znečistenú vodu na Žitnom ostrove, s vodou máme množstvo problémov a myslím si, že ľudí to zaujíma. A ešte čosi – voda je spojená s biologickou rozmanitosťou. A práve tieto spojenia sa mi páčia. Voda je kľúčová pre klimatickú krízu, krízu biodiverzity a jednoducho pre nás všetkých.

Ale to sú komplikované veci. Ako sa to dá vysvetliť jedným filmom?

Ľuďom opíšeme a vysvetlíme, ako dokáže príroda manažovať zdroje vody. Vo filme bude desať najdôležitejších fenoménov, ktoré sú dôležité pre to, aby sa na súši udržala voda a aby tá voda podporovala život. Nejde teda „len o vodu“, ale o prepojenie vody a života, ktoré považujem za kľúčové. Film bude sprevádzať divákov rôznymi prostrediami. Predovšetkým vysvetlíme, že extrémne dôležité sú hory.

Prečo?

V horách spadne oveľa viac zrážok ako v nížinách. Pozrime sa napríklad na zrážkové mapy v povodí Dunaja. V delte spadne asi 300 milimetrov zrážok ročne, vyparí sa 1 000. Ak by nepritiekla voda z hôr, tak je tam púšť. Je to vidieť, keď sa presuniete kúsok vedľa delty, je tam polopúšť, piesok. V horách je to naopak. Vo Vysokých Tatrách padne aj 1 500 milimetrov zrážok za rok, vyparí sa možno len 300. Preto tu vzniká napríklad rieka Belá. Všetky staré veľké civilizácie vznikali pri riekach, ktoré vznikli v horách – Eufrat, Tigris, Níl, Ganga. Na to, aby v nížinách v miernom klimatickom pásme bola voda, sú veľmi dôležité hory.

Dobre, začali sme pri riekach, presunuli sme sa hneď k horám. Ale prečo je dôležité upozorňovať na to práve teraz?

Pretože sa potrebujeme k horám správať dobre. Nebudeme nakrúcať len pekné zábery z prírody a krajiny, film doplníme aj o vizualizácie. Vieme urobiť napríklad animáciu, v ktorej sa divák pozrie na celú Panónsku nížinu. Okolo sú Alpy, Karpaty, hory Balkánu, cez to preteká Dunaj. Vďaka zrážkovým mapám pre celú Európu vieme vyznačiť tie územia, v ktorých padá veľa zrážok. A vieme nasimulovať, ako z nich tečú rieky, ktoré sýtia Dunaj, napríklad Váh. Takisto vieme ukázať periodické záplavy, ktoré tu v minulosti boli. Existujú staré, asi 200-ročné mapy z čias Rakúsko-Uhorska, ktoré znázorňujú záplavové územia. Vidno na nich, ako sa toky rozlievali, zaplavovali krajinu. Rieky vytvárali pulzujúce srdce nížiny.

Ako je ale možné, že sa v horách dokáže voda zadržať? Vďaka gravitácii by mala teoreticky rýchlo stiecť dole po skale a hneď po daždi by malo byť sucho.

Takto sa to deje, v tých najvyšších polohách, na skalách, kde sa neudrží život, voda naozaj rýchlo stečie. Ale ak je tam život, voda sa udrží.

Ako?

Zapojí sa do toho uhlík z atmosféry. Rastliny sťahujú zo vzduchu oxid uhličitý. Keď odumrú, svoju prácu začnú rôzne drobné stvorenia, ktoré žijú v pôde – chvostoskoky, pôdne roztoče, baktérie, huby, celý mikrokozmos. A vďaka nim vznikne štruktúra, ktorú nazývame humus. Tvoria ho predovšetkým uhlíkaté látky.

Tento svet je však skrytý, neviditeľný.

