Ľudia na Slovensku sú omnoho lepší, ako si sami o sebe myslia

„Niekedy sa nám môže zdať, že ľudia na Slovensku sú neustále kritickí a negatívne naladení. Nezaujímajú sa o svet, pozerajú len na seba a každému závidia. Z našich skúsenosti a výskumov však vyplýva niečo iné,“ hovorí Zuzana Slobodová, koordinátorka kampaní v organizácii Človek v ohrození.

27.09.2022 12:30
dobrovolnici, ukrajina, hranica Foto:
Dobrovoľníci sú tiež len ľudia.
debata

Posledná kampaň Ľudia sú lepší, než si myslíme, naznačuje čo-to o slovenskej duši. Aká teda je?

Ľudia na Slovensku sú omnoho lepší, ako si sami o sebe myslia. Záleží nám na ľuďoch, prírode a chceme byť súčasťou príbehu, v ktorom sme my tí dobrí, cnostní a pomáhajúci. Zároveň ľudia na Slovensku majú úžasnú schopnosť akcie, dať sa dokopy a pomôcť. A to, čo sme videli za posledný polrok, je toho fantastickou ukážkou. Len prostredníctvom našej organizácie Človek v ohrození sa do pomoci zapojilo viac ako 50 000 ľudí finančne alebo dobrovoľnícky. Ak by sme chceli zorganizovať stretnutie týchto ľudí, tak by sme naplnili päť tribún hokejových štadiónov Ondreja Nepelu v Bratislave, a aj tak by sme sa nezmestili. Do pomoci sa cez našu organizáciu zapojilo taktiež viac ako 281 firiem a inštitúcií. A to je Človek v ohrození len jednou z mnohých organizácií, ktoré sa zapojili do pomoci. Som si istá, že každý z nás má vo svojom okolí ľudí, ktorí sa zapojili do pomoci. Toto je skúsenosť, ktorú by bolo dobré pripomenúť a stavať na nej aj v budúcnosti v mnohých ďalších výzvach, ktorým čelíme alebo budeme čeliť.

Koľko Ukrajincov muselo dosiaľ opustiť domov a koľko z nich hľadalo útočisko na Slovensku?

Podľa dát Úradu vysokého komisára pre utečencov OSN je viac ako sedem miliónov ľudí v Európe na úteku pre vojnou z Ukrajiny, z ktorých niečo málo cez 4 milióny požiadalo o dočasné útočisko. Čo sa týka Slovenska, tak podľa dát ministerstva vnútra bolo k 7. septembru 87 688 ľudí, ktorí požiadali o dočasné útočisko. Z týchto ľudí je 33 202 detí a 43 139 žien. Toto číslo je však dôležité dať do kontextu. Pred vojnou bolo u nás 39 578 ľudí z Ukrajiny. Ak sa bavíme o ľuďoch na úteku, ktorým sme dávali buď dočasnú ochranu alebo azyl, tí sa pohybovali v desiatkach, maximálne stovkách ročne. Samozrejme, ide o veľký nárast a množstvo ľudí v krajine, ktorej dlhodobo chýbajú dobre nastavené integračné a migračné systémy a mechanizmy. Je však dôležité predstaviť si za týmto číslom jednotlivé príbehy ľudí. Každý má záľuby, rodinu, kamarátov a túžby.

Akými rôznymi spôsobmi sa obyvatelia Slovenska rozhodli pomôcť ľuďom z Ukrajiny?

Pomoc ľuďom z Ukrajiny bola a je obrovská. Od samotného začiatku sa mobilizovala spoločnosť v nevídanej miere. Ľudia hľadali spôsoby, ako sa zapojiť do pomoci. Niektorí sadli do auta, nakúpili jedlo a vyrazili na hranice. Ďalší sa zapojili do pomoci finančne, alebo organizovali humanitárne zbierky. Veľa ľudí ponúklo svoje byty, chaty, alebo majitelia hotelov ubytovali ľudí. Jednoducho sa hľadali spôsoby, ako v danom momente pomôcť. Samozrejme, súčasťou pomoci boli aj profesionálne organizácie ako je Človek v ohrození, ale aj štátne inštitúcie, firmy a medzinárodné organizácie. To, čo nás zaujalo, je aj miera ľudí zo zahraničia, ktorí prišli pomôcť. Napríklad Paolo z Talianska prišiel na východ Slovenska a pomáhal pripravovať jedlo v kuchyni, zatiaľ čo ďalší ľudia pomáhali s prekladmi, informáciami, dopravou, ubytovaním, alebo s varením teplého čaju.

Ukrajinskí chlapci sa hrajú. Foto: Peter Vološčuk
hranica, ukrajina Ukrajinskí chlapci sa hrajú.

