Rehoľný kňaz Lovaš: Chýba nám ticho, v ňom nájdeme pokoru a slušnosť

Keď som vás oslovila s prosbou o rozhovor, poznamenali ste, že žijeme zvláštnu dobu. Ľudia ju vnímajú ako veľmi ťažkú, chaotickú a plnú strachu. Je možné nájsť v týchto časoch aj niečo optimistické?

Zaiste. Dajú sa zvládnuť. Človek zvládne všetko, pokiaľ na to nie je sám. Ako spieva Richard Müller v jednej zo svojich piesní: „Najsmutnejšie na poslednej posteli nie je to, že je človek zrazu malý, ale že sa o ňu s nikým nedelí.“ Platí to aj o živote. Občas mám pocit, že posledná posteľ by mala prichádzať ako predposledná alebo ešte jedna pred ňou. Aby sme mohli uviesť do života všetko, čomu nás naučí. Tento potenciál má v sebe aj aktuálna „zvláštna“ doba. Môžeme v nej znovu objaviť seba a druhého človeka. To by na začiatok mohlo stačiť.

Pandémia prevrátila naruby celý svet, priniesla veľa bolesti, trápenia, tragédií. Zároveň aj obrovskú vlnu nenávisti a nevraživosti. Mnohí z toho vinia sociálne siete. Môžu za to len ony?

Sociálne siete sme my. Opäť raz sme sa dostali do stavu, že musíme zachraňovať svet pred človekom. Sociálne siete sú bojisko. Trh, na ktorom sa obchoduje. A to doslova. Z človeka sa stal tovar. Nielen jemu „predávajú“ informácie, ale aj jeho „predávajú“. Nás predávajú. Sme predmetom obchodu. Ako hovorí profesor Jan Jirák (pôsobí na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity, pozn. red.), z informácií sa stal tovar. Strategická surovina, pre ktorú sa vedú boje. Kto s tým môže niečo urobiť, je človek. Žijeme medzi emočnými vlnami, ktorých intenzita sa stáva pre nás rizikovou. Obyčajne reagujeme dvojakým spôsobom. Útokom – radikalizáciou alebo únikom – apatiou. Ani jeden variant nie je pre človeka dobrý.

Foto: archív K. L.

karol lovaš Počas pandémie koronavírusu boli kostoly zatvorené, pracoval vtedy ako sanitár v nemocnici v Pelhřimove.

Prečo anonymita, ktorú sociálne siete poskytujú, nefunguje opačne a diskutujúci nereagujú pozitívne? V zmysle – prežívame čosi nevídané, ťažké, bolo by lepšie ťahať za jeden povraz a hľadať riešenia, nie zaujať iba negatívny postoj?

Negatívne správy predávajú noviny. Je to tak odvtedy, čo existujú.

Vedie ma to aj k otázke, prečo býva zlo alebo negatívna energia mocnejšia ako dobro? Aj v rozprávkach proti sebe bojujú a zlo dáva dobru vždy poriadne zabrať, musí zdolať mnohé prekážky, aby zvíťazilo.

Zlo je viac vidieť. Na prvý pohľad. K dobru sa treba dopracovať. U seba. Aj u tých okolo nás. Nezostávať len pri prvom dojme. Dôležitý je aj ten druhý. A každý ďalší. Poznať negatíva toho druhého je vlastne veľké pozitívum. V mnohých ohľadoch. Len my sme si z nich urobili biľag, ktorým desíme sami seba. Aj ostatných. Nezabúdajme. Vždy súdime „starého“ človeka.

Foto: archív K. L.

eva pilarová, karol lovaš Do dediny Božejov, kde pôsobí, pozval koncertovať aj Evu Pilarovú.

Okrem pandémie zažívame strach a obavy aj pre vojenský konflikt na Ukrajine. Zrejme aj vás sa mnohí pýtajú, ako je možné, že to mohol Boh dopustiť?

Boh nám dal slobodu. V nej sa môžeme rozhodnúť aj proti nemu. Ak by nám v tom zabránil, znamenalo by to, že nie je slobodný. Ani on. Ani my. Boli by sme len pajáci v jeho rukách. Uniesť vlastnú slobodu je tá najťažšia úloha v živote. A potom uniesť seba. Je to len polovica návodu na šťastný a spokojný život. Tá druhá spočíva v ochote a schopnosti uniesť aj tých ostatných. Inak nám naše šťastie a spokojnosť bude stále niekto „kaziť“.

Odpustenie je jedna z dominantných tém Biblie. Dá sa odpustiť naozaj všetko?

Ľudia hovorievajú: „Odpustil som. Ale nezabudol.“ Ak si nezabudol, neodpustil si. Odpustiť, to je ako vyrásť. A ešte čosi. O čom sa nehovorí. Čo sa len cíti. Zo srdca. Z očí. Potichu. Mlčky. Toho, komu odpúšťame sa, paradoxne, odpustenie nemusí vôbec dotknúť. Najväčší úžitok prináša vždy tomu, kto odpúšťa. To je tá najväčšia motivácia pre odpustenie.

Foto: archív K. L.

karol lovaš, jan saudek S fotografom Janom Saudkom.

Nie je chybou, ak tomu, kto ublížil, odpustíme a on ubližuje ďalej? Nie je v tom rozpor?

To je jeho vec. Odpustenie je vstupenka k zmene. Jeden ju využije. Iný nie. Údel slobody.

