O Trianonskej mierovej zmluve existuje veľa odborných publikácií. V čom je nová kniha s názvom Život národa je večný?
Máte pravdu, ale len čiastočne. V susednom Maďarsku sú celé knižnice plné kníh na túto, dovolím si tvrdiť, dlhodobo ústrednú tému v maďarskej politike. Situácia na Slovensku je diametrálne odlišná. Nepotrebovali by sme ani prsty oboch rúk, aby sme zrátali tituly k Trianonu od slovenských autorov za uplynulých sto rokov.
K spolupráci na knihe ma oslovil historik Ferdinand Vrábel, ktorý študoval históriu na Karlovej univerzite, kde som ja absolvoval právo. Vďaka nemu mala verejnosť prvýkrát možnosť oboznámiť sa s prejavom grófa Apponyiho v Paríži v slovenčine. Poznal moje analytické štúdie, a preto navrhol spoločnú publikáciu. Kniha vyšla vďaka podpore Fondu Blanky, Martina a Michaly Hrnkovcov, ktorí zahynuli pri leteckom nešťastí.
Priznám sa, že som s prácou na knihe trochu váhal. Na Slovensku sa nepredpokladá, že by štátny úradník mal vlastný, odborný názor na nejakú zložitú tému, akokoľvek môže byť jeho pohľad kvalifikovaný a opierajúci sa o relevantné argumenty. A tobôž prezentovať svoj názor vo verejnom priestore. Osobne vnímam tému Trianonu pozitívne a konštruktívne. Ako diplomat a právnik považujem udalosť spred viac ako sto rokov za základný kameň našej štátnosti, bez ktorého by sme tu dnes vôbec neboli.
Prečo?
Na mierovej konferencii v Paríži vystavilo medzinárodné spoločenstvo rodný list slovenskému národu. Slovensko sa stalo prvýkrát v dejinách subjektom medzinárodného práva, spočiatku v spoločnom štáte Slovákov a Čechov. Aby sa tak mohlo udiať, muselo sa najprv vyčleniť z Uhorského kráľovstva a vymaniť sa spod hegemónie maďarského národa v monarchii. Podobne ako sa museli Česi zbaviť dominancie nemeckého národa. Obom národom išlo o budúcnosť.
Súčasne pozorujem, že pre maďarské politické elity je téma Trianonu konfrontačná a tento aspekt sa premieta do vzťahov Maďarska s jeho susedmi, s výnimkou Rakúska. V dôsledku toho, ako aj skutočnosti, že na slovenskej strane chýba kvalifikovaný a komplexný, t. j. historický, právny a politický naratív – na našom brehu Dunaja túto tému z veľkej diaľky obchádzame. Je to ľudsky pochopiteľné. Ak máme o niečom málo informácií, podvedome sa tomu vyhýbame. Nuž a za asistencie nášho mlčania obsadila politický a mediálny priestor, mierne povedané, veľmi pokrivená a jednostranná interpretácia tejto dejinnej udalosti maďarskou stranou. Dostali sme sa do začarovaného kruhu.
Na čo chce v tejto súvislosti kniha upozorniť?
Publikácia má neskromnú ambíciu pomôcť vystúpiť zo spomínaného kruhu zmenšením priepastného rozdielu medzi poznaním rôznych aspektov posudzovanej témy na slovenskej strane a jej zneužívaním na politicko-mocenské ciele maďarskou stranou. Zásadnou pridanou hodnotou knihy je reflexia, ako Trianon ovplyvňoval vzťahy Maďarska s jeho susedmi vrátane Slovenska za ostatných sto rokov.
Cieľom bolo komplexne uchopiť historickú, politickú a právnu dimenziu uplynulého vývoja, najmä po studenej vojne. Na malom priestore sa podarilo využiť bohatý faktografický materiál. Efektívnosť jeho výpovede ešte viac umocňuje použitie metódy príčinnej súvislosti. Súčasne som sa nechcel vyhnúť načrtnutiu rôznych alternatív prognózy ďalšieho vývoja.
