Branislav Jobus prišiel na rozhovor na motorke, zaparkoval nonšalantne priamo pod pyramídou Slovenského rozhlasu, zapózoval fotografovi, spustil príval slov na kameru a potom sme zašli na kávu na jednu z čerstvo otvorených terás, kde sme si po uvoľnení pandemických opatrení vychutnávali pocit slobody.
Tá je dnes preňho, ako pre bývalého zamestnanca jadrovej elektrárne a človeka kedysi spútaného alkoholom, nevyhnutnou podmienkou života. S typickým tvrdým nárečím, v ktorom neexistuje mäkké de-te-ne-le-di-ti-ni-li, ale s povestnou láskavosťou a otvorenosťou porozprával o svojom živote počas pandémie, o hudbe, knižkách, ale aj partnerke Lenke a ich ročnom Jonášovi.
Tempo sa za posledný rok radikálne spomalilo, vašich zvyčajných 200 koncertov a desiatky besied o knihách išli úplne stranou. Ako ste to zvládali?
Áno, začalo sa to práve v marci, keď je Mesiac knihy, po ekonomickej stránke som prišiel o niekoľko mesiacov života. Ale nechcem sa sťažovať, podstatné je, že sme všetci zostali zdraví. Mal som šťastie, že sa mi podarilo vždy niečo vymyslieť. Hneď v marci, počas prvej vlny pandémie, som vymyslel Karanténniček, on-line som čítal deťom rozprávky. Samozrejme, z ekonomického hľadiska ma to nevytrhlo, ale aspoň v on-line svete som bol v kontakte s čitateľmi. Prvá časť Karanténnička mala 25-tisíc pozretí a ozvali sa mi z jednej minerálky, že sa im to páči a že mi pomôžu. Alebo ma zavolali do Hornej Dolnej nakrúcať jednu časť… Také drobnosti, ktoré dovtedy neboli, sa počas pandémie objavovali a pomohli prežiť mne a mojim blízkym relatívne v pokoji.
Takže ste nemali obavy, čo bude?
Jasné, že mal, to nezľahčujem. Ale stále som niečo vymýšľal, nebol som v spacom móde. Rozvážal som aj knihy po celej republike, aj som bol vďaka tomu trochu v kontakte s ľuďmi, samozrejme, minimálnom, aj mi to pomohlo. Obrovská výhoda oproti mojim kolegom hudobníkom je, že mám tie knihy. Keby ich nebolo, je to peklo. Mnohí moji kamaráti hudobníci, ale aj zvukári síce teraz dostávajú nejakú podporu od štátu, ale sú úplne vypnutí, nemajú také možnosti… Urobil som si cez lockdown aj e-shop, ktorý som doteraz zanedbával a dehonestoval, nebolo mi ho treba. Ale priložil som ruku k dielu napríklad aj tým, že som predal motorku alebo zbierku syntetizátorov v hodnote 4 000 eur. Nechcem spomínať iba tú ekonomiku. Hovorím to len preto, že mi bolo aj je celkom fajn – lebo som aj niečo obetoval, aby mi tak bolo. Čiže normálne pracujem, akoby bol plnohodnotný rok, s tým, že to jabĺčko si hádam raz odtrhnem. Inak to nebol ľahký rok, ale aj som sa snažil si ho užiť. Narodil sa mi v marci pred rokom synček, takže som mal starostí aj radostí vyše hlavy.
To znie ako bohatý program. Počas pandémie ste si v sebe aj upratovali?
Upratoval som si skôr v súvislosti s mojimi hudobnými skupinami a začal som, keď som dovŕšil päťdesiatku. Teraz v apríli som oslávil 52. S Karpatskými chrbátmi sme vydali CD a vinyl s našimi koncertnými piesňami. Minulý rok sme to isté urobili s Vrbovskými víťazmi. Koncertný program, ktorý hrávame už viac ako 20 rokov na vyrobených hudobných nástrojoch, sme počas pandémie vydali na jednom cédečku. Pridali sme k tomu aj hracie karty s hrou Precceda, čo je niečo ako čierny Peter. Na kartách sú obrázky jednotlivých hudobných nástrojov, na ktorých hrávame, a vyrába ich pán brat z rôznych odpadových rúr, vysávačov a zo všeličoho rôzneho.
Vrbovskí víťazi už fungujú dlho, nebola to teda iba nejaká recesistická fáza života.
