Moderná psychiatria rozoznáva asi 300 rôznych duševných porúch a tento rok prebieha búrlivá diskusia o tom, či to nie je priveľa. Slovensko má však iný problém. Ľudia u nás sa stále boja, že priznaním sa k duševnej poruche získajú automaticky práve a jedine tú „nálepku“, ktorá bola uvedená vo formulári sčítania obyvateľov USA pred 173 rokmi.
Počet ľudí, ktorí sa odhodlajú riešiť svoje psychické problémy v spolupráci s odborníkom, napriek tomu aj u nás narastá. Podľa poslednej Zdravotníckej ročenky v roku 2011 psychiatri ambulantne vyšetrili až 382-tisíc osôb. Od roku 2000 táto cifra (s dvomi výnimkami) medziročne stúpa aj v desiatkach tisíc. Podľa štatistík i vyjadrení odborníkov sú najbežnejšími afektívne poruchy, najmä depresie. Problémom však u nás je skôr to, že mnohí ľudia s duševnou chorobou za lekárom nejdú, ako to, že by boli nesprávne „onálepkovaní“ za chorých, hoci sú v „norme“.
Nesprávne nálepkovanie však vyvolalo tento rok veľkú diskusiu v USA. Stalo sa tak po zverejnení takzvanej americkej psychiatrickej biblie, známej pod označením DSM-5 (skratka z Diagnostického a štatistického manuálu mentálnych porúch – 5.¤vydanie). Kým prvá verzia manuálu z roku 1952 popisovala 106 duševných porúch, štvrtá verzia ich obsahovala až 297. A hoci DSM-5 už ďalej počet porúch zvyšovať nemieni, pri niektorých uľahčila podmienky pre to, aby lekár mohol človeka označiť za jedinca s mentálnou poruchou.
Mentálna porucha z kávy?
„Už pri DSM-4 pritom podľa jednej štúdie až 46,4 percenta Američanov vykazovalo počas svojho života aspoň jednu mentálnu poruchu. Nový manuál diagnostiku ešte uľahčí, takže každý Američan bude mať viac ako 50-percentnú šancu, že je psychicky chorý,“ napísala vo svojom článku k problematike Robin S. Rosenbergová, klinická psychologička zo San Francisca s viac ako 25-ročnou praxou. Vo svojom texte sa zamýšľala aj nad tým, či je správne, že byť „nenormálnym“ sa vlastne stáva normálnym.
„Bolo to tak vždy a jednoducho sme si iba nikdy neuvedomili, akí chorí vlastne sme? Alebo sme skutočne duševne menej zdraví ako generácie pred nami? A čo keď len stavy, ktoré boli kedysi považované za normálne, dnes označujeme ako choré?“ pýtala sa ďalej Rosenbergová a dodala, že na každú otázku možno odpovedať kladne. Naozaj dnes poznáme viac duševných chorôb ako kedysi a vieme ich diagnostikovať skôr. Rôzne štúdie dokazujú, že ľudia sú dnes neurotickejší, cítia viac úzkosť ako kedysi, takže aj druhý bod platí.
Diskusiu vyvoláva však najmä tretí bod. Vytváranie nenormálneho z normálneho. „Manuál uvádza napríklad poruchu zvanú intoxikácia kofeínom. Diagnostikujú vám ju, ako po vypití kofeínu rovného dvom či trom šálkam kávy vykážete aspoň päť symptómov, medzi ktoré patria napríklad: nepokoj, žalúdočné problémy, nespavosť, nervozita, intenzívny pulz… Je ťažko uveriteľné, že epizódka, pri ktorej to preženiete s kávou alebo s Red Bullom, sa môže klasifikovať ako mentálna porucha. Ale ako sami vidíte, možné to je,“ písala ďalej Rosenbergová.
Odpovedí, prečo sa tak deje, uvádza hneď niekoľko. Od ekonomických záujmov farmaceutických spoločností až po súčasný trend hľadania rýchlych riešení. Spomína však napríklad aj to, že keď na naše problémy máme nejaké konkrétne označenie, vyvoláva to v nás nádej, že na niečo s menovkou bude skôr existovať úľava, ako na nejaký neurčitý pocit. „V ťažkých časoch je nádej dôležitá. Ale nie som si istá, či označenie polovice z nás za mentálne chorých je najlepším spôsobom, ako dať ľuďom skutočnú vieru,“ uzatvára psychologička.
