Diela popredných slovenských výtvarníkov, ktoré vznikli v rokoch 1948 až 1989. Nehodno ich všetky hádzať do koša len preto, že vznikli v časoch komunizmu. Až dnes, viac ako 30 rokov od nežnej revolúcie, sa pripravuje celoslovenský súpis diel vo verejnom priestore, najviac ich vzniklo práve pred rokom 1989. Vyše 15 rokov ich po celom Slovensku mapuje kunsthistorička Sabina Jankovičová.
Iniciátorom celoslovenského súpisu je Maroš Schmidt, vedúci Slovenského múzea dizajnu. Ako to, že podobný zoznam už dávno nemáme?
Neviem. Možno až teraz dozrel čas. Diela získali na veku a naozaj prišlo uvedomenie, že miznú. Zosilnel záujem aj laickej verejnosti, aj odbornej. Po roku 1989 absolútne upadol záujem o tento typ tvorby, nepokladal sa za zaujímavú. Existovali voči nej ideologické predsudky.
Aké?
Že sú to komunistické diela a tým pádom sú všetky zlé. Keď som v roku 2005 začínala písať doktorát na tému sochárstvo v dizajne a architektúre v 70. a 80. rokoch 20. storočia, stretávala som sa s nepochopením aj zo strany odborníkov, najmä mužov. Jeden známy výtvarník mi povedal, že je to o ničom téma, prečo sa tomu vôbec venujem. Ďalší známy organizátor kultúrnych podujatí si zjavne myslel, že tie diela tvorili len prorežimní výtvarníci. Nielen laická verejnosť tieto diela pokladala za odpad. Aj medzi odborníkmi bol teda nezáujem, ľahostajnosť, dokonca odpor.
Nebol však oprávnený?
Tento odpor často pramenil z absolútnej neinformovanosti. My súpis týchto diel nemáme preto, že nikomu nebola táto úloha zadaná. Napríklad z ministerstva kultúry, ktoré by sa malo starať aj o toto kultúrne dedičstvo a koncepčne riešiť, ako ho zachovať a zdokumentovať. Je veľká škoda, že si Fond výtvarných umení nevzal tému za svoju. A tiež, že nepokračoval v tom, čo bola jeho úloha za socializmu. Práve vďaka fondu sa realizovali diela v architektúre. V 90. rokoch táto úloha skončila. Prečo však fond plynulo neprešiel aspoň do reflektovania a zdokumentovania diel?
Nestačí iba preskúmať archív fondu?
Mali vynikajúci archív! Uchovávali všetky písomnosti týkajúce sa diel na Slovensku. No keď som tam v roku 2005 prišla, zistila som, že všetky záznamy razantným spôsobom okresali. Väčšina materiálov sa jednoducho vyhodila. Chápem, že to boli stohy písomností týkajúce sa každej realizácie, každého diela. Tak ako každý výtvarník mal doma stohy korešpondencie, zápisov z komisií, všetko v papierovej podobe. Bolo toho naozaj veľa. No napriek tomu nie som si istá, či redukcia archívu bola rozumná.
Čítajte aj V Martine majú Gándhího sochu. Nie všetkým sa to páčiKto o tom rozhodol?
Fond výtvarných umení mal povinnosť presunúť časť materiálov do Národného archívu. Tam im povedali, že to treba redukovať. Čo presne sa dialo, nevieme. Zaujímala som sa najmä o fotografický archív, a ten tvoril jeden veľký šalát. Povedali mi, že toto chcú vyhodiť celé. Dúfam, že to presunuli do Národného archívu celé. Narobila som si skeny rôznych tém a autorov, ktorí ma zaujímali, a z toho čerpám doteraz. Kopy fotiek ležali vo veľkom neporiadku, vylievali sa z papierových fasciklov. Všetky som si prešla, nanovo zatriedila a zväzovala. Bolo tam veľa fotografií, ani táto zbierka však nebola kompletná. Navštívila som preto výtvarníkov a ich rodiny, skenovala som si ich fotografie. No my stále nevieme, kde čo máme.
