Pred časom britský časopis The Economist zverejnil správu o potravinárstve sveta. Slovensko skončilo na 46. mieste, Česko na 5. priečke. Nie je to umiestenie výrečnejšie ako akákoľvek podrobná analýza?
Nelichotivé poradie hodnotiace schopnosť vyrábať potraviny, spracúvať suroviny na produkty s vysokou mierou pridanej hodnoty svedčí o tom, ako veľmi Slovensko zaostáva oproti okolitým členským krajinám. Nie je to jediná štatistika ukazujúca na upadajúce postavenie nášho potravinárstva. V rebríčku pomeru hrubej produkcie potravinárstva k HDP sa Slovensko nachádza na chvoste štátov EÚ. Horšie sú len Malta a Luxembursko, krajiny, ktoré nepovažujú poľnohospodárstvo a potravinárstvo za svoju prioritu. V pôvodných členských krajinách EÚ bol a je potravinársky priemysel najsilnejším spracovateľským priemyslom celej ekonomiky. Až za ním je automobilový priemysel.
Neprecenili slovenské vlády rolu automobilového priemyslu a nehodili potravinárstvo cez palubu?
Na štarte sme boli krajinou so silne rozvinutým strojárskym priemyslom, ale mali sme vynikajúce podmienky a veľkú tradíciu aj vo výrobe potravín. S odstupom času vidno, že politici neboli schopní nasmerovať slovenskú ekonomiku podľa nejakého konkrétneho zámeru, ale brali to, čo sa im ponúkalo. Keď prichádzali zahraniční investori s ponukami tisícok pracovných miest, či už priamo vo výrobe automobilov, alebo v nadväzujúcich dodávateľských podnikoch, vláda ich veľmi rada prijala. Dávala a dáva obrovské prostriedky zo štátneho rozpočtu na podporu automobilového sektora. Samozrejme, keď podporíte jedno odvetvie, na druhé sa už toľko nedostáva.
Čítajte viac Politici sľubovali potravinovú sebestačnosť. Kam sme sa dnes dopracovali? Nie ďaleko
Čelíme pandémii aj klimatickej zmene. Celková miera potravinovej sebestačnosti padla k 40 percentám. Nebehá vám mráz po chrbte z toho, kam sme sa dostali?
Pandémia nás postavila do situácie, ktorú sme si dovtedy nevedeli ani predstaviť. Zrazu z týždňa na týždeň hranice niektorých krajín neboli priepustné. Vývoz niektorých tovarov bol náhle obmedzený. Doprava začala vykazovať vážne prvky neistoty. To nestačí konštatovať, tejto veci sa treba postaviť čelom. Dnes ako ďalší dôsledok pandémie dochádza k výraznému nárastu cien surovín, k obmedzeniam v medzinárodnom obchode, ktorý je už natoľko previazaný, že priškrtenie vývozu z jedného námorného prístavu v Číne pociťuje nadväzujúci priemysel v Európe či v Amerike.
Nezdá sa vám, že po obnovení dodávok potravín zostalo všetko po starom?
Je krátkozraké spoliehať sa, že to, čo si nevieme či z pohodlnosti nechceme vyrobiť, si kedykoľvek dovezieme. Toto presvedčenie začína krívať. Je najvyšší čas zhodnotiť naše slabé miesta, či už v dodávkach surovín, ale predovšetkým v potravinovej bezpečnosti. Obyvateľstva na Zemi pribúda, potraviny budú stále viac nedostatkové pre veľkú časť ľudstva. Pokiaľ máme prírodné podmienky a ešte stále dosť ľudí odborne zdaných vyrábať potraviny, musíme do agropotravinárstva investovať.
Realitou je zatiaľ nízka podpora pre potravinárov (105 miliónov eur), ktorá sa črtá v Strategickom pláne na roky 2023 až 2027.
Minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Samuel Vlčan hovorí o obnovení potravinových vertikál. No nie všetkých. Z toho vyplýva, že nám chýba veľa peňazí. Koľko?
Celý potravinársky priemysel trpí obrovským investičným dlhom. Ide o jednu miliardu eur. Tento dlh sa nahromadil za niekoľko vlád. Skrývajú sa za ním chyby a zlé odhady predsedov vlád a ekonómov, ktorí nastavovali priority hospodárskeho rozvoja Slovenska.
