Americký sen vedkyne zo Slovenska. Ružena Bajcsy prežila holokaust a stala sa svetovou odborníčkou na robotiku

Keď sa vás v jednom rozhovore pýtali, aké máte záľuby, odpovedali ste, že prácu. V máji ste oslávili 90 rokov. Ešte stále pracujete?

Áno, ale už mi za to neplatia. Mám slobodu a luxus robiť to, čo naozaj chcem, uvažovať o problémoch, ktoré ma zaujímajú. Som emeritná profesorka na Kalifornskej univerzite v Berkeley a na Pensylvánskej univerzite vo Filadelfii. Dostávam dôchodok, takže mám čas premýšľať.

Žijem vo Filadelfii, kam som sa po 20 rokoch presťahovala z Kalifornie. Na Pensylvánskej univerzite už nemám kanceláriu, no podieľam sa na laboratórnej činnosti. Rozprávam sa so študentmi, ktorí môžu uplatniť moje nápady. Pracujem, lebo som stále zvedavá. Vždy som bola.

Čomu sa momentálne venujete?

Snažím sa pochopiť, ako pracuje mozog. Existujú spôsoby, ako merať nervové signály. Napríklad keď tu sedíte a myslíte na to, že by ste sa chceli pohnúť, dokážem rozoznať ten signál. A teraz si predstavte, že na vašom mieste sedí robot. Keďže som už stará, robí mi ťažkosti postaviť sa, ale robot vďaka signálom, ktoré vysielam, vie, na čo myslím, a môže mi s tým vstávaním pomôcť.

Spolupracujem s profesorom vo Filadelfii, ktorý má prístroj EMG (elektromyograf). Zachytáva elektrickú aktivitu svalov a prostredníctvom neho dokážem detekovať nervové signály. Tie možno posielať aj robotovi. Ide teda o technológiu, ktorá pomáha ľuďom.

Čítajte viac Čaputová v USA vyznamenala významnú vedkyňu Ruženu Bajcsyovú

Na čom ste ešte vedecky pracovali?

Zaoberala som sa mnohými vecami, veď v Amerike som aktívna už takmer 60 rokov. Mala som 50 doktorandov z celého sveta, čo bolo úžasné. Zaujímalo ma, ako sa dá vnímanie prostredníctvom zmyslov implementovať na robotov. Vnímanie a činnosť sú vzájomne prepojené. Ak voľačo vidím a cítim, môžem sa pohnúť. Vytvorila som teóriu, ktorá sa volá aktívne vnímanie.

Foto: Archív R. B.

Ružena Bajcsy Ružena Bajcsy v Kalifornii v roku 1968. Na Stanfordovu univerzitu pôvodne prišla na ročný študijný pobyt, ale po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy sa rozhodla zostať v USA.

Je založená na tom, že ak sa pozeráte, nejde len o to, že vidíte, ale ovládate aj oči, zaostrujete, pohybujete krkom. Je to aktívny proces. Ďalšiu časť kariéry som pracovala na lekárskych snímkach. Vyvinula som digitálny anatomický atlas a algoritmus, ktorý dokázal prepojiť snímky CT (počítačovej tomografie) a MRI (magnetickej rezonancie) a porovnať ich s presným modelom zdravého mozgu.

Čo považujete za svoj najväčší objav?

Dve veci. Prvou bol spomínaný anatomický atlas zo začiatku 70. rokov. Digitalizovala som ho a vyriešila zobrazovanie. Obyčajný anatomický atlas je totiž obrazové znázornenie štruktúry mozgu, ale jeho podoba u vás je iná ako u mňa. Je to veľmi individuálne. Musela som preto vyvinúť mechanizmus, ktorý by mozog zobrazoval elasticky. Je to nesmierne dôležité aj pre lekársku rádiológiu a používa sa to pri každom skenovacom zariadení.

Čítajte viac Virtuálny výlet do ľudského tela vymyslel bývalý študent

Tou druhou vecou je aktívne vnímanie, o ktorom som už hovorila. Rozvinula som ten nápad, no vedecká obec ho prijímala oveľa pomalšie. Bolo ťažšie presvedčiť ju o jeho význame. Viete, na to, aby bola vaša myšlienka úspešná, potrebujete, aby ju komunita akceptovala. Inak zostane iba v učebniciach a nikoho nezaujíma.