Koľko je diel vo verejnom priestore?
To si netrúfam ani len odhadnúť. Zamerala som sa iba na tých najlepších výtvarníkov alternatívnej scény a sledovala som, čo robili v rámci oficiálneho umenia, tvorby pre architektúru. Aj to len od 70. rokov. Priemer na jedného autora bol 30 diel, u niektorých menej, no väčšinou viac. Imrich Vanek ich má viac ako 70. V čase normalizácie boli činní všetci výtvarníci, ktorí boli aktívni na scéne. Okrem tých, ktorí mali pedagogický úväzok, napríklad Rudolf Fila. Tí si nejakú realizáciu dopriali iba sem-tam. Môj otec vždy zdôrazňoval, že tento typ realizácie si vyžaduje veľkú zdatnosť autora v organizačných veciach.
Autor to celé manažoval?
Fond výtvarných umení mu iba zadal zákazku. Ale realizáciu si musel dohodnúť sám, zorganizovať pomocníkov, dopravu na miesto, osadenie, komunikáciu s úradmi, objednávateľom, samotným fondom. Nie každý mal na to schopnosti. Okrem toho existovali schvaľovacie komisie, ktorým sa predkladali návrhy. Vyhovovali im angažovaní umelci. Neangažovaní sa snažili presadiť vlastný program aj vo verejnom priestore, a preto mávali pri týchto komisiách problémy. Na toto nemal každý nervy.
Ako dlho potrvá všetky diela vystopovať?
Ľudia si neuvedomujú, že tie diela sú všade. Na úradoch, školách, v nemocniciach, parkoch, na detských ihriskách. V roku 1965 bola schválená takzvaná Hlava V, uznesenie vlády ČSSR č. 355. Podľa tohto uznesenia mala každá stavba vo svojom rozpočte počítať aj s výtvarným dielom, v závislosti od významu stavby to malo byť od 0,5 do 5 percent rozpočtu. Diela vznikali na fasádach budov a v interiéroch. Na sídliskách, pretože celé sídlisko sa vnímalo ako stavba. Takže potrvá to roky, bude to náročná detektívna práca. Problémom bude najmä mapovanie diel v interiéroch.
Prečo?
Pretože majitelia budov sa často menili. Zachovali sa nám nejaké súpisy diel z 80. rokov, kde sú tie budovy uvedené. Ale ich názvy nám dnes nič nehovoria. Ide o podniky, prevádzky, ktoré dávno zanikli. Nie je pri nich adresa, zmenili sa ulice. Musíte presvedčiť súčasných majiteľov, aby vás pustili. Dá sa to, ale bude to mravčia práca.
Diela dosiaľ mapovalo len zopár nadšencov, občianskych združení, aj to len v mestách. Trenčín, Košice, Nitra, Banská Bystrica, Bratislava. A čo dediny? Dajú sa aj tam nájsť poklady?
V niektorých nájdete pomníky významných rodákov, v povstaleckých obciach zas pamätníky SNP, no tie sú zo staršieho obdobia ako normalizácia. V niektorých dedinách sú však zaujímavé diela v dome kultúry, prípadne na základnej škole. Umenie možno nájsť v domoch smútku, no takmer každá dedina mala sobášnu sieň. Programovo sa budovali od 70. rokov. Nuž a práve tam nájdete ozajstné poklady od významných výtvarníkov, ktoré majú dnes mimoriadnu finančnú cenu na trhu.
Aj prezradíte, čo ste zatiaľ objavili?