Strach z psychiatrov pretrváva
Kým v USA je duševné zdravie témou tak pre večerné talkshow, odborné diskusie i pop-kultúru, u nás hovoriť o mentálnych poruchách je stále trochu tabu. A to aj napriek iniciatívam, akými boli napríklad Dni nezábudiek, organizované v uplynulých dňoch Ligou za duševné zdravie už jubilejný, desiaty raz. „U nás je určite pravdepodobnejšie, že človek s duševnou poruchou nevyhľadá lekára, ako že človek, ktorý nemá reálnu poruchu, bude hodnotený ako depresívny,“ hovorí psychiatrička Eva Pálová z 1. psychiatrickej kliniky UNLP v Košiciach.
„Ľudia u nás ešte stále nemajú dostatočné vedomosti o duševnom zdraví a mnohí sa pozerajú na psychiatriu a psychické poruchy cez prizmu minulého storočia,“ pokračuje Pálová a dodáva, že psychické poruchy majú celkom presné kritériá, ktoré neumožňujú niekoho „onálepkovať“ nejakou duševnou poruchou len tak. Stigmu z liečby duševných porúch vníma aj prezident Slovenskej komory psychológov, klinický psychológ a psychoterapeut Martin Miler, hoci uznáva, že za posledných 10 – 15 rokov sa situácia zlepšuje.
Potvrdzujú to aj štatistiky, ktoré vlani prezentoval riaditeľ psychiatrickej nemocnice v Pezinku Pavel Černák. „Podľa nich sa za posledných pár rokov v ambulanciách psychiatrických lekárov vyskytuje citeľne viac pacientov, čo je okrem iného aj znakom toho, že ľudia na Slovensku sa už tak veľmi neboja a snažia sa nájsť si cestu k vyliečeniu,“ hovorí Oľga Valentová z Ligy za duševné zdravie. „Aj vďaka edukačným kampaniam, ktoré robíme už desať rokov, ľudia vedia, že pri vážnych psychických problémoch si nik nepomôže sám,“ dodáva.
Foto: SHUTTERSTOCK
Podľa hlavného odborníka ministerstva zdravotníctva na psychiatriu Ivana Dóciho však na Slovensku stále jestvujú skupiny ľudí, ktorým by psychiater mohol pomôcť, ale ľudia ho vyhľadajú len zriedka. „Ide najmä o problémy ako závislosť od alkoholu, začínajúce demencie, úzkostné poruchy a sexuálne dysfunkcie. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že mladší ľudia na Slovensku už viac vyhľadávajú psychiatrov ako staršie generácie.“
Ľudia sa teda pomaličky učia, aj keď mnohí napríklad stále nerozlišujú, kedy vyhľadať psychiatra, psychológa a kedy psychoterapeuta. „Mýlia si to však ľudia všade na svete. Dokonca som raz riešil kurióznu sťažnosť. Pani v strednom veku sa išla poradiť, ako má riešiť manželovu neveru. Chcela ísť za psychológom, ale pomýlila sa a išla za psychiatrom. Keď sa spätne dozvedela rozdiel medzi nimi, podala na psychiatra sťažnosť, prečo ju psychiatricky vyšetril a neodoslal hneď za psychológom. Samozrejme, nemala úplne pravdu, pretože niektoré problémy je potrebné riešiť vzájomnou spoluprácou týchto všetkých spomenutých odborníkov,“ vyjadril sa Dóci.
Podľa Pálovej vo všeobecnosti panuje názor, že navštíviť psychológa nie je až také „hrozné“, ako ísť k psychiatrovi. „Psychiater akoby bol už potvrdením nejakej závažnej psychickej poruchy, zatiaľ čo psychológ sa zaoberá len čímsi ľahším, čoho sa dá jednoduchšie zbaviť,“ dodáva psychiatrička. Aj preto podľa nej najmä návšteva psychiatra je vnímaná neraz negatívne, lebo sa ľudia boja vylúčenia zo spoločnosti.
Chýba následná starostlivosť
Tieto obavy pritom nie sú celkom neopodstatnené. Nie však pre výsmech či nepochopenie okolia, čoho sa ľudia v prvom pláne boja najviac. Osveta mení spoločnosť, ktorá je dnes tolerantnejšia. „Ľuďom s duševnými poruchami však u nás chýba následná starostlivosť. Najmä chronickým pacientom, ktorí by potrebovali nielen chránené dielne, ale aj chránené bývanie, ktoré u nás takmer neexistuje. Po tých pár službách, ktoré pomáhajú duševne chorým integrovať sa, je navyše oveľa väčší dopyt, než je ponuka,“ hodnotí psychológ Miler.
Následná starostlivosť pritom bude čoraz pálčivejšou témou. V dedinách a malých obciach vedeli miestnych „bláznov“ a „čudákov“ prirodzene začleniť do malej komunity tak v minulosti, ako aj dnes. Populácia sa však sťahuje do veľkých miest, kde je anonymné prostredie a takáto živelná integrácia teda nefunguje. „Pred štátom či konkrétnymi väčšími mestami momentálne stojí výzva, ako tento problém riešiť, pričom to musí byť iné riešenie, než aké prirodzene funguje v menších obciach,“ dodáva Miler.
Aj Valentová vidí najväčší problém starostlivosti o duševné zdravie u nás v nedostatku chránených a podporovaných bývaní a zamestnaní. „Na Slovensku však chýbajú aj denné stacionáre a rehabilitačné strediská, je tu tiež nedostatočný počet krízových centier,“ vymenúva. Málo je aj odborníkov. „Momentálne má jeden psychiater priemerne 25 pacientov denne. Tak si viete predstaviť, čo asi môže stihnúť pri takomto počte pacientov,“ posťažovala sa na súčasnú bežnú prax Pálová. Dóci dodáva, že v rámci Slovenska je dlhodobo málo detských psychiatrov.
Nedostatok je podľa Pálovej aj na poli psychoterapeutov. „Psychoterapia je zdravotnými poisťovňami hradená doslova mizerne a nie každý, kto psychoterapiu potrebuje, má na to, aby si ju hradil z vlastného vrecka,“ mieni psychiatrička. Samostatnou dlhodobo neriešenou a pritom veľmi závažnou kapitolou následnej starostlivosti o duševne chorých je aj ďalší osud odsúdených agresorov s mentálnou poruchou. Tí pre absenciu špeciálnych zariadení neohrozujú len sami seba, ale aj svoje okolie.
O chorobách sa rozhoduje aj politicky
Napriek tomu, že na Slovensku sa momentálne vedú úplne iné diskusie, než napríklad v Spojených štátoch, polemika o duševných chorobách prebieha, samozrejme, aj medzi našimi odborníkmi. „Treba tiež dodať, že to, že sa nejaká porucha neobjaví v manuáli, ešte neznamená, že neexistuje. Poznatky o ochoreniach sa vyvíjajú a menia a manuály v konečnom dôsledku vždy overí až prax,“ vyjadril sa Miler, ktorý však dodal, že tiež nesúhlasí s tým, aby sa z každej odchýlky od normálu robila porucha.
„Problémom je, že oblasť duševného zdravia nie je tak ľahko zadefinovateľná ako iné medicínske oblasti. Keď má niekto zápal slepého čreva, tak je to jednoducho zápal slepého čreva, nikto sa na to z iného hľadiska nepozerá. Pri mentálnych poruchách však okrem odborného hľadiska do diskusie vstupujú aj iné, nazvime ich sporné, politické faktory,“ uzavrel debatu o klasifikácii duševných porúch prezident Slovenskej komory psychológov. K tým faktorom možno priradiť spomenutý lobing farmaceutických spoločností, či napríklad protichodné hodnotové orientácie vplyvných skupín.
Dóci ešte na spresnenie dodáva, že americká klasifikácia DSM sa u nás nepoužíva. „Na našich psychiatrov nemá prakticky žiadny vplyv. U nás sa riadime klasifikáciou MKCH-10 (Medzinárodná klasifikácia chorôb, 10. revízia), ktorá sa používa nielen pri diagnostike, ale aj v styku so zdravotnými poisťovňami a pri zdravotníckej štatistike, ale aj na lekárskych fakultách pri vyučovaní medikov,“ vyjadril sa. „Na Slovensku máme diagnostiku na svetovej úrovni. V USA niektoré duševné poruchy posudzujú trocha inak, ako my. Osobne si myslím, že takzvané nálepkovanie duševnými chorobami u nás ešte nejaký čas nebude aktuálne,“ uzavrel.
Kým teda na Slovensku bude veľká časť populácie sama bojovať s veternými mlynmi svojej chorej duše, bude diskusia o tom, či nás psychiatri nevidia všetkých ako bláznov, vždy druhoradá. Ak sa niekedy aj u nás vyskytne diskusia o prílišnom nálepkovaní duševnými poruchami, možno bude podľa manuálov každý druhý v republike duševne chorý. Celkovo však budeme zdravšou spoločnosťou, akou sme dnes.
Kto je skutočne psychopat?
Keď britský dokumentarista a spisovateľ Jon Ronson predstúpil pred dav asi 1 500 ľudí na konferencii TED, oznámil publiku, že podľa štatistík je medzi nimi minimálne 15 psychopatov. Psychopatom sa totiž venoval niekoľko rokov, kým napísal knihu The Psychopath Test. Príbeh, ktorý potom na konferencii vyrozprával, je zaujímavým príkladom, aké komplikované je posúdiť, čo je normálne a čo už nie.
Pri písaní knihy sa Ronson dostal do Broadmooru, anglickej nemocnice pre mentálne chorých trestancov. Spoznal tu Tonyho, ktorý tam trávil už svoj 12. rok. Keď sa po konflikte dostal pred súd, mohol dostať maximálne 5 rokov. Jeden zo spoluväzňov mu však poradil, aby predstieral, že je blázon. Že sa nedostane do basy, ale do príjemnej nemocnice, kde bude hrať play station.
Tony si však inšpirovaný filmom, ktorý tesne predtým videl, vymyslel, že ho vzrušuje pohľad na ľudí umierajúcich v autách. Neposlali ho teda do obyčajnej nemocnice, ale do prísne stráženého a obávaného Broadmooru. Len čo Tony zistil, kde sa dostal, vysvetľoval personálu, že si všetko len vymyslel. Z Broadmooru ho napriek tomu nepustili. Prečo? Pýtal sa Ronson jeho lekárov.
Pretože to, že si to vymyslel, len dokazuje, že je manipulatívny psychopat. Znela odpoveď. Tony bol až pod absurdným drobnohľadom. Keď sa snažil zdržiavať vo svojej cele, keďže sa vedľa neho v areáli pohybovali šialení vrahovia a násilníci, odborný personál vyhodnotil jeho izolovanie sa pred ostatnými ako ďalší znak psychopatie.
Príbeh sa skončil až po dokončení Ronsonovej knihy. Tonyho po 14 rokoch prepustili. Ďalšie dva roky žil pomerne normálnym životom, ale raz sa po nejakej roztržke dostal na mesiac do väzby. „Tony je niečo ako polopsychopat. Sivá zóna medzi čiernym a bielym. Mali by sme však takýchto ľudí zatvárať? Izolovať?“ Pýtal sa na konci svojej prednášky Ronson.
O tom, že odpovedať nie je jednoduché, podľa neho svedčí aj to, že diskusia o psychiatrii je často zahnaná do extrémov. „Pri písaní som sa snažil osloviť obe strany. Skupiny ako napríklad scientológovia považovali psychiatriu a farmaceutický priemysel za čisté zlo. Psychiatrický mainstream zase zvykol každého, kto s ním nesúhlasil, označiť za blázna,“ povedal Ronson pre denník Guardian.
Na čo teda pri písaní knihy o psychopatoch prišiel? „Niekedy je označovanie dobré. Ako napríklad pri chorobách, ktoré sa vďaka správnemu onálepkovaniu pacienta dajú liečiť. Inokedy, napríklad pri spomínaných psychopatoch, dáva označovanie odborníkovi do rúk nebezpečnú moc. A na to netreba zabúdať,“ dodal Ronson.
Povedomie chce Liga za duševné zdravie meniť už od najmenších
Už desiaty rok po sebe ste si mohli koncom septembra v slovenských uliciach kúpiť modré nezábudky a prispieť tak na zbierku pre projekty Ligy za duševné zdravie, určenej pre ľudí so psychickými poruchami. Cieľom stále prebiehajúcej kampane však nie je iba zbieranie finančných príspevkov, ale aj osveta. Tá je u nás stále potrebná, keďže ľudia sa za svoje psychické problémy často hanbia.
Tento rok je informačná stránka kampane zameraná na duševné zdravie detí. Nie je to náhoda. Minimálne v západnej spoločnosti sú dnes deti náchylnejšie na duševné poruchy, ako boli v detstve ich rodičia či starí rodičia. Jeden z nedávnych výskumov v USA napríklad porovnával mieru úzkosti u súčasných detí s podobným výskumom v roku 1957. Výsledkom bolo, že dnešné deti pociťujú väčšiu úzkosť ako mládež z 50. rokov minulého storočia. A to výskum v roku 1957 bral do úvahy len deti so psychickými problémami, kým najnovší mal vzorku celej populácie!
„Ak má dieťa duševné problémy, trpí. Spolu s ním trpia rodičia, lebo si myslia, že zlyhali. A navyše trpia aj učitelia, lebo sa narúša vzdelávací proces. Ak sa nájde príčina a dieťa sa včas dostane k odborníkovi, môžu situáciu spoločne zvládnuť,“ vysvetľuje Oľga Valentová z Ligy za duševné zdravie. Organizácia v rámci Dní nezábudiek organizovala školenia pre učiteľov, okrúhle stoly na svojej webovej stránke, ale aj výstavu výtvarných prác detí a dospelých s duševnými poruchami, ktorú si možno pozrieť v Galérii 19 v Bratislave do 24. novembra.
Zbierku Dní nezábudiek možno podporiť aj finančne až do 31. októbra. Podporia sa z nej projekty pre duševne choré deti v rôznych regiónoch Slovenska. (mč)