V rozhovoroch s rôznymi osobnosťami som neraz počula, že neľutujú nič z toho, čo urobili, hoci neraz aj pochybili. Je to, že oľutujeme svoje omyly, nesprávne?

Určite nie je. Človek na smrteľnej posteli, to je moja kňazská skúsenosť, nerieši ani peniaze, ani autá, ani majetky. Rieši jednu jedinú vec. Vzťahy. Ľutuje, čo urobil, no ešte viac a intenzívnejšie ho trápi, čo neurobil a mohol a mal urobiť. Stretnutie s umierajúcimi je pre mňa terapia. Pripomienka, že ani ja tu nezostanem na „furt“. No len na doživotie. Že mám byť spokojný. A šťastný. Pretože práve týmto spôsobom môžem byť, a my všetci, najužitočnejší, nielen pre seba, ale pre všetkých. To, kam som sa v živote dostal, nebolo vďaka „skleníku“, v ktorom by som žil. Ale vďaka pádom, kopancom a fackám, ktoré som absolvoval a rozdal. Čím som starší, tým viac si to uvedomujem. Tiež by som nič nemenil. Všetko malo zmysel. Trápi ma len jedna vec. Že som na tej ceste ublížil. To ľutujem. Šťastný je ten, kto dokáže kráčať po nej bez toho, aby neubližoval. Život nám vráti len to, čo mu sami dáme. A tak sa snažím, aby som nemusel byť prekvapený.

Takmer zabudnutý pojem je pokora. Ako ju vnímate vy?

Štefan Margita mi pri jednom obede povedal: „Pokiaľ sa dokážeme v živote hanbiť, nie sme stratení.“ Dnes je to už skoro zabudnutý pojem.

Spolu so slušnosťou sa pokora pokladá za slabosť. Presadia sa skôr arogantní a sebeckí ľudia. A sme opäť pri otázke dobra a zla. Dá sa zmeniť vnímanie ľudí o pokore a slušnosti?

Musíme si znovu začať vážiť seba. Aj tých druhých. Naučiť sa mlčať, keď máme mlčať. Hovoriť, keď máme hovoriť. Sociálne siete nás neustále nútia k okamžitej reakcii. Ale ja predsa nemusím reagovať. Môžem. Keby sa mali vyjadrovať iba ľudia, ktorí majú čo povedať, bolo by na svete ticho ako pri stvorení sveta. Chýba nám ticho. V ňom môžeme nájsť pokoru a slušnosť.

Foto: archív K. L.

karol lovaš, rudolf schuster Novinára v sebe nezaprie, vydal knihu rozhovorov s troma slovenskými prezidentmi, okrem Ivana Gašparoviča a Michala Kováča aj s Rudolfom Schusterom.

Nielen u nás prevláda vo verejnom živote arogancia, povrchnosť, bežný človek je neustále konfrontovaný s hádkami politikov, cíti sa bezmocný, frustrovaný, mnohí na spomínaných sociálnych sieťach reagujú veľmi radikálne a často ďaleko za hranicou slušnosti. Fungovanie spoločnosti je postavené na konfliktoch. Dá sa to zastaviť?

Rád vyhľadávam ľudí, ktorí majú opačné názory. Nemám potrebu im nadávať. Ani sa nad nich povyšovať. Učím sa od nich. Posúvajú ma ďalej. Dostali sme sa do stavu, keď je v móde znovu raz jeden názor. Najlepšie ten náš. Stačili by nám jedny noviny. Jedno rádio. Jedna televízia. Všade je totiž to isté. Ako cez „kopirák“. Začali sme sa zasa báť. Povedať, čo si naozaj myslíme. Čo čítame. Koho počúvame. Volíme. Objavujeme obsah pojmu autocenzúra. Takto nejako vyzeral komunizmus pred svojím koncom v roku 1989. Absencia pestrosti a dialógu začína byť diagnózou aj pre demokraciu. Bez nich sa stáva neznesiteľnou a odpudzujúcou. Rovnako ako nacizmus a komunizmus. Treba sa nám naučiť spolu hovoriť. Viesť dialóg. Ako to dokázali v novembri '89 komunisti a demokrati.

Prednášate študentom žurnalistiky. Hovoríte spolu aj o tom, akou silnou zbraňou je slovo? Ako chápu súčasný svet a ako rozmýšľajú o svojej budúcnosti?

Slovo mi viac než zbraň v aktuálnych časoch pripomína skôr použitý prezervatív. Už nikoho nezaujíma. Môžete vlastne povedať, čo chcete. A čo? Nič. Slov je mnoho. Príliš. Sú ako vypreparované zvieratá v biologickom kabinete. Prestali prinášať pravdu. Obyčajne nie je hlučná. Obvykle ňou nebýva to, čo sa huláka. Ani to, čomu sa dostáva najväčší priestor. Pravda nepotrebuje strechy ani námestia. Pravda si vystačí sama. Niekedy má svoje obete. Lebo má svoju cenu. Pravda zostane pravdou, aj keď sa jej všetci vysmejú. Pretože pravda má niečo, pre čo sa nemusí ponáhľať ako lož. Pravda má čas. A slovo medzi riadkami, ktoré sa k nej musí dostať. Aby bolo zase užitočné. O tom sa rozprávam s mladými. Sú nositeľmi pravdy. O nás. O sebe. Sú našou spomienkou na budúcnosť.