Niekdajší minister financií Ivan Mikloš a mnohí po ňom tvrdili, že všetko si dovezieme.
Platnosť tohto výroku sa ukázala kratšia, ako je čas, za ktorý sa dá nejaké potravinárske odvetvie znova postaviť na nohy.
Čítajte viac Farmári sa nemusia obávať, že by prišli o milióny. Pôdohospodárska platobná agentúra získala plnú akreditáciu od eurokomisie
Miliardu eur asi len tak rýchlo nenájdeme. Kto by mal dostať prednosť?
Najvážnejší problém nie je v tom, že niektoré odvetvia zaostávajú viac a iné menej, ale v štruktúre. Práve odvetvia a výrobky s vyšším stupňom spracovania, s vyššou pridanou hodnotou, majú najnižší podiel v slovenskom potravinárstve aj na pultoch slovenských obchodov. Stále máme dobrý podiel v potravinách, ktoré sú druhovo zameniteľné, ako je povedzme čerstvé konzumné mlieko. Tiež sa udržiava istý lokálpatriotizmus spotrebiteľa, ktorému záleží na tom, aké pivo alebo víno pije. V sumáre najvyšší podiel vlastných výrobkov máme v mlieku, základných mliečnych výrobkoch, ale čím ideme do hlbšieho stupňa spracovania, podiel klesá. Slabinou sú cukrovinky, čokoládové výrobky a vôbec vyššie spracované výrobky – tam všade je podiel len 30 percent a menej.
Nedávno hydinári upozorňovali, ako prichádzajú o trhové podiely. Prehrávajú a nielen oni iba kvôli nižším národným podporám v porovnaní s konkurenciou?
Samozrejme, že sa nemôžeme spoliehať iba na štátnu podporu z jedného ministerstva. Dôležité je celé podnikateľské prostredie. Potravinársky priemysel sa môže uchádzať o pomoc v určitom objeme, ale pokiaľ iné ministerstvo prijme opatrenie, ktoré nás stojí v priebehu roka toľko alebo aj viac, koľko dostaneme ako štátnu pomoc, potom sa štátna pomoc úplne míňa účinku. Budovanie potravinovej sebestačnosti nemôže byť iba úlohou jedného rezortu, ale celej vlády. Tá si musí uvedomovať, aké je to dôležité. Pritom nejde len o potravinovú bezpečnosť, ale aj o iné veci.
O ktoré?
Hromadenie pracovných miest na jednom mieste vo veľkých podnikoch nie je rozumné ani z geografického hľadiska, ani z hľadiska rovnomerného rozdelenia ekonomického blahobytu a zamestnanosti obyvateľstva. Nemôže byť cieľom, aby slovenský občan vstával o štvrtej či piatej ráno, autobus ho odviezol do fabriky, kde robí osem alebo desať hodín. Potom ho autobus vezme večer späť a sadne si doma pred televízor. Takto nevybudujeme spoločnosť vzdelaných, aktívnych a kreatívnych ľudí.
Čítajte viac Rast cien naberá na obrátkach, najviac išla hore doprava, alkohol a tabak. Čo nás vychádza drahšie a čo lacnejšie?
Akú alternatívu ponúka potravinárstvo? Je schopné prispieť k oživeniu trhu práce a tvorbe vyššej pridanej hodnoty, keby v Strategickom pláne dostalo primeranú sumu?
Zamestnanosť v potravinárskom priemysle jemne klesá, strednodobo sa drží na úrovni okolo 30-tisíc ľudí. Modernizáciou výroby nesledujeme zvyšovanie počtu zamestnancov v ťažiskovom potravinárskom priemysle, pretože tam musí dôjsť k efektívnejšej výrobe, nahrádzaniu niektorých ručných prác automatizovanými systémami. Na druhej strane potravinárstvo je základ pre to, aby mohlo fungovať aj poľnohospodárstvo.
Ani to však poriadne nefunguje.
Poľnohospodárstvo bez spracovania, ktoré prináša pridanú hodnotu a dodatočnú zamestnanosť, nikdy nemôže prosperovať. Poľnohospodárstvo a potravinárstvo sú prepojené nádoby, ktoré sa vzájomne podporujú geograficky na celom území Slovenska, čo prispieva aj ku krajinotvorbe, k vodozádržným opatreniam, rozvoju agroturistiky. Pokiaľ nebude tento tandem plne funkčný, odrazí sa, vlastne už sa odzrkadľuje na vzhľade krajiny. Napokon štát bude dodatočne míňať peniaze na aké-také normálne fungovanie menej rozvinutých regiónov.