Aktívne vnímanie sa využíva i pri vývoji samostatne jazdiacich áut. Tento projekt však v praxi naráža na viaceré problémy. Myslíte si, že raz bude možné, aby premávali autá bez vodičov?

Je to možné, ale závisí to od miesta, kde sa také vozidlo pohybuje. Napríklad v americkej Nevade, kde máte ďaleké cesty bez ľudí, je to v poriadku. V mestách, ako je Bratislava, by to bolo ťažké. Problém je, že stroje sú výborné, ak môžete naprogramovať to, čo očakávate. Ako v továrni, kde je všetko na svojom mieste a zariadenie vykonáva stanovenú činnosť.

Stroje však nie sú dobré pri riešení neočakávaných situácií, lebo pri nich musíte využívať vnímanie na to, aby ste zareagovali správne a zmenili stratégiu. To je inteligencia. My ľudia ju máme, no je oveľa ťažšie naprogramovať tak stroje – aby boli pripravené na celé to prostredie, ktoré sa neprestajne mení. Bude dlho trvať, kým sa to naučíme.

Ste odborníčkou na robotiku a počítače. Často sa objavujú varovania (a filmári o tom nakrúcajú sci-fi trilery), že priveľký rozvoj umelej inteligencie (AI) môže byť hrozbou. Je naozaj možné, že by sa AI vymkla kontrole?

Žiaľ, áno. Závisí to od zodpovednosti výskumníkov a pracovníkov v oblasti umelej inteligencie. Už sa to prejavilo. V Amerike máme organizáciu nazvanú Zodpovedná AI. To sú ľudia ako ja, ktorí nechcú len zarábať peniaze, ale znepokojuje ich bezpečnosť v tejto oblasti.

Foto: Archív R. B.

Ružena Bajcsy Ružena Bajcsy v americkej Filadelfii v roku 1972.

Prejdime k vášmu životu. Ako si spomínate na detstvo v rodnej Bratislave?

Bolo veľmi šťastné. Moja rodina patrila do strednej triedy, otec bol stavebný inžinier a nevlastná mama detská lekárka. Mali sme veľmi pohodlný život. Chodila som do školy, rada som sa učila, hoci niekedy to so mnou nebolo ľahké. Mala som učiteľku nemčiny, ktorá sa mojej mame sťažovala: „Ruženka je milé dievča, ale neposlušné.“ A naozaj, nikdy v živote som neposlúchala. Bola som vždy nezávislá. To je pre mňa charakteristické, aj teraz v deväťdesiatke. Samozrejme, že občas potrebujem pomoc, no snažím sa byť taká nezávislá, ako sa len dá.

Vašu matku v roku 1936 zavraždila slúžka, ale podozrenie padlo na vášho otca. Prečo?

Obvinila ho žena, ktorá zabila moju mamu. Vraj jej sľúbil, že si ju vezme, čo nebola pravda. Bol z toho veľký škandál, noviny písali, že židovský inžinier využil kresťanskú slúžku, aby sa zbavil svojej manželky. Otec strávil deväť mesiacov vo väzbe, kým nedostal lepšieho právnika, ktorý preukázal jeho nevinu. Do väzenia napokon putovala slúžka.

Ďalšiu tvrdú ranu vám osud uštedril počas druhej svetovej vojny. Čo sa stalo?

Naša rodina mala prezidentskú výnimku od Jozefa Tisa, takže sme boli v poriadku až do augusta 1944, keď vypuklo Povstanie a prišli sem nemeckí vojaci. Volali sme sa Kučerovci, čo nebolo židovské priezvisko, ale niekto nás udal Nemcom. Prišli si po otca i jeho druhú ženu, oboch zavraždili v Kremničke. Ja s nevlastnou sestrou sme sa zachránili, lebo nás nehľadali. Boli sme v inej izbe. Potom sa nás ujali dobrí ľudia.