Chceli by sme ho nakrútiť cez mikroskopy. Podobným spôsobom, ako to robí pôdny biológ a ekológ Ladislav Miko (vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku, bývalý český minister životného prostredia, pozn. red.). Predstavte si, že sa dokážete s kamerou akoby „ponoriť“ do humusu, priamo do štruktúry. Vo vnútri sa to bude podobať koralovému útesu v mori! Všade je veľmi veľa života, ako malé rybky v koralovom útese sa v pôde hmýria jednobunkovce, potom sú väčšie živočíchy, ktoré sa nimi živia, ešte väčšie a nakoniec sa objaví dážďovka, ktorá ako veľryba požiera planktón. Radi by sme ukázali, ako život vytvára štruktúry kľúčové pre udržanie vody.

Čo sa tam s vodou deje?

Keď do takejto štruktúry vojde kvapka vody, nemôže len tak ľahko odísť. Držia ju tam zvláštne fyzikálne sily. Tieto štruktúry sa nazývajú pôdne agregáty. Ide o minerály spojené s organickou zložkou. Uhlík v nich slúži podobným spôsobom ako oceľ v mrakodrapoch – celé to vystužuje. Tento uhlík pochádza z rastlín, žijú z neho drobné organizmy, z uhlíkatých látok získavajú energiu a súčasne ich premieňajú na štruktúry, ktoré držia vodu. Preto keď v horách prší, voda hneď nestečie, ale pôda ju zadrží a súčasne spomalí odtok, preto rieky môžu odtekať pomalšie.

A výsledkom je čo?

Les! Je veľmi zaujímavé, že život na súši existuje len asi 400 miliónov rokov. Predtým bol iba v oceánoch, nedokázal sa udržať na súši, pretože tam bolo ťažké zachytiť vodu. Život však vyvinul spôsob, ako vodu udržať, a práve tento spôsob predstavuje pôda. Tá umožnila životu, aby mohol na súši prosperovať. Za tých 400 miliónov rokov sa vyvinula do čoraz efektívnejšej podoby. Stromy sťahujú uhlík rýchlejšie, vytvoria hlbšiu pôdu, zadržia viac vody. Keby sme hocikde v lese vytlačili vodu z pôdy, zistíme, že tu máme po kolená vody! Všade! Dozvieme sa, že v pôde je nakoniec niekoľkonásobne viac vody ako vo všetkých riekach dokopy. Pôda znamená spôsob, akým život sám pre seba zachránil vodu. A zachránil ju aj pre nás.

Ale čo to znamená – správať sa dobre k horám?

Nemôžeme bojovať s lesom. Prídeme o vodu. A navyše prídeme o uhlík. V pôde je uloženého trojnásobne viac uhlíka ako v atmosfére (potvrdzujú to napríklad dáta pedológa Ratana Lala, riaditeľa Centra pre manažovanie a ukladanie uhlíka Štátnej univerzity v Ohio v USA). Tým, že chránime les, riešime klimatickú krízu, riešime vodu, riešime biodiverzitu. Ak les ničíme, tak toto všetko poškodzujeme. Vypúšťame oxid uhličitý, spôsobujeme sucho, povodne a ničíme rozmanitosť života, ktorý vytvoril ekosystémy schopné to všetko udržať – uhlík, vodu, biodiverzitu. Tieto veci chceme vo filme vysvetliť aj na príklade rašelinísk.

Ako rašelinisko vzniká?

Predstavme si vyvieračku. Na kameni slzí voda, okolo toho rastie mach. Mach zomiera a rastie na ňom iný mach. Takto to prebiehalo na konci poslednej ľadovej doby na mnohých miestach pod Tatrami. Za 10 000 rokov má vrstva machu 10 metrov a plochu 60 hektárov. Jedno také rašelinisko je pri Tatranskej kotline – Belianske lúky (najväčšie slatinné rašelinisko na Slovensku).

Foto: AROLLA FILM

pstruh Pstruh potočný, v pozadí lipne. V Európe klesli populácie migrujúcich rýb o 93 percent!

Koľko vody zadržiava?

