Za úspechom netreba utekať zo Slovenska, špičková svetová veda sa dá robiť aj v Košiciach

Matej Baláž je čerstvým laureátom ocenenia Eset Science Award, porota na čele so švajčiarskym astrofyzikom Michelom Mayorom, držiteľom Nobelovej ceny za rok 2019, ho vyhlásila za Výnimočnú osobnosť vedy do 35 rokov. Zhovárali sme sa s ním pri príležitosti Svetového dňa vedy pre mier a rozvoj, ktorý bol 10. novembra.

Kedy ste si uvedomili, že sa budete venovať vede?

Ku koncu štúdia na Osemročnom gymnáziu Trebišovská 12 v Košiciach, keď som sa v posledných dvoch ročníkoch začal viac špecializovať na chémiu. Hoci vtedy som ešte nevedel, či pôjdem pedagogickým, alebo vedeckým smerom. V súčasnosti poškuľujem trochu aj po akademickej kariére.

Zohrali v tom rolu vaši učitelia?

Najväčšiu môj otec Peter Baláž. Ale áno, aj učitelia, najmä pani profesorka Hajduková. Doteraz učí na tej škole. Vlani počas Európskej noci výskumníkov v rámci iniciatívy Navštív svoju školu som sa tam vrátil po rokoch. Mal som tam prednášku, pani profesorka tam sedela a ja som sa jej poďakoval. Bola dojatá. Vždy, keď môžem, rád ju spomeniem, mala zásadný vplyv na moju cestu.

A je pravda, že ste zvažovali aj kariéru športového komentátora?

Áno. Odmalička som sledoval športové prenosy, najmä hokej, keď boli majstrovstvá sveta a potom som sa hral s plastovými fľašami, ktoré boli pomenované podľa mojich spolužiakov zo základnej školy. No a pri tom som ten „zápas komentoval“. Zjavne to bolo celkom fajn, páčilo sa to mojej mame a neskôr mi šli dobre aj školské slohy. Počas štúdia na gymnáziu som chvíľu nad tým naozaj uvažoval, ale keď prišlo na lámanie chleba, už som bol rozhodnutý, že pôjdem na chémiu. Ale aj počas vysokoškolského štúdia som si sem-tam „zakomentoval“, najmä keď sme s kamarátmi mali XBOX párty a hrávali sme NHL. No a keď som priamo ja nehral, tak som komentoval ich zápasy. Na sledovanie športu už nemám toľko času, ale vždy, keď sú napríklad majstrovstvá sveta v hokeji, tak fandím ako celý národ.

A prečo z toho zišlo? Čo rozhodlo v prospech vedy?

Zvažoval som za a proti. Asi by som mal menej času pre rodinu, aj preto som sa rozhodol ísť vedeckým smerom. Vždy spomínam môjho otca, stále je pre mňa inšpiráciou, aj v tom, ako sa dá skombinovať osobný a pracovný život. Pochodil svet, ale nikdy nebol preč tak dlho, že by myšlienky na neho začali miznúť. Keď bol doma, veľa srandoval a „šalil sa“ so mnou, čím sa rozvíjal pekný vzťah. Asi toto bol jeden z hlavných dôvodov. A potom – moji rodičia sú už trochu starší. Zvažoval som, že keď ma budú potrebovať na staré kolená, bolo by dobré, aby som im bol poruke, ako vedec budem mať tú možnosť. Vlani odišla moja babka, mala 98 rokov, otec ju doopatroval. Správal sa k nej pekne. Dieťa sa učí príkladom a toto u mňa platilo.

Čítajte viac Genetička Miroslava Požgajová: Slovensko má špičkových vedcov. No nie zisk

Mnohí zo slovenských vedcov, s ktorými som sa doteraz zhováral, mali takúto trajektóriu: po strednú školu na Slovensku, na vysokej v zahraničí a nakoniec aj ostali za hranicami. Vy ste od základnej po vysokú školu boli v Košiciach a aj dnes pôsobíte v Košiciach. Ako sa vám to podarilo?

