Spisovateľka Jana Juráňová: Feminizmus je citlivosť

Špecializujete sa na feministickú literatúru, čo ponúkate čitateľkám a čitateľom?

Začínali sme v roku 1993 ako feministický projekt, zameraný na vzdelávanie a publikačnú prácu, takže onedlho už budeme oslavovať 30 rokov, ale Knižná edícia ASPEKTU je mladšia, slávi 25. Od začiatku bolo naším cieľom scitlivovanie verejnosti na rodové otázky. Do tohto priestoru sme vkročili feministickým kultúrnym časopisom Aspekt, ktorý bol vtedy ešte slovensko-český, a postupne nám z toho časopisu začali „vypadávať“ knižky. Časopis v papierovej podobe prestal vychádzať v roku 2004, ale v tom čase už sme mali aj knižnú edíciu, ktorá mohla vzniknúť najmä vďaka finančnej podpore nadácie Pro Helvetia. Zo Slovenska vtedy podporila okrem ASPEKTU ešte divadlo Stoka a Filmový klub.

Akými knihami ste začínali?

Ako prvú sme vydali knihu vo voľnom verši Príbeh lásky storočia od fínskej autorky píšucej po švédsky Märty Tikkanen. Je to príbeh ženy, ktorá žije vo vzťahu s alkoholikom. ASPEKT vrátil do vtedajšieho aktuálneho literárneho diania spisovateľku Jaroslavu Blažkovú, ktorá emigrovala do Kanady počas normalizáci. Vydali sme aj moju druhú prozaickú knihu Siete. Edičný plán sme zostavovali z našich literárnych lások. Vďaka ASPEKTU začala publikovať Uršuľa Kovalyk a na Slovensku vyšli aj ďalšie knihy slovensko-švajčiarskej spisovateľky Ireny Brežnej. Chceli sme dať priestor ženskej reflektovanej skúsenosti.

Popri beletrii sme začali vydávať aj knihy pre deti, aj odborné knihy, napríklad Mýtus krásy od Naomi Wolf. Táto téma začala byť aktuálna po páde reálneho socializmu. Začiatkom deväťdesiatych rokov sme zrazu boli konfrontované s tým, že sa žena stala objektom, a to často dosť brutálnym spôsobom. V knižnej edícii ASPEKTU vyšlo doteraz vyše 120 kníh. Ku každej sme organizovali aj vzdelávacie aktivity – semináre, workshopy, niekedy sa publikácie späjali s inými aktivitami, napríklad kampaňami za reprodukčné práva žien – Možnosť voľby Piata žena – proti násiliu na ženách a ďalšie. Mnohé takéto aktivity trvali aj niekoľko rokov.

Čítajte aj Emma Tekelyová: Vek nie je dôležitý. Ako sa žena cíti, tak vyzerá

Nie tak dávno už len slovo „feminizmus“ odrádzalo, nebáli ste sa ho dať do transparentu hneď v 90. rokoch?

Rozhodli sme sa vedome, časopis sme označili ako feministický hneď od začiatku a nikdy sme to neoľutovali. Ľudia slovo feminizmus vnímali natoľko konfliktne, že s nami spolupracovali iba tie a tí, ktorí vedeli, o čo ide, a pretože to chceli. A to bolo pre nás dôležité. Naše české kolegyne používajú slovo „gender“, my používame slovenské slovo „rod“.

Aspekt je však spojený aj s kampaňou Piata žena proti násiliu na ženách. Zmenilo sa niečo?

Dovtedy téma násilia na ženách zapĺňala čierne kroniky alebo bulvár. Spoločnosť nepoznala vzorce správania násilníka a nevedela nič o ženách, ktoré prežili násilie. V tejto téme sme boli spolu s ďalšími mimovládnymi organizáciami prvolezkyne. V ASPEKTE vyšlo niekoľko publikácií na tému násilia páchaného na ženách, napríklad Nabudúce bude mŕtva od Ann Jones, Trauma a uzdravenie od Judith L. Herman a ďalšie.