Jednou z nich je zamyslenie sa nad cenou, ktorú bude musieť slovenská strana zaplatiť za chybu, keď namiesto skutočných cieľov maďarskej politiky dosadzuje svoje predstavy a želania, ako by sa mala Budapešť správať. Uvedené zámery a magické výročie 100 rokov ma priviedli k rozhodnutiu podieľať sa na publikácii.
Je poľutovaniahodnou skutočnosťou, že ani demokratické pomery po studenej vojne nevyužila Budapešť na spracovanie vlastných dejín, aby na základe toho spolupracovala s okolitými štátmi.
Máte diplomatické skúsenosti zo slovensko-maďarských medzištátnych vzťahov?
Po vzniku samostatného Slovenska som uvítal možnosť pracovať v slovenskej diplomacii, kde som mohol zúročiť svoje skúsenosti s touto prácou v Prahe, napríklad z rokovaní o zmluve medzi ČSFR a zjednoteným Nemeckom o štátnych hraniciach alebo o úprave dvojakého štátneho občianstva s rôznymi štátmi.
Ako medzinárodný právnik som mal jedinečnú možnosť za mladú SR absolvovať celý negociačný proces dvoch významných dokumentov, priamo súvisiacich s témou nášho rozhovoru. Po ukončení studenej vojny bolo hlavnou prioritou Rady Európy (RE) pripraviť európsky štandard pre riešenie menšinového problému, čo sa aj vďaka SR podarilo. V Štrasburgu sme dva roky s kolegami z ostatných 32 štátov RE rokovali o Rámcovom dohovore o ochrane národnostných menšín.
Dohovor stanovuje právne princípy, ako sa majú štáty správať vo svojej národnostnej politike. Súčasne formuluje, čo sa predpokladá od príslušníkov menšín. Je v tomto duchu vyvážený, a preto sa stal široko akceptovaným. Tým sa v podstate otvorila cesta k úspešnému ukončeniu našich rokovaní s MR o Zmluve o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci. V podstate preto, lebo maďarská strana považovala práve menšinovú otázku za kľúčovú pre svoje vzťahy so SR. Zmluva nastavila parametre vzťahov oboch susedných krajín vrátane spolupráce pri ochrane menšín.
Historicky prvá politická dohoda Slovenska s južným susedom bola uzavretá v Paríži 19. marca 1995. Práca na oboch dokumentoch mi vďaka svojej mimoriadnej intenzite a komplexnosti umožnila hlbšie pochopiť skutočné ciele maďarskej politiky vo vzťahu k SR a regiónu. Od roku 1997 sa síce už nevenujem tejto agende, napriek tomu som presvedčený, že to vôbec neznížilo kvalitu knihy, skôr naopak.
Čítajte aj Trianon - slovo, pri ktorom behá mráz po chrbtePrečo si to myslíte?
Časový odstup a ďalší vývoj potvrdili viaceré súvislosti, ktoré som vtedy len tušil a možno nevedel správne definovať. Napríklad základnú axiómu, že maďarská politika za sto rokov svoje strategické ciele vôbec nezmenila. Mení sa len medzinárodný kontext a Budapešť tomu veľmi šikovne prispôsobuje taktiku. Na začiatku rokovaní v Štrasburgu som nechápal, prečo si v princípoch rozumieme so všetkými kolegami v demokratickej Európe, s výnimkou našich južných susedov. Súčasne bolo evidentné, že maďarské návrhy nenachádzali zásadnú podporu u nikoho. Napriek tradične vysokej kvalite maďarskej diplomacie. Hútal som, v čom sú odlišní od nás a od zvyšku Európy. Potom mi niekto poradil, aby som sa pozrel hlbšie do histórie. Bola to rada nad zlato.
Kam ste sa vedomostne posunuli?
Postupne som pochopil, že jadrom problémov Maďarska s jeho susedmi je zámerne nestrávená história, transformovaná do dnešnej politickej agendy. Zámerne preto, lebo maďarské elity sa cielene identifikovali s dávno zaniknutým Uhorským kráľovstvom ako výlučne so svojím štátom. Všetci pritom dobre vieme, že to bol mnohonárodný útvar, v ktorom Maďari predstavovali menšinu.