(Smeje sa). Neviem, či to môžem tak povedať, ale asi som lokálpatriot. A pokiaľ ide o školy, doma som sa cítil výborne. Nemal som dôvod odchádzať. Ak mladí ľudia nemajú doma na ružiach ustlané, tak si asi aj preto hľadajú cesty, ako zmiznúť. U mňa toto vôbec nebolo.

A prečo ste si nevybrali vysokú školu v zahraničí?

Otec skončil tú istú školu a videl som, že sa mu darí. Tak prečo by som mal ísť niekam mimo? Najmä ak v Košiciach máme jednu z najlepších chémií na Slovensku. Takže toto bol ten dôvod. A potom – nebol som typ, ktorý by vyhľadával párty život na internátoch. Trochu som k tomu pričuchol, keď som navštívil spolužiakov, ale nebolo to časté. Doma som mal pohodu a pokoj na učenie. Keď som končil univerzitu, ako reálne sa ukazovali dve alternatívy, obe, samozrejme, v Košiciach. Chcel som pokračovať v štúdiu ako doktorand, a mohol som buď ostať na univerzite, alebo ísť na Slovenskú akadémiu vied. O možnosti doktorandského štúdia v zahraničí som vôbec neuvažoval.

Dnes sa to však od študentov vedeckých smerov asi aj vyžaduje, aby išli na skusy do sveta.

Áno, u mňa sa to však neuskutočnilo. Navštevoval som týždňové konferencie, ale nebol som na dlhšej stáži, ako je to dnes bežné a čo je u špičkových vedcov pravidlom. Mal som aj vážny vzťah. Po ukončení doktorandského štúdia aj bolo vhodné obdobie, lenže zhruba pol roka pred obhajobou som sa spoznal s manželkou a rodinu som chcel mať na Slovensku, preto som nevyužil túto možnosť. Trochu mi to teraz chýba.

V akom zmysle?

Keď si niekto pozrie môj životopis, tak toto je vec, ktorú v ňom nenájde. Aj teraz po ocenení sa ma veľa ľudí pýtalo – a kde ste boli v zahraničí? Moja odpoveď ich prekvapila. Ale so zahraničnými výskumníkmi veľmi intenzívne spolupracujem a takýchto spoluprác mám veľmi veľa. Veľmi často posielam vzorky na zahraničné inštitúcie a často u nich absolvujem krátkodobé pobyty.

Čo by mohlo udržať najšikovnejších mladých na Slovensku?

Peniaze môžu byť silný demotivačný faktor. S tým sa ťažko bojuje. A to je niečo, na čo sa každý hneď pozrie. Určite by pomohlo, ak by prišla nejaká injekcia do vedy, vôbec do celého školstva. Aby bolo vidieť, že úroveň sa postupne zvyšuje. Existujú už nejaké iniciatívy, napríklad aj v rámci SAV sú projektové výzvy, ktoré majú prilákať zahraničných expertov. Môžu dvíhať úroveň. Ale zase – nie je to pre vedcov zo Slovenska. Môžu sa veľa naučiť, ale plat budú mať stále nízky. Zaujímavým impulzom by mohol byť plán obnovy. Platy, ktoré sa tam ponúkli, sú aspoň čiastočne na úrovni západných krajín. Keby si niekto všimol tie cifry, zvažoval by, či sa vrátiť. Ale ináč to súvisí aj s nastavením človeka. Myslím si, že skutočný vedec by nemal až tak hľadieť na peniaze, ak má na to viesť normálny život bez strachu o strechu nad hlavou a podobne. Pre udržanie mladých ľudí je dôležitá aj popularizácia. Aby sa ľudia dozvedeli, čo je možné aj na Slovensku robiť vo vede. A to možno dosiahnuť na príkladoch ľudí. Aha – tento človek strávil celý čas na Slovensku, aj na Slovensku je možné sa takto presadiť. Preto sú skvelé akcie ako Noc výskumníkov. Tento týždeň boli v Banskej Štiavnici Dni Andreja Kmeťa. Mal som tam popularizačnú prednášku, kde som chcel ukázať školákom, že tá cesta je.

