Štefan Klein má dve vysoké školy – strojnícku na technike a sochárstvo na VŠVU. Po skončení techniky bol rok na vojne, až potom sa prihlásil na umeleckú školu. Dobrý základ mal aj z domu: „Otec kreslil, bol veľmi šikovný, tvorivý – sám navrhol a postavil náš dom na Zobore v Nitre. Mal som čarovné detstvo. Stále sme spolu niečo konštruovali v dielni.“
Kleinovci si napríklad sami vyrábali hračky. V rodine bola vraj najväčšia potupa, keď si niekto kúpil hračku v obchode. Jednu však uznávali – stavebnicu Merkur. Dali sa z nej vyrábať priestorové konštrukcie, ktoré v katalógu ani neboli. Museli byť pekné aj funkčné a tak už vlastne vznikal dizajn. „Zaujímavé je, že aj pri hre s Merkurom som si často robil práve pohybové modely. Bol som tiež vášnivým čitateľom verneoviek, mal som doma všetky, vnímal som ich aj ako výtvarník. Mojím každodenným rituálom bolo čítanie verneoviek a popri tom som jedol paštétový chlieb a pil džús Pirueta. Verneovky ma priviedli najprv na strojnícku fakultu, ale zároveň som mal stále záujem o úžitkové umenie. A na technike sa to ešte vystupňovalo.“
Modelovanie u susedov
Keďže strojnícka fakulta a fakulta architektúry sa nachádzali na jednom námestí v Bratislave, Štefan Klein sa často vyskytoval aj u susedov: „Ako strojár som si k architektom chodil odlievať zo sadry veci, ktoré som si vymyslel. Oni mali totiž aj modelovanie a na tom modelovaní – bola to šťastná náhoda – som stretol mladú asistentku Gabiku Gáspárovú-Illéšovú. Ja som sa tam len tak ponevieral, veľmi sa mi u architektov páčilo, ale nevedel som, koho mám osloviť. A ona si ma zrazu všimla – vraj si môžem pokojne s nimi modelovať, že im to nebude prekážať. Robili kópie klasických gréckych sôch a aj ja som to skúšal. Vyhotovil som napríklad asýrsky reliéf – ranenú levicu. Keď som sa neskôr chystal na talentovky, modeloval som aj hlavy ľudí v domove dôchodcov.“
Budúcemu dizajnérovi sa však predovšetkým rátalo, že si mohol realizovať svoje nápady, dostal sa do profesionálneho prostredia, ktoré ho zaujímalo, a dozvedel sa tam aj, že sa dá na VŠVU študovať v rámci sochárstva aj dizajn. To bolo to, čo túžil celý život robiť! Bol presvedčený, že neplatí striktné delenie na sochárov, maliarov a dizajnérov, všetko sa prelína a aj štúdium strojárstva a znalosť prostredia architektúry budú jeho výhodou. Naučil sa rozmýšľať vo všeobecnejších súvislostiach. V tom čase končili dizajnéri s titulom akademický sochár. „To som aj ja, ale to je už muzeálna záležitosť,“ smeje sa.
Dizajn – ostrov slobody
Okrem vplyvu architektonického prostredia získaval Štefan Klein impulzy aj od scénografa Vladimíra Suchánka, ku ktorému chodil na prázdniny. Sledoval, ako robil Suchánek z papiera makety, maľoval ich a vytváral ilúziu minipriestoru, v ktorom vládli zákony vlastné výtvarnému umeniu.
Foto: Archív Štefana Kleina
"Suchánek študoval maľbu u Mudrocha a tiež bol dvojdomý. Cítil som funkciu v jeho práci ako leitmotív, a to ma lákalo. Keď som išiel na prijímacie skúšky, výber bol brutálny – z asi 400 ľudí nás vzali na sochárstvo dvoch, mňa a Ivana Čobeja. Obaja sme boli v zelených uniformách, obaja sme išli z ročnej vojny. Mojím prvým pedagógom bol Ladislav Snopek a sídlili sme v ateliéroch na Vazovovej ulici, ktoré pamätali napríklad Jozefa Kostku a iných veľkých sochárov. Dizajnérsku prípravku viedol sochár Alexander Bilkovič, ktorý sa zaoberal veľkými abstraktnými plastikami (jeho socha je pred novou budovou SND), neskôr ma učili docent Tibor Schotter a dnes už profesor Peter Paliatka, všetko výborní ľudia. Hoci bol dizajn na katedre sochy, čiže na dosť ideologizovanej katedre, nás nikto netrápil nejakými partizánmi či inými angažovanými témami. Dizajn bol ostrov slobody.
„Študenti vyšších ročníkov museli nejaký ten pamätník urobiť, ale my nie. Naše veci nemuseli mať ,posolstvo‘ a mohli sme si robiť aj abstraktné veci. Ani na strojarine to nebolo zlé, boli tam príjemní ľudia a vynikajúci profesori, ale na VŠVU to bol šok! Tému na začiatku semestra si mohol vybrať každý sám a nikdy mu ju nezamietli. Doma som sa chválil, že v škole môžem celý deň robiť to, čo som najradšej robieval – hrať sa. Bol som v škole od rána do večera, vychutnával som si, že som mal prístup k materiálu, že som mohol robiť!“
Začalo sa to nežnou revolúciou
V revolučných časoch nie je problém odlepiť sa od zeme. A Štefan Klein mal robiť diplomovku práve vtedy, keď prišla revolúcia, v novembri 1989. Niet sa čo čudovať, že si zvolil aeroauto. Kto by sa v takých povznášajúcich časoch držal zeme? A ako to presne bolo?
"Organizovali sme krst nových študentov VŠVU. S Ivanom Čobejom a Davidom Čárskym sme sa stretli v Depresse oproti škole na Hviezdoslavovom námestí. Tam sme mali hlavný stan a tam sme sa dohodli, že spravíme krst spoločne s VŠMU. Sisa Sklovská bola kráľovná krstu, Tono Popovič robil hudbu. Všetko bolo nachystané, ale rektor zrazu povedal, že to nemôže byť 17. novembra. Asi už niečo vedel, ale my sme trvali na dátume a aj sme ten krst mali. V sobotu sme išli z riadneho žúru a v pondelok prepukla revolúcia, začal sa štrajk.
VŠMU bola centrom diania, ale aj VŠVU mala dôležitú úlohu. Dva mesiace sme sa hrali s politikou, ale potom nás to prestalo baviť a vrátili sme sa k práci, ale naštartovaní revolučným rozletom. Vybral som sa teda do pražského leteckého skúšobného ústavu a tam som skúmal modely. V januári som začal robiť diplomovku: urobil som si prvý koncept aeroauta. Potom som išiel študovať do Francúzska a keď som sa vrátil, docent Schotter mi ponúkol, aby som zostal na škole ako asistent. Prijal som, zostal som dodnes. Myslím si, že umelecká škola má byť ostrovom myslenia a tento názor s kolegami napĺňam. Ten cieľ sa mi páčil, hoci vtedy sa otvárali rôzne možnosti a príležitosti," spomína Štefan Klein.
Byrokracia ničí nervy
Štefan Klein je na škole teda spokojný, ale niektoré veci ho mrzia: "Dnes sa školy veľmi byrokratizujú. Veľa času musíme venovať tomu, že dokumentujeme to, čo robíme. Toto mi lezie na nervy! A prostredie je stále agresívnejšie – status vysokej školy je stále atakovaný, aby sa menil, a to nie je dobre. Je to strata energie! Na umeleckej škole má byť dominantná umelecká tvorba, a nie sprievodné činnosti, ktoré začínajú prevládať. Alebo spôsob financovania! Financovanie je inde viazané na počet študentov, ale to sa nedá aplikovať na umelecké školy. Nemôžeme si vziať spôsob hodnotenia a uvažovania napríklad z techniky.
Foto: Archív Štefana Kleina
Umelecká škola je predsa niečo celkom iné. Bojujeme už desať rokov proti tomu, aby sa financie prideľovali podľa počtu študentov. To vedie totiž k formalizmu. A opäť – myslenie zostane mimo. Niekomu sa javí tvorivé prostredie na umeleckej škole ako iracionálne, chaotické, ale to nie je preto, že sme bordelári, je to inak: Keď sa tvorí, tak nie je čas na to, aby sme mali sterilné prostredie. Dôležitá je tvorivosť. U nás je štúdium založené na výbere, a nie na počte študentov. Poviem vám, že obdobie prijímacích skúšok, to je najťažší týždeň počas každého roka môjho života! Snažíme sa dostať z introvertných ľudí svedectvo, ako rozmýšľajú. Chceme ich za ten týždeň spoznať. Ak totiž dobre nevyberiete, zabijete celý ročník! A ak vám dajú imperatív, že nedostanete peniaze, ak nebude dosť študentov, ocitáte sa v morálnej i profesionálnej dileme."
Štefana Kleina už nebaví hovoriť o lietajúcom aute – už sa o ňom veľa popísalo a porozprávalo aj pri príležitosti nedávnej jubilejnej výstavy. Ale predsa som sa opýtala, či na to auto prišiel aj vďaka tomu, že cestuje z Nitry do Bratislavy a túžil túto vzdialenosť preletieť. „Ťažko určiť, kedy a prečo vznikne nápad. Dôležitý je stupeň poznania – informácie si v mozgu ukladáme a v pravej chvíli sa zmenia na nápad. Pobyt v ovzduší ako letec som dobre poznal, opísal som teda v diplomovke nádheru lietania, priam estetický zážitok z pohybu v ovzduší. Tam ste slobodný a v roku 1989 sa stále hovorilo o slobode, možno aj to ma podnietilo. Bola to doba veľkých tém, každý ich mal vtedy v sebe. Aj ja. Ovzdušie a sloboda, to sa mi prepájalo. Každý tvorivý človek má vízie, v duchu niečo konštruuje. Vtedy veľmi záleží, aké má podmienky, vzdelanie, a preto je úloha škôl dôležitá. Dnes sme skôr odrádzaní od koncentrovaného myslenia, preto by škola mala poskytnúť bezpečný azyl pre myslenie.“
Kto lieta, vidí svet inak
Pohrávajú sa na škole s modelmi áut aj z nejakého snobizmu? Čo ich vedie? „Auto nechápem ako objekt osobnej identifikácie či sebaprezentácie. Beriem ho ako úžitkovú záležitosť. Mal som kedysi škodovku oktáviu, mal ju ešte otec, boli sme verní škodovke. Teraz som zmenil voľbu na Volkswagen Pasat a som spokojný. Auto hodnotím podľa spoľahlivosti.“
Foto: Archív Štefana Kleina
Používa aj on lietajúce auto? "U mňa sa to mení, pohybujem sa na všeličom. Teraz napríklad po meste používam elektromobil, rozlišujem totiž dlhé a krátke trate – podľa dĺžky cesty si vyberám vozidlo. Používam aj lietadlo, naposledy som bol takto v Lučenci. V centre mesta mám však najradšej elektrickú trojkolku, ktorú som si sám vyrobil. Som v nej aj krytý. Má dvadsať-, tridsaťkilometrovú rýchlosť, čo je výhodné, veď auto ide v centre dvadsiatkou a má problém s parkovaním. Ja vyjdem aj na chodník, to je šikovné. Lietadlo je rýchle, ale problém býva s hangárom alebo so stratovými časmi pred štartom a po prílete. Treba ho obyčajne kombinovať s autom. Pri lietaní sa však človek veľmi teší zo života, a to za to stojí. Keď letíme okúpať sa do Chorvátska, tak to je mix zážitku aj racionality, a to sa mi páči. Je to rýchlosť a radosť. Letectvo nie je jednoduché, ale ako povedal Exupéry – ten, kto lieta, vidí svet inak. Možno preto som rozmýšľal aj nad lietajúcim autom…
Mám brata, ktorý je letec, pilot. V našej rodine sme všetci lietali, aj náš dedko. Lietanie vyzerá nebezpečne, ale to je práve to dráždivé. Miera bezpečnosti však v letectve narástla, na letisku je všetko sledované, človek však musí byť pokorný. Môj brat pilot hovorí, že boeing má malé dvere, aby sa letec pri vstupe poklonil. Je to metafora, ale v letectve sú mŕtvi tí, ktorí ju nerešpektovali. Aj takéto memento môže byť teda obsiahnuté v dizajne lietadla či auta.“
Export dizajnérov, import úspechu
Pri dvadsiatom výročí vzniku ateliéru transport dizajnu sa, samozrejme, aj bilancuje. Ľudia si možno hovoria – aká škoda, že nemáme vlastnú, slovenskú automobilku, kde by sa talenty uplatnili. Svet je však už prepojený a práca dizajnérov v zahraničí znamená prínos pre Slovensko. Kedysi sa chodilo do sveta s drotárskymi výrobkami, ktoré mali tiež krásny dizajn, a dnes s talentom. Netreba nad tým iba nariekať, že to je „vývoz mozgov“ – je to aj nárast dobrej povesti, ktorá vplýva na posilnenie sebavedomia doma. Ostrovy myslenia a ich odchovanci zvyšujú úroveň spoločnosti a našu reputáciu vo svete.
Foto: Archív Štefana Kleina
Ako hovorí sám Štefan Klein: „Pôvodne sa mal náš ateliér orientovať na výchovu študentov, ktorí by sa uplatnili v domácom prostredí, ale reálna situácia to bohužiaľ neumožňovala. Našťastie v tej dobe sme nadviazali úzku spoluprácu s vedením automobilky Volkswagen, ktorá úspešne pokračuje dodnes. Bol to dobrý štart, po ktorom sa sformovala silná generácia slovenských automobilových dizajnérov, ktorí sa úspešne presadili v zahraničí. K tým najúspešnejším patria: šéfdizajnér Škody Jozef Kabáň, Boris Ferko z Fordu, Boris Grell z VW, Peter Balko z Mercedesu, Michal Kačmár z Jaguáru a mnohí ďalší, ktorí pracujú v automobilovom priemysle na rôznych pozíciách alebo v iných odvetviach."
V týchto dňoch je v ateliéri rušno – chystajú s firmou Audi prezentáciu v Ingolstadte, centre automobilového priemyslu, kde je aj múzeum motorizmu. Každý študent bude mať aj dve minúty na uvedenie svojho diela, bude pred publikom hovoriť o svojom návrhu. „Myslím, že to je exkluzívny export. Export myšlienok,“ uzatvára Klein.
Štefan Klein
Narodil sa 6. októbra 1959 v Nitre. Po skončení gymnázia v Nitre absolvoval Strojnícku fakultu Slovenskej technickej univerzity a odbor dizajn na Vysokej škole výtvarných umení. Postgraduálne štúdium absolvoval na École des beaux arts v St. Étienne, pôsobil aj ako hosťujúci profesor v škótskom Glasgowe na Mackintosh School of Art and Design. Bol prorektorom VŠVU, od roku 1993 vedie na tejto škole oddelenie transport dizajnu. Jeho bývalí študenti sú úspešní v automobilkách po celom svete. V roku 1997 získal Národnú cenu za dizajn za lokomotívu R755 (spolu s I. Čobejom), v roku 1999 Baničovu cenu za ľahký elektrický automobil. V zahraničí hosťuje na vysokých školách a v porotách dizajnérskych súťaží. Žije v Nitre. Stále aktívne pôsobí ako dizajnér, jeho mediálne najznámejším dielom je aeromobil.