Mapujem ich zatiaľ len v Bratislavskom samosprávnom kraji, od ktorého som dostala na tento projekt podporu. Bola som napríklad v Perneku, kde majú vynikajúce dielo od Antona Čepku. Ani si neuvedomujú, aké je cenné. Celá sobášna sieň je pekne zachovaná, okrem stropu, ktorý nahradili sadrokartónom, ako je dnes zvykom. Viacero sobášnych siení má diela od Milana Dobeša, ako aj táto v Plaveckom Štvrtku, kde sa práve zhovárame. Ide o významného a aj komerčne vysoko ceneného autora. Napriek tomu, že tieto diela sú dekoratívnejšie, stále vychádzajú z jeho voľnej tvorby, stále nesú jej charakteristické črty. Mnohé diela vytvorila Erna Masarovičová. Vo Viničnom zrušili celú sobášnu sieň, no našťastie si ponechali aspoň jej dielo, kovový reliéf z 80. rokov. V Blatnom tiež zrušili „sobášku“, no teším sa, že ponechali aspoň sochu. Marián Mudroch urobil čelnú stenu v sieni v Lábe. Imrich Vanek pracoval na sobášnej sieni v Nových Zámkoch. Jozef Jankovič vo Veľkom Ďure.
Čítajte viac Sochu Ľ. Wintera v Piešťanoch poškodili robotníci, ale do leta by ju mali opraviťAle prečo ste sa zamerali práve na sobášne siene?
„Vyskočili“ na mňa z fotografií v archíve. Sú navrhnuté ako komplexný celok, prepracované do najmenšieho detailu. Majú navrhnutý originálny nábytok, stoličky, obradný stôl, stolčeky, kvetináče, deliace steny, paravány, svietidlá, dokonca aj štátne znaky nesú originálny rukopis výtvarníka. Keď som to uvidela, zatúžila som robiť túto tému. Pretože sú to „konzervy“ umenia a dizajnu zo 70. a 80. rokov. A ešte jedna vec. Keď chodíte po Slovensku, všímate si, ako sú mnohé diela vo verejnom priestore zničené, zanedbané. Ale sobášne siene zostali takmer nedotknuté a takýto pohľad vás po tom všetkom poteší. Niekde síce už chýbajú stoličky, stôl alebo svietidlá, ale stále pôsobia veľmi dobre.
V Banskej Bystrici iniciovala súpis diel Stredoslovenská galéria a združenie Arttoday. Zistili, že až 95 percent z nich je zanedbaných alebo vážne poškodených. Je to fenomén na celom Slovensku?
Mnohé z diel len prežívajú. Akoby nepatrili nikomu, nik sa o ne nestará. Je dosť možné, že 90 percent je poškodených nedostatkom údržby, poveternostnými vplyvmi, vegetáciou. Sú vystavené vandalom, hoci toto možno pominulo. Keď som chodila po Slovensku v rokoch 2005 až 2008, veľká časť diel bola posprejovaných, no dnes už nevídam nové sprejerské vrstvy. No sú tu extrémne prípady, keď sa diela odstránia, pretože niekomu zavadzajú. Niekedy sa to stane aj sochám, ktoré patria obciam, zväčša sa o ne nezaujímajú.
Horšie je to s dielami, ktoré sa po privatizácii ocitli v súkromných rukách. Majitelia sa striedajú jeden za druhým a málokoho zaujíma, že má v objekte výtvarné dielo. Najhoršie sú na tom diela v interiéroch. Majitelia budov sú posadnutí modernizáciou – všetko vyhodiť, dať tam sadrokartón, ktorý sa tvári čisto a súčasne, a pritom je príšerne nudný a gýčový. Ani nesiaha na originálnu kvalitu toho starého, ktoré len potrebovalo údržbu a očistu. Ale treba povedať, že v Banskej Bystrici postupne diela reštaurujú. A týmto smerom sa vydáva aj Bratislava.
Končia diela aj na skládkach?
Veľa kovových diel sa tam ocitlo. Stále sa mi stáva, že niekam prídem a dielo už nenájdem. Skôr pokladám za zázrak, že je stále na svojom mieste. Preto je pre mňa téma sobášnych siení zadosťučinením. Dosiaľ to bolo veľmi frustrujúce, zisťovať, že diela sú zničené alebo zmizli. Keď však prídete do sobášnej siene, máte väčšiu šancu, že sa ocitnete v 70. rokoch, cítite tú atmosféru, vidíte tú kvalitu a nadčasovosť a to je radosť pre výskumníka.
