V slovenskej prírode sa bude môcť pytliačiť, ťažiť, kradnúť a ubližovať. Zničíme ju bez hanby a svedkov?

Ako sa vôbec začalo riešiť možné rušenie stráže prírody?

Trojica zamestnancov z národných parkov sa rozhodla osloviť ministerstvo životného prostredia. Pomenovali v súvislosti so strážcami prírody javy, ktoré sú odtrhnuté od reality, neboli podložené dôkazmi ani údajmi a spolu s novou generálnou riaditeľkou sekcie ochrany prírody a biodiverzity Vladimírou Fabriciusovou začali veľmi promptne podnikať kroky rovno k zrušeniu dobrovoľnej stráže prírody. Riaditeľka následne oslovila e-mailom všetkých členov profesionálnej stráže prírody, ale i takých, ktorí nie sú riadni členovia, a ubezpečila ich, že žiadne zmeny sa nebudú diať v tichosti, že budú zastúpené všetky strany a konštruktívne sa budú riešiť súčasné problémy. V rozpore s tým sa však v tichosti stretla pracovná skupina, ktorá plánovala zrušenie stráže prírody.

Koho tí traja zamestnanci zastupovali?

Na ministerstvo sa obrátili ako členovia Asociácie strážcov chránených území Slovenska. Ide o jedno z občianskych združení, ktoré zastrešuje členov stráže prírody. Po tomto kroku však všetkým trom bola vyslovená nedôvera a členská základňa sa dištancovala od ich vyjadrení, informovali o tom aj ministra, no bez odozvy.

A aký je teraz stav?

Nikto z kompetentných nechce odpovedať. Sú strážcovia, ktorí sa snažia komunikovať či už s ministrom Tarabom, alebo s Rudolfom Huliakom, ale tí ich stále odbíjajú, že všetko sa dozvedia až po Veľkej noci.

Je možné, že rušenie dobrovoľnej stráže prírody bude súčasťou zmeny zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorú avizoval Taraba?

Áno, ide o ustanovenia v paragrafe 75 aktuálneho zákona o ochrane prírody a krajiny a tu sa idú robiť legislatívne zmeny. Akurát zatiaľ nevieme, či to idú rušiť úplne, alebo ponechajú oklieštenú formu strážcu. Rozmýšľam nad tým, komu to bude vyhovovať.

Čítajte aj Obetujeme pre chúťky moci prírodu aj obyvateľov?

Aké sú dôvody na rušenie?

Pred niekoľkými dňami vystúpil na rádiu Infovojna (v dezinformačnom médiu, pozn. red.) Rudolf Huliak. Jeden poslucháč sa ho spýtal na rušenie stráže prírody. Huliakova odpoveď bola založená na nepravdách a zavádzajúcich tvrdeniach. Napríklad o tom, že strážcovia prírody prejazdili na autách 60-tisíc eur za štátne. To nie je pravda. Donedávna sa strážcom absolútne neuhrádzali cestovné náhrady. Ani nie pred dvomi rokmi sa zaviedol rozpočet, pričom za posledný rok sa nastavil na 60-tisíc eur. Nevyčerpal sa však ani z polovice! Pre toto sa má rušiť stráž prírody?! Je to scestné.

Rudolf Huliak argumentoval tiež častými sťažnosťami voči strážcom, a že sa správajú arogantne. Je to pravda?

A k tomu ešte povedal, že štát stojí nemalé prostriedky, pokiaľ ide o právne zastupovanie strážcov v týchto sťažnostiach. To je absolútny nezmysel! Žiadneho dobrovoľného strážcu nikto nikdy právne za štát nezastupoval. A pokiaľ ide o počet sťažností, podľa zistení Štátnej ochrany prírody (ŠOP) išlo za rok 2023 dokopy o sedem sťažností! A všetky boli po dôkladnom prešetrení vyhodnotené ako neopodstatnené, čo podporili videozáznamy zo zákrokov. Takže opäť, na tomto klamstve má byť založené rušenie inštitútu dobrovoľných strážcov prírody?!

A čo spomínaná arogancia?

