Vyučujete na vysokej škole politológiu a trávite týždne na turistických pochodoch. Dá sa to časovo zvládnuť?
Pracovať v školstve prináša aj nejaké plusy. Napríklad existujú dlhšie dovolenky. V škole často využívam aj poznatky z mojich výprav. Rozprávam študentom o krajinách aj veci, ktoré nenájdu v knihách. V hodnotení iného sveta vychádzam z vlastných skúseností. Aj domov človek najlepšie spozná a začne si ho vážiť, keď vidí kus sveta. Porovnávanie je najlepšou metódou poznávania.
Ako ide dokopy politika a turistika?
V profesii politológa na jednej strane a expedičného turistu na druhej nevidím nič protikladné. Ani v jednej oblasti sa netreba držať vnucovaných stereotypov, ale hľadať vlastné riešenia. Jedni sa nechajú viesť a len si potvrdzujú rozšírenú pravdu, iní ju samostatne hľadajú. Na cestách nikdy nevnímam len geografickú stránku krajín, prírodné a historické bohatstvo, ale spoznávam ľudí. V ich reálnom živote, ako myslia, čo robia, čo prežívajú. Nie je to divadlo, ja tam žijem a riešim neraz rovnaké problémy ako oni. To mi dáva najviac. Z nepálskeho kopca sa pozerám, čo sa deje u nás a vo svete (smiech).
Keď ste začínali, boli obmedzené možnosti na cestovanie. Vaši študenti nemusia riešiť problémy, s ktorými ste zápasili vy…
Mladým nezávidím, prajem im, aby súčasný stav využili. Teším sa, že žijem v štáte, z ktorého hocikedy môžem letieť napríklad do Nepálu. Mnohé vonkajšie neslobody padli, ale rastú vnútorné. Horšie ako drôty na hraniciach a vízová povinnosť pôsobia postojové stereotypy. Dovolenkári sa boja samostatne cestovať do zaujímavých a lacných krajín, ktoré sú často nezmyselne označované za nebezpečné. Radšej platia násobky cestovkám za tuctové a občas nebezpečnejšie miesta. Proti klapkám na očiach sa ťažšie bojuje, lebo nie sú, na rozdiel od plotov, na prvý pohľad viditeľné.
V ktorých častiach sveta najčastejšie podnikáte svoje cesty?
Absolvoval som množstvo nonstop pochodov na Slovensku. Napríklad Trnavskú stovku 37-krát. Zaujímavý bol pre mňa Balkán, kde som začínal ako študent. Takmer pred 40 rokmi sme absolvovali ako prví prechod celým Karpatským oblúkom. Podobné podujatia som neskôr zvládol v jadranskej, východoalpskej, pyrenejskej, apeninskej, islandskej, korzickej, zakarpatskej a krymskej horskej sústave. Podnikal som cesty od Kaukazu až po Vladivostok, prešiel Kamčatku, Ural, Altaj, Sibír, oblasť Bajkalu. Na staršie kolená som navštevoval najmä Himaláje, v Nepále, v Indii, aj v Číne. V Indii som si urobil osobný rekord.
Vystúpili ste na osemtisícovku?
Nie, horolezectvu som sa nikdy nevenoval. Mojím vrcholom bol šesťtisícový kopec Stok Kangri v indických Himalájach (6123 m). Z pohľadu lezeckého to nie je ťažký výstup. Ale výška sa nedá oklamať, ako to beží často v živote i v politike. To ma fascinuje. Na vysoké hory sa musí človek pripraviť. Fyzicky i psychicky, musí poznať viaceré zákonitosti a zvládnuť aklimatizáciu. Horolezci, ktorí chodia na osemtisícovky, to dobre poznajú. To sa nedá zakamuflovať. Buď to zvládneš, alebo nie.
Foto: Archív Svetozára Krna
Ako by ste charakterizovali expedičnú turistiku?
Je to činnosť, keď chodíte tam, kde sa bežne nechodí. Na miesta, ktoré ľudia málo poznajú, často ich vôbec nenavštevujú. Sú to akési prvoprechody. Horolezci tomu hovoria prvovýstupy.
Čítajte viac Ľudstvo malo vesmírne šťastie. Zahodí ho?
Existujú ešte miesta, ktoré nik nepozná?
Hovoriť o expedičnej turistike v absolútnom ponímaní je už zložité. Skoro všetko už ľudia prešli, všade aspoň vkročila ich noha. Turistické terény sú podrobne zmapované. Súčasnosť, v ktorej využívame mobily, internet, GPS, sa nedá porovnať s obdobím, keď sme začínali s papierovými mapami. Zmysel expedičnej turistiky napĺňam aspoň tým, že sa usilujem byť maximálne nezávislý od civilizácie.
Čo to v praxi znamená?
Z civilizácie si prinášam poznatky, skúsenosti, vedomosti, mám aj mobil. Ale chodím tam, kde nie sú hotely, obchody, často ani nijaké cesty. Ocitám sa v prostredí, kde ľudská noha vkročila minimálne. Aby som presne videl ten kontrast s naším životom.