Neviem presne, ale môže to byť aj viac ako milión kubíkov. A teraz si pohľad rozšírme. Prejdime od tých zaujímavých rastlín, hmyzu a tetrovov, ktoré tam žijú a pozrime sa s kamerou na väčšiu oblasť pod Tatrami. Zistíme, že rašelinísk bolo kedysi veľa. Fungovali ako obrovské nádrže s vodou. Vodu neustále nasávajú a zároveň ju vždy rovnomerne vypúšťajú. Je jedno, či prší málo alebo veľa, rašelinisko bude stále vypúšťať vodu rovnomerne. Potok z rašeliniska bude takmer rovnaký v lete, v zime, či sneží, prší alebo je sucho. Rašelinisko dokáže veľmi účinne vyrovnávať prietoky. A teraz sa s kamerou posuňme ešte vyššie a zistíme, že všade pod horami boli rašeliniská. Ale my sme ich skoro všetky zničili.

Kvôli tomu, aby sme získali viac poľnohospodár­skej pôdy?

Najmä z tohto dôvodu. Vysušilo sa toho veľmi veľa, rašeliniská boli najmä v podhorských oblastiach. Vedecké štúdie z Anglicka hovoria, že keď rašelinisko vysušíte, úroveň terénu klesne o dva metre. Keďže tam nie je voda, organizmy rozložia všetok uhlík nahromadený za tisícky rokov a zakonzervovaný pod vodou. Obrovské množstvo oxidu uhličitého vyletí do atmosféry. Na Slovensku nezostalo ani päť percent pôvodnej rozlohy rašelinísk, ktoré sme tu mali. Všetko sme odvodnili.

Použili ste termín vodné nádrže. Možno ich efektivitu porovnať s nádržami, ktoré vybudovali ľudia?

Tak si zoberme Gabčíkovo. Ono dokáže ochrániť iba tie územia, ktoré ležia pod nádržou. Nedokáže ochrániť nič, čo leží nad ňou (vyššie proti prúdu rieky). Lenže rašeliniská boli hneď pod horami a chránili celú krajinu!

Rašeliniská, nádrže, mikrokozmos, humus, pôda, uhlík. Aký bude názov filmu?

Pracovne – Desať prikázaní vody. Akoby voda bola boh. Jedno z prikázaní sa týka rašelinísk, ďalšie hovorí o tom, že hory sú posvätné a ako pôda zadržiava vodu. A jedno z prikázaní sa týka bobra (do snehu kreslí povodie Dunaja, hlavný tok, pripájajúce sa vedľajšie toky, ktoré sa vetvia na bystriny). Dunaj predstavuje veľkú rozvetvenú sieť. Na konci tých najjemnejších vlásočníc ležia rašeliniská. A bobry boli, a niekde sa už vrátili, na potokoch hneď pod rašeliniskami. Všade stavajú ďalšie priehrady, ktoré takisto zadržia obrovské množstvo vody. Jedna bobria rodina vybuduje povedzme päť hrádzí, vďaka ktorým sa voda rozlieva do mokradí. Našiel som jednu štúdiu, v rámci ktorej merali počas povodne prietok nad bobrími hrádzami a pod nimi. Nameraný rozdiel bol dramatický. Povodňová krivka bola pod bobrou hrádzou takmer trojnásobne utlmená. Takže, ak sa Dunaj skladá z tisícov malých potôčikov, na ktorých začiatku boli všade rašeliniská a potom tu milióny bobrov budovali kaskády bobrích hrádzí, aké obrovské množstvo vody musel tento prirodzený systém v krajine zadržiavať?

Ale ako súvisí bobor s uhlíkom, klimatickou krízou?

