Ani najväčšie bomby ľudstva nedokážu to, čo planéta Zem

Skúma katastrofy, lebo chce, aby sa stávalo menej zlých vecí. Kanadská geofyzička Mika McKinnonová pre Pravdu opísala výbuch sopky Hunga Tonga–Hunga Haʻapai a vysvetlila, prečo ľudia nedokážu spustiť erupciu vulkánu, ani keby použili atómovú bombu.

02.02.2022 06:00
debata (2)

Hovorí aj o tom, čo pre ňu znamená práca vedeckej konzultantky na hollywoodskych projektoch. Naposledy McKinnonová radila autorom filmu Moonfall, ktorý práve prichádza do kín.

Mika McKinnonová o vedeckých témach robí aj... Foto: archív Miky McKinnonovej
Mika McKinnonová Mika McKinnonová o vedeckých témach robí aj prednášky.

Bola erupcia podmorskej sopky Hunga Tonga–Hunga Haʻapai z 15. januára niečím výnimočná?

Bola mimoriadne explozívna. Nebola to najväčšia erupcia v histórii, ale máme dôvod jej venovať pozornosť. Mimoriadne rýchlo sa pri nej uvoľnilo veľké množstvo energie. V minulosti sme boli svedkami erupcií, pri ktorých to bolo podobné, ale výbuch trval dlhšie. Nebolo však veľa takých, pri ktorých sa tak rýchlo uvoľnilo také množstvo energie.

Prečo k tomu došlo?

Odpoveď na túto otázku ešte hľadáme. V oblasti sme zaznamenali veľa erupcií, samotná Hunga Tonga vybuchla aj v decembri. Ale nebolo to nič veľké. Vyzerá to tak, že pri ďalšej explózii sa magma takpovediac nesprávnym spôsobom zmiešala s vodou, čo vytvorilo viac plynov a bublín, a vznikla veľmi explozívna kombinácia. Erupcia bola silná a zasiahla až do stratosféry.

Znamená to, že výbuch sopky Hunga Tonga môže mať nejaké dlhodobejšie vplyvy, napríklad by mohol ochladiť atmosféru?

Ak sa vulkanický prach dostane do hornej vrstvy atmosféry, môže mať chladiaci efekt. Stane sa to však len v prípade, že tam prenikne dostatok pevného materiálu. Explózia sopky Hunga Tonga sa dá prirovnať k vyrazeniu zátky na šampanskom. Bola náhla, silná a rýchlo sa skončila. Neočakávame preto, že by prispela k nejakej zmene klímy. Samozrejme, sopky nás dokážu prekvapiť, možno prídu ďalšie erupcie.

Je to pravdepodobné?

Jednoznačne to nevieme povedať. Dokážeme však monitorovať sopky rôznymi spôsobmi. Napríklad sa vieme pozrieť na chemické zloženie lávy. Ak je v nej viac oxidu kremičitého, môže to viesť k vytváraniu väčšieho množstva bublín, čo potom znamená väčší výbuch. Príkladom sú sopky Pinatubo na Filipínach, Krakatoa v Indonézii či Saint Helens v USA. Sledujeme aj teplotu lávy, lebo to pomáha zistiť, odkiaľ prichádza. Používame sklonomery, aby sme zaznamenali, či sa mení naklonenie svahu sopky. Keď sa totiž magma tlačí na povrch, vulkán sa nafukuje. Seizmometre pri tomto procese zase zaznamenávajú aj malé otrasy. Na základe toho môžeme sledovať aktivitu sopky. Satelity nám pomáhajú zistiť, či sa mení tvar vulkánu. Všetky tieto znaky sa dajú vyhodnotiť, aby sme lepšie dokázali určiť, či sa blíži erupcia. Problémom pri sopke Hunga Tonga je, že jej nevenujeme až takú veľkú pozornosť.

