Ako prežiť nástrahy mladosti a zmeniť hriechy na dobro

Vo veku postáv vašej knihy som bola pred polstoročím. Verili by ste, keby som tvrdila, že ich počínanie je nevinné oproti tomu, čo sme vyvádzali my?

Nie. Určite nie. Myslím si, že v mojej knihe sú také zverstvá a excesy, aké určite nebývali. Hlavne tie, o ktorých píšem v záverečných kapitolách. Poviedky totiž gradujú a vyjadruje to aj dizajn knihy – na začiatku je čierny text na bielom papieri, postupne strany tmavnú a posledná poviedka je biely text na čiernom papieri.

Optické varovanie pre čitateľov, že text je čoraz tvrdší? Môže čitateľov aj pobúriť?

Niektoré poviedky môžu pobúriť, sú kontroverzné, ale na druhej strane – ja som chcel takto vyjadriť svoju dekadentnú mladosť, možno sa s ňou pomyselne rozlúčiť.

Obdobie, o ktorom píšete, detstvo, mladosť, dospievanie, je možno najstrašnejším obdobím života. Človek je vtedy veľmi ohrozený, zraniteľný, ani si to neuvedomuje. Dostala sa vám do zábavného textu vďaka tomu aj dráma?

Niektoré poviedky som písal ako klasickú beletriu. Nie je to sled dekadentných, hrozivých udalostí, ale príbeh, ktorý má zápletku a možno šokujúce rozuzlenie. Časti textu sú naozaj ladené skôr dramaticky než humorne, ale aj o ťažších témach som písal s nadhľadom, takže – celkovo dominuje humor.

Rodičia dnes často nevedia, ako ubrániť deti pred nástrahami dnešného dospievania. Môže im pomôcť kniha Ako (ne)prežiť mladosť?

Myslím si, že posledná poviedka určite! Tú by som však skôr odporúčal mladým ľuďom ako rodičom, lebo v závere je určité posolstvo. Po všetkých tých zverstvách, ktoré popisuje a ktoré sú často možno aj na hranici života a smrti, je tam mravné poučenie, a nie je to len „haha hihi“, sú tam úprimné slová. Vychádzajú z toho, čím som si prešiel, čo som si prežil. Chcel som knihu predsa len ukončiť vo vážnejšom tóne, a preto je v nej táto časť.

Je to vlastne návod, ako prežiť mladosť?

Ťažko povedať. Tá kniha sa volá Ako (ne)prežiť mladosť, ale so zátvorkou. Čiže je aj na čitateľovi, čo si zvolí. Ja som si prežil zverstvá a excesy, o ktorých píšem, ale možno práve tie ma vyformovali. Už nie som taký blázon, ale možno by som ním bol, ak by sa mi nestali. Aj to sa skrýva za titulom.

Vy ste sa vybúrili bez zničujúcich následkov. Veľkú rolu pri formovaní človeka zohrávajú kamaráti – v partii sa skrývajú nástrahy, ale zároveň je tam aj určitá poistka. Kolektív provokuje, zvádza, ale aj ochraňuje, priateľstvo očisťuje. Máte dodnes kamarátov z tých nebezpečných čias?

My sme doteraz veľmi dobrá partia, podporujeme sa. V poslednej poviedke opisujem aj veľké zdravotné problémy, ktoré hrdina prekoná práve na základe toho, že kamaráti mu pomôžu. My sme od prvopočiatku boli divná partia. Nenávideli sme nudu, nenávideli sme spoločenské konvencie a robili sme zle. Učiteľom, spolužiakom, navzájom sme si robili zle. Potom prišiel alkohol a nelegálne substancie, ale túto búrlivú a dekadentnú mladosť sme zvládli a vyformovala nás.

Kde sa to odohrávalo? Na ktorú školu ste chodili?

Chodil som na jednu z najlepších škôl v Bratislave, na Gymnázium Jura Hronca, ale my sme boli naozaj zvláštna trieda. Veľmi silné individuality. Dovolím si povedať, že sme boli nadpriemerne inteligentní, vždy sme mali najlepší prospech na škole.

Boli sme však veľkí lenivci a miestami až diabli. Kniha ale rozpráva o viacerých partiách, ktorých som bol súčasťou. Rozprávanie sa začína, keď som mal šesť rokov, a končí sa, keď mám 25. Polovica knihy je práve z obdobia na Gymnáziu Jura Hronca.

Máte kamaráta, s ktorým ste spriaznení od detstva až dodnes?

Áno, dokonca figuruje v troch poviedkach, ale pod pseudonymom, aby ma nemohol zažalovať (smiech). Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že v živote sú dôležité vzťahy. Či už romantické, kamarátske, či rodinné.