No ako ste aj v úvode naznačili, mnohí by všetko umenie spred roku 1989 aj tak hodili do koša. Je to správny postoj?
Musím povedať, že postoje sa menia. To, s čím som sa stretávala v roku 2005, sa mení k lepšiemu. Už nepočúvam výhrady vychádzajúce z predsudkov a nálepkovania. A aj u laickej verejnosti začína byť retro čoraz populárnejšie. Aj obyvatelia a obyvateľky sa začínajú zaujímať o svoje mesto a to, aké sochy majú v okolí. Preto vznikajú iniciatívy v mestách. A sú dokonca prípady, keď sa na mňa investori obracajú s tým, že majú vo svojom portfóliu dielo a pýtajú sa, kto je autor, čo s tým. To bol aj prípad preliezačiek od Alexandra Bilkoviča, Viktórie Cvengrošovej a Virgila Droppu, ktoré boli na odpočívadle, kde sa dnes stavia križovatka Triblavina na diaľnici D1.
Lenže toto dielo bolo nedávno zbúrané. Oslovili vás, že ho chcú zachrániť?
Niekedy v roku 2015 som bola na rokovaní s manažérom subdodávateľa pre Národnú diaľničnú spoločnosť. Bol zanietený pre záchranu tohto diela a ja som to pokladala za pozitívny príklad. Dohodlo sa, že sa dielo iba posunie o čosi ďalej, ostane súčasťou nájazdu na diaľnicu. Síce to nebude prístupné, ale dielo zostane viditeľné pre divákov a zachová sa v priestore, pre ktorý bolo určené.
No v marci sa objavili fotky, ako sú zvyšky diela pomiešané so stavebnou sutinou.
Zbúranie ma šokovalo! Nečakala som to. Myslela som si, že sa všetko vyriešilo v prospech zachovania diela. Až teraz som zistila, že ten manažér odišiel. Celá iniciatíva vyšla zrejme len z jeho strany. Medzi nástupcami sa neobjavil nik, kto by bol pre dielo zanietený a tak to aj dopadlo.
Národná diaľničná spoločnosť sa proti kritike ohradila, že dielo sa nedalo presunúť, rozsypalo by sa.
To sú výhovorky. Z každého sochárskeho diela sa dá prinajmenšom sňať forma. V dnešnej dobe sa dá virtuálne naskenovať a uložiť, aby sa dala zhotoviť kópia, zvlášť v tomto prípade. Veď to bolo dielo dizajnu, bolo určené na to, aby sa replikovalo. Nehľadiac na to, že súbor obsahoval aj drobné prvky ako lavičky, ktoré sa dali naložiť na vozík. Jednoducho niekto nemal záujem sa tým zaoberať. A toto je problém. Väčšine ľudí, ktorí majú moc aj prostriedky niečo s dielami robiť, tak sa im nechce. Je to o lenivosti, pohodlnosti, ľahostajnosti a arogancii moci. Vedia, že na Slovensku nie je trestné zničiť umelecké dielo. Dokiaľ sa nezmenia zákony, kým nebudú sankcie za neprávosti, bude sa to diať. A to sa netýka len umenia.
Čítajte viac Šesť kamenných kufrov pripomenie povojnové vysídľovanieTakmer všetky diela vo verejnom priestore vznikli práve v období rokov 1948 až 1989. Nie je to náhoda, umenie „prikazovala“ Hlava V. Po revolúcii sa toto vládne uznesenie zrušilo ako pozostatok komunizmu. Bol to však naozaj výmysel komunistov?