Keď nenarazíte celé dni na obchod, nestáva sa, že hladujete?
Je to aj o skúsenostiach. Človek by mal vedieť, čo si vziať so sebou. Keď idete do neznámeho prostredia, niekedy je to problém. Vtedy musíte prejsť na zníženú spotrebu. Ale paradoxne, aj v oblastiach ďaleko odtrhnutých od civilizácie, som zažil, že odrazu sme nevedeli, čo so zásobami, ktoré sme ťahali so sebou z domu.
Ako sa stravujete?
Tým, čo ponúka príroda. Na Sibíri aj najnešikovnejší rybár chytil rybu. Nazbieram si huby, lesné plody. Moja najdlhšia túra bez dodávky jedla trvala asi mesiac. Bolo to v Tadžikistane vo Fanských horách. V horách som nikdy nehladoval. Poznal som to z kníh i z rozprávania cestovateľov, že keď človek hladuje, často neuvažuje racionálne a urobí aj chyby.
Nemáte v neprebádanom lese obavy napríklad z divokej zveri?
Nedávno som sa dočítal, že v dedine v jednej z turčianskych dolín napadol medveď človeka. To nie je úplne štandardné v necivilizovanej prírode, tam sa dravé zvery človeku zväčša vyhýbajú, sú plaché. Najviac medveďov som stretol v povodí Ussuri pri Japonskom mori, ale nebál som sa ich. U nás by som mal možno obavy ísť sám do Jánskej doliny, mimo vyznačených ciest. A keby som tam stretol zoči-voči dve medvedie rodiny, ako sa mi to stalo v ďalekej Ázii, píšem si pomaly závet. Primárne túto situáciu ovplyvňujú zásahy človeka do prírody.
Ako reagovala medvedia rodinka?
Naše stretnutie pri Ussuri trvalo možno päť sekúnd. Medvedica zavelila mladým a v momente boli preč. Nie som hazardér, skôr opatrný typ. Ale nepočul som tam, že by zaútočili na človeka. A to nie sú jediné divoké zvery v tomto regióne. Pri Ussuri žijú aj tigre.
Foto: Archív Svetozára Krna
Aj tie vám skrížili cestu?
Nie, ale platí zásada, že po príchode do týchto oblastí sa informujem u domácich, aká je aktuálna situácia, ako sa správajú tigre či medvede, kde najmä zaznamenávajú ich pohyb. Takmer pred štyridsiatimi rokmi sme s kamarátmi prešli celý Karpatský oblúk a za 78 dní sme narazili na jediného medveďa. Prebehol pred nami cez cestu a zmizol v lese. Vlani som bol vítať dve partie, ktoré tento pochod urobili po nás, jednu zo Slovenska, druhú z Moravy a oni stretli na rovnakej ceste päť medveďov…
Zažili ste aj situácie, keď išlo o život?
V takej situácii som asi nebol. Ale v roku 2017 ma vystrašila búrka na Kaukaze v Azerbajdžane. Bol som na kopci Baba Dag. Miestni ma upozornili, že už dva mesiace nepršalo. Práve vtedy sa spustila obrovská búrka. Strieľalo ako z guľometu. Nebolo kam sa skryť, vedel som, že musím čo najrýchlejšie zísť do doliny. Trvalo mi to päť hodín a búrka za celý tento čas nepoľavila, hrmelo a lietali blesky. Nemal som čas sa ani báť, ale zvládol som to. Mal som šťastie. V doline som našiel šesť zabitých kráv, ktoré zasiahol blesk…
Spomenuli ste Karpatský oblúk. Prečo ste si vybrali práve túto cestu?
O rôznych expedíciách som sníval už ako študent gymnázia. Mali sme tiež svoje vzory. Boli nimi slávni horolezci John Hunt či Edmund Hillary alebo u nás doma Ivan Fiala, Ivan Gálfy, Michal Orolín, pre nás to boli vzory horských športovcov. Každý šport má svoju masovú, výkonnostnú a vrcholovú úroveň. Uvažovali sme o tom, čo by sme mohli my urobiť v turistike, ako ju povýšiť na tretí stupeň, čím by sme sa aspoň vzdialene k nim priblížili. Keď sa vracali z Himalájí, bol to pre nás vždy nový impulz.
Ako si na výnimočný výkon v roku 1984 spomínate?
Mal zaujímavú predohru. Chystali sme sa na toto podujatie dlhšie, chodili sme na kratšie, niekoľkodňové i týždňové pochody. Napríklad Devín – Dukla. Rok predtým som sa zúčastnil na prvej československej horolezeckej a turistickej expedícii na Kaukaz. Tam sme sa stretli aj s legendárnym horolezcom Reinholdom Messnerom. Dal som sa s ním do reči a odrazu zo mňa vyhŕklo, že o rok by sme chceli prejsť celý Karpatský oblúk. Ja, das ist gute Idee, pokýval uznanlivo hlavou.
To vás povzbudilo?