Čítajte rozhovor Slováci stoja Čechov veľa peňazí. No vrátia im oveľa viac

A čo sociálne siete?

Za mojich čias neboli, dnes je to hlavná sila. Bolo by fajn, keby sa podarilo aspoň čiastočne vytrhnúť mladých zo sociálnych sietí, aby viac sledovali reálny svet okolo seba. Zároveň ak by bol na sociálnych sieťach nejaký silný a sledovaný kanál pre mladých zameraný na vedu, to by určite pomohlo.

Venujete sa mechanochémii. Najprv si predstavme, o čo ide.

V prvom rade sa veľmi teším, že mechanochémia dostáva mediálny priestor. Veľa ľudí nemá šajnu o tom, čo to je. A dokonca ani ja, keby ma na to neupozornil otec, tak by som sa o tom nedozvedel ani počas univerzitného štúdia chémie! Už názov napovedá, že ide o kombináciu niečoho mechanického a klasickej chémie. Klasickí chemici používajú rozpúšťadlá, sklenené banky a potrebujú veľa energie. Pretože veľa reakcií neprebehne len tak, musíte im dodať vysoký tlak alebo teplotu. My to riešime mletím. Namiesto baniek máme mlecie komory, ktoré sa vkladajú do mlynov.

Ako tie mlecie komôrky vyzerajú?

Predstavte si dvojdecový pohár, ktorý asi do tretiny zaplníte 50 mlecími guľôčkami vo veľkosti desať milimetrov. Do toho nasypeme prášok, ktorý chceme spracovať, komora sa vloží do mlyna, uzavrie a spustí sa intenzívne mletie, keď mlecie guľôčky veľmi intenzívne drvia spracúvaný prášok.

Kedy sa začal príbeh mechanochémie?

Vlastne už veľmi dávno. Niekedy sa hovorí, že začiatky sú už v kamennej dobe, keď naši predkovia vyrábali oheň – trením. To sú presne tie isté sily, ktoré využívame aj dnes počas mletia, či už ide o náraz, alebo trenie. Systematický výskum sa začal až v minulom storočí v Sovietskom zväze, kde v Novosibirsku vznikol Ústav mechanochémie. Práve tam sa inšpirovali aj slovenskí odborníci.

Kedy prišla mechanochémia na Slovensko?

Oddelenie mechanochémie v Ústave geotechniky SAV vzniklo niekedy v 70. rokoch 20. storočia, založila ho profesorka Tkáčová – školiteľka môjho otca počas doktorandského štúdia. Vtedy to však bolo skôr o tom – poďme rozbiť častice na menšie. Náš ústav je pôvodne banícky a keď chcete spracúvať rudy, tak prvá vec, ktorú urobíte, je, že kamene rozbijete na menšie časti – aby sa kovy ľahšie dostali do roztoku. Až neskôr sa mechanochémia pretransformovala na materiálovú vedu. Udialo sa to v čase, keď oddeleniu šéfoval môj otec, bol vedúcim asi 20 rokov. Mechanochémia dokáže meniť vlastnosti materiálov a prinášať také, ktoré majú široké uplatnenie. Od polovodičov vo fotovoltike cez spracovanie odpadov, čistenie vôd až po zdravotníctvo.

Venujete sa najmä základnému výskumu. Aké sú však presahy do praxe?