A čo nezvyčajné spôsoby pomoci?

Nerada by som zdôrazňovala nezvyčajné spôsoby, ale skôr dala dôraz na pomoc ako takú, ktorá bola v mnohých ohľadoch skutočne veľmi veľká. V tejto chvíli je dôležité zdôrazniť, že počiatočná pomoc prešla z riešenia náhlych potrieb na hraniciach k riešeniu dlhodobých potrieb ľudí, ktorí začínajú žiť v nových domovoch, ktoré sú často veľmi provizórne. Potrebujú pomôcť s učením sa slovenčiny, bývaním, prácou, prístupom k vzdelaniu, zdravotnej a sociálnej starostlivosti, ale aj s tým, aby sme sa vnímali, spoznali a možno aj spriatelili. A tu je potrebné nastaviť dobrý systém pomoci a udržať si aj naďalej výdrž ľudí zo Slovenska prispievať k pomoci.

Ľudia vám písali dôvody, pre ktoré sa rozhodli pomôcť ľuďom utekajúcim z Ukrajiny. Čo ich presvedčilo?

Častý dôvod, ktorý uvádza veľké množstvo ľudí, je ten, že keď vojenský konflikt na Ukrajine vypukol, nedokázali sa len tak nečinne prizerať. Museli niečo urobiť. A to, dúfam, aj verne dopĺňa heslo kampane: Ľudia sú lepší, než si myslíme. Ďalej nám z odpovedí ľudí vyšlo to, že pomáhať je správne. A to z rôznych dôvodov. Etických či morálnych. Ľudia okolo seba vidia, koľko iných v ich okolí pomáha, a chcú prirodzene zapojiť aj vlastné zdroje a priložiť ruku k dielu. Môžeme si spomenúť, ako mnohí z nášho okolia zakladali zbierky materiálnej pomoci. Každé sídlisko, mestská časť alebo obec rýchlo našli vhodné miesto, kde sa zhromažďovalo všetko potrebné. Zdravotnícky materiál, hygienické potreby, potraviny, oblečenie. Čokoľvek, čo je praktické a čo ľuďom na úteku môže chýbať. Azda všetci sme tam niečo priniesli.

A váš dôvod?

Pre mňa osobne bol jedným zo silných dôvodov strach. Ten fakt, že sa to deje v susednej krajine, tak blízko nás, ma veľmi zaskočil a naozaj som sa bála. Doteraz som takéto pocity nepoznala. A ako sa asi cítili ľudia práve tam, kde sa bombarduje alebo vôbec, že sa to deje v ich krajine? Neviem si to ani predstaviť, ale ani som neváhala a pomohla som, ako to išlo. V tomto zmysle si predstavujem aj dôvody pomoci ostatných v mojom okolí a vlastne na celom Slovensku.

Aké príbehy vás osobne najviac zaujali?

Svoje príbehy pomoci s nami zdieľalo niekoľko stoviek ľudí. Všetky príbehy sú autentické a silné. Jeden človek nám napísal toto: „Pomoc ľuďom v núdzi by mala byť súčasťou človečenskej výbavy, takže o pomoci nepíšem. Pomoc ukrajinskej rodine, matke, dvom deťom a babke, bola pre mňa oslobodzujúca skúsenosť, možnosť na prekopanie vlastného rebríčka hodnôt a príležitosť na spoznanie úžasných charakterov ľudí z okolia, ktorých som dovtedy len stretával. Pomoc, a nie len Ukrajincom, je však iba príležitosť, ktorú treba naplniť aj po vojne na Ukrajine. Preto veľká vďaka hlavne vám, ktorí ste na dennodennú pomoc núdznym nepotrebovali ukrajinský konflikt.“ S týmto príbehom sa ja stotožňujem a verím, že nie som sama.

Dobrovoľníci pomáhajú na hraniciach vo Veľkých... Foto: Peter Vološčuk
slemence, dobrovolnici, ukrajinci Dobrovoľníci pomáhajú na hraniciach vo Veľkých Slemencoch.

Mení táto skúsenosť pomáhajúcich?

