„Málokto si u nás uvedomuje, že na druhej strane Dunaja vyrástol politik, ktorý vysoko vyčnieva na stredoeurópskej šachovnici a ktorého sila vyplýva aj z poznania slabostí iných. Ktorý obratným spôsobom a najmä efektívne realizuje maďarskú politiku. Súčasne platí, že niektoré z cieľov tejto politiky výrazne oslabujú základné atribúty slovenskej štátnosti," upozorňuje v rozhovore diplomat.
Pridanou hodnotou knihy je reflexia, aký vplyv majú maďarskou stranou neakceptované dejiny na súčasné vzťahy Maďarska s jeho susedmi. Ako je to v prípade Slovenska?
Pre lepšie pochopenie dnešného vývoja je potrebné si pripomenúť dve strategické rozhodnutia prijaté na konci 20. storočia. Po prvé, Maďarsko nadviazalo v úzkej spolupráci s politickou reprezentáciou maďarskej menšiny v susedných štátoch (s výnimkou Rakúska) na otvorenú, revizionistickú politiku Józsefa Antalla. Po druhé, v tom istom čase slovenské politické elity prizvali do vlády predstaviteľov maďarskej menšiny. Dali im najvyššiu možnú úroveň dôvery – riadiť celý štát, a preto hovoriť o ich diskriminácii nemá žiadnu logiku. Súčasne im odovzdali menšinovú agendu a v súvislosti s ňou tiež podstatnú časť zodpovednosti za vzťahy s Maďarskom. Pridali k tomu ako bonus aj vtedy najviac „sexy" agendu európskej integrácie. Požiadavky menšiny, respektíve Budapešti boli preto neraz „zabalené" do obalu integračných procesov tak, aby boli akceptovateľné slovenskou spoločnosťou. A keďže naša integrácia priamo súvisela s demokratizáciou spoločnosti, ponúkala sa tiež téza, že čím bude mať viac práv maďarská menšina, tým bude demokracia na Slovensku vyspelejšia. Podmienky maďarskej menšiny sa odvtedy už neposudzovali podľa jasných princípov stanovených v medzinárodných dokumentoch, ale podľa pocitov, respektíve podľa politických ambícií menšinových politikov. Títo sa uchádzali nielen o hlasy slovenských občanov, ale aj o priazeň najvplyvnejšieho maďarského politika na začiatku tohto storočia Viktora Orbána.
K čomu to potom viedlo?
Politické elity SR tým považovali „maďarský problém" za vyriešený, a preto mu nevenovali ďalej systematickú pozornosť. K nášmu dlhodobému nezáujmu o dianie v Maďarsku sa pridala aj nižšia angažovanosť slovenských politických strán na národnostne zmiešanom území. Ani zlatá rybka by nesplnila Budapešti toľko želaní. Vzťahy sa tak pod vplyvom narastajúcej viacvrstvovej asymetrie, ale aj kvôli odlišnému vzorcu správania oboch štátov začali zamotávať do stále hustejšej pavučiny. Inými slovami, bol nesprávne zapnutý prvý gombík na kabáte…
Foto: Archív TASR
Ako sa pozeráte na vývoj slovensko-maďarských vzťahov po vzniku samostatnej Slovenskej republiky?
Krátko po vzniku SR sa podarilo nastaviť parametre pre budovanie relatívne štandardných vzťahov s južným susedom. Bol to neľahký diplomatický proces v zložitej vnútropolitickej a zahraničnopolitickej situácii. Pripomínam, že rokovania začala vláda Jozefa Moravčíka. Málokto veril, že SR túto výzvu zvládne. Pochybnosti boli legitímne.
Prečo?