Čiže sa dá povedať, že keď nejakú sopku monitorujeme pravidelne, vieme predpovedať jej výbuch?

Áno. Čím lepší monitoring, tým kvalitnejšia predpoveď. Podrobne sledujeme sopky, ktoré sa nachádzajú v blízkosti husto obývaných oblastí. Erupcia sopky Hunga Tonga nebola až taká katastrofálna, lebo vulkanický ostrov pri sopke je neobývaný. Ľudia neboli blízko erupcie. Nie vždy to však platí. Na Taiwane či v Mexiku sú sopky, pri ktorých vo vzdialenosti päť kilometrov žije päť miliónov ľudí. Novozélandské mesto Auckland leží vo vulkanickom poli. Na sopke, ktorá naposledy vybuchla pred 600 rokmi, žije asi milión ľudí. Nový Zéland veľmi pozorne monitoruje, čo sa tam deje. No krajina má na to viac zdrojov ako napríklad Filipíny, kde je pri sopke San Pablo rovnaký počet ľudí ako v Aucklande a vulkán naposledy vybuchol približne vtedy ako ten na Novom Zélande.

Tongský ostrov Nomuka na satelitnej snímke pred... Foto: SITA/AP
Nomuka, Hunga Tonga, sopka Tongský ostrov Nomuka na satelitnej snímke pred výbuchom sopky Hunga Tonga a po ňom.

Veľké erupcie sopiek Tambora v roku 1815 či Krakatoa v roku 1883 mali vplyv na celú planétu. Už ste naznačili, že niektorým vulkánom je potrebné venovať pozornosť. Ktoré by mohli spôsobiť katastrofu globálnych rozmerov?

Je to zaujímavá otázka, ale je trochu zložité hľadať na ňu odpoveď. Žijem v kanadskej Britskej Kolumbii. Máme tu veľa sopiek. Sú neaktívne, naposledy vybuchli pre tisícmi či desaťtisícmi rokov. Z hľadiska ľudského života nie je jednoduchá predstaviť si, že niečo hrozí raz za desaťtisíc rokov. Mnoho ľudí v súvislosti s rizikami sopiek hovorí o supervulkáne Yellowstone a o tom, akú obrovskú katastrofu by spôsobila jeho veľká erupcia. Lenže jeho výbuchy sú také nepravidelné, že ľudstvo tu už možno ani nebude, kým príde ďalší. Oveľa viac sa bojím klimatických zmien či pandémie ako erupcie yellowstonského supervulkánu. Ale áno, musíme pozorne monitorovať sopky, ktoré sú v blízkosti husto obývaných oblastí, a veľký výbuch môže mať vplyv na globálnu klímu. Ale aj menšie erupcie vedia mnohým ľuďom skomplikovať život. Ako to v roku 2010 dokázala islandská sopka Eyjafjallajökull, ktorá v nemalej miere zastavila leteckú dopravu.

V prípade supervulkánu Yellowstone sa z času na čas spomína teória o spustení erupcie pomocou výbuchu atómovej bomby. Ale to je hlúposť, však? Tak to nefunguje.

Áno. Odpálenie atómovej bomby nedokáže spustiť erupciu, hoci sa pri nej uvoľní obrovské množstvo energie. Mohlo by spôsobiť maličký, skutočne maličký výbuch, zabublanie lávy. Ale na poriadnu erupciu by to nestačilo. Naša planéta je poriadne veľká a ľudia sú naozaj malí. Ani najväčšie bomby nedokážu nič v porovnaní s tým, čo robí Zem a akú energiu dokáže absorbovať. Pozrime sa na supervulkán Yellowstone. Magmu si ľudia väčšinou predstavujú ako roztopené kamene. Ale v skutočnosti je to skôr ako ovsená kaša, je to taká brečka. Veľká časť magmy je skryštalizovaná a zvyšok je tekutý, povedzme päť percent. Keď je magma v takom pomere, hýbe sa len pomaly, to znamená, že nehrozí erupcia. Geofyzika nám to pomáha skúmať. Môžete si to predstaviť tak, že máte nepriehľadnú škatuľu a chcete zistiť, čo je v nej. Zatrasiete ňou a počúvate, či sa niečo odráža od stien. Pri sopke si musíme počkať na nejaký otras. Ale magma v supervulkáne Yellowstone je tekutá tak na päť až 15 percent. Žiada atómová bomba nie je taká veľká, aby tento pomer zmenila a prispela k erupcii.