Budapešť neakceptovala po vojne ani rozhodnutie medzinárodného spoločenstva, ktoré jednoznačne pripisovalo maďarským politikom spoluzodpovednosť za rozpútanie dovtedy najväčšieho konfliktu, ani slobodné rozhodnutie ostatných národov, žijúcich v monarchii, ktoré nechceli žiť ďalej s maďarským národom v jednom štátnom útvare. Ústredným mottom maďarskej politiky sa tak stala revízia usporiadania štátnych pomerov v našom regióne s cieľom získať späť „stratenú pozíciu hegemóna“. Táto politika výrazne napomohla k druhej svetovej vojne.
Je poľutovaniahodnou skutočnosťou, že ani demokratické pomery po studenej vojne nevyužila Budapešť na spracovanie vlastných dejín, aby na základe toho spolupracovala s okolitými štátmi. Podobne ako sa to udialo po druhej svetovej vojne medzi Nemeckom a jeho susedmi, najmä však Francúzskom.
Z akých faktov vychádzate?
Už prvá vláda Józsefa Antalla určila staronový, revizionistický smer politiky. Kľúčovými postavami tejto politiky boli historici – samotný predseda vlády, predseda parlamentu, minister zahraničných vecí, ba dokonca minister obrany a jeho štátny tajomník, čo je skutočne ojedinelý úkaz, aký vo svete nenájdeme. Pompézny pohreb regenta M. Horthyho v roku 1993, ktorý vojensky obsadzoval susedné štáty, s účasťou maďarskej vlády mal byť jasným budíčkom pre strednú Európu, že kolesá dejín sa za Dunajom začali otáčať opačným smerom.
Na „Antallov odkaz“ priamo nadviazali konzervatívne vládnuce sily, ktoré sa ujali kormidla koncom minulého storočia. Štáty v regióne dúfali, že európsky integračný proces, ktorého kvintesenciou je zmierenie európskych národov, pomôže aj Budapešti vymaniť sa z historickej pasce. Žiaľ, nestalo sa tak. Toto tiež vysvetľuje, prečo sa Maďarsko v dôsledku vnútorného vývoja dlhodobo vymedzuje voči najúspešnejšiemu európskemu mierovému projektu v dejinách nášho kontinentu, zhmotnenému v EÚ.
Ak si my nevážime sami seba, ako môžeme chcieť od iných, aby si vážili nás?
Ako si vysvetľujete skutočnosť, že v medzivojnovom období Rakúsko nešlo cestou revizionistických územných požiadaviek a nebudovalo iredentu na rozdiel od Maďarska?
Rakúsko nie je témou našej knihy. Uviedli sme ho len ako kontrast v porovnaní s Maďarskom. Už na mierovú konferenciu do Paríža išla rakúska delegácia obhajovať záujmy nového Rakúska. Na rozdiel od maďarskej delegácie, ktorá urputne hájila neobhájiteľné – integritu neexistujúceho Uhorského kráľovstva. Rovnako tak je skutočnosťou, že rakúski politici nelamentujú nad stratou Česka, Slovinska, resp. stratou tam žijúceho obyvateľstva. Je to úplne prirodzené. Na troskách monarchie vznikli nové štáty a tieto logicky nemohli nič stratiť. Maďarské elity si však vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko. Táto fikcia živí ich storočnú traumu, najviac frekventovaný výraz v maďarskom politickom slovníku. Budapešť túto „traumu“ lieči, pochopiteľne, na úkor susedov dnešného Maďarska.
Medzi signatármi Trianonu bol Štefan Osuský, ktorého považujete za prvého slovenského diplomata. Ako bolo možné, že ho Československo vyslalo do Paríža na mierovú konferenciu vo funkcii veľvyslanca, keď mal pritom vtedy ešte len 31 rokov? Bol naozaj už taký skúsený diplomat?
Kniha je venovaná prvému slovenskému diplomatovi Štefanovi Osuskému a napĺňaniu jeho odkazu zvýrazneného na jej obale. Na mierovú konferenciu do Paríža ho vyslali rokovať americkí Slováci. Majme na pamäti dve veci. Po prvé, na Slovensku boli, v dôsledku cielenej maďarskej politiky pod uhorskou vlajkou, miestne politické elity buď surovo prenasledované, alebo pod vplyvom zastrašovania „ochotné k spolupráci“ s maďarskou vládnou mocou. Po druhé, Slováci boli touto politikou nútení masívne emigrovať za oceán.
