Čím ste chceli byť ako chlapec?
Miloval som zemepis, už od šiestich rokov som bol zavŕtaný v mapách i atlasoch, zaujímalo ma všetko, čo sa týkalo cestovania, vedel som, že toto je môj smer. Koncom sedemdesiatych rokov boli na gymnáziu populárne rôzne olympiády. Hneď ako prvák som sa prihlásil na geografickú a každý rok som ju vyhral. Vtedy platilo, že ak ste vyhrali nejakú celoslovenskú súťaž, prijali vás bez prijímacích skúšok na vysokú školu. Dostať sa na geografiu nebolo jednoduché, brali len pätnásť ľudí, v podstate jeden krúžok.
Ako sa geograf stane vydavateľom?
V deväťdesiatych rokoch som sa začal viac orientovať na popularizáciu vedy. Z výskumov a ciest som čerpal rôzne informácie a venoval som sa aj turistickej a historicko-geografickej literatúre o Slovensku. Oslovovali ma rôzne vydavateľstvá, aby som pre ne robil knižky. Staré vydavateľstvá v tom období končili, začali sem prenikať zahraničné a chceli obsadiť trh. Vtedy som si povedal, prečo písať o Slovensku pre cudzích, prečo neurobiť niečo vlastné? V roku 1995 sme s dvoma kolegyňami, jedna bola z Geografického ústavu, Maja Ovečková a jej sestrou Janou, založili vydavateľstvo. Názov DAJAMA sme vytvorili z prvých písmen našich krstných mien. Prvá kniha, ktorú sme vydali, má názov Slovensko-rakúske Pomoravie. Zmapovali sme v nej celý región medzi Bratislavou a Viedňou a vystihli to, čo spája obidva brehy rieky Morava. Vyšla v slovenčine i v nemčine a mala úspech. V tom čase to bola veľká vec, nikto o regiónoch bez hraníc nechyroval. Na štátne hranice sme sa pozerali ako na priesečník, nie ako na bariéru. Neskôr sa kolegyne začali venovať vlastnému biznisu, takže som vo vydávaní pokračoval s priateľom, tiež geografom. Postupne začali každý rok pribúdať nové tituly.
Za dvadsaťpäť rokov ich musí byť ako maku.
Po prvej nasledovali Slovensko-poľské Tatry, Slovensko-maďarské Podunajsko, začali pribúdať ďalšie edície. U čitateľov zabodovali knihy Poznávame Slovensko, v ktorých sme spracovali jednotlivé regióny – Liptov, Spiš, Oravu, Gemer, Turiec a ďalšie. Možno najväčší úspech mala začiatkom milénia edícia S batohom po Slovensku. V sedemnástich dieloch v nej boli všetky pohoria na Slovensku, ktoré sme si najprv naozaj prešli.
Na turistike a poznávaní je jedna z najkrajších vecí to, že si človek môže uvedomiť množstvo vecí, napríklad aj to, že krása je v detaile.
Koľko ľudí behalo s batohom po Slovensku?
Veľa, autorsky i fotografiami nám pomáhali najmä kolegovia a priatelia z Geografického ústavu. Vydavateľstvo v tom čase fungovalo stále takpovediac „na kolene“, naše rady rozšíril môj mladší brat, tiež geograf, a celá rodina. My sme všetci takto „postihnutí“, geografka je aj manželka a svokra.
Pod svoje krídla ste zobrali aj časopis Krásy Slovenska.
Jeho majiteľ mal v roku 2003 veľké ekonomické problémy a oslovil nás, či by sme nechceli pokračovať vo vydávaní. Pre mňa to bolo ako blesk z jasného neba, na tomto časopise som vyrastal. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch to bolo možno jediné kritické médium v oblasti ochrany prírody a všetkého nezdravého, čo bolo v spoločnosti. Srdce by mi nedalo, aby zanikol a v kútiku duše som si pomyslel, že možno budeme taký maličký National Geographic. Prvé číslo, už z našej dielne, vyšlo v roku 2004, postupne sa ustálila redakcia, pribrali sme ešte jednu kolegyňu, sociologičku.
Časopis ste vlani úspešne doviedli k úctyhodnému veku – stovke.
Rok 2021 bol pre nás vo všetkých smeroch jubilejný. Krásy Slovenska mali 100 rokov, vydavateľstvo dvadsaťpäť a k tomu vydaných 350 kníh o Slovensku. Plánovali sme urobiť viacero podujatí, no pandémia všetko znemožnila. O to viac si to užívam vnútorne, mám pocit zmysluplnej práce a vnútorne mi to dáva veľmi veľa. Som veľmi šťastný človek, málokto si môže povedať, že robí to, čo ho veľmi baví.
Slovensko ste za tie roky prešli krížom-krážom, máte stále o čom písať?
