Psychológ: Niektoré firmy pandémiu zneužívajú

Keby si politici dali za cieľ zničiť duševné zdravie, počas pandémie koronavírusu by to nemohli robiť lepšie. Povedal to psychológ Matej Štepita o ich spôsobe komunikácie v ťažkom období, ktoré zasiahlo každého na Slovensku.

, 13.05.2021 06:00
3

„Nepekne sa prekrúcali pojmy poslušnosť a zodpovednosť, čo je z dlhodobého pohľadu aj nebezpečné. Sami boli pod veľkým tlakom a v zásade svoju úlohu nezvládli. Neuniesli tlak a zodpovednosť, v podstate to prenášali na ľudí a stále sa hľadal nejaký vinník,“ zdôraznil o politikoch.

Zamestnanci niektorých firiem pracujú z domu už viac ako rok. Aké môže mať dôsledky dlhodobá práca z domu na ich duševné zdravie?

V prvom rade človek trpí výpadkom pestrejších vzťahov mimo domácnosti. Sme sociálne bytosti a potrebujeme sa stretávať s ľuďmi. Ďalšia vec je zmena prostredia, ktorú každý potrebuje. Aj z hľadiska poriadku pomáha, keď máme jasne určené, že niekde pracujeme a niekde oddychujeme. No a v neposlednom rade majú ľudia strach spojený s pandémiou a ich zdravím.

Medzi odborníkmi sa hovorí aj o tom, že nie je ideálne pracovať tam, kde sa oddychuje. Napríklad na pohovke či v posteli. Je to pravda?

Aj to, kde sme, má vplyv na naše vnímanie. Treba si vždy vyčleniť miesto, kde bude človek pracovať. Napríklad pomôže aj pracovný stôl niekde v obývačke. A po práci to miesto treba opustiť a oddychovať niekde inde. Človek podvedome vníma viacero vecí naraz, čiže aj priestor, kde sa práve nachádza pri práci a po nej. Rozdelenie prináša lepší poriadok a pomáha výkonu aj uvoľneniu.

Treba si vedieť rozdeliť čas, dokedy bude človek pracovať a odkedy už oddychovať alebo sa venovať rodine.
Matej Štepita

Keby ste porovnali zamestnanca, ktorý žije napríklad s deťmi a manželkou, a takého, ktorý žije sám. Ktorý z nich to má pri práci z domu náročnejšie?

Ľudia s deťmi majú cez deň dve práce súčasne. Veľa rodičov je v dnešnej dobe preťažených. Pri on-line vyučovaní nemôžete nechávať menšie deti bez dozoru. Ešte horšie je to u detí, ktoré majú napríklad poruchu pozornosti. Pripravovať sa s nimi do školy bolo pre rodičov náročné aj pred pandémiou. Častokrát to prináša do vzťahu rodič-dieťa napätie. Celkovo je pre nich dnes náročné rozdeliť si pozornosť na prácu a na učenie pre deti. Človek sa potrebuje sústrediť na jednu vec, a to je v dnešnej dobe problém. V tomto smere to majú ľudia s deťmi náročnejšie. Ľudia žijúci sami zasa môžu trpieť osamelosťou, sme vzťahové bytosti.

Spomínali ste, že si doma treba vyhradiť jedno miesto na prácu. Čo ešte môže pomôcť?

Treba si vedieť rozdeliť čas, dokedy bude človek pracovať a odkedy už oddychovať alebo sa venovať rodine. Samozrejme, ak má niekto nečakanú poradu alebo treba niečo odovzdať, výnimočne sa to môže zmeniť. Ale musia existovať hranice.

Môže zamestnancom v tomto smere pomôcť firma?

Dôležitá je dohoda a komunikácia. Firmy by mohli brať do úvahy aj to, či ľudia majú deti. Zamestnancom môžu pomôcť napríklad flexibilným pracovným časom. Horšie je, že niektoré firmy pandémiu aj zneužívajú. Ľuďom hovoria o ekonomickej neistote a vyvíjajú tlak v štýle: každý je nahraditeľný. Viem to od svojich klientov. A pritom ide aj o sektory, ktoré pandémia finančne nezasiahla. Z tohto pohľadu to vnímam ako hrubé zneužívanie situácie. Keď sa zamestnanec bojí o prácu, ľahšie s ním firma manipuluje a neprotestuje napríklad ani pri znížení platu či pridelení práce navyše. Zamestnávatelia by mali byť v tomto období, naopak, ústretoví, veľmi teraz potrebujeme vzájomnú ľudskosť.

Ešte vlani sa hovorilo, že pri práci z domu môže klesnúť produktivita. Nestalo sa to, dokonca sa zvýšila. Prečo myslíte, že je to tak?