V amerických slobodných pomeroch sa mohli konečne nadýchnuť demokracie a národne sa uvedomiť. Mali slovenské školy, spolky, tlač, kostoly. Na rozdiel od svojho „domova“ v maďarizovanom Uhorsku. Inými slovami, naučili sa vystupovať slobodne a nebáť sa zaujať vlastné stanovisko. Toto bol aj prípad Osuského. Nezabúdajme tiež, že Osuský vo svojej ranej mladosti osobne pocítil „liberálnu národnostnú politiku“ Budapešti voči nemaďarským národom. Preto jeho vystupovanie bolo autentické a v dôsledku toho výsledky jeho rokovaní účinnejšie.
Mal gróf Apponyi, zástupca Budapešti na parížskej konferencii, šancu dosiahnuť pre Maďarsko aspoň o niečo lepší výsledok podoby Trianonu?
Nemal a zrejme to aj dobre vedel. Bol zosobnením toho najhoršieho z maďarskej národnostnej politiky v Uhorsku. Slovenskí delegáti sa potešili jeho vymenovaniu, lebo takto ho vnímalo vtedajšie medzinárodné spoločenstvo. Cesta grófa z Oponíc do Paríža pekne ilustruje aj istú osudovosť maďarskej politiky, ktorá si neraz kladie nereálne ciele a púšťa sa do vopred prehraných súbojov. Treba dodať, že pre tých, ktorí nepoznajú skutočnú politiku Budapešti, môžu takéto „odvážne kroky“ vzbudiť aj isté sympatie.
Čiastočne mi dovoľte ešte nadviazať na otázku v úvode. Dá sa povedať, že maďarské elity sa naprieč politickým spektrom zhodujú v úplnom odmietaní Trianonu, alebo existujú odlišné názory?
V zásadných otázkach vzťahu maďarských elít k histórii, a najmä k Trianonu, je dlhodobý konsenzus. Stačí sa pozrieť na hlasovania o kľúčových zákonoch k tejto téme v maďarskom parlamente. Ich ciele sú teda identické, možno sa líšia v taktike, ako sa k nim chcú dopracovať. Socialisti napríklad formálne viac zvýrazňujú spoluprácu so susedmi alebo rámec európskeho integračného procesu. V tzv. národnej, rozumej revizionistickej, politike sú však pod tlakom konzervatívnych síl i vtedy, keď vládnu. V dôsledku dlhodobej cielenej politiky, okrem iného aj publikovaním revizionistickej literatúry z tridsiatych rokov 20. storočia, sa podarilo zvýšiť senzibilitu v maďarskej spoločnosti pre tieto témy. K pestovaniu pocitu fiktívnej krivdy si neraz maďarská strana pomáha fabuláciou rôznych udalostí. Nedávno to bol príbeh údajnej genocídy v Petržalke po druhej svetovej vojne.
Maďarský premiér Viktor Orbán v minulom roku, keď bola storočnica Trianonu, predniesol dva významné prejavy. Zaznelo v nich niečo, čo by okolité štáty mohlo znepokojovať?
Prejavy potvrdili revizionistický kurz maďarskej politiky, ktorého cieľom je obnova hegemónie zjednoteného maďarského národa v priestore Karpatskej kotliny. V brilantných vystúpeniach, to treba uznať, je zreteľne čitateľná vízia, ktorá určuje, kde je miesto maďarského národa v strednej Európe a súčasne pohľad na dnešnú Európu. Prvý prejav zaznel na dohľad od našich hraníc, takže aj slepému musí byť jasné, komu bol určený. Kniha, o ktorej sa rozprávame, podrobne analyzuje, aké sú skutočné ciele maďarskej politiky a taktické prostriedky na ich dosiahnutie.
Čítajte viac Storočnica Trianonskej mierovej zmluvyTo znamená?