Kým partner bol mimoriadne skúsený, naopak, slovenská diplomacia vznikala na zelenej lúke. „Pôrodnými bolesťami“ nového štátu bola celosvetová, priam hysterická kampaň proti dokončeniu spoločného vodného diela na Dunaji a na ochranu údajne „ohrozenej“ maďarskej menšiny. Cielene sa tým ešte viac zvýraznil hendikep SR, najmä čo sa týkalo obrazu krajiny. Upozorňujem, že každý štát je najviac zraniteľný práve v čase jeho zrodu. Obe kampane viedla Budapešť, keď sa jej úspešne podarilo mobilizovať medzinárodnú pozornosť vo svoj prospech. Aj vďaka vtedy vysokému kreditu Maďarska a jeho vynikajúcim zahraničným kontaktom. Ďalší vývoj potvrdil, že žiadny z dôvodov, pre ktoré boli kampane rozpútané, nebol opodstatnený.
Maďarsko napokon súdny spor o Gabčíkovo – Nagymaros prehralo.
SR medzinárodný spor o vodné dielo v Gabčíkove pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu jednoznačne vyhrala. Rozdielnosť následného postoja oboch strán k verdiktu vytvorila zaujímavý obraz. My sa akosi okúňame pripomínať si výhru. Maďari, ktorí, ako obvykle, neakceptovali rozhodnutie medzinárodnej inštitúcie, ktorého sa predtým vehementne dožadovali, sa zase tvária, že spor neprehrali. Dopĺňam, že László Kövér, dlhodobo druhý muž maďarskej politiky a predseda parlamentu, pred časom v rozhovore pre české médiá uviedol, že „maďarský štát hľadal riešenie prostredníctvom medzinárodného práva namiesto vojenskej sily, ktorú vlastne mohol v takejto situácii použiť“. Keďže to povedal dávno po vynesení rozsudku, navodzuje to dojem, že maďarskej strane je ľúto, že zverila spravodlivosť do rúk súdu v Haagu. Na otázku, či takto vyzerá priateľské správanie susednej krajiny, si odpovie sám čitateľ…
Foto: Archív TASR
Zastupovali ste SR na rokovaní v Rade Európy o európskom menšinovom štandarde. Zúčastňovali ste sa tiež na rozhovoroch o spolupráci s Maďarskom pri ochrane menšín v rámci základnej zmluvy. Môžete priblížiť niektoré okolnosti?
Keďže Nová SR bola „vďaka“ asertívnej politike Budapešti trikrát denne na rôznych fórach obviňovaná z nedodržiavania medzinárodných noriem voči menšinám. Preto boli v tejto otázke veľké očakávania od kodifikačných procesov v tejto otázke. Aj s odstupom času môžem len potvrdiť, že ich výsledok bol výrazne lepší, ako sme predpokladali. Z jednoduchého dôvodu. Situácia menšín a konkrétne maďarskej bola v SR dlhodobo na vysokej úrovni. Zdôrazňujem, že na podstatne vyššej, ako sú podmienky slovenskej menšiny v Maďarsku, čo je veľmi ľahko a na faktoch overiteľné. Je to, ako keby sme porovnávali mercedes a trabant, ktoré majú spoločné len to, že oba jazdia po ceste.
Ako to vyzeralo s riešením ochrany menšín na medzinárodnej úrovni?
V roku 1995 sa aj vďaka slovenskej diplomacii podarilo v Štrasburgu prijať európsky štandard riešenia ochrany národnostných menšín. Ten bol plne začlenený do základnej zmluvy s Maďarskom podpísanej v Paríži v marci 1995. Prvýkrát v dejinách Európy bol odsúhlasený jednotný súbor právnych princípov, ako sa majú štáty správať vo svojej národnostnej politike.