Potravinári na valnom zhromaždení pred zástupcami rezortu kritizovali Strategický plán, lebo nedoceňuje rolu spracovateľského priemyslu. Zmení sa ešte niečo?
Strategický plán je zatiaľ živý dokument. Ešte raz zdôrazním, poľnohospodárstvo sa bez potravinárstva nezaobíde. V tomto smere je nový návrh Strategického plánu pre nás kľúčový. Nateraz návrh Strategického plánu počíta so 105 miliónmi eur pre spracovateľský priemysel, čo sú asi dve percentá z celkovej sumy. Na porovnanie, Maďarsko len v súčasnosti má otvorenú výzvu, kde ponúka 670 miliónov eur len pre spracovateľský priemysel. To sú diametrálne odlišné čísla v porovnaní so slovenskými zámermi. Je zrejmé, že takto podporenému potravinárskemu priemyslu v Maďarsku slovenské podniky nebudú schopné konkurovať.
Čítajte viac Gastroprevádzky volajú o pomoc. Žiadajú nižšie dane, inak sektor skolabuje
A českým?
Aj tie dostávajú od vlády podstatne viac podpôr. No nejde len o sumu podpory, ale aj o rozsah spolufinancovania. V zásade sa považuje za úspech, keď minister Samuel Vlčan Slovensku dohodol 37-percentné kofinancovanie Slovenskej republiky, ale v Česku sa hovorí o miere 60 percent a Maďari dávajú až 80-percentnú spoluúčasť štátu.
Potom je jasné, prečo napríklad slovenská hydina nedokáže konkurovať českej ani maďarskej.
Miera spolufinancovania sa týka, samozrejme, aj ostatných potravinárov.
Ktorých výrobkov zvlášť?
Zreteľne to vidno pri produktoch s vyššou pridanou hodnotou. Vidíme, aký úspech majú na slovenskom trhu české mliečne výrobky. V značnom množstve sa dovážajú na Slovensko, ale tok opačným smerom ani zďaleka nevyvažuje české dovozy. Naše výrobky sú kvalitné, ale potrebujeme lepšími technológiami dosiahnuť o niečo nižšiu nákladovú cenu pri výrobe, aby sme boli konkurencieschopní. Inak sa spoliehame predovšetkým na lokálpatriotizmus nášho spotrebiteľa, ktorý je ochotný akceptovať do určitej miery vyššiu cenu pri tradičných výrobkoch a značkách, na ktoré je zvyknutý. Samozrejme, nie je férové od neho dlhodobo požadovať, aby akceptoval zvýšenú cenu. Podpora potravinárskeho priemyslu okrem Strategického plánu by sa preto mala opierať aj o cielenú štátnu pomoc.
Čítajte viac Črtá sa veľká zmena v obchodných reťazcoch: Diktovanie množstva slovenských potravín v letákoch sa skončí
Schyľuje sa k schvaľovaniu štátneho rozpočtu. Dokážu ministri prekonať rezortný egoizmus v prospech posilnenia kvalitnejšej – zdravšej a pre spoločnosť prospešnej – produkcie potravín?
Pokiaľ Strategický plán definuje poľnohospodárstvo a potravinárstvo, potravinovú bezpečnosť ako prioritu, potom očakávame, že sa to zohľadní aj pri prijímaní iných opatrení, ktoré majú dosah na poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Pri priamej podpore hovoríme jednak o Strategickom pláne, ale tiež musíme hovoriť o formách štátnej pomoci, ktoré musí odsúhlasiť Brusel. Realitou je zatiaľ nízka podpora pre potravinárov (105 miliónov eur), ktorá sa črtá v Strategickom pláne na roky 2023 až 2027. Minister Vlčan uvažuje o poskytovaní úverov na technologickú obnovu potravinárskeho priemyslu pri bonifikovaných úrokových sadzbách a odpustení časti istiny. To by mohla byť určitá forma podpory nahrádzajúca projektové financovanie z programu rozvoja vidieka. Lenže má to háčik.
Aký?