Strategickým cieľom Slovenska, podobne ako iných demokratických štátov, je zachovanie statusu quo. Z tohto dôvodu dôrazne dbá na dodržiavanie medzinárodného práva a ustáleného medzinárodného poriadku. Dnešná generácia považuje za neotrasiteľné piliere, akúsi nirvánu, garantujúce naše bytie: euroatlantický priestor, kam patríme, čo je absolútne legitímne s ohľadom na naše historické skúsenosti. Tento postoj by bol v nespochybniteľnom poriadku, pokiaľ by strategickým cieľom nášho priameho suseda nebola revízia existujúceho medzinárodného poriadku. A pokiaľ by jeho politickí vodcovia neuvažovali v odlišnom časopriestore.
Z týchto dôvodov Maďarsko nerešpektuje medzinárodné právo vo vzťahu k susedom vrátane základnej zmluvy so SR a vytvára si vlastné „karpatské právo“. Preto presadzuje svoju optiku spoločnej histórie, podľa ktorej sú vinníci obeťami a naopak. Preto zneužíva menšinovú otázku, keďže je overiteľné, že u nás majú menšiny najvyšší európsky štandard, zatiaľ čo v Maďarsku boli programovo asimilované. A napokon preto Maďarsko v princípe už opustilo EÚ a NATO a prehlbuje svoje spojenectvo s Ruskom, Čínou a Tureckom.
Takže máme pred sebou dva nekompatibilné prístupy. Jeden sa snaží o zachovanie statusu quo a druhý o zásadnú zmenu pomerov. Z princípu nie je možné nájsť spoločného menovateľa a tak jeden musí (?) ustúpiť. Nevidím žiadny náznak, žeby to bolo Maďarsko, ktoré ponúka susedom akési placebo spoločnej suverenity. Konkrétnu podobu môžeme vidieť v koncepte dvojakých štátnych občanov, ktorí sú integrálnou súčasťou politického a ekonomického systému maďarského štátu. V prostredí demokratickej Európy je Maďarsko jediné, ktorého vízia nestotožňuje „maďarský národ len so štátnymi hranicami maďarského štátu“.
Čítajte viac Maďarsko odhalilo Pomník spolupatričnosti súvisiaci so storočnicou TrianonuOdbočme trochu od Trianonu, ale otázka bude s ním v náznakoch súvisieť. Slováci a Maďari žijú v rovnakom zemepisnom priestore, spájajú ich spoločné dejiny. Čím si vysvetľujete, že pocit národnej hrdosti je medzi nimi výrazne odlišný?
Slovensko-maďarské vzťahy sú ovplyvnené mnohými asymetriami a úplne odlišnými vzorcami správania. Nepoznám vyčerpávajúcu odpoveď na vašu otázku a sám si ju kladiem už veľmi dlho. Viem však nasledujúce. Počas takmer 40 rokov práce v diplomacii som pôsobil v rôznych štátoch. Malých, veľkých, chudobných či bohatých, s pestrou históriou a v rôznych geopolitických súradniciach: Nikaragua, Rakúsko, USA, Kuba, Írsko, Rumunsko.
Nikde, zdôrazňujem, nikde, som sa nestretol s takým vlažným, ba až odmietavým vzťahom národných elít k vlastnej štátnosti a jej atribútom, dejinám, historickým osobnostiam atď. Toto sa logicky prenáša aj do spoločnosti a do verejného priestoru. Po vzniku samostatného Slovenska som veril, že počas jednej generácie sa stav dramaticky zlepší a že Slováci budú mať pozitívnejší vzťah k svojmu štátu – nemám na mysli ku konkrétnym vládam, ktoré sa menia – tak ako som to videl inde vo svete. Mýlil som sa.
Hľadajme spoločne odpoveď na otázku, prečo sa u Francúza, Íra, Nóra, Čecha či Poliaka považuje kladný vzťah k svojmu štátu za vlastenectvo a u nás sa podobný vzťah okamžite onálepkuje hanlivými výrazmi. Môže to mať čiastočnú súvislosť s tým, že totalitný režim používal štát ako nástroj útlaku voči vlastným obyvateľom? Alebo s tým, že SR je stále relatívne mladým štátom? Alebo preto, lebo naša štátnosť sa dostavila akoby mimochodom, bez kvapky preliatej krvi? Verím, že aj táto kniha privedie čitateľa k zamysleniu nad touto otázkou. Ak si my nevážime sami seba, ako môžeme chcieť od iných, aby si vážili nás?