To ma prekvapilo a neviem si to vysvetliť. Čakal by som, že bude nižšia. Môžem len hádať, ale napadá mi, či nie sú ľudia napríklad pod vyšším tlakom. Zo strachu o zamestnanie sú produktívnejší a pracujú dlhšie. Potom sú aj také typy ľudí, ktorí nemajú záľuby a vo voľnom čase namiesto toho len pracujú. Ale z pohľadu zdravia to nie je dlhodobo udržateľné. Po istej dobe príde vyčerpanie. A to nie je dobré pre firmu ani pre zamestnanca.

Matej Štepita Foto: Lubos Pilc
Matej Štepita Matej Štepita

Hovoríte, že ľudia sa boja aj o prácu. K tomu sú niektorí izolovaní, žijú osamote, majú strach o zdravie. Nie je to na jedného človeka až priveľký tlak?

Určite áno. Situácia, ktorú už rok zažívame, je spoločensky aj individuálne veľmi náročná. A určite je nutné zohľadniť, aké to bude mať dosahy na duševné zdravie. Strach a úzkosť treba zmierňovať či už v politickej, alebo v mediálnej komunikácii. Jedna vec je reálne posúdenie rizika pandémie, druhá vec je prehnané šírenie strachu. Nechcem podceňovať riziko koronavírusu, ale vezieme sa na vlne paniky. V konečnom dôsledku to má aj bude mať zdravotné dôsledky. Na imunitu má vplyv aj psychické rozpoloženie človeka a tiež na to, aký bude mať priebeh choroby. Preto treba v spoločnosti skôr šíriť nádej a dôveru bez zľahčovania ochorenia COVID-19. Aj v nastavení fungovania a opatrení treba brať do úvahy duševné zdravie. Teraz sa rieši len fyzické zdravie verzus ekonomika. Menej sa berie do úvahy, že človek má aj duševné potreby.

Stále platí, že ľudia sa boja chodiť ku psychológovi, keď majú problémy?

Menej ako v minulosti, ale pre niekoho to platí aj dnes. Trošku to pramení z toho, že človek sa zo psychických problémov obviňuje alebo sa hanbí, pokladá ich za prejav slabosti. Treba ľuďom zdôrazniť, že ak majú trápenie, pocit vyhorenia, úzkosť či depresiu, určite to nie je prejav ich slabosti alebo zlyhania. Čelíme spoločensky veľmi náročnej situácii. Prežívané trápenie môže byť dôkazom, že človek je citlivý a vnímavý. Či už voči utrpeniu ľudí zasiahnutých samotným ochorením, alebo opatreniami a komunikáciou vlády. Skôr by som mal paradoxne obavy o duševné zdravie a schopnosť empatie toho človeka, ktorého vôbec nerozhodila pandémia a situácia okolo nej.

Zmení koniec pandémie správanie aj voči veciam, o ktoré ľudia prišli? Či už prácu, alebo slobodu pohybu.

Veci, ktoré sme mali obmedzené, si začneme viac ceniť. To môže byť určitý prínos tejto krízy. Ale existujú aj typy ľudí, pre ktorých je ľudský kontakt náročný a momentálna situácia im možno vyhovuje. Ukončenie pandémie je však pojem, ktorý závisí aj od nás. Všetci čakajú, že niekto povie: Už je to za nami. Ale nový koronavírus tu už bude navždy. Skôr je na spoločenskej diskusii odborníkov z rôznych oblastí, ale aj ľudí, čo bude pre nás prioritou. Či budeme chcieť viac slobody a spoliehať sa na zodpovednosť jednotlivca, alebo sa necháme opäť plošne limitovať. Je potrebné o tom viesť demokratickejšiu diskusiu a menej robiť autoritatívne krízové rozhodnutia. Pri vypuknutí pandémie sa to možno dalo pochopiť, ale teraz už je to vyše roka, my o koronavíruse všeličo vieme, aj o neúčinnosti rôznych opatrení ako lockdowny, plošné testovania či rúška, a nič sa nemení. Dnes je toto mocenské rozhodovanie postavené na živení strachu nedôstojné a tiež škodí duševnému zdraviu populácie aj celkovej atmosfére v spoločnosti.

home office, žena, práca, raňajky, radosť Čítajte viac Mohli by ľudia pracovať len štyri dni v týždni? Na Slovensku to už funguje

Ako to myslíte, že je nedôstojné?