Získal som v Štrasburgu dve kľúčové poznania. Kým pre iné krajiny bol vtedy prijatý Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín programom do budúcnosti, SR ho už v praxi realizovala. V diskusii o ochrane menšinovej kultúry som partnerov informoval o našej politike. V mojom rodnom meste pôsobí divadlo A. Duchnoviča pre ukrajinskú a rusínsku menšinu, v neďalekých Košiciach divadlo Tália pre maďarskú menšinu a divadlo Romathan pre rómsku menšinu. Odpoveďou na moju otázku európskym partnerom, či inde na našom kontinente, prípadne vo svete existuje krajina, kde na takom malom priestore sú zo štátnych peňazí dlhodobo financované stále kultúrne inštitúcie pre viaceré menšiny, bolo uznanlivé ticho. Viacerí diplomati z ostatných krajín mi potom vraveli, že nevedeli, že SR je taký bohatý (nielen kultúrne) štát.
Čítajte viac Weiss: Maďarsko sa usiluje pretvoriť ekonomické, a tým aj politické pomery na južnom Slovensku
V čom spočívalo druhé dôležité poznanie?
V skutočnosti, že sme v princípe nemali vecný problém diskutovať o návrhoch so žiadnym európskym kolegom, s výnimkou jedného. A vice versa, nespomínam si, že by ostatné štáty neboli ochotné rokovať o našich návrhoch. Súviselo to priamo s tým, že maďarské nazeranie na menšinovú otázku a na jej riešenie bolo zásadne nekompatibilné s európskym prístupom. Na rozdiel od SR. Pochopiteľne, výsledným textom bol kompromis, akýsi spoločný menovateľ záujmov a možností členských štátov Rady Európy. V tom čase viedla SR aj tzv. otvorenú diplomaciu. V rámci nej nás navštevovali misie všetkých relevantných medzinárodných organizácií. Súčasne sa tu angažovali rôzne think-tanky z USA či z Nemecka. Nikto nekonštatoval žiadne závažné porušenie menšinových práv v SR.
Aký bol ďalší vývoj v otázke menšín?
Mladá SR získala prijatím európskeho menšinového štandardu a podpisom základnej zmluvy vzácny čas aj na potrebné vymedzenie sa voči južnému susedovi. Bol vytvorený rámec nielen pre dlhodobé riešenie ochrany menšín, ale najmä na bilaterálnu spoluprácu v tejto citlivej téme, čo demokratická Európa a vtedy naši budúci spojenci vysoko oceňovali. Od roku 1997 som sa menšinovej agende oficiálne nevenoval, a preto som do interných procesov nevidel. Osobne mi bolo ľúto, že sme dôraznejšie netrvali na uplatňovaní týchto pre nás výhodných dokumentov. Spočiatku som si myslel, že slovenská strana si neustálymi ústupkami kupuje čas, potrebný na etablovanie nového štátu. Mýlil som sa. Neskôr som pochopil, že slovenské politické sily si nekupujú čas, ale pokoj. Neuvedomovali si, tu z opisovaných príčin, že cena pokoja bude postupne rásť. Napriek tomu, že oba rámce boli súčasťou širšieho európskeho riešenia a najmä zodpovedali základným národnoštátnym záujmom SR, ich význam bol uvedenými strategickými rozhodnutiami eliminovaný. A získaný čas nevyužitý. Vyhovovalo to predovšetkým maďarskej strane. Pripomeňme si, že Budapešť nebola spokojná ani s jedným z týchto dokumentov.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Čo jej prekážalo?
To, že boli koncipované na na jasných zásadách.Na dodržiavaní medzinárodného práva a na medzištátnej spolupráci. Zreteľne definovali mantinely ochrany národnostných menšín: rešpektovanie územnej integrity, suverenity štátu a jeho politickej nezávislosti, vyváženosť medzi legitímnymi potrebami národnostných menšín a celospoločenským záujmom. Maďarsko nechcelo byť „limitované" takýmito zásadamivo svojej revizionistickej politike a odstúpilo od spolupráce. Uprednostňovalo preto jednostranné kroky. SR z rôznych dôvodov – pre absenciu politickej vôle čeliť tejto výzve a s tým súvisiacim nedostatkom slovenských odborných kapacít – nereagovala. Ak áno, tak len sporadicky, keď už horelo („(ne)návšteva" prezidenta Lászlóa Sólyoma v Komárne, druhé štátne občianstvo).
