Aký vzťah mal Marek k Slovensku?
Veľmi blízky. Už aj preto, že na Slovensku začínal so skautingom. Konkrétne v Beluši pod Strážovskými vrchmi. Dušou sa cítil Čechoslovák.
Prečo?
Často vravel, že má pocit, ako keby Československo, spoločný štát dvoch národov, ani nezaniklo. Hovoril, že prežil všetky tri odboje – prvý robil doma odboj pod perinou, narodil sa v roku 1917, druhý bol odboj proti Nemcom a tretí proti komunistom. Eduarda Mareka inšpiroval svojou láskou k vlasti prvý československý prezident Tomáš G. Masaryk. Jeho ideálmi prvej republiky. V bohatej kronike, ktorú si Eduard Marek viedol, mal aj vlastnoručný podpis Masaryka.
Ako Marek vnímal, že Hitlerove vojská obsadzovali Československo bez boja? Na druhej strane ozbrojený odpor by nakoniec nebol nič platný proti nemeckej presile a stál by veľa životov.
Vždy pripomínal, že československí vojaci boli odhodlaní bojovať. Spomínal na ich heslo vytrváme, nikdy sa nevzdáme. Rozbitie Československa niesol veľmi ťažko. Boli odhodlaní, že budú bojovať za svoju vlasť.
Po demobilizácii v roku 1939 viedol rodinnú realitnú kanceláriu. Zapojil sa popritom do ilegálneho odboja?
V duchu skautských zásad chcel pomáhať, kde treba. Za pomoc prenasledovaným Židom v Protektoráte Čechy a Morava ho potrestali. Eduarda Mareka poslali do väzenia na tri mesiace. Podal pomocnú ruku židovskému kamarátovi Františkovi Reitmannovi. Finančne i s potravinami. Vnímal to ako samozrejmosť – považoval to za svoju skautskú povinnosť. Pomohol spolu s rodičmi aj židovskej rodine Einhornovcov. Skrátka pomáhal Židom prežiť, ako-tak dôstojne existovať v režime protektorátu. Žiaľ, niekto túto pomoc vyzradil, takže Eduarda Mareka najprv vyšetrovali gestapáci v Prahe na Pankráci a potom ho väznili v Jihlave. Mal pritom šťastie v nešťastí.
V akom zmysle?
Eduard Marek prízvukoval, že by určite oveľa horšie obišiel, keby ho v roku 1942 súdili až po 27. máji 1942, keď československí výsadkári spáchali v Prahe atentát na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. To, ako sa nacisti v Protektoráte surovo pomstievali, je už smutne známe.
Zmieňoval sa o žalári v Jihlave?
Poznamenal, že každý človek má vždy možnosť voľby, aj v najťažších časoch. Bachari sa správali škaredo, jeden bol však slušný. Český Nemec, ktorý väzňov nielenže neponižoval, ale dokonca im potajomky dával prečítať si noviny. Zjavne nesúhlasil s tým, čo sa dialo. Eduard Marek vždy hovoril, že aj v tých najťažších časoch je všetko o ľuďoch.
Prežil Marek celé obdobie vojny v Prahe?
Áno. A ilegálne sa celý ten čas venoval skautingu, ktorý Nemci zakázali. V Pražskom povstaní, ktoré vypuklo 5. mája 1945, robil spojku generálovi Karlovi Kutlvašrovi. Nie náhodou jemu. Kutlvašr, ktorý sa postavil na čelo povstania, bol totiž jeho niekdajší veliteľ z vojenskej výchovy. Eduard Marek dostal rozkaz zabezpečovať pomoc medzi políciou a vojenským veliteľstvom. Organizoval aj autá s bojovníkmi, ktoré išli smerom k budove rozhlasu. Do posledného z nich chcel nasadnúť aj on. Dvaja dôstojníci ho však ešte potrebovali na mieste. K rozhlasu sa už Eduard Marek nedostal. Čoskoro sa dozvedel, že auto, v ktorom mal pôvodne sedieť, na ceste prepadli esesáci a všetkých postrieľali.