Fungujeme už 21 rokov, my sme s bratom blázniví, hraví, my sa na to nehráme. Veď to vidno aj na festivale Vrbovské vetry, kde sú preteky na hojdacích koníkoch a podobne.
Každý rok zvyknete vydať jedno cédečko a jednu knihu. Podarilo sa aj vlani?
Okrem cédečka mi vyšli počas pandémie dve knihy – Ako Štefan Drco vyhral kopu hnoja a Ako Šarkan Kyberšikana pristál na streche základnej školy. Okrem toho som už odovzdal ďalšiu knihu Odpadkový fantóm a teraz píšem jedenásť rozprávok do nového enviročasopisu. Čiže relatívne som sa nezastavil. Ale bolo to iné, bola to skôr kreatívna práca, nebolo to popretkávané koncertmi a čítačkami. Počas pandémie mi pomohla aj Danuša Faktorová, ktorá vydáva časopis Maxík, pre ktorý som písal tri roky rozprávky. Dohodli sme sa, že z nich urobí knihu, taký tenší variant. Veľmi si vážim, že mi počas pandémie pomohla. Teraz mi práve volala, že urobí aj druhú knihu. Ďalšie vyjdú v Slovarte o dva mesiace. Najnovšie sa teším aj z toho, že moje rozprávky sa v aplikácii Readmio podarilo ozvučiť. Pri ich čítaní zariadenie automaticky podfarbuje hlas hovoriaceho zábavnými zvukmi alebo hudbou. Aktuálne v tejto aplikácii publikujem moje príbehy o Chrontulienke a najviac ma teší, že som do nich mohol nahrať zvuky a zložiť hudbu.
Kam chodievate najviac na besedy?
Kam ma zavolajú. Najviac je škôl, sto a možno aj viac ročne. Potom sú to knižnice, ktoré pozvú na besedy školákov aj s pani učiteľkami, ktoré sú prekvapené, že aj mňa môžu pozvať. Bez toho, aby som sa ponúkal, som mával okolo 150 čítačiek ročne. A to okrem koncertov Karpatských chrbátov, Vrbovských víťazov a Abususu. Chodieval som aj na východ, vtedy som urobil napríklad tri besedy po sebe. Keďže som hudobník, každá beseda je zároveň aj koncert. Ku každej knihe mám vymyslené pesničky, nosím si so sebou komplet aparatúru. Ak sa stane, že deti ešte nečítali moje knihy, aj tak sa zabavia. Zaspievam im pesničky a potom si prečítajú aj tie rozprávky.
Aj svoju partnerku Lenku ste vraj spoznali na jednej čítačke.
Mal som besedu v Rajeckej Lesnej, kde ona robila učiteľku a vychovávateľku a sedela v triede. Vždy deťom hovorím, že pokiaľ sme zdraví, dajú sa splniť všetky sny. Ja som 16 rokov abstinent a 16 rokov si plním sny ako na bežiacom páse. Povedal som aj pani učiteľke, nech povie, aký sen by si chcela splniť. Ona porozmýšľala a povedala, že by chcela byť v rozprávkovej knihe. Posťahoval som všetky jej fotky z Facebooku, poslal som ich Lei Točekovej do Berlína. Ilustrovala knihu Plajko, kde je pani učiteľka hlavná postava, aj sa na ňu podobá. Jej druhý sen bol nahrať pesničku. Zavolal som ju k sebe domov, kde mám doma štúdio, zložil som pesničku Uspávanka, naspievali sme ju spolu a nahrali aj videoklip. Ona sa mi potom chcela zavďačiť za jej dva dôležité splnené sny, tak mi povedala, že aj ja si mám niečo želať. Dohodli sme sa, že mi uprace domček, v ktorom bývam. Upratovala tak poctivo, že som na druhý deň na zberný dvor vyvážal 19 veľkých igelitových vriec. Preto sa aj jedna z mojich knižiek volá Zberný dvor. Omylom mi pri tom vyhodila aj zázračné tepláčiky Muflóna Ancijáša. Boli to vlastne moje tepláčiky a mňa za ne maminka hrešila. Mal som ich odložené ako takú svätosť. Myslela si, že to je nejaká deravá handra. Bol som ich aj hľadať na zbernom dvore, ale už som ich nikdy nenašiel… Opýtala sa ma tiež, aký je môj druhý sen. Povedal som jej, nech si ma vezme za muža. Ona si ma vzala a už máme aj synčeka. Ako v rozprávke.