Prežili ste holokaust, ale zostali ste siroty. Kto sa o vás postaral po vojne?

Najprv nám pomohol Červený kríž, neskôr som žila vo Zvolene. Nevlastná mama ako pediatrička liečila dieťa jednej ženy, ktorá potom z vďaky zariadila, aby som sa vrátila do Bratislavy. Vybavila, aby ma zobrali do sirotinca na Hlbokej ceste. Po otcovi, ktorý bol štátny zamestnanec, som dostávala nejaký dôchodok. V sirotinci som zostala asi do veku 15 či 16 rokov, keď som musela odísť.

Čítajte viac Slovenská vedkyňa skúma v Austrálii neviditeľné procesy v rastlinách

Ako sa začala vaša vedecká kariéra?

Obdivovala som otca, ktorý bol inžinier, a chcela som byť ako on. Keď som navštevovala gymnázium, vynikala som v matematike, čo ma nasmerovalo na vysokú školu technickú. Mala som šťastie, lebo v tom čase, koncom 40. a začiatkom 50. rokov, malo Slovensko naozaj kvalitné školstvo – stredné aj vysoké. Keď som skončila vysokú školu technickú, začínala sa digitálna revolúcia. Mali sme prvý počítač, ale cítila som obmedzenia. Chcela som mať väčší prístup k medzinárodnej vede. Keď som dostala možnosť vycestovať do USA, využila som to.

Počas doktorandského štúdia na Slovenskej vysokej škole technickej ste začiatkom 60. rokov ako programátorka pracovali so sovietskym sálovým počítačom Ural-2, čo bol vôbec prvý svojho druhu v Československu. S dnešnými počítačmi sa zrejme nedá porovnávať…

Treba povedať, že takú technológiu vtedy nevyužívali len Sovieti, ale aj Američania. Na univerzite v Pensylvánii som mala podobný počítač. Skladali sa ešte z elektrónok a ich problémom bolo, že elektrónky sa pre vysokú teplotu už po hodine kazili. Stroj sme potom museli zastaviť a znova nabiť. S takou technológiou sa ťažko pracovalo. Neskôr prišli tranzistorové počítače, ktoré boli oveľa stabilnejšie.

Foto: STU

Ružena Bajcsy Ružena Bajcsy pri obsluhe sovietskeho sálového počítača Ural-2 na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave v októbri 1963. Vôbec prvý stroj tohto druhu v Československu sa skladal z elektrónok, ktoré sa často kazili.

Ako ste sa dostali do USA?

Môj profesor na vysokej škole Ladislav Gvozdjak sa na jednej konferencii stretol s americkým informatikom Johnom McCarthym, ktorého považujú za otca umelej inteligencie. Ten mu povedal, že by na študijný pobyt prijal niekoho zo Slovenska, a Gvozdjak to ponúkol mne.

Aké boli vaše začiatky za oceánom?

Celá šťastná som prišla na Stanfordovu univerzitu, kde som začala pracovať s McCarthym. Musím priznať, že aj s dobrým vzdelaním, ktoré som získala na Slovensku, som na medzinárodnej úrovni zaostávala. Na Stanforde som musela súťažiť s ľuďmi z Oxfordu, Cambridgeu či zo Sorbony, ktorí o matematike vedeli oveľa viac ako ja. Prvý rok som preto nerobila nič iné, len študovala – 12 hodín každý deň.

V auguste 1968 vás v USA zastihla správa o okupácii ČSSR, kde zostali vaše deti – 11-ročná dcéra a štvorročný syn. Napriek tomu ste sa rozhodli, že sa nevrátite. Muselo to byť bolestivé.

Bolo to bolestivé. A kruté. Čo viac k tomu môžem dodať? Bolo to veľmi ťažké, od detí som bola odtrhnutá 20 rokov. Mala som kontakty s dcérou, ktorá sa vydala za východného Nemca, a keď som získala americké občianstvo, mohla som cestovať. Nie do Československa, kde by ma zavreli, ale napríklad do Maďarska alebo NDR. Mohla som teda navštíviť aj dcéru. Syna, ktorý zostal na Slovensku, som však videla až po nežnej revolúcii. Dnes obe deti žijú v Amerike.