Miest, ktoré nie sú dostatočne zmapované a popísané, je ešte veľa. Na začiatku som si myslel, že budem vydávať knihy dovtedy, kým ich nebude v mojej knižnici aspoň meter, dnes, keď ich poukladám vedľa seba, je to päť metrov. Jednu knižnicu mám iba z našich kníh, ale baví ma to stále rovnako a asi sme mali aj trochu šťastie, že sme prežili. Posledných pätnásť rokov v tomto segmente a na knižnom trhu bolo všelijakých. Možno je výhodou, že sme úzko špecializovaní, čitatelia si za tie roky na naše knižky zvykli, vedia aj, čo prináša časopis. Nastavili sme istú latku a myslím si, že preto nás majú radi. Navyše, pred troma rokmi som si splnil aj ďalší sen, mať maličké kníhkupectvo s knihami len o Slovensku, od nás, ale aj z iných slovenských vydavateľstiev.
Mali ste vo svojich snoch aj vydávanie kníh a hier pre deti?
Začal som s tým po narodení vnuka. Už je prvák, od štyroch rokov so mnou chodí na výlety, smejeme sa, že je to aj praktické, potrebujeme modela na fotografie, navyše, je to "zadarmo“ a on má z toho radosť. Začali sme s edíciou Výlety s deťmi a postupne vyšli Bratislava pre deti, Trnava pre deti, alebo Tatry pre deti. Najnovším prírastkom sú Hrady pre deti v troch dieloch. A keďže deti sa najlepšie učia hrou, vymysleli sme s dcérou aj viacero hier, napríklad Poznáš Slovensko?, Poznáš Tatry?, či Poznáš Bratislavu?
Foto: SHUTTERSTOCK
Krásy Slovenska sú známe aj tým, že ich čitatelia sa spolu stretávajú, pretrváva táto tradícia?
Začala sa písať v roku 1964. Rok predtým zomrel zakladateľ časopisu Miloš Janoška. Bol prvým šéfredaktorom a prvých päť rokov robil časopis v podstate sám. Potom už to ekonomicky nezvládal, vydávania sa ujal Klub československých turistov a Miloš Janoška v ňom naďalej pracoval. Pre mňa je práve on najväčšou osobnosťou Slovenska. Napísal som o ňom aj knihu Miloš Janoška a Krásy Slovenska. Jeho rodina mi darovala zápisníčky, ktoré si robil, bolo to sedemsto strán rôznych textov.
V čom bol Miloš Janoška jedinečný?
Narodil sa v Jasenovej pod Chočom, do rodiny prvého biskupa evanjelickej cirkvi na Slovensku a vyštudoval za učiteľa. Za Rakúska-Uhorska pôsobil v Štrbe. Učil zemepis, dejepis a prírodovedu úplne inak ako ostatní učitelia. S deťmi chodil von, do prírody a vyučoval zásadne v slovenčine, takže mal neustále problémy s maďarskými úradmi. Už v roku 1911 napísal prvého sprievodcu po Tatrách v slovenčine. V prvej svetovej vojne utrpel ťažké zranenie, dlho sa liečil, potom veľmi podporoval vznik Československej republiky. Stal sa z neho školský inšpektor – škôldozorca a keďže v tých časoch bolo potrebné zmeniť školstvo od základov, začal písať učebnice histórie, dejepisu i prírodopisu. V roku 1919 založil Tatranský turistický spolok, v roku 1921 časopis Krásy Slovenska, ďalej spevokol či divadlo na Liptove. Je až neuveriteľné, čo všetko dokázal. Celý život mal problémy s vrchnosťou a postupne sa dostával do úzadia, zomrel v roku 1963. O rok neskôr začal Tibor Sásik, inak najdlhšie slúžiaci šéfredaktor – časopisu Krásy Slovenska šéfoval tridsaťdva rokov, organizovať na jeho pamiatku stretnutia s čitateľmi. Nedá mi nespomenúť aj otca Miloša Janošku. Nebyť jeho, nemali by sme slovenské národné rozprávky Pavla Dobšinského. Ten si ho na smrteľnej posteli zavolal a poprosil ho, aby na svojej fare skryl rukopis rozprávok, lebo jeho naháňajú rôzni maďaróni. Starý pán Janoška to urobil a rozprávky mohli uzrieť svetlo sveta.
Ako vyzerajú vaše stretnutia s čitateľmi?
Hovoríme si krásisti a prvé stretnutie sme organizovali v roku 2004. Zo začiatku chodilo 700 – 800 ľudí, postupne počet narástol až do dvoch tisícok. Smejeme sa, že je to ako olympiáda, roky dopredu sa nám hlásili obce alebo rôzne združenia ako spoluorganizátori. Stretnutia sme rozvrhli tak, aby sme sa jeden rok stretli na východe, druhý na strednom a tretí na západnom Slovensku. Je to vždy víkendová akcia spojená, samozrejme, s turistikou a nejakým programom či besedou.
Ste zrejme jediný časopis a redakcia, ktorý pozná toľkých svojich čitateľov aj osobne. Akí sú?