Ľudia sú vzťahové stvorenia a potrebujú vnímať iných ľudí, vypočuť si názor a podobne. No a z potreby stretávania sa sme urobili niečo, za čo máme mať pocit viny. Je to komunikované tak, že ak sa s niekým stretnem, tak ho ohrozujem a kvôli mne zomrie. To sú primitívne odkazy. Chápem, že je potrebné rozprávať sa o rizikách choroby pre zraniteľné skupiny a vyzývať na ohľaduplnosť, ale nie takýmto spôsobom. Apelovať treba na rozum, nie na strachy a pudy človeka. Tie keď prebudíme, končieva sa to zle. Nemôžete v človeku vyvolávať pocit viny za niečo, čo je jedna z jeho najprirodzenejších potrieb. Ak to niekto dobre nespracuje, môže to v ňom zostať veľmi dlho.

Komunikovali politici s ľuďmi počas pandémie správne?

Katastrofálne. Keby si dali za cieľ zničiť duševné zdravie, nemohli by to robiť lepšie. Ich komunikácia bola nedôstojná, bolo to citové vydieranie namiesto pokojného vysvetľovania, a bola mocenská, čo vyvoláva vždy odpor. Nepekne sa prekrúcali pojmy poslušnosť a zodpovednosť, čo je z dlhodobého pohľadu aj nebezpečné. Nemyslím si, že to bolo zámerné. Politici boli sami pod veľkým tlakom a v zásade svoju úlohu nezvládli. Neuniesli tlak a zodpovednosť, v podstate to prenášali na ľudí a stále sa hľadal nejaký vinník. Niekto nenosí rúško, tak je zodpovedný za vyššie čísla. Pritom žiadna štúdia nepotvrdila, že by to malo pomôcť. No a ten, kto mal iný názor a nerobil to, čo povedala vláda, bol proste zodpovedný.

Čo mali robiť inak? Viete to porovnať so zahraničím?

Mne osobne bola sympatická komunikácia aj prístup vo Švédsku. Najprv to bolo démonizované, že nechávajú zomierať ľudí, ale štatisticky sú na tom dnes lepšie ako Slovensko. Pritom u nás boli tvrdé lockdowny. Vo Švédsku si povedali, že prišla kríza, treba o tom hovoriť, prijať primerané opatrenia, ale aj chápať, že žijeme v demokracii a máme aj duševné a sociálne potreby. U nás to podľa mňa nefunguje demokraticky a je to tenký ľad. Všeobecne je jednoduchšie presadzovať veci silou a šírením strachu, ako viesť spoločenskú debatu a vedieť o tom presvedčiť ľudí. Chýbala aj schopnosť vecne argumentovať a menej hrať na pocity viny. Ale rozumiem tomu, že ide o ťažkú situáciu. Nepomáhal im ani tlak od ľudí, ktorí od nich čakali zázračné opatrenia.

Veci, ktoré sme mali obmedzené, si začneme viac ceniť. To môže byť určitý prínos tejto krízy.
Matej Štepita

V akom zmysle na Slovensku chýbal demokratickejší prístup?

Keď niekto spochybnil opatrenia, bol hneď označený za „popierača“ pandémie. Nerobil sa rozdiel medzi Marianom Kotlebom, ktorý hovoril o falošnej pandémii, o čipoch a o Billovi Gatesovi, a medzi lekármi, psychológmi či inými odborníkmi, ktorí volali po debate a lepšom pomere v opatreniach. To je rozdiel. Samozrejme, je to ochorenie, treba o ňom hovoriť a vedieť reagovať. Ale zároveň aj zohľadniť ostatné oblasti života a hľadať v tom zdravú mieru. To je úloha pre všetkých, aby si najskôr vypočuli iný názor a hneď ho neodsudzovali, keď sa im nepáči.

Ako by mohol vyzerať home office po pandémii?

Zrejme si to budeme nastavovať po novom. Veľa sa hovorí, že po pandémii sa vrátime k tomu, čo fungovalo predtým. Túto myšlienku už treba opustiť, nie je to reálne. Myslím si, že je to skôr šanca na prehodnocovanie fungovania. A to nielen firiem, ale aj ľudí. Treba hľadať nové riešenia. Niekomu bude vyhovovať viac práce z domu, inému zase menej. Veľmi dôležité je však dbať na duševnú stránku veci. Ľudia proste nie sú stroje. Pokiaľ bude dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancom, tak prečo nie. Zamestnanci v tomto smere potrebujú trošku zdravého sebavedomia. Čiže tak, ako zamestnanec potrebuje prácu, rovnako potrebuje firma jeho. Podmienky by sa mali proste nastavovať vzájomne. Ľuďom na Slovensku v tomto vyjednávaní chýba zručnosť, pretože to v minulosti bola úloha odborárov. Dohoda je výhodná aj pre firmy, pretože spokojný zamestnanec v práci zostane a je produktívnejší.

Je na Slovensku vzťah firmy a zamestnanca vyrovnaný?