Nebolo to len ideologické. Vyplynulo to z dobového naladenia po druhej svetovej vojne. Vo všetkých štátoch Európy cielene podporovali umenie vo verejnom priestore, aj na Západe. V Holandsku sa budovali detské ihriská, ktoré navrhovali výtvarníci, dizajnéri. Podobné ihriská nájdete vo Francúzsku. Dodnes je vo Francúzsku platné uznesenie, ktoré podporuje tvorbu výtvarných diel v architektúre, financujú sa z rozpočtu stavby! Robia na to súťaže a výtvarníci považujú za vec prestíže vyhrať takúto súťaž.
Podobné iniciatívy boli aj v amerických mestách, napríklad v Chicagu, kde samospráva podporovala tvorbu verejného priestoru. Áno, komunisti u nás na to zavesili ideológiu, že chceme priniesť umenie ľudu. V 70. rokoch sa zas hovorilo – tvoríme životné prostredie pre moderného človeka, aby bolo príjemné a estetické. Ale čo je na tom zlé? Veď keď už niečo budujeme, mali by sme to robiť tak, aby sa tam ľudia dobre cítili.
Môže však byť prikázané umenie kvalitné?
Vo Francúzsku to majú ošetrené súťažami. Podobnú cestu vidím aj u nás. Keď bola v platnosti Hlava V, tak si zväčša architekti priamo vyberali výtvarníkov. Takže to stálo na architektoch, nielen na schvaľovacích komisiách. Ale aj komisie niekedy schválili diela, ktoré boli vynikajúcimi ukážkami dobových tendencií, tvorivých nápadov výtvarníkov. I keď, musela to byť šťastná zhoda okolností, že schvaľovaciu komisiu tvorili ľudia, u ktorých takáto tvorba prešla.
Monumentálne mozaiky poznajú ľudia skôr zo socialistických sídlisk. Ale nové takéto diela pribudli pred dvomi rokmi na projekte Dúbravy v Bratislave od spoločnosti Corwin. Je to skôr výnimka?
Zatiaľ áno. No verím, že sa to ujme. Investori zistia, že môžu byť zaujímaví aj tým, že v obytných komplexoch ponúknu nielen zeleň, ihrisko, dostupné služby, ale aj niečo takéto, čo je navyše, originálne.
Už o niekoľko dní budete v Piešťanoch odhaľovať sochu Alexandra Trizuljaka. Jeho dielo sa vráti na pôvodné miesto do parku. Prečo bolo predtým odstránené?
Najprv treba pripomenúť, že Trizuljak bol pomerne aktívny a vyhľadávaný autor v 60. rokoch. V 50. rokoch uspel na oficiálnej scéne, pretože bol autorom sochy vojaka na Slavíne. Ale v 60. rokoch rozvíjal iné cesty, nie realizmus, došiel až k radikálnej abstrakcii. Bol organizačne veľmi zdatný, usporiadal mnohé sympóziá, výtvarné podujatia, bol aktívnym účastníkom v organizačných tímoch, napríklad pri prehliadke Danuvius v roku 1968. A sám inicioval podujatie Socha piešťanských parkov (je to najstaršia slovenská výstava sôch v prírode).
V rámci tohto podujatia sa tam ocitla jeho socha Osudová, ktorá je abstraktná. Nuž a v 70. rokoch sa v rámci normalizácie na viacerých miestach na Slovensku podobne abstraktné sochy odstraňovali. V Košiciach niekoľko sôch Juraja Bartusza. Podobne v Bratislave v Ružinove sa odstránili abstraktné sochy, ktoré vadili nejakému miestnemu funkcionárovi, ktorý v ich blízkosti býval.
Týmto spôsobom odstránili aj Trizuljakovu sochu spred zrakov divákov. Odstrčili ju do úzadia, aby viac nefigurovala priamo v kúpeľnom parku. Asi najvážnejší takýto presun sa týkal sochy Obete varujú od Jozefa Jankoviča z pamätníka SNP v Banskej Bystrici na Kalište. Bolo by trápne túto sochu zničiť alebo roztaviť, tak ju položili niekde, kde ju toľko ľudí nevidí.