Jedna japonská firma pri výrobe brzdového obloženia potrebuje sulfid cínatý. Môj otec už dávnejšie publikoval prácu, kde sa mu podarilo pripraviť tento materiál mletím. Japoncov to zaujalo, objednali si jeden veľmi veľký mlyn. A otcovi potom napísali mail – práve sme stlačili zelené tlačidlo a spustili výrobu vo veľkom. Alebo ešte starší príklad. Na východe sa v bani v Rudňanoch ťažil minerál tetraedrit, z ktorého sa získaval antimón. Tradične sa získaval lúhovaním, ale pri využití mletia bola výťažnosť antimónu výrazne vyššia. Otec má na to aj slovenský patent. Lenže potom prišiel útlm baníctva a tam to zaniklo. V súčasnosti sa o mechanochémiu zaujíma aj farmaceutický priemysel, pretože zistili, že dokážu pripravovať liečivá jednoduchšie a environmentálne prijateľnejšie bez používania rozpúšťadiel. Firmy, ktoré predávajú špeciálne mlyny, majú veľmi dobrý odbyt, takže teraz to ide.

Môže teda mechanochémia priniesť lacnejšie a ekologickejšie riešenia?

Určite áno, je to výhodnejšie. Ako príklad by som uviedol pyrometalurgiu. Už názov naznačuje, že aby ste mohli získať z horniny kovy, potrebujete neskutočné teploty, aby ste roztavili kov, ktorý potrebujete z horniny získať. Na to potrebujete nesmierne veľa energie. Ale keď to pomeliete, tak vám táto potreba množstva energie odpadá. Vďaka mechanochémii môže v priemyselnom spracovaní odpadnúť veľa energeticky náročných a drahých procesov.

Myslíte také, ktoré zaťažujú životné prostredie?

Áno. V tradičnej chémii používate rozpúšťadlá, vysoké teploty, a aj tak nezískate hneď na začiatku produkt, ktorý potrebujete. Musíte to ešte všelijako čistiť, filtrovať, separovať. Lenže my sme v rámci mechanochémie realizovali procesy, kde sme získali hneď výsledný produkt. A to rovno v práškovej forme.

Bude raz slovo odpad patriť k archaizmom?

To je zaujímavá otázka (usmieva sa). A nie je to otázka len pre mechanochemikov, ale všeobecne pre každého, kto sa zaoberá životným prostredím. Myslím si, že zatiaľ sú to silné slová. Existuje obrovské množstvo rôznych druhov odpadov a vymyslieť efektívny spôsob recyklácie pre každý jeden sa zatiaľ javí ako nemožné. Ale je možné, že po X rokoch sa podarí dostať spoločnosť na takú úroveň, že by slovo odpad predstavovalo archaizmus. Dovtedy je však určite možné výrazne znížiť množstvo odpadu, ktoré končí na skládkach, recyklovať ho v maximálnej možnej miere. Stále sa objavujú nové a nové práce, ktoré ukazujú, aký odpad možno mechanochemicky zužitkovať. Sám som bol prekvapený. Počty týchto prác idú exponenciálne hore.

Čítajte viac Slovensko môže byť ťažobná veľmoc. V odpade

A čo vás najviac zaujalo?

Niekedy je príbeh od úplného odpadu až k materiálu, ktorý je využiteľný, naozaj fascinujúci. Pri spracovaní železa vzniká popolček vo veľmi veľkých množstvách. Možno ho pritom použiť do kompozitných materiálov ako náhradu za oveľa drahšiu zložku. Tiež ma prekvapilo, že v biomase sa nachádza aj veľké množstvo kremíka. Niektorí to dokázali recyklovať napríklad na čipy! V biomase je však aj celkom prirodzene veľké množstvo uhlíka. Mletím a následnou úpravou viete získať pórovitý uhlík, ktorý sa využíva v batériách a aplikáciách zaujímavých pre energetiku! Alebo si zoberte vrak auta, ktorý predstavuje problém pre životné prostredie z dvoch dôvodov. Jednak sú tam ťažké kovy a potom organické zlúčeniny s obsahom chlóru a brómu. V jednej práci časť vraku pomleli s oxidom vápenatým, ktorý obalil častice vraku do kapsuliek a zabránil tak vyplavovaniu ťažkých kovov do životného prostredia. A posledný príklad – kde využili tri odpady naraz, ryžové lupky, odpadové plasty a červené bahno (škodlivý kal, ktorý vzniká po spracovaní hliníka, v Maďarsku v roku 2010 unikol z odkaliska, zaplavil niekoľko obcí, pričom zahynulo sedem ľudí). Zhodnotením vznikli palivové články, ktoré sa používajú v energetike. Mix všetkého možného, naozaj fascinujúce.