Ako ste sa dostali k tomu, že ako geofyzička skúmate katastrofy?

Robím to preto, len chcem, aby sa stávalo menej zlých vecí. Svet je veľké a strašidelné miesto. Ak prispejem k lepšiemu pochopeniu, ako sa katastrofy stávajú a čo ich spôsobuje, mohlo by to znamenať, že zomrie alebo že bude zranených menej ľudí. Momentálne sa však zaoberám aj tým, ako fungujú zosuvy pôdy na asteroidoch.

Prečo?

Na asteroidy a kométy posielame robotické zariadenia, ktoré zbierajú vzorky. Modul Philae, ktorá bol súčasťou vesmírnej sondy Rosetta Európskej vesmírnej agentúry, sa dostal v roku 2014 na kométu 67P. Lenže na jej povrchu nepristál dobre, niekoľko ráz sa od neho odrazil a skončil v tieni hore nohami na okraji útesu. Hoci vedci robili, čo mohli, modulu pomerne rýchlo došla energia. Samozrejme, že nechceme, aby sa niečo také opakovalo. Môj tím sa snaží v rámci projektu ESPRESSO mapovať a vyhodnocovať riziká, aby sme dokázali na asteroidoch a kométach určiť najbezpečnejšie miesto na pristátie.

Pracujete aj ako vedecká konzultantka pre seriály a filmy. Podieľali ste sa napríklad na výrobe sci-fi sérií Stargate Atlantis a Stargate Universe. Je náročné nájsť rovnováhu medzi vedeckými poznatkami a fantáziou scenáristov?

Je to veľká zábava. Mojou prácou je, aby boli tieto príbehy ešte zaujímavejšie. Teda v tom zmysle, že odovzdám scenáristom dostatok vedeckých poznatkov, aby ich mohli pretaviť do toho, čo píšu. Spolupracujem s nimi na celom procese vytvárania zápletiek, pomáham im s používaním technických výrazov, aby mohli postavy prednášať ohromujúco znejúce vedecké vyjadrenia. Pri natáčaní ukazujem hercom, čo by v istých situáciách robili vedci. Už vo februári príde do kín film Moonfall, na ktorom som sa podieľala.

Film Moonfall v hlavnej úlohe s Halle Berryovou... Foto: PROFIMEDIA
Moonfall, Halle Berry, Patrick Wilson Film Moonfall v hlavnej úlohe s Halle Berryovou a Patrickom Wilsonom. Geofyzička Mika McKinnononová bola vedeckou konzultantkou príbehu o zrážke Mesiaca so Zemou. Film režiséra Rolanda Emmericha bude mať svetovú premiéru 4. februára.

A to je veľká hollywoodska produkcia známeho režiséra Rolanda Emmericha v hlavnej úlohe so slávnou Halle Berryovou.