Dnes zbierame trpké plody predchádzajúceho vývoja: politická reprezentácia maďarskej menšiny v koordinácii s Budapešťou určuje obsah a dynamiku agendy. Zásadným spôsobom ovplyvňuje nielen formulovanie medzinárodných záväzkov SR, ale aj spôsob ich vnútroštátnej implementácie. Ba dokonca mala dosah tiež na medzinárodný monitoring týchto záväzkov. Inými slovami, postupne sme opustili dohodnutý a pre SR výhodný európsky rámec riešenia menšinovej otázky a súčasne sa v našom priestore začala stále vehementnejšie uplatňovať maďarská koncepcia. Tá koncepcia, ktorú v demokratickej Európe nikto neakceptoval! A ktorá nemôže vyhovovať našim štátnym záujmom. Naviac každý už musí vidieť, že ak to Budapešť z rôznych dôvodov potrebuje, dokáže v priebehu niekoľkých hodín zdramatizovať politický vývoj na Slovensku. Stačí jej, keď zavrtí sputnikom …
Jasne ste naznačili, že slovenskí politici neprimerane reagovali na politiku Budapešti.
Slovenské politické elity nevyhodnotili ani skúsenosti predchádzajúcich generácií, ani svojich bezprostredných predchodcov, t. j. slovenských vlád po studenej vojne. Z dlhodobého správania Maďarska muselo byť zrejmé, že tzv. maďarská otázka je Achillovou pätou slovenskej vnútornej politiky a súčasne trvalou výzvou slovenskej zahraničnej politiky. SR si nevytvorila odborné kapacity, ktoré by sa kontinuálne venovali tejto téme. Rovnako nebola prijatá štátna koncepcia menšinovej politiky. Za takúto koncepciu nemožno považovať politické ustupovanie požiadavkám menšiny, respektíve Budapešti. Základnými piliermi takejto koncepcie mohli a mali byť tu spomínaný európsky menšinový štandard a základná zmluva s Maďarskom, čo sa však na škodu našich záujmov nestalo. Takýmto spôsobom bolo ponechané voľné pole pôsobnosti reprezentácii maďarskej menšiny. Ako huby po daždi vznikali rôzne menšinové organizácie, štedro financované zo štátneho rozpočtu SR a súčasne zo zdrojov spoza Dunaja. V dôsledku toho nielen v politickom a mediálnom priestore, ale aj akademickom postupne začali dominovať maďarské pozície.
V čom je základ nepochopenia na slovenskej strane?
Slovenskí politici odmietali alebo nevedeli pochopiť, že dialóg s južným susedom vychádza zo vzájomne nekompatibilných stanovísk. Slovenským záujmom je udržanie status quo, zatiaľ čo primárnym cieľom maďarskej politiky je revízia usporiadania štátov v regióne Karpatskej kotliny. Dochádza preto logicky k občasnej politickej, prípadne diplomatickej konfrontácii. Spory medzi štátmi však nie sú v medzinárodnom živote ničím výnimočným, naopak, sú neraz jeho súčasťou. Za pozornosť stojí skutočnosť, že my máme problém s jedným susedom, avšak Maďarsko má dlhodobo problémy takmer so všetkými susedmi, takže aj to je ďalší dôkaz, odkiaľ vietor fúka. SR sa vydala ľahšou cestou, vyhýbala sa, až na veľmi málo výnimiek, náročnému, niekedy „iskriacemu" dialógu a uprednostnila ústupky. Presviedčala slovenskú verejnosť, že je to potrebné v záujme „dobrých vzťahov". Podvedome sa kalkulovalo s povestnou slovenskou ústupčivosťou a prispôsobivosťou, vypestovanou po generácie v slovenskom národe, ktorá umožnila Slovákom prežiť aj veľmi nepriaznivé podmienky – pod nadvládou iných. Vládnuce elity samostatnej SR dávali teda prednosť vysvetľovaniu prijímania rôznych ústupkov pred alternatívou skutočného, možno nie vždy komfortného dialógu s Maďarskom.
