„Rozhodla som sa radšej zomrieť, než sa pozerať na svoje deti ako mi pred očami umierajú,“ hovorí žena do mikrofónu, vďaka ktorému ju môže v susednej miestnosti počuť jej rovnako zúfalý manžel Ahmad. Do nemocničnej izby majú prístup len zdravotníci.
„Pre matku, ktorá chce nasýtiť svoje deti, je to hrozné. Skôr, než zapálili moje telo, spálili mi srdce. Bola som pre nich niečo ako hmyz,“ hovorí žena o nemenovaných vinníkoch. Celá rodina utiekla z Homsu do Libanonu skoro pred dvoma rokmi. Prežívala ťažkosti ako všetci utečenci, ktorí musia nasýtiť deti a zabezpečiť im školu alebo štúdium na univerzite. Tri z Marjaminých štyroch detí však trpia chorobou, ktorá môže skončiť hemolytickou anémiou, teda rozpadom červených krviniek.
Najmladšiez detí má 13 rokov, najstaršie 22 a chodia do škôl a na univerzitu. S jedlom bola rodina plne závislá na pomoci OSN a Svetového programu pre výživu. Organizácie však pred pol rokom znova overili podmienky pre poskytovanie pomoci a dospeli k záveru, že 30 percent utečencov je schopných uživiť sa bez asistencie. Rodinu Marjam z programu vyradili. Proti tomuto rozhodnutiu sa dá odvolať a Marjam začala dochádzať do registračného oddelenia Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov v libanonskom Tripolise.
„Chodila som tam stále dookola a hovorila im, že sa museli zmýliť. Klamali mi, vysmievali sa, kričali na mňa a vyháňali ma,“ tvrdí žena. Vyhrážala sa, že sa upáli. „Uvedomte si, že mám štyri deti, ako ich mám nakŕmiť?“ pýtala sa.
Zúfalý čin
Keď raz z úradu prišla domov, poliala sa benzínom a za pár sekúnd bola v plameňoch. „Spadla na zem a začala horieť,“ opísal desivé okamihy jeden zo svedkov. Personál OSN trvá na tom, že sa s Maryam zaobchádzalo dobre. Napriek tomu ale prípad preskúmava. V úrade je spis o posúdení zdravotného stavu detí, ale chýba dokumentácia o odvolaní. Úrad vraj rodine ponúkol presťahovanie do obecnej ubytovne, avšak to rodina odmietla. Báli sa vraj, že by tam dcéram hrozilo nebezpečenstvo. Teraz úrad prehodnocuje rozhodnutie o vyradení z programu a platí aj náklady na Marjaminu liečbu.
„Som matka a deti začali mať z hladu závraty. Jedno hovorilo, že nedokáže zdvihnúť hlavu, druhé nemohlo hýbať nohami. Dúfam, že mi Boh odpustí. Chcem, aby môj hlas počuli všetky matky, všetci, ktorí majú svedomie,“ hovorí Marjam, ktorá teraz svoj čin ľutuje.
Chcela, aby z detí boli samostatní ľudia, aby usilovne pracovali a aby mali dobré vzdelanie. Ahmadovi tečú slzy, keď jeho manželka hovorí, že nechce, aby ju deti videli v tomto stave. Želá si, aby si ju pamätali takú, aká bola predtým.