Musel som sa hrať medzi mŕtvolami. A prežil som iba zázrakom

Chlapcovi sa drasticky zmenil život v zlomku sekundy, keď ho so štyridsiatimi väzňami nahnali do dobytčieho vagóna. Zažil veľa utrpenia, ale našťastie aj s matkou i s bratom prežil. Po skončení vojny sa dozvedel, že jeho otec v inom transporte do hitlerovského pekla unikol pred takmer istou smrťou.

13.01.2022 06:00

Tomi Reichental, židovský rodák zo Slovenska, ktorý má 86 rokov, po desaťročiach mlčania o holokauste začal o tragédii rozprávať: je to veľmi bolestivý príbeh od prvých prejavov antisemitizmu cez snahu rodiny zachrániť sa až po deportáciu a každodenné hrôzy v nacistickom koncentračnom tábore Bergen-Belsen.

Tomi Reichental si na pôde veľvyslanectva SR v... Foto: archív Tomiho Reichentala
Tomi Reichental Tomi Reichental si na pôde veľvyslanectva SR v Írsku prevzal zlatú plaketu ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky.

Mali ste pekné detstvo do vzniku slovenského štátu a vypuknutia druhej svetovej vojny?

Krásne detstvo! Vyrastal som v obci Merašice v Hlohoveckom okrese, v ktorej žilo približne 700 ľudí. V lete sme sa s kamarátmi hrávali bosí. V zime sme sa sánkovali. Zimy boli úžasné. Nikdy nezabudnem, ako padajúce snehové vločky jemne narúšali ticho. Nikdy nezabudnem, ako cengali zvony na koňoch, čo ťahali sane.

Kedy ste začali cítiť prejavy antisemitizmu?

Tie prvé som ešte nevnímal, lebo ako päťročný chlapec som ich nemohol pochopiť. A rodičia nechceli brata a mňa strašiť. Až neskôr som pochopil, prečo si začali často šuškať alebo rozprávať sa zrazu v maďarčine, ktorej sme nerozumeli.

Odkedy ste nosili na sebe žltú hviezdu, ktorá potupne označovala Židov?

Zákon prikázal mať ju prišitú na ľavej strane oblečenia. Príkaz znel pre všetkých Židov, čo mali viac ako šesť rokov. Čiže už aj pre mňa. V Merašiciach sa nepohybovali žandári, takže som žltú hviezdu spočiatku nenosil, ale s nenávisťou proti Židom som sa stretol na vlastnej koži už v druhej polovici roku 1941 ako malý chlapec.

Do židovských detí hádzali kamene. Aj na nás pľuvali. Schytal som tiež kopance do zadku.

Ako sa to prejavilo?

Pripomeniem, že Slovenský snem schválil tzv. Židovský kódex 9. septembra 1941, čo bolo krátko po začiatku nového školského roku. Ako židovského žiaka ma preto zo štátnej školy v Merašiciach vyhodili. Rodičia ma s bratom poslali do Nitry, kde fungovalo niekoľko židovských škôl, lebo v meste žilo okolo 5-tisíc Židov. Bývali sme u našej tety. Bydlisko malo výhodnú polohu, pretože škola bola vzdialená iba necelých 400 metrov. V Nitre som už musel mať na sebe žltú hviezdu, lebo policajti robili v židovskej štvrti kontroly. Pokutovali každého, kto ju nemal prišitú. Keď som tam začal chodiť do školy, hneď kresťanské deti na mňa kričali: „Špinavý Žid" „Zmizni do Palestíny!" A ešte aj horšie slová som počúval… Do židovských detí hádzali kamene. A aj na nás pľuvali. Schytal som tiež kopance do zadku. Musel som behávať do školy aj domov, aby som mal šancu vyhnúť sa brutalite protižidovskej nenávisti. Ubližovali nám aj nežidovskí rovesníci, ktorí na nás striehli. U tety som nariekal, bál som sa ísť do školy.

Prvé transporty Židov do nacistického koncentračného tábora v Auschwitzi vypravili zo Slovenska v marci 1942. Prvý vlak s mladými Židovkami smeroval do Auschwitzu. Bola vaša rodina medzi tými, čo sa im podarilo v roku 1942 vyhnúť prvej vlne deportácií?