Bola aj iná možnosť?
Tá je vždy. Napokon aj o tom je naša kniha. Ako hovorí klasik, kde je politická vôľa, je aj cesta. Prípadnou, zdôrazňujem vynútenou konfrontáciou by si slovenská strana získala medzinárodnú podporu ale aj rešpekt Budapešti! Keď sa SR rozhodla ísť do sporu, všetky vyhrala – prípad Gabčíkova, prezident Sólyom, zákon o štátnom jazyku a neskôr jeho novela, druhé štátne občianstvo… Poukazovanie na dobré vzťahy bez rešpektu k partnerovi sa niekomu môže zdať len prázdnou frázou. Nie je mi známy prípad z inej demokratickej krajiny, ktorej minister zahraničných vecí by napriek jasnému nesúhlasu partnera dotknutého štátu navštívil tento štát s cieľom, opäť zdôrazňujem, ovplyvniť prípravu jeho vnútroštátnej legislatívy. Je to skrátka niečo nepredstaviteľné v medzinárodných vzťahoch. Najmä medzi demokratickými štátmi.
Stavovská česť diplomata mi nedovoľuje komentovať „podporu“, akú dostal slovenský minister od vlastnej vlády v neľahkom diplomatickom spore so susednou krajinou. Ústupkov bolo požehnane a plynutím času klesal na slovenskej strane pomyselný prah citlivosti. Kľúčovým poznaním je však to, že spomínaná absencia komplexného uchopenia témy neumožňuje vnímať synergiu jednotlivých aktivít menšiny, koordinovaných s Budapešťou. Toto je ešte umocnené kontextom nepochopenia samotnej podstaty maďarskej politiky – revizionizmu, čo slovenskej strane znemožňuje vnímať jej rôzne prejavy v tom pravom svetle. Viaceré zásadné ústupky jednak neboli kompenzované adekvátnymi slovenskými opatreniami a jednak boli druhou stranou „ocenené“ tak, že viedli k ďalším požiadavkám. Prípadne uľahčovali presadzovanie maďarských štátnych záujmov na území SR.
Môžete byť konkrétnejší?
Univerzita v Komárne na etnickom princípe je mimo územia Maďarska zrejme jedinou inštitúciou na svete, ktorá zabezpečuje z verejných zdrojov vysokoškolské vzdelanie v maďarskom jazyku. Bolo to zo slovenskej strany mimoriadne veľkorysé gesto na politickú objednávku Strany maďarskej koalície. Táto veľkorysosť by bola možno aj v poriadku. Keby maďarská strana neobviňovala SR z jazykovej genocídy práve v čase, keď absolventi troch tamojších fakúlt mali svoje promócie. Keby univerzita viac spolupracovala aj so slovenským akademickým prostredím, nielen s maďarským. Keby aktívnejšie napomáhala spolužitiu s väčšinovým obyvateľstvom. Keby sa jej absolventi viac uplatňovali na slovenskom pracovnom trhu. Keby… Maďarský generálny konzulát v Košiciach sa stal kľúčovým „hráčom" v procese rehabilitácie Jánosa Esterházyho, odsúdeného po 2. svetovej vojne za vlastizradu. Nie je zrejme náhoda, že práve v Košiciach začala maďarská vláda skupovať historické budovy. Rovnako ani to, že tradičný národnostný gombasecký festival sa premenil na živú politickú arénu, keď politickí predstavitelia z Maďarska ovplyvňujú vývoj v SR. Je to v súlade s tradičnou maďarskou revizionistickou politikou výraznejšie pôsobiť na geografických a spoločensko-ekonomických perifériách susedných krajín s cieľom podporovať „odstredivé sily“ od metropoly štátu. A dá sa pokračovať.