V knihe je zaujímavá poviedka o telocvikárovi. Telocvik je sporný predmet, niekto ho má rád, iný nie, ale telocvikári sú obyčajne popisovaní ako kamarátski sympatickí ľudia. Tento je trocha iný, prejde premenou – vychádza tento príbeh zo skutočnosti? Aký máte vzťah k telocviku?

Ja som mal vždy rád telesnú výchovu, pretože milujem pohyb. Ale naozaj – všetci ostatní telocvikári na našej škole boli také tie športové typy, čo robili vždy gymnastiku a snažili sa, aby sa študenti aspoň trochu hýbali. Nám však prischol taký cynický vyvrheľ, ktorý si z nás robil „srandu“, vôbec nás nemotivoval a často to bolo až na hrane – tiež nám chcel robiť zle.

Foto: Ikar

Ako neprežiť mladosť Popluhár vydal svoju už druhú knihu s názvom Ako (ne)prežiť mladosť.

Takže tiež diabol?

Asi to vesmír tak zariadil, že divná trieda dostala aj divného telocvikára…

Po gymnáziu ste išli študovať financie. Je to samá matematika? Čo ste sa tam naučili?

Financie sú určite ľahšie ako matematika, často sme sa museli bifľovať rôzne teórie a koncepty, zatiaľ čo pri matematike je potrebné učivo pochopiť. Štúdium financií mi dalo poznanie, že financie robiť nikdy nechcem. Možno aj práve preto mi vychádza druhá kniha.

Vy ste úspešný aj na internete, máte fanúšikov, a predsa vydávate papierovú knihu, hoci sa hovorí, že knihy už končia, lebo ich nemá kto čítať. Čo vás teda viedlo k tomu, že ste sa neuspokojili so svojou virtuálnou slávnou a idete po takých prežitkoch, ako sú knihy?

Mňa baví tvoriť a zabávať, či už diváka, poslucháča, čitateľa. Baví ma robiť videá, ale ja som vždy rád písal. Aj k videám si píšem scenáre a pred tromi rokmi som napísal prvú knihu – Kde všade som (ne)zomrel, ktorá bola celkom úspešná a jej úspech ma povzbudil. Som rád pred kamerou, ale rád som aj pri počítači a píšem. Cítim to ako poslanie, je to to, čo ma robí živým a šťastným.

Po kom ste to podedili? Z akej ste rodiny?

Som z rodiny elektrotechnika a právničky. Moja mama vraj inklinovala k herectvu, má zmysel pre dramatickosť, asi to mám po nej, ale inak nemáme v rodine žiadneho umelca. Vôbec. Pevne verím, že moju knihu si neprečítajú. Varoval som rodinu, že ak to predsa risknú, nech ju čítajú na vlastné riziko, že je to len inšpirované realitou. Mama, otec, nie je to realita!

Keď som počula vaše meno Popluhár, vybavil sa mi náš futbalista storočia…

… áno, Bimbo! Otec hovoril, že Ján Popluhár je veľmi vzdialená rodina.

Znamená niečo slovo Popluhár?

Mám dve teórie. Buď je to pravoslávny kňaz, ktorý klame – pop luhár, alebo je to asistent pluhára na poli.

O Kalifornii ste sa vyjadrili jedným slovom – faloš a o Afrike slovom ozajstnosť. Ako by ste sa vyjadrili stručne o Slovensku?

Spomenuli ste dva svetové regióny – jeden nenávidím a druhý milujem. V Kalifornii som žil štyri mesiace a bola to absolútna katastrofa. Mne jednoducho nevyhovuje americká mentalita, pretože je nastavená na povrchnosti a neúprimnosti. Tam sa vás každý pýta, ako sa máte, ale reálne ho to nezaujíma. A ja som zvyknutý, že väčšinou hovorím veci na rovinu a potrebujem úprimnosť.

Je to jedna z mojich najdôležitejších hodnôt a túto úprimnosť a vášeň vidím v Afrike. Už som tam bol na niekoľkých dlhých filmárskych výletoch. Polovica mojej prvej knihy je len o Afrike. Takže ja si to tam užívam: sú tam ľudia, ktorých úprimne zaujímate, je tam úprimný smiech, vášeň, je to krásne.

No a Slovensko?

To je ťažká otázka. Vždy budem Slovákom, cítim sa ako Slovák, no napriek tomu som veľkým kritikom našej krajiny, hlavne z politického hľadiska. Čím viac cestujem, tým viac vidím, koľko vecí tu nefunguje a mohlo by fungovať lepšie.

Napriek tomu vidím svoju budúcnosť práve na Slovensku, pretože, ako hovorím, život sú vzťahy a ja tu mám najlepších kamarátov a rodinu. Ak by Slovensko existovalo bez posledných 28 politických rokov, tak by to bola úžasná krajina. Nech si to každý vysvetlí po svojom.