Nezavolali vás na Hodokvas, tak ste si v roku 2007 vytvorili vlastný festival Vrbovské vetry. To je tiež zaujímavý príbeh.
To bolo obdobie, keď som začal abstinovať. Energia zo mňa úplne sršala, chcel som vymýšľať pesničky, nahrávať cédečká, hrať. Mal som vtedy tri hudobné skupiny a jeden z dvoch veľkých festivalov Hodokvas nás nepozval. Bolo to normálne, veď sme nemohli hrať každý rok na tom istom festivale. Stalo sa to aj Martinovi Višňovskému z Chiki Liki Tu-a, aj Whiskymu zo Slobodnej Európy. Povedal som si, prečo by som mal čakať, kým nás niekto zavolá. Naučil som sa, že keď niečo chcem, spravím to. Prečo by som mal niekde visieť na špagátiku a čakať? Tak to bolo aj s festivalom. Od prvého ročníka bol úspešný a vždy to bolo priateľské stretnutie. Je dôležité, aby u nás hrali kvalitné kapely, ale vždy sú tam aj sympatie, priateľstvo. Keď si volám aj skupiny z inej ligy, napríklad Davida Kollera alebo Pražský výběr či Stromboli, tí ľudia sú mi blízki. Vždy tam je to plus.
Čítajte viac Pohoda sa vracia k začiatkom, bude komornejšia a osobnejšia. Zverejnili prvé mená
Pravidelne chodíte na Pohodu a moderujete jeden stage. Ako to vlastne vzniklo?
Je to tiež o priateľstve. S Miškom Kaščákom sme hrali na nejakej akcii už asi v roku 1986. Každý si kráčame tým svojím životom, ale on aj ďalší kamaráti z Trenčína okolo Bez ladu a skladu sú mi blízki. Vždy som sa nimi rád nechal ovplyvniť. Napríklad žena Miška Kaščáka Natália je psychiatrička, aj vďaka nej som začal abstinovať. Na našej rozprávkovej svadbe bol Miško Kaščák svedok. Ale nie kvôli priateľstvu uvádzam ten stage. Cítim sa byť súčasťou Pohody, hoci nie som zamestnanec, ale bol som na všetkých ročníkoch, som tam už ako inventár. Neviem, dokedy to budem uvádzať, ale zatiaľ som tam. Teším sa aj tento rok na Pohodu on the Ground, bude rozdelená na päť častí po 1 000 ľudí. Dúfam, že sa nám to podarí, budeme tam hrať aj s Vrbovskými víťazmi v spojení s Komorným orchestrom mesta Trenčín.
Jedna z vašich troch kapiel Abusus, v ktorej hráte sám, pripomína názvom známy liek Antabus, ktorý sa používa pri liečbe alkoholovej závislosti…
…a pripomína aj moje priezvisko Jobus. Tento môj elektronický projekt vznikol, keď som začal abstinovať. Je to jednočlenná skupina, lebo podmienkou členstva je, že hudobník musí byť abstinent. Ja som nikoho iného na Slovensku nenašiel.
To sa mi nechce veriť.
Hovorím to s humorom, jasné, že existujú. Napríklad Martinko Valihora, pán primátor Matúš Vallo zo skupiny Para. Ale je pravda, že je nás abstinentov na Slovensku málo. V kapele hosťuje aj Marek Minárik, basgitarista od Davida Kollera. Spolu hrávame aj s pánom Lasicom v Divadle L+S v projekte Bolo nás jedenásť. Gitary mi sem-tam nahrá Ľuboslav Petruška z Chiki Liki Tu-a.
Prečo elektronika?
Kvôli slobode. Napadne mi, že chcem mať novú pieseň, nepotrebujem na to bicie a basgitaru a gitaru, stačí mi počítač. Je to rýchlo dostupné a za pár hodín počuť dobrý výsledok. Aj tá abstinencia je o tom, byť zodpovedný za svoje činy. Nie je jednoduché ísť sám na pódium, púšťať elektronické podmazy a nakladať tým ľuďom alkoholické piesne s ťažkými témami. Ale je to škola života. Keď mám koncert s Chrbátmi alebo Vrbovskými víťazmi, je to oproti Abususu nič. Je to o tom, neopieraj sa o nikoho, iba sám o seba. Aj alkoholizmus je v rukách každého človeka. Moje ruky chytia ten pohár a vylejú ho do môjho gágora.