Naším cieľom bolo scitlivovať spoločnosť aj voči násiliu na ženách. Vedeli sme, že nemáme kapacitu pomôcť všetkým ženám, ktoré žijú v násilnom vzťahu alebo trpia traumou, potom, ako sa z neho dostali. Tieto ženy vytvárali veľký dopyt, aby vznikli pomáhajúce organizácie, a tie neskôr vo svojej praxi čerpali aj z publikácií, ktoré v ASPEKTE vychádzali. Pochopeniu podstaty násilia na ženách najviac pomôže, keď si uvedomíme asymetrický model moci. Inštitúcie štátu v tomto smere zlyhávajú už 30 rokov, najmä v oblasti financovania pomoci pre ženy, ktoré žijú alebo žili v násilných vzťahoch.

Čítajte aj Podprsenky ako symbol útlaku a ako výzva

Musí byť únavné stále dookola poukazovať na také jasné veci ako právo ženy rozhodnúť o sebe…

Áno, je to vysiľujúce a zo začiatku sme boli terčom posmeškov a naše aktivity bývali zneuznané. Naša skúsenosť je však taká, že má zmysel vydávať knihy na témy, ktoré sú dôležité a scitlivovať tak verejný diskurz v rôznych oblastiach týkajúcich sa rodovej rovnosti. Preto to ťaháme ďalej aj napriek finančnej nepriazni a prioritám či hodnotám spoločnosti, mimochodom, tu si môžu všetky ponovembrové vlády podať ruku, či už boli orientované viac občiansky alebo viac paternalisticky. Napríklad témou interrupcií politici a političky umelo vytvárajú v spoločnosti konfliktnú atmosféru. Reakcie na tieto témy mimovládnym organizáciám odčerpávajú silu, čo je zrejme aj zámer toho spoločenského protitlaku. Nielen „vďaka“ nemu sa k mnohým témam už desaťročia cyklicky vraciame a nielen my v ASPEKTE, ale aj iné feministické organizácie väčšinu svojej práce vykonávajú dobrovoľnícky ako neplatenú prácu. Som presvedčená, že toto sa o ultrakonzer­vatívnych silách povedať nedá, je zjavné, že oplývajú slušnými zdrojmi. Našťastie, po celý ten čas nám boli morálnou oporou aj zahraničné organizácie, z ich skúseností zo 70. a z 80. rokov sme čerpali silu a schopnosť ísť ďalej.

Zmenilo sa za tých 30 rokov vnímanie ženy v spoločnosti?

Áno, situácia sa generačne zmenila k lepšiemu, muži v strednom a mladšom veku sa už dnes stavajú k problematike rodovej rovnosti celkom inak ako napríklad dnešní sedemdesiatnici, ktorí sa vo svojej mladosti oveľa častejšie prejavovali výrazne mizogýnne a sexisticky. Aj dnešné mladé ženy sú oveľa sebavedomejšie a my sa tešíme, že môžeme odovzdávať štafetu sebauvedomova­nia ďalej.

Napriek tomu je v parlamente znova návrh zákona o interrupciách, ktorý vyvolal „vareškovú petíciu“.

Aj za touto kampaňou stojí aj ASPEKT, najmä naše mladšie priateľky a kolegyne. Mne je veľmi ľúto a nesmierne ma rozčuľuje, že sa treba opakovane zaoberať veľmi nekompetentnými návrhmi zákonov jednej političky, ktorá chce byť zaujímavá a nedokáže si nájsť inú agendu. Už v roku 2000 chcelo KDH obmedziť reprodukčné práva žien dokonca ústavou a výsledok bol, že ženy sa naozaj nahnevali a KDH takto naštartovalo ženské hnutie, ktoré bolo pomerne výrazné – vznikla iniciatíva Možnosť voľby. Tak je to aj dnes, podobné politické zásahy vedú k vyššiemu sebauvedomovaniu žien, takže takíto politici a političky vlastne aj posilňujú imunitu spoločnosti.

To je optimistický pohľad na vec, no do škôl sa kvôli nim nedostali vytlačené učebnice sexuálnej výchovy, radšej nech sú deti odkázané na internet, keď nie všetci rodičia vedia s deťmi hovoriť o sexe. Vzdelávacie knihy pre deti z ASPEKTU do škôl prišli?