Najprv musím so smútkom povedať, že čoskoro zatkli našich učiteľov. Odvliekli ich do Auschwitzu. Nemal nás kto učiť, škola sa zatvorila. Deportovali Židov, ktorých slovenský štát považoval za tzv. hospodársky neužitočných. Našťastie môj otec mal farmu, takže sme sa zavlečeniu vyhli. V júni 1942 sme však takpovediac dostali päsťou do tváre.

Snímka z detstva Tomiho Reichentala (vľavo). Za... Foto: archív Tomiho Reichentala
Tomi Reichental Snímka z detstva Tomiho Reichentala (vľavo). Za ním je brat a vedľa neho matka a otec.

Prečo?

Kapitán Hlinkovej gardy prišiel v Merašiciach zatknúť môjho starého otca. Ako tzv. ekonomicky zbytočného Žida. Gardista sa volal Otto Nedelka. Prišiel so žandárom. Dedkovi povedali, že o desať minút musí byť vonku, kde čaká nákladné auto. Otec sa poznal s Nedelkom. „Otto, preboha, prečo berieš môjho otca?! Veď si ako chlapec chodieval do jeho obchodu, dával ti cukríky. Prečo to robíš?!" Nedelka, ktorý sa mu nepozeral do očí, stručne odpovedal: „Iba plním rozkazy." Starého otca sme už nikdy nevideli. Po skončení vojny sme sa z dokumentov dozvedeli, že ho cez Žilinu transportovali do Auschwitzu… Nacisti zavraždili veľa mojich príbuzných. Dovedna až tridsať.

V októbri 1942 zastavili deportácie, ale po Povstaní, ktoré vypuklo v auguste 1944, ich obnovili. Ako to zasiahlo vašu rodinu?

Výnimky pre Židov zrazu boli zdrap papiera. Našťastie nám pomohol katolícky farár v Merašiciach. Ladislav Harangozó nám vybavil falošné osobné dokumenty. Zachoval sa hrdinsky. Keby vyšlo najavo, čo urobil, zrejme by ho vytiahli z kostola a bez súdu zastrelili. Keď som po roku 1989 po dlhom čase prišiel prvýkrát na návštevu Slovenska, zašiel som na jeho hrob v Merašiciach. Pán farár pre nás dokonca vykonal nadprácu.

Nacisti zavraždili veľa mojich príbuzných. Dovedna až tridsať.

Ako?

Harangozó sa priatelil s našou rodinou. Do Merašíc prišiel z Maďarska, po slovensky nehovoril dobre. V obci nikto nerozprával maďarsky, iba moji rodičia, lebo kedysi chodili do školy v Budapešti. Pán farár sa potešil, že pozná aspoň dvoch ľudí v dedine, s ktorými môžu debatovať v maďarčine. Otec a matka ho pravidelne navštevovali na fare, hrávali karty, diskutovali. Ešte predtým, ako nám nezištne pomohol, dozvedeli sme sa, že je úplne iný ako mnohí farári.

Čo máte na mysli?

Obyvatelia Merašíc vedeli, čo sa deje na Slovensku a vo svete, vlastne len vtedy, keď niekto pocestný zašiel do krčmy, kde nechal na stole prečítané noviny. Mohli sme si prečítať, že do propagandy sa zapojili aj farári, ktorí v kázňach tvrdili, že za všetko zlé na Slovensku sú zodpovední Židia. Naopak, Harangozó bol veľmi milý človek.

Vráťme sa k jeho nadpráci vo váš prospech.

Keď nám zariadil falošné legitimácie s priezviskom Vida, upozornil moju matku, že len samotné papiere nám bezpečie neposkytnú. Mali sme v pláne odísť do inej dediny, kde by sme žili ako katolíci. Harangozó povedal, že brat i ja budeme musieť chodiť do školy, ale ak nebudeme vedieť o katolíckej viere, veľmi rýchlo sa môže odhaliť naša skutočná totožnosť. Preto nás každý deň na fare učil hlavné veci: od žehnania cez modlitby až po katolícke sviatky. Táto príprava trvala dva týždne.

Kam ste išli z Merašíc?

Bolo to v septembri 1944. Najprv sme sa potrebovali dostať do Bratislavy, kde žila moja 76-ročná babička z matkinej strany. Na Slovensko sa jej podarilo pricestovať z Maďarska, kde začali zúriť deportácie Židov. V Bratislave sme sa skrývali krátky čas, po ktorom nám nešťastná náhoda zabránila vybrať sa do novej dediny.