Program rozvoja vidieka je na dlhšie obdobie a s oveľa väčšou záväznosťou ako notifikované formy štátnej pomoci, ktoré sú závislé od schvaľovania štátneho rozpočtu každý jednotlivý rok. Preto sú tieto formy štátnej pomoci skôr holubom na streche ako vrabcom v hrsti. Dôležité je mať primerané zdroje v Strategickom pláne. Myslíme si, že k sľubovaným 105 miliónom eur by malo potravinárstvo dostať navyše ešte najmenej sto miliónov, pokiaľ chceme hovoriť o tvorbe potravinových vertikál. Nemôžeme budovať vertikály tak, že podporujeme len horizontály.
Vzťahy dodávatelia a obchodné reťazce sa opäť dostali na pretras, obuli sa do nich aj politici v Rakúsku. Robí si obchod s dodávateľmi, čo chce?
Rozvoj veľkých obchodných reťazcov na Slovensku zodpovedal dobe ich vzniku, predvídavosti politikov a kúpyschopnosti obyvateľstva. Pokiaľ ľudia na začiatku 21. storočia zarábali menej ako dnes, nemôžeme sa im čudovať, že cena potravín bola pre nich oveľa dôležitejšia ako ich pôvod. Boli dokonca ochotní robiť víkendové túry po viacerých reťazcoch, aby nakúpili čo najvýhodnejšie. Dnes už je spotrebiteľ vyspelejší, záleží mu na kvalite aj pôvode, nie vždy siaha po tom najlacnejšom.
Čítajte viac Poľnohospodárska špička: Kto sú farmári, ktorí držia Slovensko nad vodou
Citlivosť spotrebiteľov na cenu je vysoká. Ľudia letia na akcie. V kamióne s hydinárskymi výrobkami tvorí akciový tovar 30 paliet a iba 10 sú produkty s vysokou pridanou hodnotou. To veľa hovorí o skutočnom zmýšľaní spotrebiteľov. Či nie?
Naozaj v akciách sa skutočne predá väčšina tovaru. Spotrebitelia sa orientujú podľa akcií. Dodávatelia musia mať veľkú časť produkcie v zľavách. Realitou je, že musíme mať akciovú cenu zohľadnenú v kontraktoch s reťazcami.
Je to správna politika? Spotrebitelia si nakúpia viac akciového tovaru a potom ním plytvajú – a potravinárom chýbajú zdroje na obnovu, inovácie. Čosi tu nehrá.
Naša efektívnosť vždy vychádza z celkového cenového mixu produktov, ktoré uvedieme na trh. Na niektorom môžeme mať väčšiu maržu, na niektorom menšiu, niekde sa predá v akcii naozaj veľa, niekde je to možno vyváženejšie. Každý výrobca si musí nastaviť ceny tak, aby v súčte dostal sumu peňazí, s ktorou je schopný fungovať, kryť prevádzkové náklady a prípadne aj niečo odložiť na investíciu. Nie vždy to vychádza, preto rastie nervozita, na Slovensku aj v zahraničí.
V diskusii na valnom zhromaždení zaznelo, že po každých voľbách sa menia na ministerstvách nielen ministri, ale aj odborné tímy. Tie sú v iných krajinách dlhodobo stabilizované, rozumejú veci, ktorú spravujú. Čo s tým robiť?
Tento jav je, žiaľ, súčasťou slovenskej politickej kultúry, netýka sa len rezortu pôdohospodárstva. Teraz je to ešte vážnejšie, lebo sa pripravujú kľúčové dokumenty, či už pre prechodné obdobie 2021 až 2022, alebo nový Strategický plán pre roky 2023 až 2027. Do toho spadli kauzy Dobytkár vrátane podmienečnej akreditácie platobnej agentúry. Práce na ministerstve je neúrekom, o to väčšia je potreba odborných rozhodnutí.
Ako stabilizovať úradnícky aparát?
V záujme posilnenia odbornosti ministerstva je, aby výmena okrem politických funkcií – minister a štátny tajomník – príliš nepokračovala do nižších segmentov, pokiaľ nie sú odborné dôvody na zmenu. V skutočnosti sa pripravuje novela zákona o štátnej službe, ktorá má ešte uľahčiť výmenu vedúcich zamestnancov na ministerstvách a orgánoch štátnej správy. Realitou je politický systém, v ktorom žijeme a musíme plávať bez ohľadu na to, či nám to vyhovuje, alebo nie.