ASPEKT bol v rokoch 2005 – 2008 súčasťou veľkého projektu zameraného na rodovo citlivú pedagogiku, v rámci tohto projektu sme okrem mnohých iných aktivít vydali aj niekoľko publikácií pre ľudí pôsobiacich vo vzdelávacích inštitúciách. Niekoľkoročný projekt mal názov Ružový a modrý svet, spolupracovali sme Divadlom na Rázcestí v Banskej Bystrici, so základnou školou v Trnave, s mimovládnou organizáciou Občan, demokracia a zodpovednosť a s ďalšími partnerskými organizáciami v zahraničí. Pripravili sme veľmi veľa materiálov a po skončení projektu sme ich odovzdali na ministerstvo školstva. Tam si možno niekde poležali a tým sa to zjavne celé skončilo. Za tých tridsať rokov sme veľakrát videli, ako štátne inštitúcie hazardujú s energiou mimovládok i konkrétnych odborníčok a odborníkov, a deje sa to bez ohľadu na to, kto je práve vo vláde a kto v opozícii.

Čítajte aj Manuál modernej feministky! Takto radí šéfka Facebooku

Aké knihy ste vydali pre deti a rodičov?

Hovorím im „uvedomovacie“ knihy. Pusinky nie sú na rozkaz a Dotyky nie sú na rozkaz sme vydali, aby sa deti naučili vnímať svoje telo ako svoje, aby sa učili čeliť sexuálnemu násiliu, o ktorom dnes počúvame na každom kroku. Knihy mali veľkú odozvu a veľký význam. Všetky tieto knihy, a bolo ich ešte viac, spravili veľa, ale keby ich inštitúcie podporili, mohli spraviť ešte viac.

S akými aktivitami sa spája ASPEKT dnes?

Ako feministická organizácia sme v rôznych obdobiach presúvali pozornosť tam, kde bolo podľa nás treba, niekedy bolo ťažisko vo vydávaní kníh, niekedy v organizovaní podujatí a kampaní a najčastejšie sa to spájalo dokopy. Časopis pokračuje na našej internetovej stránke, pre verejnosť máme otvorenú knižnicu, poskytujeme konzultácie. Vo vydávaní kníh budeme pokračovať aj na budúci rok, podľa finančných možností. Pracujeme na tom, aby sme sa po 25–30 rokoch práce dokázali udržať a vzdorovať existenčným tlakom a dúfam, že mladé nástupníčky budú chcieť od nás štafetu prevziať.

Ste spisovateľka, ale aj dramatička, začínali ste v trnavskom Divadle pre deti a mládež a v Bábkovom divadle na Rázcestí majú stále v repertoári vaše hry, chystáte niečo nové pre divadlo?

Počas „reálneho socializmu“ som si nevedela predstaviť, že prídem do nejakého vydavateľstva s ponukou, aby mi vydali knihu. Písať pre divadlo sa mi videlo schodnejšie. Tak som začala Témou Majakovský, neskôr som napísala monodrámu Salome pre moju kamarátku Janu Bittnerovú. Keď padol reálny socializmus, začala som písať poviedky, ale divadlo som neopustila, len to v rôznych obdobiach rôzne striedam. Divadlo sa tiež zmenilo, mnohé projekty už dávno vychádzajú priamo z jeho prostredia, čo je veľmi dobré, navyše, nie som taká priebojná, aby som dokázala ponúkať texty, takže momentálne sa venujem próze. Veľmi rada však spomínam na hru Misky strieborné, nádoby výborné (o živote žien z obdobia štúrovcov – pozn. red.), ostrovčekom radosti je pre mňa spolupráca s Bábkovým divadlom na Rázcestí, ktoré uviedlo niekoľko mojich hier.

Napísali ste asi desiatku kníh a mnohé sa dostali do finále literárnej súťaže Anasoft litera, aj tento rok bola v pätici najlepších kníh roka vaša kniha Naničhodnica a ďalšia kniha z ASPEKTU – Jednorožce Barbory Hrínovej, ktorá napokon vyhrala. Je to vydavateľský úspech?