Čo ďalej ste považovali za dôležité faktory?
Priamy vstup politickej reprezentácie maďarskej menšiny do slovenskej diplomacie viedol k výraznému oslabeniu kľúčového nástroja zahraničnej politiky SR vo vzťahu k susedovi. Budapešti sa dokonca umožnilo, aby si vyberala svojich „slovenských" partnerov na slovenskej strane pre rokovania o jej požiadavkách. Odovzdanie vlajkovej lode slovenského priemyslu (Slovnaft) do rúk Budapešti uľahčilo financovanie maďarských aktivít na území SR, ktoré nie sú v záujme Slovenska – paradoxne aj zo slovenských zdrojov. Nedá sa vylúčiť, že niektoré slovenské osobnosti sa dostali na „výplatnú listinu“ Viktora Orbána, keďže bez najmocnejšieho muža v Maďarsku sa ani lístok nepohne. Decentralizácia štátnej správy na národnostne zmiešanom území nezohľadnila, diplomaticky vyjadrené, mimoriadne asertívne správanie maďarskej strany. Niektoré dôsledky – žiaci zo slovenských rodín nemajú zabezpečenú výučbu v slovenčine, stále hojnejší výskyt rôznych symbolov identifikujúcich sa so susedným štátom. Známy syndróm diskontinuity v slovenskej politike sa v tejto agende prejavoval tak, že žiadna slovenská vláda neurobila „inventúru" svojich ústretových krokov voči maďarskej menšine/Budapešti, a preto každá nasledujúca vláda začala odznova. Slabá orientácia v agende (bez slovenského odborného zázemia) viedla postupne k javu, že slovenskí politici si nielen že „osvojili" maďarskú terminológiu, ale aj niektoré zámery susedného štátu u nás. Mali pocit, že každá nová vláda musí pracovať na ďalších ústupkoch. V záujme dobrých vzťahov…
Foto: TASR, Milan Kapusta
K čomu viedlo to, na čo poukazujete?
Skutočnosť, že veľká časť slovenských politických elít v rozpore s deklaráciami si vo svojej praktickej činnosti neosvojila aj národný rozmer charakteru samostatného demokratického štátu, viedla k ojedinelému úkazu v európskych pomeroch. Voči väčšinovému obyvateľstvu sa zásadne uplatňoval liberálny prístup, nepodporovalo sa vlastenectvo a pozitívny vzťah k vlastnému štátu. Na druhej strane vo vzťahu k menšinovej populácii sa systémovo podporovala predovšetkým ich etnicita a tiež na úkor rozvoja ich kladného vzťahu k nášmu spoločnému štátu. Táto nevyváženosť vo svojom súčte prináša situácie, ktoré v inom demokratickom štáte na našom kontinente sotva nájdeme. Osoba patriaca k väčšinovému obyvateľstvu je nezriedka znevýhodňovaná a osoba patriaca k menšine sa na Slovensku necíti ako doma. Dokonca sa už ozývajú aj hlasy považujúce národnostnú menšinu za integrálnu súčasť iného národa. Susedného národa, ktorý si v rámci práva na sebaurčenie vytvoril svoj vlastný štát. Takéto názory boli v dejinách Európy sprievodným javom vývoja, ktorý viedol k vážnym konfliktom.
Môže niekto hovoriť o utláčaní menšiny, ktorá má svojich ministrov vo vláde a ktorí nesú celoštátnu zodpovednosť za také strategické agendy, akou je doprava, prípadne citlivé portfólio, akým je určite spravodlivosť?