Keďže bobry zdvihnú hladinu spodnej vody, chránia uhlík v zaplavených lúkach. Uhlík sa pod vodou pomalšie rozkladá. Sú však aj štúdie, ktoré hovoria o produkcii metánu z bobrích jazierok a považujú pozitívny vplyv bobrov na klimatickú krízu za sporný. Myslím si však, že produkcia metánu je do veľkej miery spojená s eróziou pôdy vyššie. Ak sa v jazierku ukladá množstvo blata, tvorí sa tam viac metánu. Aj keď pripustíme tieto pochybnosti, schopnosť bobrov zadržať vodu a podporovať biodiverzitu je nepopierateľná. Prejdite sa po bobrej hrádzi a hneď zistíte, že je tam viac rýb, vtákov. Chráň bobra! To je prikázanie číslo štyri. Takýmto spôsobom chceme vyrozprávať celý príbeh vody. Napríklad aj to, ako sa voda čistí.

Kde sa v prírode čistí?

Existuje niekoľko filtrov. Tým prvým je už spomínaná pôda. Ak by zo vzduchu padal znečistený dážď, prefiltruje sa vďaka uhlíkovým vláknam. Ide o rovnaký princíp ako v prípade uhlíkových čistiarní vody, ktoré si ľudia kupujú, rovnaké používa armáda, ak potrebuje vyčistiť vodu. Presne to isté robí pôda! Všade je uhlík, všade musí voda prejsť cez vrstvu humusu. Ak je voda nadmerne znečistená určitými chemickými prvkami, aj s tým si príroda dokáže poradiť. Rieky a mokrade pri veľkých mestách túto službu poskytujú spoločnosti úplne zadarmo (močiar Tinicum pri Filadelfii odstráni z vody každý deň takmer päť ton fosforu a vyše štyri tony čpavku, mokrade rieky Moravy zbavujú vodu dusíka a fosforu). Mokrade predstavujú druhý filter, fungujú ako koreňové čistiarne vody. Ďalší stupeň filtrovania možno pozorovať pod Tatrami na rieke Belá, takisto na Žitnom ostrove. Štrky.

Ako to funguje?

Voda v týchto riečnych systémoch v každej zákrute neustále vstupuje do štrkov a o čosi ďalej sa znova objavuje. Tu sa však veľmi zaujímavo prejavuje čas. Ak by sme na Žitnom ostrove vŕtali 500 metrov do hĺbky, narazili by sme na vodu, ktorá vsiakla možno pred tisíckami rokov. Pri povrchu voda tečie rýchlo, no čím ideme hlbšie do podzemia, prúdenie sa spomaľuje. A voda sa neustále filtruje. Vieme to názorne ukázať v delte Dunaja počas povodne. V jednom ramene je kalná voda, v druhom je čistejšia, v ďalšom ešte čistejšia, až napokon tečie priezračná voda. Prešla systémom štrkov, pieskov, trstín, cez život, ktorý funguje tak, ako má.

Foto: AROLLA FILM

rieka, Belá, leto Rieka Belá v lete…

A čo sa stane, keď rieku zregulujeme?

Ako sa potom môže voda čistiť?! Nijako! Voda musí vyjsť z rieky do mokrade, do štrkov. Vodu nevyčistíme len tak, že do nej niečo vysypeme. Zregulovaná rieka do veľkej miery stráca samočistiacu schopnosť. Trochu sa možno čistí, ale je to úplne iné, ako keď sa mohla vylievať do nivy. Takže ďalší zo zákonov znie – rieka musí byť slobodná. Musíme jej umožniť, aby sa rozlievala do šírky, do mokradí. A aby naďalej fascinujúcim spôsobom formovala krajinu. Ak by sme snímali Tatry po milióny rokov, zistíme, že dnes sú o kilometer nižšie, ako boli. To voda ich rozobrala. Keby nebolo vody, v Tatrách nie sú doliny. Tie boli vyformované ľadovcami a – riekami. Vyzeralo by to tu úplne inak. A nebola by tu ani rovina, nížina, taká, ako ju poznáme dnes.

Vyformovali ju rieky z hôr?