Huliak povedal, že videl nejaké fotky, kde strážcovia ťahali ženu z auta alebo nejakého starca z bicykla. Ja som tieto fotografie nevidela. Ale v každom prípade, ak by sa nevhodné správanie nejakého strážcu naozaj potvrdilo, existuje predsa nástroj na vylúčenie daného človeka zo stráže prírody. A teraz sa hádam nebude pre zlyhanie pár jednotlivcov rušiť celá zložka. Ďalšia vec, ktorá sa kritikom nepáči, je to, že strážcovia chodia militantne ustrojení. Lenže strážca prírody má oprávnenie pri výkone svojej služby mať pri sebe zbraň.

Je to správne?

Strážca sa dostáva do situácií, a navyše v takom teréne, kde mu nikto nepríde na pomoc, často na miestach, kde nie je ani signál. Spoľahnúť sa môže len na svojho kolegu a skúsenosti. Je verejný činiteľ, má všetky potrebné školenia a v prípade, že je držiteľ zbrane, absolvuje všetky potrebné psychotesty ako policajt… Lenže ono to všetko súvisí so základným nepochopením toho, čo vlastne strážca prírody má vykonávať. Niektorí by asi boli najradšej, keby strážca chodil iba s fotoaparátom a mechom na odpadky a nevenoval by sa v teréne kontrolnej činnosti toho, či sa dodržiava zákon o ochrane prírody a krajiny.

Foto: Archív Dany Ševčíkovej

straz prirody Niektoré strážne služby prebiehajú v súčinnosti s inými zložkami, napríklad s vojenskou políciou.

Mali ste taký zážitok, keď sa vám naozaj zišla zbraň?

Áno. Predstavte si, ako ste v strážnej službe v chránenom území, je podvečer, už začína byť tma a vidíte, ako sa k vám blíži jedno auto. Potom druhé a tretie. Neviete, kto tam sedí. Autá zastavujete a zistíte, že sú plné migrantov. Toto som zažila. A teraz byť v takej situácii len tak iba s mechom na odpadky… Strážca prírody je verejný činiteľ, ktorý má svoje kompetencie. Samozrejme, nesmie ich zneužívať.

Práve o odobratí štatútu verejného činiteľa sa uvažuje, aspoň podľa informácií, ktoré sa dostali zatiaľ na verejnosť. Čo by to znamenalo?

Ak ste verejný činiteľ, máte aj nejakú zákonnú ochranu. O toto by strážcovia prišli. V minulosti jednému strážcovi napríklad podpálili auto. A tým sme otvorili ďalší fenomén. Politici ešte vo vlaňajšej predvolebnej kampani rozdúchali odpor voči ochrane prírody a stále ho udržiavajú a stupňujú. Je to na škodu nášho prírodného dedičstva. Ľudia sa veľmi ľahko nechajú uniesť touto vlnou nenávisti. Vytvára to falošný obraz. Akoby na jednej strane boli ochranári a na druhej proti nim trebárs poľovníci. Ale spoločnosť musí pochopiť, že v skutočnosti všetci majú rovnaké, spoločné záujmy. Celé jadro problému je vo vymyslenej vojne, ktorú niekto rozvinul len na základe názorových rozdielov.

Vychádzate z vlastnej skúsenosti?

V území, kde pôsobím, máme rozbehnutú spoluprácu s poľovnými združeniami. Keď majú nejaký problém, volajú nás strážcov do terénu, ak je napríklad podozrenie na pytliactvo alebo na vjazdy terénnych motoriek. Oceňujú to, zíde sa im posila. Asi je to v tejto chvíli utópia, chcieť, aby takáto dobrá spolupráca fungovala na celom Slovensku. Ale vidím na vlastné oči, že normálna vzájomná komunikácia je možná. Je to len o ľuďoch a osobnom nastavení. Stráž prírody neháji súkromný záujem, niečí revír, rybník či drevo. Háji verejný záujem. A práve preto ma nenecháva na pokoji poznatok, že stráž idú rušiť.

Aké to môže mať dôsledky?

Vážne. Policajti nebudú predsa chodiť toľko do terénu. Viete si predstaviť policajtov, že budú chodiť niekde po Karpatoch? To je absurdné, v podstate nemajú na to ani kompetencie. A keby tam aj chodili občas za rok, aký by to malo zmysel? Strážcovia poznajú terén veľmi dobre, lebo tam chodia neustále. Hneď im nejaká zmena udrie do očí.

Stráž prírody sa na Slovensku delí na dve zložky. Na profesionálnych strážcov, ktorí pracujú na správach národných parkov a chránených území. A potom dobrovoľných strážcov, o ktorých tu najmä ide. Aký je medzi nimi rozdiel?

Kompetencie majú rovnaké, jediný rozdiel je v tom, že profesionálny strážca pracuje na základe riadneho pracovnoprávneho vzťahu, dobrovoľný strážca funguje na dobrovoľnej báze.

Foto: Archív Dany Ševčíkovej

straz prirody Často rieši nepovolený pohyb motorkárov po chránených územiach.

Pod akou inštitúciou fungovali v minulosti?

Pod ministerstvom vnútra. V roku 2016 ich novelou zákona o ochrane prírody a krajiny presunuli pod ŠOP (tá spadá pod ministerstvo životného prostredia).

Koľko je strážcov?

Dobrovoľných asi 800, profesionálnych asi 100. Lenže títo profesionálni sa k výkonu svojich kompetencií ani nedostanú. Profesionálna zložka stráže prírody poriadne nefunguje. Sú zahltení administratívou, manažmentovými činnosťami v chránených územiach, majú dokonca na starosti práce ako kosenie okolia budov správ národných parkov a chránených území, robia aj údržbárske práce. Naozaj „dievča pre všetko“. Keď zrušia dobrovoľnú stráž prírody, tak tento výpadok v teréne nedokážu profesionálni strážcovia nijako pokryť, lebo už teraz sú zahltení inými povinnosťami a profesionálnych strážcov je veľmi málo.

Na čo má zo zákona dozerať stráž prírody?

Prioritne na dodržiavanie zákona o ochrane prírody. Strážca vykonáva podrobné zisťovanie, nazerá do spisov, žiada si informácie a vyzýva osoby, aby upustili od protiprávneho konania, ak je podozrenie, že sa dopúšťajú priestupku alebo páchajú trestný čin. Strážca prírody musí mať vzťah k prírode, ale musí aj poznať zákon, musí to byť fundovaný človek. Nuž a dobrovoľník si je vedomý aj toho, že to všetko robí bez nároku na mzdu. Strážca často pomáha ľuďom v teréne. Nedávno sme vyslobodzovali paraglajdistu, ktorý uviazol v korune stromu, pomáhame turistom, ktorí zablúdili alebo sa poranili, poskytujeme informácie o chránenom území v ktorom sa nachádzajú.

Aké má strážca práva?

Môže udeliť blokovú pokutu do 300 eur. Smie obmedziť osobu na osobnej slobode, ak ju pristihne pri páchaní trestného činu, môže zisťovať jej totožnosť. Ak to nie je možné, môže ju bezodkladne odovzdať útvaru Policajného zboru. Je tam veľa kompetencií, ktoré sa začali realizovať najmä v posledných rokoch, a ja mám pocit, že to niekomu nemusí byť pohodlné. No je potrebné, aby niekto dozeral na dodržiavanie zákona o ochrane prírody a krajiny, lebo toto vám nijaká iná zložka nepokryje, polícia nedokáže a nemôže suplovať túto úlohu. Či už ide o kontrolovanie vývozu dreva, vjazdy motorových vozidiel do chránených území, ktorých je veľmi veľa. Tlak na prírodu je v súčasnosti veľmi veľký. Ľudia využívajú prírodu úplne inak ako pred 20 rokmi.

Foto: Archív Dany Ševčíkovej

straz prirody Kontrola chránených území je dôležitou preventívnou činnosťou strážcov.

V čom je to iné?

Rozdiel je evidentný. Kedysi ste v prírode stretli turistu, možno nejakého trampa, ľudí, ktorí chceli spoznávať Slovensko. Voľakedy ľudia do prírody chodili, dnes sa ľudia do prírody vozia. Prírodu vnímajú konzumne. Mnohí návštevníci si z terénu spravili kulisy pre svoje zábavky. Jazdia na štvorkolkách, motorkách. Dokonca sme zaevidovali, ako v 4. stupni ochrany pristál výletný vrtuľník! Ľudia dnes majú oveľa väčšie možnosti a príroda na to dopláca. Vezmite si napríklad hubársku mániu. Kedysi mali hubári vedomosti o hubách, znalosti o teréne, boli vytrvalí, vstávali skoro ráno a išli na huby na bicykli s košíkom. Dnes sa na Záhorí nestíhate čudovať, koľko áut je pri lesoch zaparkovaných, ale aj na lesných pozemkoch. S ešpézetkami z celého Slovenska. Niektorých motivujú sociálne siete. Zbierajú, ani nevedia čo, len berú. Doma to fotia, pýtajú sa na Facebooku, čo to vlastne našli. Konzumný spôsob života spoločnosti doľahol na prírodu, a preto je tam strážca potrebný. Ak strážcov zrušia, neprídu o nejaký plat. Strážcovia sú skôr znepokojení z vývoja. Práve vo chvíli, keď je tlak na prírodu čoraz väčší, ju zrazu nikto nebude strážiť?

Súvisí zmena, ktorú opisujete, s covidom?

Áno, začalo sa to diať pozvoľna od roku 2020, keď sa pozatvárali krčmy, zábavné centrá. Jediné, čo ľuďom nezakázali, bol pobyt v okolitej prírode. V súvislosti s tým sa začali diať veci, ktoré tu predtým vôbec neboli. Ľudia si začali v prírode bez povolení stavať rôzne „fotopointy“, rámiky. Ľudia vnášajú do prírody skrinky, do ktorých si ukladajú veci, v rezerváciách nájdete hojdačky, nedbali by si urobiť detské ihrisko aj s mobiliárom. Ale o tomto príroda nie je! Príroda je perfektná taká, aká je. Nepotrebujeme ju vylepšovať atrakciami, pri ktorých sa budeme fotiť.

Aké má štát náklady s dobrovoľnými strážcami?

Nijaké! Spomínali sme ročný rozpočet na cestovné náhrady 60-tisíc eur, ktorý nebol vyčerpaný ani z polovice. Dobrovoľní strážcovia však nedostávajú od štátu vôbec nič, nič im nehradí, neprispieva na vybavenie. Používajú vlastné autá, kupujú si vlastnú výzbroj a výstroj, termokamery, vysielačky a podobne. Od nikoho sme nedostali nič. Nie sme, ako sa to dnes často používa, „pricucnutí“ na štátny rozpočet alebo nejaké dotácie, nezneužívame systém. Stráž prírody je apolitická vec, naším jediným šéfom je zákon o ochrane prírody a krajiny. Byť strážcom prírody je vecou cti a presvedčenia. Pre nás je to životná filozofia.

Čítajte aj Veľká Fatra. Veľká šanca pre ľudí aj divočinu

Komu by oklieštenie stráže prírody vyhovovalo?

Zaujímavý bol nedávny pokyn pre Štátnu ochranu prírody, národné parky a Slovenskú inšpekciu životného prostredia posťahovať z území všetky fotopasce. V každej inštitúcii to bolo s iným odôvodnením, niekde pod zámienkou inventúry. Všetko to ale nasvedčuje tomu, že cieľom vedenia ministerstva životného prostredia je zničiť stráž prírody a paralyzovať ostatné zložky, aby v lesoch nebola žiadna kontrola. Možno sa stráž stala nepohodlným prvkom v teréne. Pretože strážca môže kontrolovať kohokoľvek, má na to oprávnenie. Či poľovníka, lesníka, vlastníka nehnuteľnosti. Strážca prírody je navyše objektívnym činiteľom. Práve preto, že nie je nadviazaný na žiadnu zložku, ktorá by ho platila. Nemá zábrany poukázať na akékoľvek porušenie zákona, pretože nemá žiadne väzby ani tiché dohody s lesníkmi, poľovníkmi ani s inými zložkami.

Foto: Andrej Barát

straz prirody Chránené územia dostali nedávno zvláštny pokyn posťahovať všetky fotopasce.

Sú všetci členovia dobrovoľnej stráže aktívni?

Toto je ten problém. A s týmto sa dá spraviť poriadok, aby sa vyselektovali tí, ktorí naozaj nič nerobia. A zapísali sa medzi strážcov len preto, aby mali odznak a povolenie na vstup, ktoré si môžu dať za sklo do auta. Skôr by som však uvítala systémové opatrenia alebo reformu, ako dobrovoľnú stráž zlepšiť, ako vyberať ľudí, ktorí majú skutočný záujem a presvedčenie chrániť prírodu. A nie hneď rušiť.

Ako ste sa stali strážkyňou vy?

Vďaka môjmu celoživotnému presvedčeniu, že treba chrániť prírodu. Kedysi som bola v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny, neskôr som zakladala občianske združenie zamerané na ochranu prírody. Chcela som však byť ešte aktívnejšia, preto som sa rozhodla vstúpiť medzi stráž.

Už ste naznačili, že vás nedokážu suplovať profesionálni strážcovia, lebo je ich málo, a už vôbec nie polícia. Tak kto?

Zostane to už len na občanoch. Ale to asi nebude fungovať.

Foto: Archív Dany Ševčíkovej

straz prirody Strážcovia sa podieľajú na monitoringu vzácnych druhov.

Prečo nie?

Na strážcov sa obracia veľmi veľa ľudí, často s vysvetlením – tam a tam sa niečo deje, ale ja nemám odvahu to riešiť. Takže ľudia prenášajú svoju zodpovednosť na strážcov. Strážcovia takto vychytávajú veľa vecí, odbremeňujú okresné úrady od všetkých podnetov, ktoré by inak všetky smerovali na tieto úrady. Ak nebudú dobrovoľní strážcovia, tak úrady budú občianskymi podnetmi zahltené.

Pri akých vážnych prípadoch asistovali dobrovoľní strážcovia?

Ono je to skôr naopak. V prípade potreby strážcom asistujú iné zložky, napríklad polícia. Dohliadame na lokality, kde sú evidované hniezda dravcov, ktoré sú mimoriadne citlivé na vyrušovanie. Pod rušením si môžete predstaviť napríklad činnosť horolezcov, drony, paraglajdistov, bicyklistov, ale aj frekventovanú návštevnosť turistov. Dôsledkom takéhoto rušenia môže byť až opustenie znášky. Aj preto v niektorých rezerváciách nenájdete turistický chodník. Tým, že sa strážcom podarí udržať pokoj v takejto lokalite, prispejú k zrodu novej generácie ohrozených druhov.

Foto: Archív Dany Ševčíkovej

straz prirody Pracujú na obnove vyznačenia chránených území.

Ako sa niekto môže stať dobrovoľným strážcom?

Najprv požiada o členstvo, stáva sa čakateľom. Počas tejto doby chodí do terénu s ostatnými strážcami alebo s koordinátorom. Keď to koordinátor uzná za vhodné, pustí čakateľa ku skúškam. Predchádza im potvrdenie o zdravotnej, fyzickej a psychickej spôsobilosti, o bezúhonnosti a až po zložení skúšok strážca získa odznak a preukaz.

Čo konkrétne sa v prírode bude diať, keď strážcov nebude?

Určite narastie počet nelegálnych vjazdov. Bude pribúdať priestupkov, ktoré si nikto nevšimne. A časom narastú do veľkých rozmerov. Napríklad čierne skládky sa začínajú jednou pohodenou taškou, vrecom. Ak to niekto nerieši, o pol roka tam je veľká ťažko odstrániteľná skládka. Strážcovia riešia otravy dravcov, nelegálne výruby drevín, krádeže chránených rastlín či usmrcovanie chránených živočíchov. Na 100 percent budú narastať podnety na úrady, ktoré sa majú na čo tešiť.

Akým smerom sa uberá ochrana prírody na Slovensku?

Som smutná z toho, že tu politici nastavili nenávisť voči ochrane prírody a vezie sa na tom časť spoločnosti. Vnímam aj fakt, že ochrana prírody vôbec nie je prioritou pre ministerstvo životného prostredia. Prioritou sa stal priemysel, zrýchľovanie konaní, stavebných, investorských projektov. Akoby priemysel a ekonomika boli nadradené nad naše prírodné dedičstvo. Akoby sa podceňovalo, že na Slovensku sa stále vyskytujú na rozdiel od mnohých západných krajín vzácne živočíchy, rastliny. Akoby na tom vôbec nezáležalo. Ľudia, ktorí stoja za ochranou prírody, sú zosmiešňovaní, dehonestovaní. Takéto pocity mám v posledných mesiacoch. Veľmi rada by som sa ich zbavila, ale, žiaľ, keď sledujem dianie, tak ma to len utvrdzuje v tom, že to tak je.