Stanislav Rakús píše o cestách, hoci nerád cestuje. Keď pil, bol priateľskejší ako zatriezva

Každá nová kniha Stanislava Rakúsa je literárnou udalosťou. Tá najnovšia, Ľútostivosť, sa dostala aj do desiatky adeptov na Cenu Anasoft litera. Hoci sú príbehy clivé aj strašidelné, nechýba im humor. Rakúsove prózy sú priam stimulačné - pomáhajú žiť bez strachu a veselšie.

16.08.2022 12:00
Stanislav Rakús Foto: ,
„Nikdy som neinklinoval k hororu, no moje prozaické začiatky majú absurdný profil a viažu sa na okupáciu Československa v roku 1968," hovorí spisovateľ Stanislav Rakús.
debata

Ľudia sa dnes všeličoho obávajú. Máte aj vy strach napríklad zo zničenia planéty?

Také čosi som vo svojom živote vlastne zažil – ako vojak základnej vojenskej služby v období kubánskej krízy. Vtedy som netušil, že toto nebezpečenstvo a strach z neho sa objaví v dnešných časoch. Obnovil ho absurdný, vysoko deštrukčný, ničím rozumným nevyvolaný smrtiaci útok na Ukrajinu, pri ktorom sa agresor z času na čas vyhráža použitím nukleárnych zbraní. Obávam sa, že chorá myšlienka o obnovení sovietskeho teritória môže cez autoritársky systém, silu totalitarizmu a princíp vodcovstva dospieť k zničeniu našej planéty.

Vo vašich príbehoch sa síce tiež dejú strašidelné veci, ale pôsobia domácky. Nelákalo vás písať priamo horor?

Nikdy som neinklinoval k hororu, no moje prozaické začiatky majú absurdný profil a viažu sa na okupáciu Československa v roku 1968. Usiloval som sa v nich vytvoriť situácie vyvolávajúce hrôzu. Malo ísť o podobenstvo, o akýsi iracionálny sujetový ekvivalent násilia, ktoré sa náhle zjavilo na našom území a v našich životoch. Ak by som mal parafrázovať výrok istého literárneho teoretika, povedal by som, že je to spôsob, keď strašidelné zámky nie sú v priestoroch krajiny, ale v ľudskej duši. K tomuto spôsobu písania som sa už nikdy nevrátil, ani som časopisecké texty z tohto obdobia nikdy neponúkol nijakému vydavateľstvu na knižné publikovanie. K prózam tohto typu som stratil vzťah, lebo mám dojem, že svojou literárnou povahou som empirický typ autora, ktorý sa orientuje aj vonkajškovo na konkrétny, látkovou zmyslovosťou dotovaný svet. To nezabraňuje uplatňovať fantazijnosť, veď môj knižný prozaický debut Žobráci nemá, prirodzene, s mojou konkrétnou skúsenosťou nič spoločné.

Obávam sa, že chorá myšlienka o obnovení sovietskeho teritória môže cez autoritársky systém, silu totalitarizmu a princíp vodcovstva dospieť k zničeniu našej planéty.

Postavy z vašich príbehov sú často na prechádzkach či na cestách. Rád cestujete? Uvítali ste, keď sa otvorili hranice a mohlo sa ísť kamkoľvek?

Hoci v mojich prózach zohráva veľkú úlohu motív cesty a cestovania, nepatrím k ľuďom, ktorí radi cestujú. Je však paradoxné, že život a moje pôsobenie na filozofickej fakulte v Prešove, na ktorú som desaťročia dochádzal autobusom a občas aj vlakom zo svojho bydliska v Košiciach, ma prinútili pravidelne cestovať. Nie som šoférom, nikdy som nevlastnil auto, no mnohoročné cestovanie si ma v živote predsa len našlo a ovplyvnilo aj spôsob môjho života. Naďalej však nemám k cestovaniu vzťah. So zahanbením sa pritom zaštiťujem filozofom Imanuelom Kantom a inými známymi ľuďmi, ktorí tiež neboli cestovateľskými typmi. Napriek všetkému, čo som povedal, však veľmi vítam otvorenie hraníc, možnosť štúdia na zahraničných univerzitách, pôsobenie na zahraničných výskumných pracoviskách a podobne. Jednako sa mi ale zdá zužujúce, ak sa pri otázke, čo priniesla nežná revolúcia, často uvádza možnosť cestovať do zahraničia. Pre mňa je dôležité celé spektrum zmien, ktoré doniesla demokracia – demokracia a sloboda slova, čo má však aj svoje temné stránky – konšpiračné teórie, hoaxy, na spoločenskej a politickej scéne povrchnosť, nevzdelanosť, hádky, vulgárnosť.

Miloslav Švandrlík Čítajte viac Autor Čiernych barónov Miroslav Švandrlík by sa dožil 90 rokov

Ľudia sa obávajú aj uniformity, globalizácie. Naozaj svetu hrozí, že bude všetko rovnaké?