Teraz je taká módna vlna, že suchý február. Ja som to robil už dávno predtým. Asi 20 rokov som vo februári nepil. Spravil som si vždy očistu tela, schudol som 10–15 kíl, dal som sa dokopy a potom som zase rok pil.
S alkoholom ste prestali zo dňa na deň? Alebo ste prestávali dlhodobo?
Ja som prestával veľakrát. Teraz je taká módna vlna, že suchý február. Ja som to robil už dávno predtým. Asi 20 rokov som vo februári nepil. Spravil som si vždy očistu tela, schudol som 10–15 kíl, dal som sa dokopy a potom som zase rok pil. Prvý raz som skúsil úplne nepiť pred 17 rokmi. Bola to taká skúška, aké to je, byť čistý. Po niekoľkých mesiacoch som znova začal, vyskúšal som si, aké to je, vrátiť sa späť. Viem, že to nemá žiaden význam. Pred 16 rokmi som začať abstinovať a odvtedy som nevypil ani kvapku. Nemám v pláne si tento abstinenčný život pokaziť.
Čo pre vás bola tá posledná kvapka?
Mal som depresiu a dosť som sa trápil. Spúšťačom bol alkohol. Uvedomoval som si aj počas pitia, aké kvantum alkoholu som vypil a aké to malo následky. Keď sme hrali niekde viacej dní, bývalo mi veľmi zle, musel som doplniť dávkovanie. Nebol to normálny život. Všetko bolo podmienené alkoholom, dovolenka bola oslava toho, že si nemusím rátať, koľko som vypil pív, lebo ráno nefúkam na atómovej elektrárni. Alkoholizmus nie je len o tom, opiť sa. Mozog je na 90 percent obsadený tou témou. Keď som sa odstrihol, akoby raketoplán vystrelil do vesmíru. Kvalita života je neporovnateľná.
Čím to nahrádzate? Dávate si namiesto piva bezkofeínovú kávu?
Áno, dávam si trikrát denne pollitrovú a ešte dvakrát denne pollitrový čaj. Pijem takéto teplučké nápoje a cítim sa potom fantasticky. Ale začal som hlavne naplno robiť to, čo ma baví. Niežeby ma predtým nebavilo hrať, to všetko fungovalo, ale to bola iba stotina oproti tomu, čo robím teraz.
Alkoholizmu často prepadajú citliví ľudia. Bol to aj váš prípad?
Vždy sa niečo nájde, raz sú citliví, raz sú neviemakí. V mojom prípade to bolo ale určite to, že som začal ešte v puberte. Hrávali sme od 12 rokov a špekulovali sme. Aj preto som sa stal veľmi rýchlo závislý, dieťa do toho spadne veľmi ľahko.
Ako to vysvetľujete deťom na besedách? Do istého veku je to edukácia, a potom už je to návod na použitie.
Hovorím im o sebe, čo všetko sa dá splniť, keď človek nepije, je slobodný. Nehovorím im, že sa to volá alkoholizmus. Vravím, že abstinujem, to znamená, že nechodím na pivo, nepijem víno a ani nefajčím cigarety. Deťom na prvom stupni to naznačím jemnejšie, starším to poviem trochu tvrdšie. Nabádam ich, aby mi povedali, aké majú sny. Úplne hocijaké. Podľa mňa sa dá čokoľvek splniť, ak tým nikomu neublížite a robíte to od srdca a z lásky.
Čo sa týka písania, máte stále o čom písať?
Áno. U mňa je to našťastie iba o čase. Mimo pandémie som mal vždy určený termín. Počas posledných rokov som v januári utekal k Indickému oceánu, počas dvoch týždňov som si tam oddýchol a vracal sa vždy s nápadom na knihu. Vedel som, koľko bude v knihe rozprávok, o čom budú, aké v nej budú postavy aj ako sa budú volať. Stačila mi jedna A4, už som to mal v ruke. Písal som potom na jeseň, potreboval som dva až tri týždne. Pandémia to úplne rozbila. Nepísal som tri týždne, lebo som sa neponáhľal. Ale nevnímam to ako výhodu. Radšej sa dám vtiahnuť do deja, prežívam ho a ide mi to lepšie, ako keď to kúskujem.
Aký to je pocit, keď píšete?
Ráno vstanem o piatej a začnem si rozprávku, venujem sa jej celý deň. Dej ma tak vtiahne, že si oddýchnem od ostatných vecí, je to ako dovolenka. Prežívam to, zabávam sa. Keď je veľmi dobrý deň, rozprávku dokončím. Keď nie, pokračujem ráno.