Rieka si berie kamene. Tie sa drolia a ako postupne slabne prúd, rieka ich ukladá podľa veľkosti. Najvyššie sa ukladajú tie väčšie, nižšie sa ukladajú menšie. V delte Dunaja je už iba piesok. Keď rieka prinesie kamene a spomalí sa, uloží ich na dno. Tým sa však zdvihne a počas povodne skočí vedľa. Lebo je „na kopci“. A tak zrazu v zákrute, kde bola predtým hlbočina, zostane mŕtve rameno, inde zostane už len piesková duna. Aj toto vieme pekne nasimulovať a ukázať zrýchlene milión rokov vývoja krajiny. Ako vznikla rovina, ako sa Dunaj, Váh, Belá pohybovali, ako vznikli mŕtve ramená, ktoré o tisíc rokov zarastú. Ako vznikajú a priebežne zanikajú rôzne biotopy. Niekde napríklad rieka zoberie kus lesa, zostane tam štrk, na ktorom vyrastú vŕby, topole. No ak by sme prišli o 200 rokov, tak tam bude lipovo-dubový les. Topoľový les nebude.

A kde bude?

Tam, kde rieka zmenila koryto. To isté sa deje so všetkými rozmanitými typmi prostredia v nížinnej krajine. Priebežne vznikajú, zanikajú.

Foto: AROLLA FILM

rieka, Belá, zima ... a v zime.

Aj na toto má vplyv zregulovanie rieky?

Všetko to zanikne. Bez dynamiky, bez slobody rieky to musí nevyhnutne zaniknúť. A opäť sa okliešti rozmanitosť. Veď kedysi k nám tiahli úhory až zo Sargasového mora, do Tatier tiahli lososy z Baltského mora, do Dunaja obrovské vyzy z Čierneho mora. V porovnaní so 70. rokmi 20. storočia sme v Európe zaznamenali pokles populácií migrujúcich rýb o 93 percent! Chceme vo filme ukázať aj pekné zábery, ako to v prírode funguje. Vieme nafilmovať, ako sa ryby z rieky idú rozmnožovať na lúku do lesa. Dokážeme to natočiť na riekach Biebrza, Pripjať, na delte Dunaja alebo na Klátovskom ramene. Chceme však ukázať aj deštrukciu, napríklad vybetónované koryto Váhu pri Žiline, a vieme to porovnať, ukázať silu života. A napríklad aj silu veľkých zvierat, veľkých bylinožravcov, ktoré sa kedysi v krajine preháňali v ohromných stádach.

Ako môže los pôsobiť na riečnu krajinu?

Podobne ako v Afrike dodnes žijú hrochy a majú svoj význam pre krajinu, na Slovensku boli na Dunaji kedysi vodné byvoly, na poľskej rieke Biebrza sú stále losy. Sú takisto súčasťou ekosystému, spásajú rastliny, prerezávajú tŕstie, pôsobia tu predátory. Je mylná predstava, že veľké zvieratá majú byť iba v horách. V skutočnosti tie najlepšie územia boli vždy pri riekach. My sme však to územie pretvorili, využívali, zvieratá zabili, rieky zregulovali – „zakázali“ sme im slobodne sa pohybovať.

Čo s tým?

Prírodu treba oslobodiť čo najviac, nielen rieky. Všetko so všetkým súvisí. Rieka s pôdou v horách, s rašeliniskami, s bobrami, s mokraďami. Ide o jeden komplexný príbeh. Ak chceme chrániť život na súši, mali by sme rešpektovať desať prikázaní o vode.

Ešte sa vrátim k riečnym štrkom. Z maďarského dunajského ostrova Szentendrei vedú potrubia až do Budapešti, asi 20 kilometrov. Ide o obrovskú zásobáreň pitnej vody, ktorá pokrýva 70 percent potrieb veľkomesta. Znamená to, že reguláciou riek neohrozujeme len prírodu, ale nakoniec samých seba? Ohrozíme pitnú vodu?

Určite áno. Už máme problémy aj na Slovensku, na Žitnom ostrove. Ide o zásadnú vec. Ak rieky zregulujeme, nenecháme ich prúdiť cez štrky, tak je to zabité. Aj keby sme rieky aktívne neznečisťovali, aj tak sa voda nakoniec pokazí.