Dlhé roky som prežil v režime, ktorý nepreferoval odlišnosť, ale práve rovnakosť a jednotu. Politickú, názorovú, ideologickú i hmotnú. Napríklad paneláková výstavba. Dôležitú úlohu hralo v tomto svete slovo kolektívnosť. Aj súčasťou kádrového posudku bola otázka, či ten alebo onen jednotlivec je v kolektíve obľúbený. Literatúra patrí do sféry individuálneho a originálneho, mala by však mať svoju mieru. Byť samým sebou, a tým aj iným, je ale veľmi náročné. Často uvažujem napríklad o tom, že odlišnosť a jedinečnosť má svoj fascinujúci a prirodzený podklad už v odlišnosti ľudských tvárí. V kreativite, schopnej dať miliardám ľudí, ktorí boli, sú a budú na tejto planéte, vždy novú, inú tvár, je čosi ohromujúce. Odlišnosť ľudských tvárí je až taká bytostná, prirodzená a samozrejmá, že za neštandardný musíme pokladať jej opak – rovnakosť, ba i podobnosť. Niet veľa takých vecí na svete, ktoré by boli, v miere príbuznej ľudským tváram, zvláštne svojou rovnakosťou a bežné svojou odlišnosťou.

Najnovšia kniha Stanislava Rakúsa sa dostala do... Foto: Pravda, Ivan Majerský
Anasoft, Stanislav Rakús Najnovšia kniha Stanislava Rakúsa sa dostala do desiatky adeptov na Cenu Anasoft litera.

Z úst na tvári vychádzajú slová. Môže sa aj to, čo ľudia hovoria, čoraz viac jedno na druhé podobať?

Áno, tvár ako primárna telesnosť má kontakty s primárnou duchovnosťou už tým, že v jej zóne sa uskutočňuje zvuková tvorba reči. Je teda spätá so slovami, ktoré sú vo svojej tichej, písomnej podobe základným stavebným materiálom literatúry. Napriek jedinečnosti tvárí a literárnej túžbe po originalite človek v bežnom živote rád napodobňuje a podlieha kolektívnym módam. Aj v jazykovej oblasti – všimnime si frázy „užiť si to", „je to o ničom", „hviezdiť", „baviť sa o niečom" a podobne.

Hovorí sa, že dnes ľudia málo čítajú. vy máte ale zrejme dosť čitateľov. Stretávate ich? Hovoríte s nimi o svojich knihách?

Ako vysokoškolský učiteľ, ktorý prednášal teóriu literatúry, viedol z nej semináre a zaoberal sa profesionálne komunikačnou estetikou, som bol v pravidelnom kontakte, ak sa to dá tak povedať, s kvalifikovanou čitateľskou obcou. Vyhýbal som sa však tomu, aby som ponúkal na pretras vlastné prozaické výkony. Zdalo sa mi to trápne. Preto som sa v diskusii o svojej prozaickej práci obmedzoval na bežné čitateľské besedy, na ktoré som pri rozličných príležitostiach dostával pozvánky. Za najserióznejší čitateľský dotyk s tvorbou pokladám však recenzentskú alebo kritickú ozvenu. Takéto vystúpenie je dôležité aj preto, lebo má značnú mieru hodnovernosti. Priateľskému gestu alebo vyslovenej antipatii tu bráni fakt, že publikovaný prejav kontroluje zainteresovaná čitateľská verejnosť, že takýto prejav nie je iba výpoveďou o diele, ale aj svedectvom o intelektuálnom, odbornom a morálnom profile svojho pisateľa.

Ktoré knihy upútali v živote vás?

Ako ukážku mojich čitateľských záujmov uvediem štyri prozaické diela zo svetovej literatúry. Je to román Saula Bellova Herzog, ktorý je v mojom čitateľskom vedomí ukážkou, ako možno, bez straty prirodzenosti a autenticity, preniesť z látkového sveta do tematickej fikcie takpovediac všetko. Zásluhu na tom má aj text v texte. Je to dielo famózneho organizačného systému, ktorý je transparentný, no nekričí. Ďalej je to poviedková kniha západoukrajinského prozaika Vasyľa Stefanyka, ktorá má názov Chýr a začína sa takto: „Po dedine sa rozniesol chýr, že Hryc Letučyj utopil v rieke svoju dcérku. Chcel utopiť aj staršiu, ale tá ho uprosila." Autor si dal záležať, aby tento akčný začiatok, ktorý by v populárnej literatúre slúžil jednorozmernému napätiu, podriadil hĺbkovej pomalosti, nestrácajúcej však so svojím vstupným, monumentálne otrasným podnetom ani na chvíľu kontakt. Vonkajšia dramatickosť ustupuje postupne dramatickosti vnútornej, vyvolávajúcej v magickej dikcii množstvo psychologických, mravných a existenciálnych súvislostí. Tretím autorom je pre mňa Anton Pavlovič Čechov a jeho schopnosť pohybovať sa na hrane britvy – milimeter od sentimentality a milimeter od drevenosti, teda presne tam, kde dosahuje vo svojej próze, ale i dráme mimoriadny účinok. A napokon štvrtým autorom, ktorého hodno spomenúť, je Gabriel García Márquez vo svojej novele Kronika vopred ohlásenej smrti. Táto próza na mňa zapôsobila okrem iného tým, že predvádza rýchlosť deštrukčných a pomalosť konštrukčných síl. Kroniku smrti možno z tohto hľadiska rátať na hodiny a minúty; je neodkladná, dramatická, napriek krízam v duši jej vykonávateľov nezvažovaná, jednoznačná. Kroniku vyšetrovania a rekonštrukcie, kroniku tematickej primeranosti treba merať rokmi i stovkami strán vyšetrovacieho spisu v ktorom sa nedospieva k dôkazu o vine zabitého.