Bavíme sa po anglicky, po slovensky už nehovoríte. Zabudli ste materinský jazyk?

Áno. Rozumiem po slovensky, najmä ak rozprávate pomaly, ale hovoriť je už pre mňa veľmi ťažké. Po slovensky nerozprávam už takmer 60 rokov.

Ako často sa vraciate na Slovensko?

Bola som tu už niekoľkokrát. Keď som po nežnej revolúcii prišla do Prahy a Bratislavy, mala som tam zopár prednášok o svojom výskume a dúfala som, že v tom budem pokračovať. Lepšie kontakty som však nadviazala v Prahe, kde prejavili záujem o prácu v mojom laboratóriu. Na Slovensku som také prijatie nezažila. Odtiaľto som mala iba jednu doktorandku. Neviem, prečo to tak dopadlo.

Slovenské univerzity nemali záujem s vami spolupracovať?

Nuž, neodpovedali. A ja som mala množstvo ďalších príležitostí, takže som nenaliehala. Ako sa vraví, na tango treba dvoch.

Foto: Kancelária prezidenta SR

Ružena Bajcsy Ružena Bajcsy na snímke zo septembra 2022, keď jej slovenská prezidentka Zuzana Čaputová počas návštevy New Yorku udelila najvyššie štátne vyznamenanie - Rad bieleho dvojkríža II. triedy – za mimoriadne šírenie dobrého mena SR v zahraničí.

Vzdelávací systém na Slovensku je už dlho v kríze. Veľa mladých ľudí radšej študuje v zahraničí, mnohí tam zostávajú pracovať. Dlhé roky ste učili na amerických univerzitách. Čo by sme mali zlepšiť?

Rozmýšľala som o tom, pretože si robím starosti o vzdelávanie na Slovensku. Kedysi bývalo vynikajúce, ale teraz upadá. Povedali mi, že platy vysokoškolských učiteľov sú tu veľmi nízke, takže veľa najlepších expertov ani neučí, radšej pracujú inde. To je smutné. Mám obavy o mladých ľudí, ktorí sa potrebujú niekde vzdelávať.

Mala by som preto jeden návrh. To, čo by slovenská vláda mohla spraviť, je: prevziať sylaby medzinárodných technických škôl – nemusia byť ani americké, ale napríklad britské, francúzske či nemecké, skrátka medzinárodné vzdelávacie osnovy, ktoré uvádzajú, čo sa očakáva od jednotlivých stupňov vysokoškolského štúdia.

Ako by to pomohlo?

Ak by sa to slovenskí študenti naučili, otvoril by sa im svet, lebo keby absolventi s takým vzdelaním prišli napríklad na doktorandské štúdium do zahraničia, už by za to neplatili. Zháňať peniaze na výskum sú tam povinní profesori. Mali by si byť však aj vedomí zodpovednosti vrátiť sa domov, aby sa zabránilo odlevu mozgov.

Na to, aby tu zostali, potrebujú i väčšiu podporu a lepšie pracovné podmienky. Aby mohli využiť, čo sa naučili. Táto krajina dlho trpela izoláciou. Výhodou štúdia v cudzine je, že stretnete ľudí z celého sveta a nadviažete medzinárodné kontakty, ktoré sú pri výskume potrebné.

Na Slovensku sa stále hovorí, že treba podporovať vzdelanostnú ekonomiku a inovácie, no akoby nikto nevedel, kde začať. Čo by ste poradili?

Vašou najlepšou investíciou sú mladí ľudia. Nemusíte mať boháčov, ktorí zarábajú milióny, ale to, čo potrebujete, je ocenenie výnimočnosti. Nie sme všetci rovnakí. Musíte uznať rozdiely a musíte uznať výnimočnosť. A tú treba odmeniť. Myslím, že keby ste mladých ľudí trénovali vo výnimočnosti a posilnili ich medzinárodnými skúsenosťami, už by vedeli, čo majú robiť. To je vaša budúcnosť. To je to vaše „zlato“, pretože nemáte ropu ani drahé kovy. To, čo máte, sú bystrí mladí ľudia.