Toto je len časť príkladov, ktoré ste zahrnuli do vašej 619-stranovej monografie, ktorú vydal Springer. Ako dlho ste na takom rozsiahlom diele pracovali?

Štyri roky a bolo to veľmi vyčerpávajúce. Keď som nazbieral asi 500 štúdií, dostal som posudok od oponenta, ktorý mi otvoril oči a poradil, čo by som si ešte mohol všimnúť. Zároveň sa však monografia rozrástla o ďalších 500 štúdií! Takže som bol naozaj šťastný, keď som to mal za sebou (smeje sa).

Ešte ako doktorand ste sa venovali pozoruhodnému výskumu, ako by mohol odpad z vajec – vaječné škrupiny prispieť k čisteniu odpadových vôd. Našlo si to cestu do praxe?

V tomto nemáme výstup. Väčšina základného výskumu končí publikáciou v dobrom časopise, a tak to bolo aj v tomto prípade. Medzičasom som si trocha rozšíril obzory a ak sa mi podarí prísť na niečo podľa mňa naozaj unikátne, snažím sa najskôr zamerať na patentovú činnosť a až tak publikovať. V tomto smere mi nové možnosti ukázala Kancelária pre transfer technológií SAV.

A ako by to čistenie vôd so škrupinkami vlastne fungovalo?

Odpadu – vaječných škrupín sa na celom svete produkuje veľmi veľa. My sme zistili, že keď škrupinu pomelieme, tak sa výrazne zvýši jej schopnosť zachytávať kadmium. No objavili sme ešte ďalšiu vec. Pri mletí dochádza k premene kryštalických foriem uhličitanu vápenatého z kalcitu na aragonit, a práve prítomnosť aragonitu sa ukázala ako kľúčová pre výrazné zvýšenie schopnosti zachytávať kadmium. Ale k premene kalcitu na aragonit dochádza len v prípade, že je v škrupine prítomná aj vaječná membrána – tá tenká papierová blanka zo spodnej strany škrupinky. Na našom pracovisku sa často pracuje s odpadovými vodami z oblastí, ktoré zostali zamorené po banskej alebo priemyselnej činnosti. Napríklad Nižná Slaná alebo Vrakuňa v Bratislave, kde zostala výrazne zamorená oblasť. Doktor Daniel Kupka, vedúci oddelenia minerálnych biotechnológií, s ďalšími kolegami z ústavu zisťoval, čo robiť, aby sa to eliminovalo. Zatiaľ nejde o priame spojenie s mechanochémiou, no je možné, že ak by sa technológia upravila, šlo by to.

Mohlo by to pomôcť odstrániť podobné katastrofálne environmentálne záťaže?

V princípe by stačilo pomletú škrupinku hádzať do vody, ktorá by bola zamorená kadmiom. Bolo by však potrebné spojiť sily s niekým, kto je viac zameraný na technológiu čistenia odpadových vôd.

Tak možno toto považovať za váš najväčší objav?