Jeden z príbehov rozpráva o mužovi a o tom, ako zistil veľa vecí o našich susedoch z Ukrajiny. Má pocit, že vďaka spoločnému nažívaniu pod jednou strechou s ľuďmi, ktorí utiekli z krajiny, kde je vojna, dokáže byť viac empatický. Vzniklo medzi nimi veľmi vzácne priateľstvo a puto. Navzájom si v domácnosti pomáhajú. Zažil ohromné prejavy vďaky, dojatia a sĺz radosti. Prežíva silné emócie z toho, že človek môže niekomu preukázať službu a pritom ho to nestojí skoro nič. Veľa ľudí z jeho okolia sa ho pýta, či nestratil súkromie. Možno trochu, ale je to malá strata oproti veľkému príspevku ľuďom, ktorí sa každý deň boja o život svojich blízkych, ktorí prežívajú traumy doma na Ukrajine. Podľa jeho slov je to veľmi nešťastná situácia, ale je za tieto skúsenosti vďačný. Alebo iný príbeh, ktorý hovorí o zmene prežívania: „Prvý kontakt bol pre mňa ťažký. Bála som sa, že im nedokážem reálne pomôcť, keď si nebudeme rozumieť. Ale tieto obavy sa rýchlo rozplynuli. Pomáham viacerým rodinám. Všetci sa snažia nejako zapadnúť do spoločnosti a nájsť si prácu. Zároveň prežívajú strach o príbuzných na Ukrajine. Zvažujú, či na Slovensku ostať, alebo sa vrátiť. V princípe nám rozumejú, ale v realite sa trochu boria s jazykom. Ja sa pomaly spamätávam zo šoku, život ide ďalej, ale na mnohé veci sa pozerám už inak. Prežívam ich inak.“

Ako reagovalo okolie na to, keď niekto pomáhal Ukrajincom alebo ich prichýlil? Museli pomáhajúci čeliť aj negatívnym reakciám?

V prieskume sme sa pýtali, ako našinci vnímajú pomoc Ukrajine. Odpovede hovorili prevažne o pozitívnych skúsenostiach. V odpovediach spomínali na to, ako ich blízki či ľudia z okolia tiež pomáhajú, a že sa stretávajú s podporou. Priamu negatívnu skúsenosť nikto nemal. Pár výnimiek by sme vedeli nájsť, ale tie respondenti nezažili na vlastnej koži, len ich sprostredkovali od iných ľudí. A tie by som nepovažovala za také, ktoré majú hlbšiu výpovednú hodnotu. S výslovným odsúdením pomoci Ukrajine sme sa však nestretli. Vlastne takto vznikol nápad na túto kampaň. Z mediálneho obrazu sme očakávali negatívnejšie nálady. Výsledky nás príjemne zaskočili. Povedali sme si, že si to nemôžeme nechať pre seba. Posolstvo kampane bolo jasné. Začali sme ju pripravovať s tým, že chceme pokračovať v spolupráci s ľuďmi, ktorí pomohli, zapájať ich do kampane a prostredníctvom ich príbehov šíriť posolstvo, že ľudia sú lepší, než si myslíme.

Mala pomoc jednotlivcov aj širší dosah? Dokázala meniť názory okolia, pohľad na Ukrajincov, keď ich stretávali na chodbách, v práci, v škole?

Dosah pomoci je veľmi veľký nielen na ľudí na úteku, ale aj na nás. Možno si ho poriadne uvedomíme až neskôr, ale z posledného polroka máme veľmi intenzívnu priamu skúsenosť s pomocou ľuďom na úteku. Tá bolo pred februárom skúsenosťou rezervovanou len pre zopár dobrovoľníkov a humanitárnych pracovníkov. Dnes to je skúsenosťou Slovenska. Z príbehov ľudí v našej kampani vyplýva, že prehodnocujeme hodnotové rebríčky, inak nazeráme na svoj život a na to, čo je v ňom dôležité. Viac si vážime bezpečie, vzťahy, dôveru ľudí a možnosti, ktoré máme na rozvoj nášho života ako členská krajina Európskej únie.

Zuzana Slobodová. Foto: Kvet Nguyen
zuzana slobodova, clovek v ohrozeni, ukrajina, ludia su lepsi nez si myslime Zuzana Slobodová.

A čo názory na Ukrajincov?

Dáta k názorom na ľudí z Ukrajiny nám v tomto momente chýbajú. Vieme však zo starších výskumov, že už pred vojnou boli ľudia z Ukrajiny akceptovaní na Slovensku vo veľmi vysokej miere, v porovnaní s inými ľuďmi mimo EÚ. Toto sa s veľkou pravdepodobnosťou len posilnilo a väčšina ľudí rozumie dôvodom, prečo museli odísť zo svojej krajiny a hľadať bezpečie u nás a v ďalších krajinách. Z kampane a prieskumov vyplýva, že mnoho ľudí dnes skutočne objavuje nášho východného suseda. Zaujímajú sa o históriu, kultúru a najmä ľudí. Chcú ich spoznať, pretože doteraz to boli susedia, ale mnoho z nás ich vnímalo ako tých za hranicami. To sa v posledných mesiacoch veľmi mení. A to je dobrým znakom nášho záujmu a slušným základom na dlhodobú akceptáciu.

