Mnohí z nás teraz zažívajú školu na diaľku. Ako to zvládate?
Asi ako všetci. Je to búrlivé obdobie a skúška nervov pre všetkých rodičov a, myslím, aj učiteľov. Deťom veľmi chýba školská rutina, k mojim rodičovským špecializáciám pribudlo povolanie bachar, keďže musím neustále nad nimi stáť. A strážiť, či sú všetky školské záležitosti riadne splnené. Okrem toho sú vo veku, keď im veľmi chýbajú spolužiaci a kamaráti, takže už všetci čakáme na uvoľňovanie opatrení ako na vykúpenie.
Vy ste mali ako dieťa šťastie na učiteľov?
Pamatám si aj fantastických učiteľov, aj tých menej fantastických. My sme hlavne mali úplne inú výučbu a, samozrejme, menej elektroniky, takže sme riešili iné veci ako dnešná generácia. Ale najlepší učitelia boli pre mňa tí, ktorí mali ľudský prístup a nie formálny.
Ako vás formovala škola? Vedeli ste sa vtesnať do nalinkovaných pravidiel alebo ste boli samorast?
No, veď toto. Ani nie. Chcela som vyskúšať všetko na svete, a navyše som nevedela obsedieť. Vtedy sa neriešilo, či ste hyperaktívny, alebo aký. Jednoducho som bola mimo konceptu poslušného dieťaťa.
Vedeli by ste si predstaviť, že by ste skončili inde ako na umeleckej škole? Ako by vyzeral váš život dnes?
Ja si viem predstaviť vždy všetko. Nikdy som nemala konkrétnu predstavu, čo chcem robiť, keď budem veľká. Ale keďže som veľký fanúšik psychológie, asi by som smerovala tam. Jediný problém by bol, kde by som kompenzovala ten kopec energie, to by som si niečo musela vymyslieť. Pretože mňa hranie v podstate upokojuje.
Zažívali ste v škole skôr dobré časy alebo občas aj peklo?
Dalo sa to prežiť. Myslím, že so základkou som bola spokojná a keď som prišla na gympel, tam sa aj spustila natvrdo moja puberta, takže občas peklo, ale myslím si, že k dospievaniu to jednoznačne patrí. Ak si dnes predstavím, čo som stvárala, desím sa toho, čím ma potešia moje deti, keď budú dospievať.
Keby ste mali byť učiteľka, boli by ste ako Barbara z Pána profesora?
Ja si ani neviem predstaviť, že by som bola učiteľka, človek musí byť obrnený trpezlivosťou a nadhľadom, a hlavne musí cítiť, že to má v krvi. Je to mimoriadne náročné a zároveň vznešené povolanie. Veľmi by som sa tešila, keby sa školstvo zrevitalizovalo a učitelia dostali vyššie ohodnotenie a zároveň priestor na sebarealizáciu.
Aké máte vzťahy s pedagógmi svojich synov? Dokážete nebyť helikoptérová matka?
Máme šťastie, že moje deti učia fantastickí ľudia. Sú trpezliví, chápaví, a hlavne vynaliezaví učitelia, nemohla som si želať lepších. Všetky záležitosti si vyriešia s deťmi sami. Vedú ich k samostatnosti… Korona nám však všetkým skrížila plány a ťažko sa dieťa učí samostatnosti, keď je stále v kontakte so svojimi rodičmi a menej so svojimi kamarátmi. Takže aby som odpovedala na vašu otázku, myslím, že k samostatnosti sa ich snažíme viesť odtiaľ – potiaľ… Zase ich nenechám šoférovať auto.
Viete byť objektívna, keď sa objaví poznámka v žiackej, že si neurobili úlohu alebo nepriniesli zošit?
Moje deti nedostávajú poznámky a nemajú žiacke knižky. Jednoducho, ak sa niečo deje, tak sa so mnou učiteľ skontaktuje. Žiadne tresty. Učitelia sa snažia decká motivovať, nie znechutiť. Takže sa vzájomne snažíme pomáhať si.
Ako zvládate lajdáctvo?
No keďže som bola veľký lajdák, tak prízvukujem chalanom presný opak. Ale je to večný boj.