Nie (usmieva sa). Je to niečo iné. Venujeme sa aj mechanochemickej príprave kovových chalkogenidov. Chalkogény sú prvky v periodickej tabuľke v 16. skupine – kyslík, síra, selén, telúr, polónium. V užšom zmysle slova sa za chalkogenidy považujú zlúčeniny síry, selénu a telúru, čiže sulfidy, selenidy a teluridy. Zlúčeniny týchto prvkov s kovmi sú kovové chalkogenidy. Tejto téme sa dlhodobo venuje otec. V prírode sa vyskytujú ako minerály, teoreticky môžu slúžiť ako zdroj kovov, ale je ťažké z nich kovy dostať. Na rozdiel od iných minerálov, napríklad chloridov, nie sú rozpustné vo vode. Práve tu môže pomôcť naše mletie, pretože „rozbije“ štruktúru v mineráli a kov môže byť ľahšie získaný. Neskôr sa začali tieto zlúčeniny aj priamo pripravovať reakciami práškov kovu a chalkogénu. No a teraz sa začína tá zaujímavá časť. Skúmali sme reakciu medzi meďou a sírou. Máme špeciálnu mleciu komoru, kde môžeme sledovať zmeny tlaku a teploty. Zistili sme, že ak dáme do tejto komory určitý typ medi a síry, po veľmi krátkom čase, už po desiatich sekundách, dôjde k veľmi výraznému nárastu teploty a tlaku. Meď je oranžovohnedá, síra je žltá a keď sme to otvorili, bol z toho homogénny modrý prášok! Nechceli sme tomu veriť, dali sme to na röntgenovú analýzu a bol tam – kovelín, sulfid meďnatý. Začali sme skúmať, čo by za tým mohlo byť. Zistili sme, že je dôležité, akú meď použijeme – v tomto prípade sme pod mikroskopom videli ihličky. V prípade iného druhu medi s okrúhlymi časticami k takémuto priebehu nedochádzalo a ešte po piatich minútach mletia reakcia nebola skončená. Ide o staršiu prácu z roku 2016, a vtedy som si ešte neuvedomoval, aký to môže mať dosah. Ale spätne som sa k tomu vrátil a myslím si, že je veľmi zaujímavé, koľko to môže ušetriť energie. Toto považujem za svoj najväčší objav.

Mohol by váš objav pomôcť v priemysle výrazne šetriť energiou?

Presne tak! Ide o polovodičové materiály, ktoré sú využiteľné napríklad v solárnych článkoch, alebo dokážu premeniť odpadové teplo na elektrinu. Takisto dokážu odbúrať znečistenie v odpadových vodách.

Už ste zvažovali, čo urobíte s finančnou výhrou?

Významnú časť z peňazí, ktoré som získal, vložím do výskumu. Chcem kúpiť mlyn.

Prečo? Nekupujete si prístroje z projektov?

Zo slovenských projektov to nie je možné, kapitálové výdavky naše projekty neumožňujú. Vedci si musia platiť prístroje zo svojho, ak, samozrejme, nemajú nejaký dobrý európsky grant.

Vaša manželka je tiež vedkyňa?

Áno, venuje sa farmakognózii na Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach. Skúma liečivé rastliny. Spoznali sme sa na akademickej pôde. Jedna jej študentka chcela robiť experimentálnu prácu v oblasti nanočastíc, moju manželku táto téma zaujímala, ale nemala experimentálne skúsenosti. U nás sa to dalo robiť. Takže takto sa to začalo.

Takže odtiaľ vietor fúka. Pracovali ste totiž spolu na ďalšom zaujímavom projekte prípravy strieborných nanočastíc s antibakteriálnou aktivitou. Kde všade si našli podobné materiály uplatnenie?

V nemocniciach sa využívajú v náteroch podláh, vyrábajú sa ponožky s obsahom striebra a podobne. Vlastnosť striebra ničiť baktérie je veľmi významná. Existuje viacero prístupov, ako nanostriebro získať. Aby to malo požadovaný efekt, musí sa dosiahnuť redukcia strieborných iónov na kovové striebro. Donedávna sa na to používali komerčné chemikálie. No zistilo sa, že aj príroda ponúka riešenie, pretože aj niektoré látky prítomné v rastlinách majú redukčnú schopnosť.