Pri alkohole som nebol človekom, ktorý vyvolával konflikty, mal som priateľskejšiu povahu ako zatriezva. Keď som prestal piť, sa ma niektorí známi pýtali, či sa na nich hnevám.

Máte odjakživa rád humor? Považovali vás kamaráti či spolužiaci za vtipného?

Humor som mal i mám rád. A o tom, či ma považovali kamaráti alebo spolužiaci za vtipného, by museli hovoriť oni. Humor má však tú vlastnosť, že môže v istých profesiách vyvolávať smiechovú reakciu. Platí to aj o školstve. Súdiac podľa tohto faktu som mohol byť na prednáškach a seminároch vtipný, lebo to, o čom som hovoril, vyvolávalo smiechové reakcie. Pravda, mohlo to byť aj tak – a veľa ráz to tak nepochybne bolo, že smiech podnecovala aj moja roztržitosť a nešikovnosť. Tieto vlastnosti mali však tú výhodu, že som ich mohol ex post uplatniť vo svojej próze.

Poznáte sa vo svojom veku už dokonale alebo sám seba ešte prekvapujete?

Prekvapoval som samého seba v období mladosti, keď som pil ostrý alkohol, od vína som mával kyselinu. Teraz som už mnohoročným abstinentom, a preto – mám taký dojem – prekvapenia spomínaného typu sa mi vyhýbajú. Nemôže sa mi stať to, že sa zrazu, tak ako istý muž, z ničoho nič ocitnem – cestujúc z Prešova do Košíc – na slepej koľaji vo Vrútkach. Tieto nechcené životné príbehy a zlyhania sa však stali od 90. rokov materiálom pre moju prozaickú tvorbu. Majú zväčša humoristický charakter. Pri alkohole som nebol človekom, ktorý vyvolával konflikty, mal som priateľskejšiu povahu ako zatriezva. Keď som prestal piť, sa ma niektorí známi pýtali, či sa na nich hnevám.

Emine Sevgi Özdamar Čítajte viac Büchnerovu literárnu cenu získala spisovateľka Emine Sevgi Özdamarová

Vy ste verný vydavateľovi Kolomanovi Kertézsovi Bagalovi, ktorý sa venuje slovenskej literatúre. Čím vás pripútal na celý život?

V tomto vydavateľstve som začal publikovať v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, lebo mi vyhovoval jeho nekomerčný charakter. S vydavateľom máme podobný názor na to, čo možno označiť za nemasový typ literatúry. K. K. Bagala mi vydal v novom tisícročí súborne celé moje prozaické dielo vrátane knihy pre deti Mačacia krajina.

Stanislav Rakús

Narodil sa 20. januára 1940 v obci Šúrovce. Od svojich dvoch rokov žil v Trnave. Býva v Košiciach.

Po maturite v roku 1957 študoval slovenčinu a ruštinu na Filologickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove. Učil na strednej škole a v dvoch sezónach účinkoval ako externý dramaturg činohry Štátneho divadla v Košiciach. V roku 1969 prešiel na Filozofickú fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Prešove a po jej rozčlenení na Prešovskú univerzitu, kde pôsobí dodnes ako profesor na katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy.

V roku 1996 získal vedeckú hodnosť doktora vied o umení. Vydal prozaické knihy Žobráci (1976), Pieseň o studničnej vode (1979), Temporálne poznámky (1993), Nenapísaný román (2004), Excentrická univerzita (2008), Telegram (2009) a knihu humorne ladených rozprávok Mačacia krajina (1986).

Za prozaickú tvorbu získal viacero ocenení, okrem iného Cenu Dominika Tatarku a Cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska. Jeho prózy boli preložené do viacerých jazykov a niektoré poslúžili ako predloha na filmové spracovanie.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #literatúra #spisovateľ #knihy #Stanislav Rakús
Flowers