Foto: Peter Zakovic / TV Markíza
Nedávno ste načítali víťazné minipoviedky, literárne šortky, ktoré posielali čitatelia Slovenského rozhlasu do súťaže 321 slov. Vy ste načítali poviedky ženských autoriek, Ady Hajdu mužských autorov. Keby ste ich mali vyberať vy, k čomu by ste inklinovali?
Ja som bola hlavne mimoriadne pozitívne prekvapená, koľko ľudí píše a aké pekné veci. Neviem povedať, k čomu by som inklinovala, pretože veľmi záleží na tom, ako vás čítanie daného príbehu pohltí. Musí to mať faktor x. A to sa nedá predikovať.
Čo rada čítate?
Historickú beletriu. Napríklad mám rada Kena Foletta. Teraz dočítavam Zimu sveta.
Vy ste tiež písali, máte v pláne sa k tomu vrátiť? Alebo máte niekde scenár, ktorý čaká na svoj čas?
Pracujem na scenári, je to moja psychohygiena, stále niečo vymýšľať. A jeden mám v šuplíku. Viete, nájsť peniaze na realizáciu filmu, a potom ho ešte aj natočiť, to je naozaj dlhá cesta niekoľkých rokov. A výsledok je vždy neistý. Takže uvidíme, ako sa celé „vyvŕbi“… A keď sa „nevyvŕbi“, aspoň som si urobila psychohygienu.
Máte za sebou celý rad bizarných postáv, ktoré ste stvárnili v televízii či divadle, niektoré ste si vytvorili sama a písali im texty. Je to poloha, v ktorej sa vyjašíte? Nech nie je život príliš vážny?
To bolo obdobie, keď som sa v paródiách a sarkazme cítila dobre. Mali sme s kolegami možno cez skeče potrebu ukázať, že kráľ je nahý. Dnes taký zúrivý pocit nemám. Asi je to aj tým, že už mám 45 rokov a je nad slnko jasnejšie, že kráľ nahý je. Stále však ostávam humoru verná, len iným spôsobom.
Nemáte problém s tým, že vás potom nechcú brať vážne?
Nie. Všetci tí, u ktorých som potrebovala, aby ma brali vážne, ma tak brali.
Aký druh humoru je pre vás cez čiaru?
Ťažko povedať. Cez čiaru je humor, ktorý sa pokúša o humor, ale v konečnom dôsledku nie je vtipný. Ale aj to je veľmi problematické určiť, lebo čo je vtipné pre mňa, nemusí byť vtipné pre vás. Takže neriešim, čo je cez čiaru, väčšinu sa snažím pochopiť kontext. A buď ma daná vec baví, alebo nebaví.
Máte v sebe stále hravosť?
Asi áno. Bez hravosti by som ťažko mohla robiť svoje povolanie. Taký ekonóm pokojne môže vykonávať svoju robotu bez hravosti, ale herec asi ťažko, keď je na tom založená naša práca. Ja ale poznám aj hravých ekonómov. Z toho vyplýva, že pre niektoré povolania je hravosť bonus, pre hercov zásadným prvkom bytia.
Vyskúšali ste si život v talianskom Miláne, ako dlho ste tam pôsobili v bábkovom divadle? V čom bola táto skúsenosť iná oproti Slovensku?
Pôsobila som tam rok aj pol, tuším. Skúsenosť to bola jedinečná, pretože taký druh divadla na Slovensku vtedy nebol. Jazdili sme po celom Taliansku a hrali, kde sme mohli. Bol to pre mňa vtedy zázrak.
Za aký čas ste sa naučili po taliansky tak, aby ste vedeli odohrať predstavenie?
No, za veľmi krátky čas som sa musela naučiť texty. Niektorým som ani poriadne nerozumela. Ale taliančina je príjemný jazyk a rýchlo ide do hlavy.
Viete si predstaviť, že by ste sa k tomu niekedy vrátili?
Určite áno. Divadlo v akejkoľvek forme je pre mňa očarujúce.
Foto: Katarína Haršányová
Nedávno ste koprodukovali film Známi neznámi, spolu s Wandou Adamik Hrycovou a s Jurajom Brockom. Je to práca, v ktorej ste sa našli?