Často potrebujú pomoc aj tí, ktorí sa rozhodli pomáhať. Čomu musia čeliť?

Jeden muž, ktorý s nami počas kampane zdieľal svoj príbeh, hovoril o tom, že trochu stratil súkromie, keď svoj domov ponúkol ako ubytovanie. Podľa jeho slov je strata súkromia zanedbateľná v porovnaní s tým, ako ho táto skúsenosť vnútorne obohacuje. Napríklad ľudia, ktorí dobrovoľnícky pomáhajú, sa mnohokrát ocitajú v situáciách ťažkých na psychiku. Sú mnohokrát vyčerpaní, pretože sú podporou pre cudzincov, môžu sa na nich spoľahnúť, môžu v nich nájsť oporu, spoľahnúť sa na nich. Sú v pohotovosti, kde sa často podmienky na prácu veľmi rýchlo menia. Predstavte si napríklad, že dnes zistíte, že o dva týždne sa musí ubytovňa, ktorú koordinujete, vysťahovať, a ľudia sa z nej musia presunúť inde. Stáva sa aj to, že ľudia chcú ísť naspäť domov na Ukrajinu a my im v tom nemôžeme brániť, ale vieme, že tam ich bezpečie a život môžu byť ohrozené. A čo s týmto robiť? Vyhorenie, únava alebo otázky, či naše úsilie skutočne pomáha, sú bežné. Treba si tiež uvedomiť, že nedokážeme pomôcť všetkým. Nedá sa pomáhať 24 hodín denne sedem dní v týždni. To môže byť pre odhodlaných ľudí takisto ťažké. Nájsť ten správny a únosný balans. Treba myslieť aj na seba, tak zdravo. Nie je to jednoduché a rozvážnosť je kľúčová.

Zverejnili ste aj príbeh Michaely, ktorá predtým predávala luxusný tovar, rozhodla sa pomáhať na hranici. Povedala o sebe a o ďalších pomáhajúcich zaujímavú vec – nesmiete sa rozplakať, nemáte na to nárok. Prečo?

Ľudia, ktorí pomáhajú, sú takisto „len ľudia“ s vlastným prežívaním a množstvom emócií. Nezáleží na tom, akú majú profesiu. Spája ich ochota podávať pomocnú ruku. Tí, ktorí sa rozhodli ponúknuť dobrovoľnícku pomoc a prísť napríklad ako Michaela na hranice s Ukrajinou, sa ocitajú v osobnom kontakte s ľuďmi, ktorí prežívajú veľmi náročné chvíle. Nachádzajú sa vo veľmi ťažkých situáciách, na ktoré sa dopredu nedá nijako pripraviť. Vidieť strach z neznáma, strach o budúcnosť, strach o svoje rodiny či mužov a synov, ktorí museli zostať na Ukrajine, to chce veľkú dávku empatie a možno odolnosti. Je úplne v poriadku, ak to s človekom zamáva. Pre Michaelu je pravdepodobne nerozplakať sa jej vlastný spôsob prejavu úcty, podpory a pochopenia tým, ktorí majú strach či obavy. Ale aj plač je v poriadku. Môže byť ventilom a prispievať k duševnej rovnováhe.

Pre desaťtisíce Ukrajincov sa Slovensko stalo novým a pre mnohých aj trvalejším domovom. Ako ho vnímajú? Čo hovoria o našej krajine?

Ľudia z Ukrajiny, ktorí prišli hľadať na Slovensko útočisko, ho aj našli. Každý deň sa za to stretávame s veľkou vďakou. Našli u nás nielen bezpečie. Skutočne sa u nás cítia v bezpečí. Často sú až dojatí z toho, akú mieru podpory im ľudia zo Slovenska dávajú. Ako sa tu cítia byť akceptovaní a prijatí, aké podmienky pre ich život im vytvárame a dávame. Toto je práve to, čo by sme si mali v sebe uchovať a myslím si, že pokojne môžeme byť na seba hrdí. Skúsme si toto pripomínať dlhodobo, táto pomoc sa ešte nekončí a bude potrebná aj naďalej.

Zuzana Slobodová

  • Vyštudovala marketing manažment na Univerzite Komenského v Bratislave.
  • V organizácii Človek v ohrození koordinuje kampane a online komunikáciu Medzinárodného filmového festivalu Jeden svet.
  • Organizuje festival Biela noc.
  • Vo voľnom čase sa venuje cestnej cyklistike v ženskom klube Jazdím Čiernu Stredu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #dobrovoľníci #Človek v ohrození #pomoc Ukrajine