„Slovensko najviac zviditeľnili naše jednotky v Afganistane,“ povedal pre Pravda Róbert Ondrejcsák, riaditeľ Centra pre európske a severoatlantické vzťahy. „V NATO sedíme za okrúhlym stolom. Je to aj symbolické. Keď sa Slovensko prihlási, dostane slovo, môžeme povedať svoj názor. A vždy sme ho aj povedali,“ tvrdí bývalý štátny tajomník ministerstva obrany.
Slovensko je desať rokov v NATO. Čo nám aliancia dala?
NATO nám dalo pocit bezpečnosti. Garantuje ho. Napriek tomu, že Severoatlantická aliancia má veľa chýb, ešte stále nikto nevymyslel nič lepšie, čo sa týka zaistenie bezpečnosti jeho členov. Vďaka tomu, že sme v NATO, Slovensko má nástroje a možnosti reagovať aj na také výzvy, na ktoré by ako jednotlivá krajina nemohlo. Nechcem hovoriť banality, ale bezpečnostné problémy súčasného sveta sú také komplexné, že žiadny štát nie je schopný ich zvládať samostatne. Keď sa pozrieme na najnovší vývoj, predovšetkým na ruskú inváziu na Kryme, tak opäť vidíme, že dôležitosť článku päť o kolektívnej obrane NATO ani zďaleka nie je taká zastaraná. Pre Slovensko aj pre náš región je to absolútne kľúčové.
Pretože sme v NATO, vlani zahynuli v Afganistane traja slovenskí vojaci. Nie je to príliš veľká cena za členstvo?
Bez ohľadu na to, či sme v aliancii, alebo nie, mali by sme investovať do našej bezpečnosti. Znamená to aj podieľať sa na vojenských operáciách, ktoré s ňou súvisia. Angažovanosť beriem ako investíciu do našej bezpečnosti. Samozrejme, slovenské pôsobenie v Afganistane priamo súvisí s členstvom v NATO. Na podobných misiách by sme sa však zúčastnili pravdepodobne aj vtedy, keby sme neboli v aliancii.
Naozaj?
Pozrime sa na viaceré nečlenské krajiny NATO. Severské, balkánske štáty, Ukrajina. Nie sú členmi NATO, ale vysielajú jednotky do aliančných operácií. Zásadným príkladom je aj Gruzínsko. Nepatrí do NATO, ale spomedzi nečlenských štátov má v Afganistane najväčší kontingent.
Ako sa aliancia menila, aj so Slovenskom?
NATO sa menilo v reakcii na zmeny bezpečnostného prostredia. Pred 25 rokmi predstavoval najväčšieho nepriateľa Sovietsky zväz a jeho prevaha v konvenčných zbraniach v Európe. Preto bol článok päť o kolektívnej obrane pochopiteľne absolútne kľúčový. Odvtedy sa ťažisko operácií aliancie presunulo do regiónov mimo Európy, vzhľadom na tamojšie bezpečnostné hrozby. Navyše aliancia vybudovala významnú sieť globálnych partnerstiev, ktoré tvoria jeden zo základných pilierov jej stratégie. Ani mimoeurópske operácie, ani globálne partnerstvá však nemôžu nahradiť kolektívnu obranu, ktorá tvorí naďalej základnú garanciu bezpečnosti členských štátov.
Nemalo by to Slovensko predsa len jednoduchšie mimo NATO. Ušetrili by sme na obrane, alebo by sme museli do nej investovať ešte viac?
Príklady neutrálnych štátov v Európe ukazujú, či už Švajčiarska, alebo Švédska, že by nás obrana stála viac. Okrem toho neutralita v tom tradičnom zmysle už stratila zmysel. Napríklad aj Švédsko je síce mimo NATO, ale s alianciou úzko spolupracuje. A keď sa pozrieme na európsku zahraničnú a bezpečnostnú politiku, tak je tam jednou z najaktívnejších krajín. Neutralita v tradičnom zmysle slova v Európe už neexistuje, aj rakúske ozbrojené sily sú jedny z najaktívnejších na Balkáne. Slepú uličku politiky neutrality ukázali aj udalosti na Ukrajine. Kyjev bol doteraz de facto neutrálny, ale keď Krym napadlo Rusko, Ukrajinci sa pýtali, prečo im nikto nepomôže? Ja chápem ich sklamanie, ale treba si uvedomiť aj to, že nedá sa byť neutrálny, ak sa nachádzate v takej politicky a strategicky vyhrotenej situácii. Navyše pri stálych ruských ambíciách zasahovať do vašich vnútorných záležitostí a, ako sa to ukázalo, aj obsadiť časti vášho územia. Ak nepatríte nikam, nemáte žiadne aliančné garancie bezpečnosti, ťažko čakať priamu podporu.
Keď zostaneme pri peniazoch na obranu, aj keby nás neutralita stála viac, Slovensko má i tak problém s týmito výdavkami. Sme na úrovni jedného percenta HDP. Je pravda, že pravidlo dvoch percent nespĺňa v NATO takmer nikto. Prečo však nebolo členstvo v aliancii za desať rokov motorom modernizácie ozbrojených síl?
Bola by chybou podceniť ten mimoriadny vývoj, ktorým slovenské ozbrojené sily prešli za posledných 10 rokov. Jeho motorom bola práve perspektíva členstva a následne členstvo v NATO. Na druhej strane na Slovensku chýba strategická kultúra aj v rámci politických elít, ktoré by si uvedomovali dôležitosť bezpečnostných a zahraničnopolitických súvislostí. Dvadsať rokov sme žili v ilúzii, že v našom okolí nehrozí vojenský konflikt. Že bezpečnosť Slovenska nie je ohrozená. Odrazilo sa to aj na rozpočtoch na obranu. Všetko ostatné bolo dôležitejšie.
V NATO sedí 28 krajín. Slovensko je tam aj s veľmocami. Môže zaznieť náš hlas?
Ako štátny tajomník ministerstva obrany som pravidelne sedel s aliančnými ministrami za okrúhlym stolom. Je to aj symbolické. Keď sa prihlásime, dostaneme slovo, môžeme povedať svoj názor. A vždy sme ho aj povedali.
Vstúpili sme do aliancie spolu s Bulharskom, Estónskom, Litvou, Lotyšskom, Rumunskom a so Slovinskom. Ako vyzerá táto skupina po jednej dekáde?
Najintenzívnejšie členstvo NATO v kontexte kolektívnej obrany pociťujú pobaltské krajiny. Vždy to tak bolo. Vnímali možnú hrozbu z Ruska. Rumunsko a Bulharsko sa angažujú v protiraketovej obrane. Slovensko najviac zviditeľnili naše jednotky v Afganistane.
Bolo správne NATO rozširovať smerom k Rusku?
Zaujímavé je, že proces rozširovania, jeho dynamiku, neurčovali staré členské štáty NATO. Do pozornosti sme ju dostali my. Nie Západ tlačil alianciu na východ. Ale stredoeurópske a pobaltské štáty sa tlačili do NATO. V 90. rokoch mala aliancia len minimálnu vôľu prijímať nových členov. Vymýšľali sa rôzne rámce, ako z bývalých postkomunistických krajín urobiť partnerov, ale nevziať ich do NATO. Preto vzniklo aj Partnerstvo pre mier. Ako nejaká ponuka pre Stredoeurópanov. My sme však hovorili, že chceme byť jeho súčasťou, ale vnímame tento program len ako predvstupový krok na ceste do aliancie. V tom bola dôležite aj spolupráca visegrádskej štvorky. Boli sme schopní presvedčiť Washington a ďalšie členské štáty, že aliancia sa musí rozšíriť smerom na východ. Staré členské štáty to tiež akceptovali. A do NATO sa hlásia stále aj nové krajiny.