Áno. Je to teda celkom adrenalín v čase korony vytvoriť film a zohnať peniaze. Navyše sme nežiadali podporu od Audiovizuálneho fondu. Ale filmový pánbožko nad nami stál a podarilo sa ho dokončiť. Teraz nám už len chýbajú otvorené kiná a diváci.
Ako sa vám spolupracovalo? Čo bola vaša úloha?
Dobre. Wanda je veľký profesionál a železná lady. Ale viem veľmi oceniť, že všetko, na čom sme sa dohodli, platí do bodky, čo je v dnešnej dobe naozaj veľký bonus. Navyše mám rada ľudí, s ktorými sa pri práci nasmejete, a mali sme naozaj šťastie na celý tím.
Zároveň ste vo filme stvárnili jednu z postáv. Ovplyvnilo nejako vaše hranie, keď ste vedeli, koľko stojí každá minúta na nakrúcania?
No, dúfam, že to tam nevidno. Nakrúcanie prebiehalo prekvapujúco hladko a Zuzana Marianková, naša mladá režisérka, to zvládala bezproblémovo. Navyše ja som tam nebola na to, aby som strážila čas, inak by som sa nevedela sústrediť. Na to tam bola naša vedúca výroby Borka.
Koproducent Juraj Brocko je aj v súkromí vaším partnerom. Vedeli ste spolu fungovať?
Jasné. Pracuje sa nám spolu dobre, respektíve máme tak prirodzene rozdelené úlohy, že každý si riešil svoje povinnosti v rámci projektu a k žiadnym konfliktom neprichádzalo.
Budete produkovať aj niečo ďalšie? Čo vás čaká najbližšie?
Máme nejaké projekty v príprave, ale sme len v začiatočnej fáze. Sme malý tím, takže najprv sme museli v postprodukcii dokončiť film a až potom sa dalo uvažovať o niečom ďalšom.
Foto: Archív Petry Polnišovej
V éteri máte úspešný podcast s Evelyn Kramerovou, kde ste zaujali pozíciu "inžinierok srdca” v Jauuu, PS: to bolelo. Kde sa toto vo vás zobralo?
To sa skôr zobralo v Evelyn a ona ma k tomu prizvala. Ja som dovtedy ani nevedela, že niečo ako podcasty existuje. Debatujeme na tému vzťahy a prirodzene si z niektorých vecí robíme žarty. Snažíme sa ku každej téme pristupovať odľahčene a myslím, že preto sú nám naše poslucháčky verné a za rok a pol máme 3,5 milióna vypočutí.
Ako dlho vám trvalo, kým ste sa pustili do nahrávania? Išli ste do toho na vlastnú päsť?
Nie. Nás vlastne oslovili chalani zo Zapo (producenti podcastov, pozn. red.), ktorí nám ho pomáhajú vyrobiť. Čiže všetka technika je na nich a na nás rozprávačský potenciál.
Čo vás na nahrávaní podcastu najviac baví?
S Evou si chemicky sedíme, takže robiť náš podcast je čistá radosť. Robiť podcast znamená žiadne pravidlá a nariadenia, ktorých sa musíte držať. Všetko je čisto len na vás a ja si užívam tú slobodu. Nikto nám nič nediktuje.
Dozvedeli ste sa o vzťahoch niečo nové? Šokujúce?
Hoci len to, že je to jeden veľký, nikdy sa nekončiaci kruh, pretože na šťastný vzťah neexistujú žiadne pravidlá, poučky, napriek tomu sa všetci snažíme dopátrať k nejakému kľúču od miešačky. Je to atraktívna a široká téma a dá sa o nej rozprávať v jednom kuse.
Sama máte za sebou skúsenosť z rozvodov. Povedali by ste už dnes, že ste to zvládli? Že to máte uzavreté?
Uzavreté bude všetko, až keď uvidím, že moje deti budú šťastné vo svojich životoch, keď od nás jedného dňa odídu. Až vtedy sa dozvieme, či moje kroky boli správne, alebo nie.
Veríte na dobré vzťahy? V čom sa váš pohľad zmenil? Dozreli ste, dospeli?
Verím v pekné vzťahy. Aj na to, že na nich treba pracovať. Neprídu len tak. Samy. Vždy je to na človeku.