Niektorí vnímajú detskú literatúru ako menejcennú. Čo si o tom myslíte?
Vnímam to, že to tak je. Ale mne rozprávky vyhovujú, k čitateľovi pristupujem ako k seberovnému. Všetky knihy, ktoré vydal Slovart, majú vyše 100 strán, sú to naozajstné príbehy. Vytŕča z nich humor, ale je v nich vždy aj nejaký odkaz. Láska, dobro, nádej, viera… Vždy je pod tým niečo z ozajstného života, čo má pre mňa obrovský význam, je v nich vyliate srdce. Mne to sedí, užívam si to, pri rozprávkach mám absolútnu voľnosť.
Štefan Drco vo vašej poslednej knihe vyhral kopu hnoja, no nevedel sa rozhodnúť, čo ďalej. Je to aj vaša vlastnosť?
Najviac som sa v živote trápil, keď som bol nerozhodný. Či zostať, či odísť, či niečo urobiť, alebo nie. Niekedy som sa cyklil aj päť rokov. Zostať na hrane nerozhodnosti je pre mňa najhoršie, čo môže byť. Samozrejme, nerátam vážne situácie, keď sa niekomu niečo stane. Často je lepšie ísť a keď vojdete do slepej uličky, vrátite sa a idete ďalej. O tom je aj Štefan Drco. Zasekol sa pre nejakú kopu hnoja a nevedel sa rozhodnúť, čo ďalej. Knižka sa dá čítať z dvoch strán, čitateľ sa rozhodne, či sa má tých sedem rozprávok skončiť hriechom, alebo cnosťou. Nebolo mojím cieľom niekomu rozsvietiť, ale ukázať, že na ceste životom sú na výber rôzne možnosti.
Keď ste napísali prvú knihu Láskavé rozprávky, hneď ste natrafili na vydavateľa? Alebo to bola tŕnistá cesta?
Nebolo najťažšie napísať knihu, ale vydať ju. Napísal som ju po tom, čo som začal abstinovať, na popud Miška Kaščáka. Trištvrte roka ležala v šuplíku, kde by som ja vtedy našiel 5 000 eur na jej vydanie? Vydalo ju napokon malé trnavské vydavateľstvo. Na druhú knihu som si bral pôžičku od saxofonistu Rasťa Kubicu z Bez ladu a skladu. Keď sa prvý náklad Láskavých rozprávok vypredal, zavolali mi zo Slovartu, že by to radi vydali. Povedal som im, jasné, ale že už mám aj Muflóna Ancijáša…
Foto: Archív Braňa Jobusa
A teraz máte aj malého Jonáša. Pribudol do vašej rodiny, kde figurujú aj dvaja dospelí synovia z prvého manželstva. Aké máte vzťahy?
Fantastické. V minulosti to vždy záviselo od toho, či pijem, alebo nepijem. Nikdy som nebol zlý alebo agresívny, len som to nebol ja. Toto som ja… Aj svadba so súčasnou manželkou bola podmienená súhlasom našich blízkych. To áno v kostole sme si nepovedali iba my, ale aj oni. Súhlas nám dali rodičia mojej súčasnej manželky, moje deti a dokonca aj bývalá manželka. V mojom veku nemám čas a ani energiu na to, aby som išiel do nejakých konfrontácií… Ale tento môj druhý vzťah, to nebolo tak, že by som utiekol od svojej rodiny. Ja som býval jedenásť rokov sám. Oproti nim, cez cestu. Náš vzťah so staršími synmi je veľmi dobrý, za posledné roky sme podnikli výlety do Nórska, na Island, všeličo sme spolu zažili. Ale ten vzťah je dobrý aj preto, že každý krok, ktorý sa udial v mojom živote, bol podmienený láskou. Aj keď to tak možno niekedy nevyzeralo.
Čo by ste chceli malého Jonáša o živote naučiť?
Veľmi si želám, aby bol slobodný, minimálne ako jeho tato, a aby robil to, čo ho baví. To je v mojom živote najviac, čo som dosiahol. Bol som zamestnaný v jadrovej elektrárni, robil som v Trikote vo Vrbovom a popri tom som robil hudbu. Ale vždy som bol zamestnaný. Posledných sedem rokov sa naozaj venujem iba tomu, čo ma baví, hudbe a knihám. Takže Jonášovi želám, nech je zdravý a slobodný.