Lenže ani po roku 1989 sa nikto nemal k tomu vrátiť ju späť.
Podarilo sa to až v roku 2004, aj vtedy však Slovenský zväz protifašistických bojovníkov písal protestný list, že oni tam takú sochu nechcú. Cieľom kultúrnej obce bolo obnoviť pôvodný Jankovičov koncept, bol spoluautorom pamätníka SNP a socha Obete varujú bola súčasťou celku.
Čo prekážalo na tejto soche?
Že nezobrazuje víťazný moment, ale traumu. Zobrazuje kopu mŕtvych a nad nimi stojacich, ktorí prežili. Nezobrazuje jasavú radosť, ktorú väčšina pamätníkov SNP ukazuje, moment vítania partizánov, kytice, veľké úsmevy. Nie, táto socha zobrazuje ten moment taký, ako je. Že tí, čo prežili, môžu byť traumatizovaní. Stratili blízkych a musia sa s tým vyrovnávať. Táto socha nebola dosť víťazná. Dokonca v pôvodnom návrhu bola iba jedna stojaca figúra. Ale to hneď niekto povedal Jankovičovi, že keď išli do Povstania, bolo im veselo ako na 1. mája, nemôže to byť také pesimistické. Tak pridal ďalšie figúry, aby nebolo toľko mŕtvych a tak málo živých. Všetky ideológie, ale aj dnešní mocní sa snažia retušovať realitu. Na traumu sa ani dnes nikto nechce pozerať, vyrovnávať sa s tým.
Pred pár rokmi sa podarilo v Nitre zachrániť a vrátiť do verejného priestoru diela Tibora Bartfaya, iniciátorom bol fotograf Juraj Novák. Darí sa to aj inde?
Darí, ale stále je to len na pleciach aktivistov a aktivistiek, na občianskych združeniach. Vezmú si to za svoje, zháňajú peniaze. Trizuljakova socha sa vracia vďaka Čiernym dieram.
Čítajte viac V Piešťanoch pribudne pamätník prenasledovaným duchovnýmKeď sa vracalo Bartfayovo dielo Ruky na nitrianske sídlisko Chrenová (samotné sídlisko je dielom významného architekta Michala Maximiliána Scheera), ľudia boli nadšení, tešili sa, pomáhali. Ktosi povedal, kiežby sa takých sôch vrátilo alebo pribudlo viac. Je chybou, že Slovensko programovo nepodporuje umenie vo verejnom priestore ako kedysi, že nie je povinnou súčasťou nových budov?
Je škoda, že chýba oficiálna podpora. Združenia sú nadšené, odhodlané, ale kým nebudú mať legislatívnu oporu, bude to ťažké. Ak by boli mechanizmy, ktoré by motivovali investorov začleňovať do stavieb umenie, výsledkov by bolo viac. Keď vo Francúzsku niekto kúpi dielo a dá ho do múzea, tak si celú sumu môže odpísať z daní. A to je jeden z kľúčov. Všetky tie extrémne drahé impresionistické obrazy by francúzske štátne inštitúcie nemali šancu kúpiť. Vďaka donorom pribúdajú nové diela. Tento princíp zafungoval aj po požiari katedrály Notre-Dame. Francúzski milionári dali veľké sumy na opravu a môžu si to odpisovať z daní. Mnohí to skritizovali, že je to pokrytecké. No a čo? Aspoň niečo ich motivuje, aby to robili a peniaze sa okamžite dostali tam, kde to bolo potrebné.
Sabina Jankovičová (1977)
kunsthistorička
- Venuje sa sochárstvu vo verejnom priestore, najmä z obdobia socializmu.
- Dejiny umenia vyštudovala na Filozofickej fakulte v Bratislave, doktorát získala na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
- Za diplomovú prácu Bratislavské konfrontácie získala Cenu Martina Benku.
- Realizovala súpis sôch na území Bratislavy v rokoch 1945 – 2012.
- Je autorkou monografie o Imrichovi Vanekovi.