Čo sa udialo?

Brat a ja sme čakali mamičku vo fotoateliéri, ktorý vlastnili ľudia, čo im dôverovala. Mala vyzdvihnúť starú mamu, prísť s ňou za nami a potom by sme išli na železničnú stanicu. Keď matka prišla do práčovne, kde bola babka, uvidela Nemcov a gardistov. A v ich obkľúčení svoju dobitú mamu, s modrinami aj na tvári. Vypýtali si od nej legitimáciu. Judita Vidová, rodená Šajmovičová. Meno za slobodna sa im zdalo podozrivé. Harangozó si neuvedomil, že treba zmeniť aj rodné priezvisko. Najhoršie v tej chvíli bolo to, že starenka, ktorú zmlátili, má osobné doklady s menom Rozália Šajmovičová. Pochopili, že tieto dve ženy sú matka a dcéra. Mali pred sebou dve Židovky, preto okamžite rozhodli o ich deportácii. Moja mama nám rozprávala, že musela otvoriť kufor, čo mala so sebou. Obsahoval aj chlapčenskú spodnú bielizeň. Nemcom a gardistom bolo jasné, že niekde má deti. Pod hrozbou násilia, ktoré by sa nepochybne skončilo jej smrťou, donútili ju povedať pravdu. A tak do fotoateliéru neprišla za nami mamička s babičkou, ale gestapáci v dlhých čiernych kožených kabátoch.

Zatajovali ste s bratom, že ste židovskí chlapci?

Netušili sme, že zatkli našu mamu. Oni však vedeli o nás pravdu. Kričali na nás, aby sme sa priznali, že sme Židia. „Nie som Žid, moje meno je Tomáš Vida," ubezpečoval som. Začali ma biť, plakal som. Mal som deväť rokov a môj trinásťročný brat nezvládol pohľad na mňa, ako ma mlátili. „Prosím, prosím, nebite ho! My sme Židia," skríkol, aby ma ušetril od ďalšieho trýznenia. Zobrali nás do práčovne a potom na bratislavské oddelenie gestapa. Nasledoval transport do koncentračného tábora.

Nezmienili ste sa o otcovi.

V prvom rade chcel dostať do bezpečia manželku s deťmi. Vravel, že ešte zostane, potrebuje sa postarať o dobytok. V Bratislave sme sa dozvedeli z Merašíc, že ho zatkli. Zase mal v tom prsty Nedelka. Gardisti zadržali otca, keď sa vybral na pole. Keď sa nákladiak, ktorý patril Hlinkovej garde, o čom otec netušil, priblížil, Nedelka zakričal, aby šofér okamžite vypol motor. „To je Žid! To je Žid! Zastav auto!" Otcovi nedovolil, aby aspoň niečo zobral z domu. Zjavne by sa Nedelka hanbil pred dedinčanmi, že po dedkovi zatkol ešte aj jeho. Mimochodom, klamal, keď otcovi pri zatýkaní môjho starého otca tvrdil, že si len plní rozkazy. V nitrianskom archíve som našiel dokumenty, ktoré písal Nedelka. „Kedy dostaneme príkaz zatknúť týchto židovských parazitov, čo tu bývajú?" pýtal sa v jednom liste adresovanom veliteľstvu Hlinkovej gardy. Išlo o Židov v Merašiciach a v blízkom okolí.

Počas transportu v dobytčom vagóne mal otec obrovské šťastie. Jeden zo spoluväzňov ukradol v seredskom tábore pílku.

Aký osud ho zastihol?

Deportovali ho do koncentračného tábora v Seredi, kde väzni vykonávali nútené práce a odkiaľ vypravovali transporty do Auschwitzu. Keď sme sa dopočuli, že ho zatkli, boli sme presvedčení, že ho už nikdy neuvidíme. Do Bratislavy, lebo, samozrejme, vedel, na akej adrese sa dočasne skrývame, nám poslal pohľadnicu: „Som živý, všetko je v poriadku." Nemohli sme vedieť, čo sa stalo. Napínavý príbeh so šťastným koncom nám porozprával po skončení vojny.

Ako sa zachránil?