Už v samotnej otázke sa dá vnímať istý logický rozpor. Súčasťou „slovenského“ riešenia maďarskej otázky bolo úsilie mať za každú cenu vo vláde politickú reprezentáciu maďarskej menšiny. Táto bola počas existencie samostatnej SR vo vláde možno viac ako ktorákoľvek iná slovenská politická strana. Toto by bolo v poriadku, pokiaľ by sa menšinová reprezentácia identifikovala so slovenskou štátnosťou a správala sa lojálne voči nášmu spoločnému štátu. Konkrétne v zásadných sporoch s Maďarskom by hájila záujmy SR (Gabčíkovo, krajanský zákon, druhé štátne občianstvo, vzťah k histórii atď.). Nikto nenamieta spoluprácu s Maďarskom v oblasti podpory kultúry či jazyka. Ak sa však menšinoví politici (štátni občania SR) zreteľne stotožňujú so štátnymi symbolmi susednej krajiny a najmä jej revizionistickou agendou, ide o evidentné prekračovanie mantinelov stanovených medzinárodnými dokumentmi, o ktorých som už hovoril. Naviac sa postupne a dobrovoľne stávajú súčasťou politického systému susedného štátu.
Za týchto okolností účasť menšinových politikov v slovenskej vláde nemohla a nemôže byť zárukou dobrých vzťahov s naším susedom. Najzávažnejšie je však to, že niektorí menšinoví politici napomáhajú Maďarsku v jeho úsilí antagonizovať príslušníkov národnostnej menšinymenšinu voči štátu, kde menšina žije. Nemyslím si, že tým prispievajú k spokojnému spolunažívaniu v danom regióne. Opisované správanie možno kvalifikovať ako akúsi politickú schizofréniu. Našťastie väčšia časť samotnej maďarskej menšiny ňou netrpí. Naopak, cíti sa na Slovensku komfortne. Má dlhodobo inštitucionálne garancie k realizácii svojich menšinových práv – komplexný školský systém, médiá, štátnu podporu kultúre (v ostatnom období násobne narástla na rozdiel od podpory slovenskej kultúre), kostoly. Súčasne nehodlá – kvôli revizionistickému projektu Budapešti – ísť do konfliktu so svojím slovenským manželským partnerom, susedom, kolegom, priateľom. Týchto našich Maďarov síce veľmi nepočuť, ale oni dávajú svoj názor najavo. V ostatných voľbách nepodporili menšinové strany aj pre vyššie opisovanú politiku. Tieto sa prvýkrát nedostali do NR SR pravdepodobne kvôli svojej agende a spôsobu, akým ju presadzujú.
Čítajte aj Babiš dolu, na rade je Orbán. Zahraničie hovorí o signáli pre stred Európy
Viackrát ste poukázali na priamu súvislosť medzi politikou maďarského revizionizmu a menšinovou otázkou.
Nástup revizionistickej politiky Maďarska sa naplno prejavil už v predvečer konca studenej vojny. Slovenskí disidenti sa dohadovali s tunajšou maďarskou menšinou na politickej spolupráci a jej predstavitelia si vyžiadali stanovisko Budapešti. Maďarsko však nesúhlasilo s textom vnútroštátnej politickej dohody disidentov – slovenských občanov! Malo podstatnú námietku k uznaniu štátnych hraníc (sic!). Položme si otázku, či správanie štátu, ktorý má zásadný problém akceptovať hranice so svojím susedom, je možné kvalifikovať ako priateľské.
Po studenej vojne – aj v kontexte etnického konfliktu na Balkáne – dalo medzinárodné spoločenstvo Budapešti jasne najavo, že zmeny štátnych hraníc v regióne neprichádzajú do úvahy. Maďarsko bolo preto nútené zmeniť taktiku. S cieľom zvyšovať svoj vplyv na vnútorný vývoj u susedov a súčasne oslabiť integritu týchto štátov začalo na medzinárodnej scéne vehementne presadzovať autonómiu na etnickom princípe. Ani tu však neuspelo. Aj vďaka vtedy mladej slovenskej diplomacii. Ako som už naznačil vyššie, tento nástup maďarského revizionizmu sa mohol a mal „brzdiť“ dôsledným uplatňovaním európskeho menšinového štandardu a základnej zmluvy.