Rôzneho veku, povolaní, ale majú rovnakú krvnú skupinu. Majú radi Slovensko, radi ho spoznávajú, objavujú, sú to dobrí, úprimní ľudia. Na stretnutiach naberieme vždy úžasnú energiu, tu vidíme, že naša práca má zmysel. Bohužiaľ, stretnutie nám už dva roky po sebe prekazila pandémia. Ale veríme, že sa opäť budeme stretávať.
Aj cez knihy a časopis si uvedomíte, čo je v živote pekné, dôležité, zmysluplné.
Ako získa chlapec z dediny, ktorá leží na úplnej rovine, na Trnavskej tabuli, taký krásny vzťah k horám a vôbec k Slovensku?
Mám veľa zákutí, ktoré milujem. Samozrejme, Majcichov a okolie pre zážitky, ktoré si nesiem z detstva, z rodiny, zo školy, s kamarátmi. Slovensko mám rád prirodzene, neviem si predstaviť, že by som žil niekde inde. Myslím si, že som veľa získal v rodine, otec bol štyridsaťpäť rokov vedúcim pošty v Trnave, mama bola sekretárka. Boli moji najväčší fanúšikovia a vo všetkom ma podporovali. Aj oni, aj starí rodičia boli veľmi láskaví, venovali sa nám, cez nich sme my deti získali vzťah k tradíciám, od malička som recitoval, spieval v detskom zbore. A vlastne cez geografiu som v tom pokračoval a aj cez knihy a časopis si uvedomíte, čo je v živote pekné, dôležité, zmysluplné. Nie som nacionalista, ale v naozaj dobrom slova zmysle národniar. Nemám nič proti susedom, iným krajinám a ľuďom, veľa som cestoval aj po svete, ale Slovensko je pre mňa alfa a omega všetkého. To je to, čo vám dáva silu, energiu, výdrž. Keď Miloš Janoška Krásy Slovenska založil, dal si s priateľmi krédo – poznajme si svoju otčinu. To je pre mňa krédo kréd a snažím sa, aby sme ho v našom časopise a knihách napĺňali. Lebo keď si nepoznáme nielen svoju otčinu, krajinu ako takú, ale ani sami seba, nemôžeme napredovať ani v ničom inom.
Koľko kilometrov nachodíte po krajine?
Keď sme začali robiť S batohom po Slovensku, bolo to okolo tisícky ročne. Teraz jazdím skôr na bicykli, ale kilometrov tiež nie je málo. Bicykel má výhodu, že sa s ním dostanem takmer všade, okrem najvyšších vrchov.
Bez čoho na cesty nevyrazíte?
Nikdy nechýbajú sladkosti, žiadne proteínové tyčinky, ale slovenská klasika – Tatranka, Mila, Rumba, horká čokoláda. Dodržiavam, samozrejme, aj pitný režim a chýbať nemôže ani malá ploskačka pre prípad, že sa stretnem s pocestným. Mám veľmi rád takéto stretnutia, veľakrát som na potulkách stretával „diaľkoplazov“, ktorí idú z bodu A do bodu B a často chodia po obľúbenej Ceste hrdinov SNP. Boli pre nás aj inšpiráciou na vydanie knihy s radami, ako ju absolvovať za 30 dní. Vždy sa mi páčili ľudia, ktorí sa na túto trasu vyberú. Na turistike a poznávaní je jedna z najkrajších vecí to, že si človek môže uvedomiť množstvo vecí, napríklad aj to, že krása je v detaile.
Čo zo Slovenska ponúknete čitateľom v najbližšom čase?
Pripravujeme novú edíciu – Stratené Slovensko, knihy o lokalitách, ktoré mali kedysi celkom iný genius loci, resp. existovali tam objekty, ktoré sú dnes nenávratne preč, alebo sú z nich len ruiny, a pritom to boli významné miesta. Oslovujem odborníkov na kostoly, s ktorými by sme pripravili publikáciu o tých, ktoré zanikli, ďalšie o zaniknutých kúpeľoch a hradoch. Je to projekt na niekoľko rokov. Popritom bude pokračovať edícia pre deti, plánujeme vydať knihu o všetkých slovenských dolinách a pohoriach, rozpracované máme aj hry pre deti. Robíme na knižke Prírodné rezervácie Slovenska a Pralesy Slovenska. Radi by sme prinášali témy, ktoré neboli dosiaľ dostatočne spracované.
RNDr. Daniel Kollár, CSc. (58)
- Narodil sa v Trnave, vyrastal v Majcichove. Po absolvovaní gymnázia študoval geografiu a kartografiu, špecializáciu ekonomická a regionálna geografia. Jeho prvým pracoviskom bol Geografický ústav Slovenskej akadémie vied v Bratislave, kde si urobil kandidátsku prácu a od roku 1990 bol vedeckým pracovníkom.
V roku 1995 založil vydavateľstvo DAJAMA, zamerané na publikácie o Slovensku. Prostredníctvom kníh a časopisu Krásy Slovenska približuje históriu, kultúru, umenie, známe i menej známe miesta Slovenska. Vydáva aj spoločenské hry pre deti a dospelých.