Zo Serede ho veľmi rýchlo odvliekli do Auschwitzu. Počas transportu v dobytčom vagóne mal otec obrovské šťastie. Jeden zo spoluväzňov ukradol v seredskom tábore pílku. Skryl si ju do kufra. Každý deportovaný si mohol zobrať len jeden kus malej batožiny. Dobytčiaky boli z dreva, v noci ho prerezal tam, kde bola zvonka závora s hákom. Rukou ju odsunul a keď vlak spomalil, povedal, že kto chce, aby vyskočil s ním. Na cestu do neznáma sa odhodlali štyria. Vrátane môjho otca. Dostali sa do lesa, kde stretli partizánov. Zapojili sa s nimi do Povstania. Otec sa podieľal nielen na sabotážach, ale robil aj prekladateľa, keď zajali nemeckých vojakov. Pri výsluchoch pomáhal ako tlmočník ruskému dôstojníkovi. Svoj príbeh nám porozprával po skončení vojny.

Dôkazy o horore v koncentračnom tábore... Foto: SHUTTERSTOCK
koncentračný tábor, Bergen-Belsen Dôkazy o horore v koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Fotografie urobili anglickí vojaci na jar 1945, keď láger oslobodili: mŕtvoly väzňov nahádzané na seba.

Prejdime k vášmu utrpeniu počas holokaustu po deportácii.

Najťažší moment v mojom živote nastal 2. novembra 1944, keď sa zrazu všetko zmenilo. Pred vagónom pre dobytok sme stáli ešte ako čistí a dobre živení ľudia, ale keď nás doň nahnali, začal sa celkom iný, tragický príbeh. V okamihu, keď dobytčiak zavreli, urobili z nás týrané zvieratá. Vo vagóne boli dve vedrá – jedno na pitie, druhé na vykonávanie potreby. Transportovaní vykonávali potrebu do vedra. Vyliať sa dalo len vtedy, keď vlak zastal. A vo vagóne bolo málo priestoru pre 40 ľudí. Žiadna hygiena, boli sme špinaví a smrdeli sme. Mali sme nedostatok pitnej vody i jedla. Cesta do Bergen-Belsenu trvala až sedem dní, vlak prišiel do cieľovej stanice 9. novembra.

V okamihu, keď dobytčiak zavreli, urobili z nás týrané zvieratá.

Ako vyzeral príchod do koncentračného tábora?

Väzňov z transportu čakali esesáci s namierenými puškami a s brešúcimi psami. Museli sme sa zoradiť a vydať sa peši na cestu, ktorá trvala približne dve hodiny. Bolo chladno a pršalo. „Schnell! Schnell!" okrikovali nás esesáci. Keď sme v diaľke zbadali dymiace komíny, dospelí väzni vraveli, že je otázka veľmi krátkeho času, kedy nás zabijú a spália v krematóriu. Našťastie sa ukázalo, že v Bergen-Belsene napríklad na rozdiel od Auschwitzu neboli plynové komory. Napriek tomu aj tam zahynuli desaťtisíce deportovaných. Hlavnou príčinou úmrtí podchladených väzňov v Bergen-Belsene boli neliečené ochorenia, zabíjala najmä epidémia týfusu a podvýživa. Viacerých väzňov Nemci zastrelili. Bývala to pritom aj smrť, ktorú si vybrali sami.

Prečo?

Lebo už nedokázali vydržať utrpenie. Každú noc sme počuli výstrely. Títo väzni sa rozhodli bežať k plotu. Vedeli, že neutečú z lágra. Išlo im o to, aby ich nemecká hliadka zastrelila. Každé ráno sme videli pri plote ležať najmenej dve-tri mŕtvoly. Bohužiaľ medzi obeťami v Bergen-Belsene bola aj moja babička, ktorú zavraždili 7. marca 1945. Ja si hovorievam po všetkých hrôzach, čo som zažil, že som prežil asi iba zázrakom.