Vytúžená sloboda po porážke nacizmu prežila v Československu len do februára 1948, keď komunisti uskutočnili prevrat. Čo znamenala nová totalita pre Mareka?
Na jednej strane obrovské sklamanie. Na druhej strane veľkú výzvu, ktorú statočne prijal. Pomáhal ujsť za hranice ľuďom, ktorí sa ocitli v ohrození. Aj vďaka Eduardovi Marekovi sa podarilo emigrovať na Západ Jaromírovi Smutnému, ktorý pôsobil ako kancelár prezidenta Edvarda Beneša, aj celej jeho rodine. Smutný zostal krátko u prezidenta Klementa Gottwalda, ale komunisti zistili, že začal pomáhať vznikajúcemu tretiemu odboju. Emigrácia ho zachránila pred tvrdými represiami.
Naopak, Marek sa dostal za mreže.
Zatkli ho v roku 1949 a odsúdili na desať rokov. Súviselo to s jeho činnosťou v odbojovej skupine Dr. Edvard Beneš, ktorá mala skratku DEB. Kontaktoval ju Richard Lederer, odbojár, ktorý sa vrátil zo zahraničia. Predstavil sa ako príslušník francúzskej tajnej služby. Chcel sa zoznámiť s Miladou Horákovou, političkou a právničkou, ktorú neskôr komunisti popravili. Zavraždili ju v júni 1950 za vykonštruovanú vlastizradu. Lederer sa s ňou viackrát stretol. Keď Horákovú zadržali a začali ju súdiť, zatýkali všetkých, čo s ňou prišli do kontaktu. Komunisti sa dozvedeli, že v styku s ňou bol aj Lederer, takže terčom pomsty sa stal i Eduard Marek.
Konkrétne prečo?
Lebo Marekovci poskytli u seba skrýšu Ledererovi. Býval u nich v byte. Manželke Eduarda Mareka súd vymeral jedenásť rokov väzenia, jeho poslali na desať rokov do uránových baní v Jáchymove. Ich synčeka, ktorý mal vtedy päť rokov, komunisti umiestnili do sirotinca.
Ako spomínal na utrpenie v Jáchymove?
Samozrejme, že sa zmieňoval o hrôzach. Napríklad o zabití spoluväzňa, ktorý sa len na chvíľu vzdialil od ostatných, keď išli z väznice otročiť do bane. Dozorcovia ho v tom momente zastrelili… Eduard Marek sa však snažil nehovoriť o tom ťažkom, ale o tom, čo mu pomáhalo. Kreslil si plány skautského centra. Vďaka plánovaniu sa podľa jeho slov tešil na budúcnosť. „Keď ma zavreli, mal som 33 rokov, na slobodu som vyšiel ako 40-ročný. Ešte stále som bol mladý,“ hovoril. V skautingu zostal ďalej v ilegalite. V roku 1989, keď mal 72 rokov, ho pomáhal obnovovať. Bol príkladom celoživotného optimistu a aktívneho človeka, nezastavil sa ani krátko po svojej stovke. Vydal po nej dve knihy a skočil v tandeme s padákom.
Koľko mal rokov, keď sa rozhodol pre zoskok?
Mal 102 rokov a štyri mesiace. Bolo to v júni 2019. Nahovoril ho parašutista, o dve generácie mladší kamarát Honza. Eduard Marek sa vtedy zoskokom zapísal do Guinnessovej knihy rekordov ako najstarší človek na svete, ktorý zoskočil s padákom.
Kedy ste boli spolu osobne naposledy?
V januári tohto roku. Hovoril o svojej tretej knihe, ktorú pripravoval o tom, čo sa udialo od jeho 100 do 105 rokov, čo všetko prežil. Počas tohto obdobia bol aj v Bratislave prevziať si ocenenie Biela vrana za občiansku statočnosť. Knižka by mala vyjsť v marci, keď si budeme pripomínať jeho nedožitých 105 rokov.