Slovenským záujmom je udržanie status quo, zatiaľ čo primárnym cieľom maďarskej politiky je revízia usporiadania štátov v regióne Karpatskej kotliny.
Napriek tomu, že nie ste historikom, v snahe komplexne uchopiť tému v knihe ste sa nemohli vyhnúť niektorým aspektom spoločných dejín Slovákov a Maďarov, už či v Uhorskom kráľovstve, v Česko-Slovensku a napokon aj v samostatnej SR.
Presne tak. Tieto dejiny, podobne ako kdekoľvek inde na svete, neboli chudobné ani na smutné a bolestné udalosti. Avšak zatiaľ čo maďarská strana neustále hovorí len a len o následkoch, slovenská strana trestuhodne a z nepochopiteľných dôvodov mlčí o príčinách, ktoré tieto udalosti predchádzali a bez ktorých by logicky neboli nastali ani následky. Následky, prinášajúce ľudské utrpenie, neraz na oboch stranách. Takýto nevyvážený prístup nás nemôže posunúť pozitívnym smerom vo vývoji našich vzťahov.
Vo svojich analýzach píšete o viacerých vzájomne súvisiacich asymetriách, ktoré ovplyvňujú vzťahy s Maďarskom, ako aj o odlišných vzorcoch správania oboch susedných štátov.
Jednu z kľúčových asymetrií možno poľahky identifikovať v tom, že maďarská politika v regióne, aj voči Slovensku, je koncepčná a kontinuálna. Opiera sa o politický a do veľkej miery aj spoločenský konsenzus. A je podporovaná rozsiahlymi kapacitami rôzneho druhu. Dovolím si tvrdiť, že Budapešť je dostatočne čitateľná. Robí to, čo hovorí a naopak. Na slovenskej strane nič také nepozorujeme. Ak by som na chvíľu odložil bokom diplomatický slovník, môžeme hovoriť o akejsi „kakofónii“. Málokto si u nás uvedomuje, že na druhej strane Dunaja vyrástol politik, ktorý vysoko vyčnieva na stredoeurópskej šachovnici a ktorého sila vyplýva aj z poznania slabostí iných. Ktorý obratne a najmä efektívne realizuje maďarskú politiku. A je ochotný ísť do súboja dokonca s tými najmocnejšími v medzinárodnom ringu, čo vyvoláva u niekoho aj sympatie. Ktorý dokázal bravúrnym spôsobom namixovať taký kokteil ním presadzovaných záujmov a hodnôt, že viacerí politici v regióne si z neho radi niečo vyberú. Bez toho aby si uvedomili strategický cieľ tejto politiky – dosiahnutie hegemónie zjednoteného maďarského národa v priestore Karpatskej kotliny.
Z nášho pohľadu majme teda stále na pamäti, že opisovaná politika výrazne oslabuje základné atribúty slovenskej štátnosti. Na správaní oboch štátov je evidentné, že zatiaľ čo Maďarsko veľmi pozorne vyhodnocuje vývoj u nás a podľa toho reaguje, slovenské kroky ako keby pôsobili vo vzduchoprázdne. Za všetky príklady uvediem jeden, ktorý by som nazval ako učebnicový. SR podobne ako aj iní susedia v regióne mala zásadné výhrady voči maďarskému krajanskému zákonu. Bol to v podstate zlom vo vývoji, keďže Budapešť odstúpila od dohodnutej spolupráce pri ochrane menšín a začala túto agendu riešiť jednostrannými krokmi. Maďarský parlament napriek jasnej nevôli SR schválil tento zákon. V ten istý deň NR SR prijala Európsku chartu regionálnych alebo menšinových jazykov a ako bonus akceptovala najvyššiu možnú ochranu maďarskému jazyku. Nestretol som sa v praxi s iným prípadom, kde by jeden štát reagoval takouto mierou ústretovosti na evidentne nie priateľský krok iného štátu.