Klimatická kríza je pre niekoho tragédia, pre iného hoax a ďalší dôvod, ako vyťahovať z ľudí peniaze. Je však zaujímavé, že čoraz viac vedcov upozorňuje na to, že ľudstvo má v rukáve jedno veľmi účinné, možno najefektívnejšie riešenie, ktoré v porovnaní s mnohými technickými alebo ekologickými projektmi nestojí takmer nič. Naozaj stačí zachovať čo najviac z autentickej prírody?

Celkom určite je príroda kľúčová. Možno to nie je jediné riešenie, ale je nemysliteľné vyriešiť klimatickú krízu bez prírody. Vráťme sa k príbehom na začiatku. Pôda je plná uhlíka. Uhlík zadržiava vodu. Keď rozbíjame uhlíkové štruktúry, tak sa uvoľňuje uhlík do atmosféry a oslabujeme schopnosť pôdy zadržiavať vodu. Kazíme to tam, kde je vody najviac – v pôde. Nejde pritom len o lesy. Podľa niektorých odhadov sa z poľnohospodár­skych pôd stratilo už viac ako 50 percent uhlíka. Vodu treba zadržať tam, kde prší, a ona prší najmä v horách. Posúvame sa do inej roviny, no považujem za absurdné, koľko pozornosti a financií sa dáva na rôzne projekty, ktoré zadržiavajú vodu stekajúcu zo strechy niekomu do záhrady. A potom niekto vyrúbe 500-hektárový holorub a nič sa nedeje! Miesto toho dotujeme mestá, aby robili opatrenia, robia sa drobné projekty.

Nie sú však dôležité aj tie malé mestské projekty?

Je sympatické, keď si škola vybuduje vodnú záhradu. Môžeme tak v jazierku vytvoriť oázu rozmanitosti života a používať to na náučné účely. Ale z celkového pohľadu, koľko táto záhrada zadrží vody v krajine, tak je to takmer bezvýznamné. Najdôležitejšie je zadržať vodu v horách. Ak poškodzujeme horské lesy, je to to najhoršie, čo môžeme robiť. Tam vznikajú všetky rieky. Ak by neboli hory, tak v nížinách žiadna voda nie je. Iste, je to iné v Anglicku blízko oceánu alebo ďaleko na severe, ale vo väčšine sveta je to takto. A bez riek z hôr by nevznikli veľké civilizácie.

Ako deštruujeme uhlík v pôde?

Aby život dokázal udržať vodu, musel ju rozdeliť na veľa drobných kvapôčok. Tie sa rozložia v pôdnych štruktúrach, nazývajú sa pôdne agregáty, ja ich volám kapsuly na vodu. Kľúčový je ich povrch, vďaka nemu voda neunikne. Ak by sme jednu kapsulu roztiahli, rozložili, odhalíme úžasnú vec. Jeden gram humusu má povrch 900 metrov štvorcových! Akoby deväť veľkých trojizbových bytov. Nuž a tento humus, zjednodušene uhlík, nemá rád teplo a sucho. Len čo sa urobí holorub, pôda sa prehreje a vysuší. Humus mineralizuje, rýchlo sa rozkladá, štruktúra pôdy sa rozpadá. Do atmosféry sa uvoľňuje v obrovskom množstve uhlík, ktorý urýchľuje klimatickú krízu. Horská krajina stráca schopnosť zadržiavať životodarnú vodu. To je to isté, ako keď spálime drevo a zostane popol.

Pôvodne som si myslel, že keď idete nakrúcať príbeh o vode, pôjdete tak klasicky, od prameňa rieky, cez potoky až k delte. Ale celý čas sme akoby mimo rieky.

Lenže ako som na začiatku povedal, väčšina vody nie je v riekach. Je v pôde, rašeliniskách, mokradiach, v podzemnej vode. Rieky vo filme nevynecháme. No sú len prejavom toho celého na úrovni krajiny. Rieka je len tepna. Ak odstavíme zvyšok tela, tak to telo zabijeme. Rieka je len malá časť komplexného príbehu.