Nacistický koncentračný tábor Bergen-Belsen

  • Prvými väzňami boli belgickí a francúzski vojnoví zajatci. Neskôr k nim pribudli zajatí sovietski vojaci a deportovaní Židia. Táborom prešlo v rokoch 1943 – 1945 až 120-tisíc väzňov, ktorí sa ocitli v neľudských podmienkach. Zomierali najmä v dôsledku ochorení a podvýživy, ako aj pre krutosť dozorcov.
  • Medzi zavlečenými boli aj Židia s koreňmi na Slovensku. Pochádzali hlavne z územia okupovaného Maďarskom. „V júli 1944 z územia vtedajšieho Maďarska do tohto koncentráku odvliekli 1 684 Židov. Predpokladám, že mnohí mali slovenský pôvod. O mesiac neskôr prišiel ďalší veľký transport. Bolo v ňom veľa žien, napríklad z Nových Zámkov," povedal historik Pavol Mešťan.
  • Láger oslobodila 15. apríla 1945 britská 11. obrnená divízia. Vojaci boli šokovaní, pretože našli 60-tisíc vyhladovaných a chorých väzňov a 13-tisíc nepochovaných mŕtvol.
  • Nacistického kapitána Josefa Kramera, ktorý od decembra 1944 pracoval ako riaditeľ koncentráku, zatkli a postavili pred súd. Vypočul si najprísnejší rozsudok. Obesili ho 13. decembra 1945.
Jeden z vagónov pre dobytok, v ktorých do... Foto: SHUTTERSTOCK
vagón, deportácia Židov, koncentračný tábor Jeden z vagónov pre dobytok, v ktorých do Bergen-Belsenu deportovali Židov aj zo Slovenska. Snímka rekonštruovaného autentického vozňa je z tamojšieho bývalého nacistického koncentračného tábora.

Deportácie Židov zo slovenského územia

  • Od marca do októbra 1942 odvliekli približne 58-tisíc Židov. Z prvej vlny deportácií sa vrátilo domov ani nie 300 z nich.
  • Po obnovení deportácií po vypuknutí SNP od septembra 1944 do marca 1945 transportovali takmer 13-tisíc Židov. Z druhej vlny ich zostalo nažive 3¤634. Týchto Židov prežilo viac v porovnaní so zavlečenými z prvej vlny len preto, že nacisti ich nestihli pozabíjať a že v zajatí trpeli menej času, takže ich nezomrelo na otrockých prácach tak veľa na neliečené choroby a podvýživu.

Vráťme sa k úmrtiam v Bergen-Belsene.

Denne spočiatku zomieralo minimálne 50–60 väzňov. Spopolňovali ich v krematóriu, ktoré Nemci nepochybne vybudovali pre prípad, keby prehrali vojnu, aby mohli tvrdiť, že v Bergen-Belsene neboli žiadni deportovaní. Treba pripomenúť, že do tohto lágra presunuli na prelome januára a februára 1945 tisíce väzňov z Auschwitzu, keď nacisti ustupovali pred sovietskymi vojakmi na východnom fronte. Odvtedy každý deň zomieralo až 500 ľudí, čo súviselo hlavne s vypuknutím epidémie týfusu. V krematóriu nestíhali spaľovať taký veľký počet mŕtvol, tie sa preto hromadili vonku na sebe. Telá hnili, šíril sa strašný zápach. Kopy mŕtvol vyrastali aj v okolí bloku, kde som sa hrával. Nemohol som celý deň zostať v baraku, preto som sa naďalej hral v blízkosti rozkladajúcich sa tiel. Vlastne musel som sa hrať iba tam, veď nikam ďalej som ísť nemohol. Keď sme sa hrali na schovávačku, neskrývali sme sa za stromy, ale za hromady mŕtvol.

Dôkazy o horore v koncentračnom tábore... Foto: SHUTTERSTOCK
koncentračný tábor, Bergen-Belsen Dôkazy o horore v koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Fotografie urobili anglickí vojaci na jar 1945, keď láger oslobodili: pohľad do tváre mŕtvych detí.

Ako vyzeral deň, keď britskí vojaci oslobodili Bergen-Belsen?

Vytušili sme, že prichádza vytúžená sloboda, keď sme začuli vojenské stroje. Keď sa blížili k plotu, bolo nám jasné, že utrpenie sa konečne skončilo. Prichádzali tanky, nákladiaky, džípy. „Sme britská armáda. Oslobodzujeme vás!" ozývalo sa z megafónu v angličtine. Dievčatá odlamovali zo stromov halúzky a hádzali ich britským vojakom ako kvetiny. Bohužiaľ po oslobodení ešte veľa bývalých väzňov zomrelo.

Čo bolo príčinou?

Ich ochorenia, čo platí hlavne o týfuse, zašli už tak ďaleko, že nebolo možné zachrániť im život. Hodnoverné údaje uvádzajú, že po oslobodení Bergen-Belsenu ešte chorobám podľahlo až 15-tisíc bývalých väzňov.