Bral som to ako verejný prísľub, už to vedel aj Messner, ktorý bol pre nás ikona, hoci na mňa pôsobil vtedy neuveriteľne skromne. Išiel som za chalanmi a vravím im, na rok musíme určite vyraziť.
Váš pochod patrí medzi legendárne podujatia expedičnej turistiky. Čo ste museli zvládnuť?
Prechod Karpatským oblúkom sme začínali pri rumunsko-srbských hraniciach pri Železných vrátach, čo je priehrada na Dunaji, a končili sme na Devíne. Absolvovali sme 2¤200 kilometrov. Kompletnú trasu sme prešli traja, ale dovedna sa zapojili desiati turisti, niektorí s nami zvládli len časť pochodu, nosili nám aj jedlo. Karpatský oblúk bol originálny, v pravom zmysle slova expedičný, dodnes si pamätám na každý zo 78 dní. Nijakú ďalšiu akciu, hoci zaujímavú i náročnú, som už tak neprežíval, nepriniesla mi toľko nového.
Foto: Archív Svetozára Krna
Čítajte viac Tisíce kilometrov v nohách naučia, že tisíce vecí netreba
Kde ste sa cítili najlepšie?
Na všetky cesty rád spomínam. Každá mi niečo dala, radosť, zážitky, poznanie. Očaril ma Kaukaz, moje prvé skutočné veľhory, absolútna divočina na Sibíri, tigrie chodníky pri rieke Ussuri, vulkanická Kamčatka, ktorá akoby nepatrila do našej planéty, tolerantné Kirgizsko, pusté hory na Islande a napokon indické, čínske a nepálske Himaláje, v ktorých ma viac ako nadmorské výšky priťahuje silná krajinná spiritualita a večne usmievaví ľudia.
Čomu sa venujete teraz?
Zväčša trekom v Himalájach. Pohybujem sa asi mesiac pod osemtisícovkami do päťtisícovej výšky, som dobre aklimatizovaný a občas, ak sú vhodné podmienky, vystúpim na niektorý kopec do výšky šesťtisíc metrov. Ale niekedy je to problém.
V čom?
Motá sa tam už príliš veľa ľudí. Usilujem sa aj tam nájsť miesta, kde ich toľko nie je. Stretávam sa často s komerčnými trekármi. Idu po podobných trasách ako my, ale s maximálnym zabezpečením. Majú nosičov, kráčajú bez batohu, pozerajú si mobil, na ušiach majú slúchadlá a počúvajú hudbu. Najviac ich je zo západnej Európy, ale čoraz viac ich pribúda aj z Japonska či z Južnej Kórey. Paradoxne najmenej ľudí som zažil v horách v najľudnatejšej krajine sveta.
Číňania do nich nechodia?
Sú koncentrovaní pri veľkých riekach a mestách. Trávil som asi mesiac pod sedemtisícovým kopcom Minya Konga a videl som tam veľa jakov a len štyroch tibetských pastierov.
Dajú sa pod osemtisícovkami nájsť aj trasy, ktoré nie sú ešte prejdené?
Poloniny na východ od Svidníka sú menej frekventované a vhodnejšie na expedičnú turistiku. Okolo Annapurny vedie trasa, ktorá sa dá za tri týždne prejsť a sú na nej aj úseky, ktoré sa idú už aj na džípe. Cesta sa stále predlžuje. Pre komerčných turistov sú tam bufety aj outdoorový obchod, kde si kupujú vybavenie. Tomu nerozumiem. Keď sa už vyberiem do hôr, som amatér, pribalím si aspoň pršiplášť. Ľudia chodia do hôr nepripravení. Pod Everestom som stretol Francúzov, ktorí v živote neboli na Korzike a začínajú v Himalájach. Nemajú ani tušenie, čo je to výšková choroba a žiadajú od šerpov, aby ich rýchlo vytiahli čo najvyššie, lebo nemajú čas.
Ako vnímajú takýchto turistov domorodci, tí, čo im pomáhajú?
Sú slušní, tolerantní, navyše je to ich práca, živobytie, to sú ich zákazníci. Im to nepovedia, ale občas sa mi ako „nezákazníkovi“ zdôveria. Chceli by sme mať taký plat ako oni, ale nechceli by sme žiť ako oni, povedali mi viacerí.
Čítajte viac Slony do Európy, mamuty na Sibír a ovce do lesov!
Vo svojich knihách vyjadrujete nespokojnosť s konzumným životom a so zaužívanými stereotypmi. Vy však v ničom nepripomínate buriča…
Ja si len myslím, že aj v technicky vyspelej spoločnosti sa dá žiť zaujímavejšie, tvorivejšie, ľudskejšie i lacnejšie v porovnaní s tým, čo nám vnucujú. Mnohí už dávno ušli z pôvodnej prírody, o ktorej si vytvárajú obraz nie na základe osobných skúseností, ale pod vplyvom všeobecne rozšírených stereotypov. Hory ako každé iné neznáme prostredie si začali démonizovať. Zriekli sa slobodného fyzického a neskôr aj myšlienkového pohybu. To ma mrzí.