To, že sme vydali knihu Barbory Hrínovej, ktorá získala cenu Anasoft litera, je pre ASPEKT darčekom k 25. výročiu. Keď sa to doteraz nepodarilo Jaroslave Blažkovej s jej Happyendami (2005), Ireny Brežnej s jej knihami, ktoré sú známe v Nemecku aj vo Švajčiarsku, ani Uršule Kovalyk, Jane Bodnárovej, tak sa tešíme, že sa to podarilo debutantke a veľmi jej to prajeme.

Vaša Naničhodnica je sonda do súčasnej spoločnosti, ľudia, ktorí si vás vedia spojiť s feministickými aktivitami, by možno očakávali, že bude viac aktivizovať. Zámerne?

V tej knihe kladiem otázky a neviem na ne odpovedať, sú to otázky, ako sme na tom s pomocou iným, s charitou. Žiadna moja kniha neburcuje k aktivizmu. V rôznych tituloch skúmam, prečo napríklad u nás ľudia tak glorifikujú fašistický Slovenský štát – v rozhovore s Agnešou Kalinovou Mojich sedem životov (2019) alebo v knihe Nevybavená záležitosť (2013). Kniha Cudzie príbehy (2016) hľadá stopy, ktoré si v sebe nesieme z obdobia reálneho socializmu. V Naničhodnici (2020) sa zaoberám tým, ako sa dnes staviame k pomoci ľuďom okolo nás.

Niektoré postavy z románu Naničhodnica sa dajú presne identifikovať ako skutoční ľudia známi z verejného života. Reagoval niekto?

Nie. A ani som sa tým nezaoberala. Myslím, že žiadny autor alebo autorka by si nedokázali vymyslieť nič také, ako je slovenská skutočnosť, ani ja nemám dôvod ju deformovať tým, že si budem vymýšľať. Napokon, ak je niekto verejne činný, musí počítať aj s tým, že ho ľudia pozorujú a že môže niekoho aj inšpirovať. Nikomu som neodpočúvala telefón ani neotvárala listy, čerpala som z jediného zdroja: z verejne dostupných záznamov verejných vystúpení dotknutých osôb. Samozrejme, s tým, čo si domyslím, sa nemusí každý stotožniť. Ale na mojej metóde písania to nič nemení. Rovnako som postupovala aj pri historických postavách ako Ilona Országhová a Pavol Országh Hviezdoslav.

Viacerí hrdinovia a hrdinky vašich kníh sú skutočné historické postavy, láka vás ešte niektorá ďalšia? Alebo máte vo výhľade nový preklad?

Momentálne mám pocit, že súčasnosť je natoľko zlá, že sa nepotrebujem vracať do minulosti. Ale nemám to presne naplánované. Teraz pracujem na preklade pre iné vydavateľstvo. Prekladanie mi veľmi pomáha aj pri písaní, ale je to časovo náročná práca, a preto si ju musím dávkovať.

Čítajte viac Prvá slovenská feministka sa trápila v manželstve

Knižná edícia ASPEKTU má 25 rokov, samotný feministický projekt ASPEKT onedlho oslávi tridsiatku, keď sa obzriete späť, aký máte pocit zo svojej práce?

Práve nedávno som triedila archív, fotografie, články z novín a časopisov, rozhovory, ktoré sme s Janou Cvikovou robili pre printové aj elektronické médiá a ovanula ma neuveriteľná energia mladosti, ktorá je už síce za nami, ale všetka tá práca a nebojácnosť tu ostali. Mám veľmi dobrý pocit, že sme aj s mojimi priateľkami a kolegyňami mali tú guráž a išli sme do toho, hoci sme nemohli tušiť, s čím všetkým sa stretneme. Dnes sa svet uberá čudným smerom, napokon, ani deväťdesiate roky neboli len plné energie, ale aj všeličoho temného, takže vždy je to komplikovanejšie, ale to, čo sme v rámci ASPEKTU vďaka všetkým spolupracujúcim ženám za tie desaťročia urobili, stálo za všetku námahu a za nič na svete by som to nevymenila. Som rada, že som mohla byť pri tom a v tom.