Spomenuli ste, že do Merašíc ste sa po dlhých rokoch vrátili a našli ste hrob Harangozóa. Videli ste ešte stáť dom, v ktorom ste bývali?

Áno. A aká náhoda. Vysvitlo, že dom od niekoho kúpil mladší syn Nedelku. Keď som prišiel druhýkrát do Merašíc, vymieňal krytinu na streche. Pozval ma do domu vypiť si pohárik, ale šoféroval som. Chvíľu sme sa však porozprávali, ale nič o holokauste som nevravel.

Pamätník v Bergen-Belsene pripomínajúci, že v... Foto: SHUTTERSTOCK
Pamätník v Bergen-Belsene, koncentračný tábor Pamätník v Bergen-Belsene pripomínajúci, že v rokoch 1940 - 1945 tam existoval hrozný koncentrák.

A vaša ďalšia cesta do Merašíc?

Nakrúcali o mne dokumentárny film. So štábom som navštívil aj túto obec. S producentom som bol dohodnutý, že s kópiami dokumentov z archívu v Nitre zájdeme za synom Nedelku, aby som sa ho opýtal na jeho názor. V deň, keď sme sa mali vybrať za ním, som zmenil postoj. Povedal som môjmu producentovi: „Jerry, tento chlapík nemá nič spoločné s tým, čo robil jeho otec počas vojny. Nemôže niesť nijakú zodpovednosť za otcove skutky. Vynechajme tento bod z plánu nakrúcania, chápeš ma. Ďakujem." Producent ma pochopil.

Vrátil sa do Merašíc niekedy aj váš brat?

Samozrejme. Brat vlastnil fabriku na prístroje slúžiace pri výrobe predmetov z dreva. Syn Nedelku má v Merašiciach stolárstvo. Živí sa poctivo vlastnými rukami. Vyrába aj veci z dreva do kostolov. Brat mu daroval špeciálnu súpravu nástrojov napájaných elektrinou, ktoré výrazne skrátia čas výroby. Ani on, ani ja necítime čo len štipku nenávisti k potomkom gardistu Nedelku, ktorý ublížil našim predkom, lebo opakujem, že nikto nemá žiadnu zodpovednosť za to, čo robil jeho rodič.

Desaťročia ste o holokauste nerozprávali. Prečo ste napokon do veľmi dlhom čase prelomili mlčanie?

Dokonca ani moja manželka nevedela, akými hrôzami som prešiel. Keď som o niekoľko rokov po jej smrti zmenil názor, bolo to tým, že som si uvedomil potrebu hovoriť o holokauste, lebo preživších je čoraz menej. V Írsku ich ešte žije menej, ako je počet prstov na ruke. Vlastne som pochopil, že moja povinnosť je rozprávať ako svedok holokaustu. Aby mládež mala z prvej ruky pravdu o strašnej minulosti a vyvarovala sa akejkoľvek podobe nenávisti. Nielen proti Židom. Proti všetkým ľuďom.

Tomi Reichental

Tomi Reichental. Foto: archív Tomiho Reichentala
Tomi Reichental Tomi Reichental.
  • Narodil sa v roku 1935, vyrastal v obci Merašice v okrese Hlohovec.
  • Na jeseň 1944 ho deportovali do nacistického koncentračného tábora Bergen-Belsen.
  • Po oslobodení sa vrátil na Slovensko, kde žil do roku 1949, keď emigroval do Izraela. Potom v roku 1956 odcestoval do Nemecka, kde vyštudoval inžinierstvo. Na konci roku 1959 prišiel do Írska, kde postavil továreň, a doteraz žije v Dubline.
  • Dlhé roky o svojom utrpení počas holokaustu nikomu nehovoril. Keď prelomil mlčanie, napísal knihu s názvom Bol som chlapec v Belsene a nakrútili o ňom dokumentárne filmy.
  • O hrôzach vojny chodieva prednášať na školy. Získal viacero ocenení. Napríklad univerzita v Dubline mu v roku 2016 udelila čestný doktorát a nedávno si na veľvyslanectve SR v Írsku prevzal zlatú plaketu ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí, ktorou ho ocenil šéf slovenskej diplomacie Ivan Korčok.

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #koncentračné tábory #Holokaust na Slovensku #druhá svetová vojna #deportácie Židov
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy