„Snívam o tom, že moje štyri malé deti budú jedného dňa žiť v krajine, kde nebudú posudzované podľa farby svojej kože, ale podľa kvality svojho charakteru,“ znie vari najznámejšia pasáž strhujúcej reči. Dalo sa to vôbec povedať zrozumiteľnejšie?
Nuž, po polstoročí sa zdá, že Američania akoby stále hľadali snár, ktorý by im Kingov sen správne vyložil. Iste, situácia sa výrazne zmenila. Kým v 60. rokoch Afroameričania zápasili s policajnou a štátnou brutalitou a očividnou segregáciou, dnes majú v spoločnosti oveľa dôstojnejšie miesto. Podľa prieskumov aj štatistík však stále nie rovnocenné. Plnenie Kingovho sna marí chaotická studená vojna argumentov, v ktorej sa obe strany obviňujú z rasizmu a zo zneužívania svojej situácie. A k tomu tá politická korektnosť pritiahnutá za vlasy. Aj preto si v uplynulý víkend, pri spomienke na túto dôležitú udalosť moderných amerických dejín, niekoľko desaťtisíc ľudí (organizátori čakali pôvodne až 150-tisíc ľudí) vypočulo varovanie z úst najstaršieho Kingovho syna Martina Luthera Kinga III., tiež ľudskoprávneho aktivistu. „Toto nie je čas na nostalgickú spomienku. Nie je to ani príležitosť na oslavu. Úloha nie je splnená. Cesta nie je ukončená. Môžeme a musíme spraviť viac,“ povedal vo svojom prejave 55-ročný King III.
Optimistická je menšia časť
Aká je teda súčasná Amerika, čo sa týka spolužitia čiernych a bielych? Blíži sa aspoň trochu k snu legendárneho kazateľa? Téme sa niekoľko týždňov pred výročím venovali pracovníci prieskumu verejnej mienky z Pew Research Centra, sídliaceho vo Washingtone. Američanom položili napríklad otázku – Aký veľký posun smerom k splneniu sna Martina Luthera Kinga o rasovej rovnosti podľa vás USA spravili za posledných 50 rokov? Menej ako polovica, len 45 percent Američanov, zvolila odpoveď „značný“.
Nadpolovičnú väčšinu pre pozitívnu odpoveď pritom nezaznamenali ani v jednej z hlavných etnických skupín. Spomedzi bielych zvolilo najpozitívnejšiu odpoveď 48 percent opýtaných, spomedzi čiernych 32 percent a medzi Hispáncami bolo optimisticky naladených 43 percent respondentov. Černosi si zároveň myslia, že zmeniť sa musí ešte mnohé (79 percent), kým z bielych respondentov považuje ďalšie zmeny za potrebné len 44 percent populácie a medzi Hispáncami žiada veľké zmeny k rasovej rovnosti iba 48 percent opýtaných.
Zaujímavé je, že nerovnosť v zaobchádzaní s černochmi v rôznych sférach spoločnosti vnímajú citlivo nielen Afroameričania, ale aj bieli. Až 54 percent čiernych má pocit, že sa k nim v práci správajú horšie ako k bielym, 44 percent černochov má pocit, že v reštauráciách sú horšie obslúžení ako spoluobčania svetlej pleti. Rovnaký názor v oboch prípadoch má 16 percent bielych. Najväčšiu krivdu však Američania vnímajú pri kontakte menšiny tmavej pleti s políciou (70 percent čierni, 37 bieli), a na súdoch (68 čierni, 27 bieli).
Problém zvaný kriminalita
Práve takzvaná čierna kriminalita je zdrojom vari najväčšieho napätia medzi černochmi a belochmi v súčasných Spojených štátoch. Na svoju obranu a útoky ju využívajú obe strany. Konzervatívny komentátor a politik Pat Buchanan, poradca bývalých prezidentov Richarda Nixona, Geralda Forda a Ronalda Reagana, napríklad pred výročím Kingovho prejavu hovoril o rasizme čiernych voči bielym – v kriminalite. „Všetky tie útoky, znásilnenia, lúpeže, vraždy. Sú osemkrát častejšie ako útoky bielych na čiernych,“ citoval štatistiku z roku 2007.
Operovanie s číslami o kriminalite zo strany konzervatívnych komentátorov a médií však kritizovali viaceré občianske združenia a dokonca aj prezident USA Barack Obama. Ten sa ozval po minuloročnej medializovanej kauze zavraždenia Afroameričana Trayvona Martina Georgeom Zimmermanom, ktorý je po otcovi biely, po matke Hispánec. Obama sa vtedy vyjadril, že médiá pri interpretovaní štatistík vytrhávajú čísla z kontextu a neberú do úvahy širšie súvislosti. Prípad Zimmerman je zaujímavou správou o stave rasizmu v súčasných Spojených štátoch.
Zimmerman ako člen susedskej hliadky na Floride zastrelil minulý rok Martina údajne v sebaobrane legálne držanou zbraňou. Predtým stihol zavolať políciu a príslušníci ho následne prepustili, keďže vyhodnotili, že konal v sebaobrane. Keď sa prípadu neskôr chytili médiá, prípad znova otvorili a Zimmermana napokon predsa len obvinili. V júli tohto roku sa začal súdny proces, ktorý Zimmermana zbavil viny. Mediálne šialenstvo, ktoré prípad sprevádza, odhaľuje najrôznejšie slabiny krehkého spolužitia bielych a čiernych v USA.
Foto: SITA/AP
Prípad Zimmerman
Bez ohľadu na to, či Zimmerman vraždil, alebo konal v sebaobrane – problémom verejnej diskusie o prípade a rasizme celkovo boli neférové rany z oboch strán. Televízii NBC sa napríklad podarilo odvysielať správu, podľa ktorej Zimmerman polícii sám a bez vyzvania v telefóne povedal, že vidí podozrivého černocha. Pritom pravda bola taká, že o Martinovej rase sa zmienil až po tom, čo sa ho policajný telefonický operátor doslova opýtal, či je dotyčný beloch, černoch, alebo Hispánec. „Vyzerá ako černoch,“ odvetil vtedy Zimmerman.
Na druhej strane, konzervatívni komentátori zase využívali Obamom kritizované zjednodušovanie štatistík. V každom prípade, táto kauza len ukázala, aká je americká spoločnosť v tomto ohľade polarizovaná. Podľa prieskumov až 90 percent černochov si myslí, že streľba nebola v poriadku, kým bielych si to myslí len 33 percent. S oslobodzujúcim verdiktom súdu nesúhlasilo až 62 percent voličov demokratov (túto stranu tradične volia etnické menšiny), zatiaľ čo s ním malo problém iba 20 percent republikánov (bašta bielych Američanov).
Kým jedna strana si myslí, že problémom je to, že Afroameričania skrátka páchajú viac trestných činov, druhá tvrdí, že je to tým, že černosi sú políciou a súdmi perzekvovaní, je s nimi zaobchádzané horšie ako s belochmi. Táto hlavná téma vedie k predsudkom, ktoré podľa niektorých spôsobujú až novú segregáciu obyvateľstva USA. Komentátor denníka New York Times Charles M. Blow napríklad pripomenul, že černosi vo veľkom opúšťajú mestá a vracajú sa na vidiek a na juh. A že deti v školách sú viac rozdelené podľa rás ako v 60. rokoch minulého storočia…
Bývajú medzi svojimi
Ako súčasní Američania bývajú? Podľa prieskumu agentúry Reuters až 40 percent bielych Američanov žije v obklopení výlučne ľudmi rovnakej rasy. Až štvrtina nebielych Američanov žije v akýchsi moderných getách – teda len s príslušníkmi svojej rasy či etnika. Najmenší problém spomedzi vzťahov bieli – čierni – Hispánci majú bieli s čiernymi. Za problematické toto spolužitie považuje len 16 percent bielych. Najproblémovejší je vzťah Hispáncov k černochom. Za komplikovaný ho označilo až 37 percent Hispáncov.
Ako v reportáži zo spomienkového podujatia pripomenul reportér britského denníka Guardian Paul Lewis, rozdelené je napokon aj samotné hlavné mesto USA Washington. „Možno v Bielom dome žije čierna rodina, ale zvyšok mesta je rozdelený na biele a čierne štvrte. A v kaviarňach, reštauráciách a baroch v centre DC môžete vidieť, že väčšinu zákazníkov tvoria bieli, kým väčšinu personálu čierni,“ napísal. Témou spomienkovej akcie bola teda aj ekonomická nerovnosť medzi bielymi a čiernymi, ktorá od 60. rokov dokonca mierne narástla.
Kým napríklad rozdiel (v prospech bielych) v priemernom ročnom zárobku domácností bol koncom 60. rokov na úrovni necelých 20-tisíc dolárov, dnes je to viac ako 27-tisíc. Nie všetci v tom však vidia nesplnený Kingov sen. Podľa Buchanana sú na vine aj černošskí lídri, ktorí podľa neho zatvárajú oči pred realitou a „svojich“ vhodne neinšpirujú k lepšiemu životu. „Veď Afroameričania si môžu povedať, že majú viac príležitostí než ktorákoľvek iná komunita černochov na svete. Využívajú ich však všetky?“
Obama – nádej a sklamanie
Amerike k splneniu sna Martina Luthera Kinga nedopomohlo ani zvolenie prvého černošského prezidenta. Niektorí sa dokonca domnievajú, že táto voľba rasizmus zhoršila. Súhlasili s tým aj niektorí účastníci spomienkovej akcie. „Ľudia si myslia, že keď máme čierneho prezidenta, nastal koniec diskriminácie voči čiernym. Ale ja si myslím, že je to teraz horšie. Ľudia majú teraz výhovorku pre to, že prestali bojovať o svoje práva,“ povedala pre Guardian 51-ročná Deborah Taylor z Virginie.
Ako postupne opadalo nadšenie z Obamu, v médiách sa čoraz menej objavoval aj termín postrasistická Amerika, ktorý sa spájal s jeho zvolením ako aj s lepšou spoločenskou akceptáciou čierno-bielych manželstiev. Dnes sa, naopak, hovorí o Obamovej rasistickej vojne. Kritici prezidenta tvrdia, že Obama sa k prípadom ako bol napríklad ten Zimmermanov, vyjadruje účelovo. Že hrá s rasistickou kartou, aby aktivizoval voličov demokratov, ktorí sú často z prostredia menšín.
„Bieli Američania sa stali viac liberálnymi a tolerantnými voči iným rasám. Ale čo sa týka konkrétnych opatrení, ktoré by smerovali k obmedzeniu chudoby u čiernych, alebo k zamedzeniu tvorby giet, tak voliči demokratov aj republikánov, či mladí alebo starí, zmýšľajú naďalej dosť konzervatívne,“ hodnotí súčasnú situáciu Robert Smith, profesor politológie na San Francisco State University.
„Mám taký sen. Ten sen je hlboko zakorenený v spoločnom americkom sne, že jedného dňa sa tento národ vzpriami a okúsi skutočný význam svojho kréda: Pokladáme za samozrejmé, že všetci ľudia sú stvorení seberovní,“ znela ďalšia pasáž päťdesiat rokov starého prejavu Martina Luthera Kinga. Jeho odkaz nebol síce degradovaný ako prikázania zvieracej farmy v Orwellovom rovnomennom románe (na – všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie), no s určitosťou sa dá povedať, že King by mal o čom snívať aj dnes.
Pochod na Washington
Dvadsaťjeden špeciálnych vlakov, desať charterových lietadiel. A istý čas aj okolo sto autobusov za hodinu. Taký nával ľudí z celých Spojených štátov sa v roku 1963 pridal k Pochodu na Washington. Akcii, ktorá mala priniesť viac slobody a práce pre amerických černochov. Hoci Martin Luther King bol len jedným z organizátorov, vďaka svojmu prejavu, ktorý svet dnes pozná pod názvom I Have a Dream sa stal jeho tvárou. Najskôr sa však pri mikrofóne striedali zástupcovia organizácií, ktoré pochod organizovali a ktoré sa dostali do histórie pod názvom Big Six (Veľká šestka).
Posledný sa pred štvrťmiliónový dav, ktorý sa zhromaždil pred sochou Abrahama Lincolna na National Malle vo Washingtone, postavil práve King. Na dovtedy najväčšom protestnom zhromaždení za ľudské práva potvrdil svoje ohromné rečnícke schopnosti. Záznam jeho vtedajšieho 17 minút trvajúceho prejavu sa aj preto dostal do amerického Národného registra nahrávok. V dave neboli len černosi, hoci tí tvorili podľa odhadov tri štvrtiny zhromaždenia. Spoločenský tlak, ktorý akcia vyvolala, napokon dopomohol k presadeniu antidiskriminačného zákona o občianskych právach (1964) a zákona o volebnom práve (1965).
V roku 1964 si King prevzal Nobelovu cenu za mier. Na aspoň čiastočné plnenie svojho sna sa však dlho dívať nemohol. O necelých päť rokov neskôr, v apríli 1968, ho o život pripravil nájomný vrah (ktorého neskôr odsúdili na 99 rokov väzenia). (mč)
Prehnaná politická korektnosť či rasizmus?
Tmavá Barbie vo výpredaji
Istý zákazník v predajni siete Wallmart v americkej Louisiane odfotil v roku 2010 dva typy bábik Barbie. Boli úplne rovnaké, až na farbu pokožky – jedna biela, druhá tmavá. A, pravda, ešte v jednom sa odlišovali – tmavá bola za výpredajovú cenu 3 doláre, kým biela bola za pôvodných 5,93 dolára. Zákazník najskôr fotku „zavesil“ ako vtip na webovú stránku so zábavnými obrázkami. Časom sa jej však chytili seriózne americké médiá a fotografia vyvolala aféru i diskusiu. Reťazec sa bránil, že jednoducho zľavnil tú bábiku, ktorá išla menej na odbyt. Tak ako to robí pri akýchkoľvek iných výrobkoch. Kritici však Wallmartu vyčítali, že by mal byť v takýchto prípadoch citlivejší. Inak vraj môže obchod do sveta vysielať odkaz, že tmavé je preň menejcennejšie.
Otroctvo nebolo spaghetti western
Filmy amerického režiséra Quentina Tarantina vždy vyvolávajú kontroverzné reakcie. Nečudo, že ten o otroctve (Divoký Django) pobúril mnohých Afroameričanov. Režisér tmavej pleti Spike Lee napríklad vyhlásil, že na film nepôjde. Na Twitteri napísal: „Americké otroctvo nebolo spaghetti westernom Sergia Leoneho. Bol to holokaust. Moji predkovia boli otroci. Ukradnutí z Afriky.“ Niektorým afroamerickým združeniam sa nepáčilo ani nekonečné opakovanie slova nigger, ktoré v slovenčine hádam ani nemá obdobne urážlivý ekvivalent. Ozvala sa však aj druhá strana. Stĺpčekár Jeff Kuhner napísal pre Washington Times, že v pop-kultúre sa zakoreňuje biela neznášanlivosť. „Vezmite si Djanga. Hlavným odkazom filmu je – bieli ľudia sú diabli.“
Slovo niggardly na indexe
Anglické slovo niggardly znamená po slovensky lakomý a má pôvod v staroseverskom slove nigla. Má tiež tú smolu, že sa podobá na ofenzívny anglický výraz nigger. V roku 1999 toto slovo použil jeden z pracovníkov magistrátu mesta Washington David Howard v súvislosti s pripravovaným mestským rozpočtom. Negatívne reakcie ho donútili až k rezignácii zo jeho postu, ktorú starosta hlavného mesta prijal. Až vtedy sa rozbehla diskusia o tom, či je takáto politická korektnosť namieste. Howardovi síce ponúkli jeho miesto na magistráte neskôr späť, jasná odpoveď na to, či slovo niggardly zaradiť na index, alebo nie, odvtedy nepadla. Naopak, viacerí ľudia boli za použitie tohto slova kritizovaní a následne obhajovaní.
Každý podozrivý je čierny
Reklama sa často pohybuje na hranici vkusu a nevkusu, no aj na hrane toho, čo je v spoločnosti prípustné a čo nie. Neraz sa preto stalo, že už krátko po prvom odvysielaní nevhodnú reklamu tvorcovia stiahli. Naposledy sa to pre obvinenie z rasizmu stalo spoločnosti Pepsi pri reklame na jej nápoj Mountain Dew. V krátkom klipe má žena určiť na polícii vinníka prepadnutia, pričom má pred sebou samých černochov a jednu hovoriacu kozu, ktorá sa jej celý čas vyhráža. Jeden z komentátorov označil túto reklamu dokonca za najrasistickejšiu v histórii. Paradoxný na celej kauze je fakt, že reklamu vyrobil afroamerický hiphopový producent Tyler The Creator a v reklame sú ako podozriví vyobrazení členovia hiphopovej kapely. (mč)