Mojou prácou bolo naučiť autorov niečo o katastrofách a geofyzike. Robota vedeckého konzultanta však nespočíva v tom, že sa snaží vytvoriť dokument a hovorí, čo je nesprávne. Zápletka filmu Moonfall spočíva v tom, že sa niečo stalo Mesiacu a ide sa zrútiť na Zem. Je to reálne? Nie. Nemáme možnosti na to, aby sme zrazili Mesiac z obežnej dráhy. Nedokázali by sme to ani všetkými atómovými zbraňami. Povedzme však, že by sa to predsa stalo. Potom nasledujú otázky, čo by to znamenalo a ako by sme zistili, čo sa deje. Roky som pracovala na seriáloch Stargate. Pomáhala som budovať fantastický svet vedy, ktorá sa podobá na takú, akú máme na Zemi, ale je predsa iná. Mala som šancu zapojiť sa aj do natáčania Star Treku. Je to seriál, na ktorom vedeckí konzultanti pracujú dekády. V ňom som práve riešila, ako by sa dala umelo spustiť erupcia sopky – a jeden z mojich nápadov tvorcovia použili. V Stargate bola zase epizóda, ktorej zápletka spočívala v tom, že sa všetci museli každých 22 minút ukryť, lebo by ich niečo vo vesmíre zabilo. Rozmýšľali sme nad tým, ako to urobiť, až som navrhla typ slnečnej sústavy, ktorá síce neexistovala, ale nepopierala zákony fyziky. Asi o tri roky neskôr objavili astronómovia sústavu, ktorá funguje na podobných princípoch, aké sme vytvorili pre sci-fi seriál.

Fíha. Na to sa ani nedá nič iné povedať.

(Smiech). Skúmam katastrofy, riešim veľké veci, ktoré môžu spôsobiť, že ľudia budú umierať. Táto práca ma mimoriadne uspokojuje, ale niekedy jej mám dosť a vie byť aj ponurá. Moonfall, ktorý sme spomenuli, je prehnaný fantastický príbeh, v ktorom hrá veda úlohu, ale jeho základná zápletka nie je realistická. Byť súčasťou takého hollywoodskeho trháka sa dá prirovnať k jedeniu cukrovej vaty. Keby ste sa ňou každý deň napchávali, bolo by vám z nej zle. Ale urobiť niečo také nevídané je aj mimoriadne zábavné.

Videli ste film Dont Look Up (K zemi hľaď)?

Nie, ešte nie, ale veľmi rada by som si ho pozrela.

Ale určite poznáte základnú zápletku. Dvaja vedci zistia, že na Zem sa rúti kométa, ktorá ju zničí, ale najprv im nikto neverí. Čo by ste robili, keby ste si uvedomili, že viete o niečom, čo by mohlo spôsobiť zánik ľudskej civilizácie?

Filmy sú na podobnom príbehu postavené často. Pár ľudí zistí, že niečo môže zničiť planétu, ale vlády sa to snažia udržať v tajnosti. Ale nič také by sa nemohlo stať. Ak je niečo globálnym problémom, vedci to zistia. Keby to bolo niečo také veľké, čo by malo zničiť planétu, neuniklo by to pozornosti. Asteroidy bežne objavia amatérski astronómovia. Na orbite sa neschovajú ani špionážne satelity. A keby chcel niekto utajiť test bomby či erupciu sopky, nebolo by to možné. Zistili by sme, že sa niečo deje, lebo Zem by pri tom vibrovala. Geofyzici, ako som ja, ju vždy počúvajú. Keď sa začal covid, všimli sme si to, lebo ľudia sa hýbali menej, autá nejazdili. Dokázali sme povedať, kde sa dodržiavajú lockdowny. Keď Severná Kórea odpáli bombu niekde v podzemnom tuneli v horách, zistíme to. Keby sa blížilo niečo, čo by nás malo všetkých zabiť, odhalili by sme to. Bohužiaľ, keď sa pozriem na to, ako bojujeme s pandémiou a ako ignorujeme klimatické zmeny, nie som si istá, ako by sme na to reagovali. Môžem matematicky všetko vypočítať, ale to ľudstvo neprinúti, aby niečo urobilo. Museli by sme sa rozhodnúť, že chceme konať. Chcem veriť v to najlepšie, čo ľudia v sebe majú. Ale niekedy je to veľmi ťažké.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #výbuch sopky #Hunga Tonga
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy