Foto: Profimedia
„Keď počas prestávok na skúškach alebo pri predstaveniach začne moja generácia spomínať na zážitky, cítiť z mladých, že nám v dobrom závidia. Čo sa nasmejeme na zábavnej minulosti!" pokračuje. Rozpráva aj o básnikovi Miroslavovi Válkovi, ktorý bol spätý s režimom spred roku 1989, čo však podľa jej slov nesmie nijako znížiť vzácnu hodnotu jeho veršov.
Herectvo je nielen divadlo, film a televízna tvorba, ale aj prednes poézie. Aký vzťah ste si k nej vypestovali a ktorí básnici sú vám blízki?
Môj vzťah k poézii ma sprevádza od školských liet. Vštepovali nám ho na hodinách slovenčiny. Na gymnáziu som mala rada literárny krúžok venovaný básnickej tvorbe. V tých časoch existovala slovesná tvorivosť mládeže, čo bola aktivita, ktorá ma veľmi tešila, okrem iného aj preto, že som sa na ňu mohla vypýtať a vyhovoriť sa namiesto hodiny matematiky. A obľúbený básnik? My gymnazisti sme mali radi Miroslava Válka.
Čítajte viac Dáma z divadla, Božidara Turzonovová
Válek bol veľmi zvláštna osobnosť. Jeden z čelných predstaviteľov režimu neslobody a zároveň výnimočný básnik, ktorého verše chytia za srdce.
Režisér a televízny scenárista Igor Lembovič ma v roku 1969 obsadil do roly interpretky v pripravovanom dokumente o Válkovi. Mimochodom, nedávno ho vysielala RTVS. Natáčalo sa to na Zochovej chate. Mojou úlohou bolo klásť básnikovi otázky. Vtedy som poznala, že Válek bol múdry a do hĺbky vnímavý človek. O to viac bolo pre mňa zarážajúce, aké politické postoje má takýto človek a dokonca vysokú funkciu vo vláde, s ktorou som absolútne nesúhlasila… Válkove básne sú mi silno pocitovo blízke. Na druhej strane ma fascinovala zvláštna, nanútená, trýznivá schizofrénia, v ktorej sme do novembra 1989 žili.
Odohrali sme predstavenie, ale odmietli sme sa klaňať a ďakovať. Išlo o to, že v divadle v hľadisku sedela takmer celá generalita okupačných vojsk.
O čom ste sa s Válkom rozprávali?
Nakrúcalo sa začiatkom roku 1970, len niekoľko týždňov po divadelnom predstavení Stodolovej drámy Marína Havranová. Dátum predstavenia pripadol na prvé výročie smrti Jana Palacha, ktorý sa v januári 1969 upálil na protest proti okupácii Československa. Odmietli sme hrať, napokon vznikol kompromis. Odohrali sme predstavenie, ale odmietli sme sa klaňať a ďakovať. Išlo o to, že v divadle v hľadisku sedela takmer celá generalita okupačných vojsk. V obecenstve sedel aj Válek, už ako čerstvo vymenovaný minister kultúry. Naším protestom sme ho istým spôsobom kompromitovali. O tejto udalosti sme sa pri nakrúcaní dokumentu zhovárali, kde som sa ho vtedy dokonca rozhorčene pýtala, ako mohol dopustiť túto aroganciu: Hrať pred okupačnou generalitou v deň ročného výročia upálenia Palacha.
Pozrite si snímky zo života herečky Božidary Turzonovovej.
Ako reagoval?
Vlastne bol pokojný a blahosklonný, keď mi povedal, že som naivná. Pamätám si, že som mu vtedy povedala niečo v tom zmysle, že to síce pripúšťam, ale nemyslím si, že som viac naivná ako on, keď sa domnieva, že ako minister kultúry zachová nádeje Pražskej jari. Ako som povedala, bolo to začiatkom roku 1970, čiže v období, keď ešte nebola rozbehnutá normalizácia. Žili sme v strašidelnom ustrnutí. Spomínam si, ako mi Válek naznačil, že hodlá byť len akýmsi údržbárom – vo funkcii ministra kultúry mienil zotrvať len niekoľko mesiacov. Napokon v nej zostal do roku 1989… Jeho poéziu a brilantné skvelé preklady napríklad francúzskych básnikov som si nikdy nedokázala dať do súvislosti s jeho politickou činnosťou. Celá normalizácia, totalita sa javila ako život v schizofrénii zvláštnej dvojtvárnosti vo väčšine rodín. Nanútenej. Veď o tom je totalita, ktorá človeka deformuje, prinúti ho predstierať, že súhlasí. A predstieranie sa stane určitým podvedomým zvykom. Ale späť k Válkovi. Jeho básne zostávajú úžasné napriek jeho spätosti s bývalým režimom.