Preto ste v experimente využívali rastliny, ktoré pekne voňajú? Tymian, materina dúška, baza čierna, levanduľa.

Zamerali sme sa na rastliny, ktoré sú bežné a ktoré ľudia poznajú a zároveň majú v sebe potrebné látky. Začali sme pritom oreganom. Podarilo sa nám tieto nanočastice vyrobiť. Manželka využívala dvojstupňový proces, najprv to bola príprava rastlinného vodného extraktu a potom samotná príprava nanočastíc zmiešaním extraktu a roztoku dusičnanu strieborného. Ja som to skúsil mechanochemicky – mletím práškov rastliny a dusičnanu strieborného.

A ako sa neskôr v týchto experimentoch ocitli lišajníky, dokonca z Antarktídy?

Lichenológ Michal Goga je môj kamarát, poznáme sa už od strednej školy. Prišiel za mnou, počúvaj, videl som, že sa venuješ takejto práci, čo keby sme skúsili získať strieborné nanočastice za využitia lišajníkov? Nemal som s tým skúsenosť. Ale do mlyna sme už dávali všeličo, prečo nie aj lišajníky? V lišajníkoch sú za redukciu zodpovedné takzvané sekundárne metabolity, ktoré nie sú rozpustné vo vode. Pri klasickej zelenej syntéze je v tomto prípade potrebné použiť organické rozpúšťadlá. Mechanochemická syntéza fungovala aj v tomto prípade, takže sme identifikovali ďalšiu environmentálnu výhodu. Nuž a lišajník z Antarktídy priniesol z expedície profesor Martin Bačkor, ale tento neobsahoval takmer žiadne sekundárne metabolity, takže reakcia s ním fungovala len veľmi obmedzene.

Ako by sa tento výskum mohol preniesť do praxe?

To je úloha aplikovaného výskumu, takže sa mi na to ťažko odpovedá. Ale mohlo by sa to využiť v rôznych antibakteriálnych géloch, sprejoch, v podstielkach pre dobytok či v krmivách pre zvieratá. <Ot> Zaujímate sa o rodokmeň, rodinnú históriu. Ako hlboko ste sa prepracovali? <Ak>Dva roky som na tom nerobil, akurát v týchto dňoch som znova začal. Využívam stránku FamilySearch, mám niektoré dokumenty od otca. Ale veľkým zdrojom informácií bola naša babka, ktorá vlani odišla. Keby sme s ňou intenzívnejšie hovorili, vedeli by sme toho viac. V niektorých prípadoch som sa dostal do roku 1780, v iných sa neviem veľmi pohnúť. Ale poznám všetkých svojich 16 praprarodičov. Snažím sa zistiť detaily o ich živote, kde mali svadbu a podobne. S otcom máme víziu, že vydáme knižku len pre naše potreby. Akurát minule sme sa o tom zhovárali – hovorím mu, počúvaj, musíme to čím skôr urobiť, keby aj na teba začal vek výraznejšie pôsobiť. Myslím si, že do troch rokov by sa knižka mohla podariť. Je to vášeň. Rozbúcha sa mi srdce, keď napríklad zistím, že pred 250 rokmi mala svadbu moja prababka a pradedko.

A našli ste aj ďalších vedcov?

V matrikách je väčšinou predavač, vlastník pozemku, myslím si, že vedec tam nebude. Otec je asi jediný. Hoci jeho otec tiež robil v Parazitologickom ústave, ale skôr to bola knihovnícka práca. Nepočul som o tom, že by sme mali v rodine viac vedcov. Uvidíme. Môj syn tvrdí, že bude mechanochemik.

Koľko má rokov?

Šesť. Práve začal chodiť do školy.