Vo väčšine prípadov, ktoré poznám, je zamestnanec ten, kto sa prispôsobuje firme. Samozrejme, sú aj opačné prípady. Ale zmluva je obojstranná záležitosť a neplatí, že sa nemôže meniť. U nás zamestnanec nie je zvyknutý prísť za šéfom a povedať, že niečo by chcel zmeniť.

Matej Štepita Foto: Lubos Pilc
Matej Štepita Matej Štepita

Prečo je to tak? Ľudia sa boja o prácu, tak nič nežiadajú?

Ľudia na Slovensku sú povahovo „mäkší“ ako na Západe, čo môže byť na jednej strane výhoda z hľadiska udržiavania slušných vzťahov, srdečnosti a podobne. Máme však menej sebavedomia, chýba nám väčšia miera individuality a schopnosť postaviť sa za to svoje. V istom smere je to pre človeka pohodlnejšie, pretože necháva zodpovednosť v rukách toho druhého. Videli sme to aj počas pandémie. Ľudia sa pýtali premiéra a ministrov, ako ich idú zachrániť. Prečo by mal pandémiu vyriešiť premiér alebo minister? Za svoje zdravie je predsa zodpovedný hlavne každý sám. Ako sa stravuje, aký má životný štýl, ako sa stará o svoju dušu či a aké bude dodržiavať opatrenia. Ľudia majú proste tendenciu presúvať zodpovednosť na niekoho iného a potom naňho v krčme nadávať. Človek by mal byť schopný prebrať zodpovednosť sám za seba.

V súvislosti s prácou často padajú otázky, či je tam človek šťastný, spokojný, alebo či mu dáva zmysel. Je to v zamestnaní dôležité?

Áno, veľmi. Človek potrebuje pracovať a je to jeho prirodzená potreba. Ešte stále počuť aj také hlasy, že niekto musí pracovať len preto, aby uživil seba a rodinu. A potom príde voľný čas a vtedy človek naplno žije. To je veľká škoda. Každý má totiž na niečo talent. Napríklad niekto vie v práci šíriť dobrú atmosféru. Možno nie je najviac produktívny, ale pre fungovanie firemného kolektívu je prínosom. Niekoho zase baví vyrábať nábytok, pretože ho to napĺňa. Teší sa, že ľuďom to dobre slúži. Trpíme veľkou ilúziou, že v práci to treba odtrpieť a duševne vypnúť, a potom sa doma zase zapnúť. Ľudia, ktorí v práci trpia, sa veľmi ťažko doma prepnú do „šťastného módu“. Frustrácia z práce sa cestou domov nedá vyliať niekam do kanála. Dobre to vidieť na rodičoch, ktorí sú spokojní v práci. Vtedy sú pokojnejší, trpezlivejší a s väčším prehľadom sa vedia venovať svojim deťom a zvládať s nimi aj náročnejšie situácie.

Ako vlastne človek rozozná, či má depresiu, alebo vyhorel?

V prvom rade treba ísť k odborníkovi, a nie si stanovovať diagnózu sám. Ale pre základnú orientáciu, pri vyhorení je to nedostatok energie, nechuť k práci či zodpovednosti, odsúvanie vecí na neskôr či nechuť do života a záväzkov. Depresia je špecifická pochybnosťami o sebe a ťaživými myšlienkami aj pocitmi. Treba tiež povedať, že tieto stavy majú spoločné znaky.

žena, rúško, choroba, karanténa, práca, home office Čítajte viac Nové pravidlá práce z domu? Ľudia na tom môžu nakoniec prerobiť

V Španielsku sa bude testovať štvordňový pracovný týždeň. Čo hovoríte na tento koncept práce?

Je dobré hľadať aj iné formy a koncepty práce. Niekedy sa pracovalo šesť dní. Zároveň si však treba dať pozor, aby sa to opäť nebralo v štýle: štyri dni budem trpieť v práci a tri dni budem žiť. Skôr sa treba venovať nastaveniu podmienok v práci tak, aby to na ľudí vytváralo menej tlaku a viac priestoru na pohodu a realizáciu. To mi príde podstatnejšie akoto, koľko času tam zamestnanci trávia.

Matej Štepita (39)

Vyštudoval psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Robil v detskom domove, s týranými deťmi, s deťmi a mládežou zo sociálne znevýhodneného prostredia. Pracuje aj s rodinami, v ktorých sú deti s diagnózou ADHD. V poslednej dobe sa orientuje viac aj na prácu s dospelými, sprevádza ich v zvládaní depresií, úzkostí, kríz, ale aj v hľadaní zmyslu či náplne v povolaní a živote. Okrem psychológie sa pracovne venuje aj joge. Sleduje aj vplyv spoločenskej situácie na duševné zdravie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
3 debata chyba
Viac na túto tému: #rozhovor #psychológ #psychika #pandémia #izolácia #duševné choroby