Niektorí ľudia sa v tom vyžívajú, niektorým to dokonca naozaj ide – povedať pekný, uhladený prejav bez toho, aby znel umelo, pochváliť tak, aby to nevyzeralo neúprimne či vtieravo. Bohatú zbierku tých prvých, a pár z tých druhých, sme mohli vidieť na oficiálnych oslavách našej európskej desaťročnice.
Lenže, ak by sme Európsku úniu chceli vidieť ako jednu veľkú rodinu, desiate výročie vstupu by mohlo byť takou malou rodinnou oslavou. V tom prípade sa nemôžeme čudovať, že po zvítaní a prípitkoch príde aj na vyťahovanie starých hriechov.
Pomerne často počuť, že toto nie je únia, do ktorej sme vstupovali. No chvalabohu. Únia, do ktorej sme vstupovali, by dnes asi neprežila. Za posledných desať rokov zmenila kompetencie inštitúcií a mocenskú rovnováhu medzi nimi a začala zasahovať do oblastí, ktoré boli ešte nedávno absolútne tabu. Rozhoduje sa, či sa odhodlá na zásadný skok v prehlbovaní integrácie – a je čoraz viac zrejmé, že ju takáto zmena rozdelí novou hranicou medzi „perifériou“ a „jadrom“.
Môžeme považovať za šťastie, že sme pri tom boli. Koniec koncov, náš stredoeurópsky región si v dejinách neužil mnoho chvíľ, keď mohol sedieť pri stole, kde padali rozhodnutia o budúcnosti Európy. Či sme túto príležitosť využili a ako, je druhou otázkou. Odpoveď by vydala na niekoľko riadne hrubých kníh. Nateraz sa zamyslime len nad tým, ako tých desať rokov zmenilo nás. Presnejšie, ako zmenilo náš postoj k Európe.
Bankomat
V mene hesla „chytľavá metafora vydá za tri pravdy“ bola EÚ v predvstupovom období predstavovaná ako bankomat. Alebo čarovný hrnček var. Nie len v súvislosti s notorickými „eurofondmi“. Členstvo v únii nám malo vynahradiť všetky príkoria za to, že nás história vytisla na nesprávnu stranu železnej opony. Dôležitým bolo zostať čo najdlhšie na správnej strane solidarity – dávať predsa majú nám, nie my sa skladať. Ako by sa opýtal legendárny Pacho: Chceš byť volom iba preto, aby na teba sadalo šťastie? Nuž, očividne áno…
Je tu jeden problém. Ak aj EÚ bankomatom je, mnohým ľuďom zabudli dať kartu. Eurofondy pomohli postaviť cesty, opraviť školy či vytvoriť pracovné miesta. Príliš často však boli dostupné „európske peniaze“ záplatou na problémy, ktoré vláda neriešila „z vlastného“ – od diaľnic po vedecký výskum. Ak slovenský premiér pri desiatom výročí vstupu tvrdí, že by sme „bez eurofondov neprežili“, možno to myslí ako hyperbolu. V skutočnosti je to smutná metafora výsledku desiatich rokov vládnutia našich politických elít.
Časť optimizmu sa tak mení na cynizmus. Únia začína vyzerať ako ďalšie panské huncútstvo. Politika ako každá iná. Ak aj zo stola padnú občas omrvinky, nemožno čakať, že bedač bude veľkej panskej žranici tlieskať. Stačí, že sa ticho prizerá. Lebo ako inak, keď sa raz naserie, aj ten plot im veru podpáli.
ISO 2004
S tým úzko súvisí druhá zmena. Členstvo v EÚ bolo na Slovensku dlho chápané ako certifikát kvality. Asi to súvisí s komplikovanosťou našej cesty do spoločného európskeho domu. Abortívne hľadanie „tretej cesty“ či pozície „mosta medzi Východom a Západom“ počas Mečiarovho režimu (za ktorými sa koniec koncov skrývala najmä snaha chrániť záujmy domácej politicko-privatizačnej oligarchie) nás takmer stáli vstupenku na rozšírenie v roku 2004. V parlamentných voľbách v roku 1998 neporazila Mečiara ani tak vnútorne rôznorodá opozícia, ako skôr sen o európskej budúcnosti. A poznanie, že sľubované stredoeurópske Švajčiarsko začína podozrivo naberať črty stredoeurópskeho Uzbekistanu.
Členstvo v EÚ malo potvrdiť, že sme už konečne demokratickou, modernou krajinou. Žiadna čierna diera v srdci Európy dobrá na to, aby poskytla kulisy pre akčné filmy odohrávajúce sa niekde na Balkáne. Vo filme Peacemaker (Mierotvorca) z roku 1997 poslúžila Bratislava na dobré kulisy pre konfliktom zmietanú Bosnu. Jednotky IFOR, ktoré vtrhnú ako poslovia civilizácie do polikliniky na Tehelnej (pardon, do akejsi budovy v bosnianskej Grbavici), majú na uniformách poľské vlajky. Hranice medzi spojencami a divokým svetom tam vonku nás v polovici deväťdesiatych rokov nebezpečne obkolesovali.
Nakoniec to chvalabohu dopadlo inak a politické figúrky z toho obdobia sa stávajú minulosťou. Pre niektorých sú, paradoxne, poslednou šancou na záchranu eurovoľby, od ďalších máme pokoj nadobro. Zvyšky „domácej kapitálotvornej vrstvy“ sa pokúšajú vyrovnať s novou ekonomickou realitou a konkurenciou finančných žralokov a zahraničných investorov. Fasáda modernej krajiny (s omietkou zaplatenou z eurofondov) začína vyzerať dôveryhodne.
Slovenský pas už u colných úradníkov v Calais nevyvoláva podozrievavo zvraštené obočie. Dokonca ani vtedy, keď nám doň ministerstvo vnútra namaľuje údajné portréty dvoch nešťastných Grékov, ktorí tu boli koncom deviateho storočia na misionársko-politickej misii, a s ktorými by sme mali, aspoň podľa našej ústavy, cítiť akúsi kultúrnu spätosť.
Návrat nemŕtvych
Zisťujeme však, že korupcia zostáva korupciou, či sú peniaze prenášané v igelitke, alebo elektronickými transfermi cez kontá na Cypre a Panenských ostrovoch. Oligarchická politika je nereprezentatívna, či majú opraty moci v rukách neohrabané kreatúry v sakách pastelových farieb, alebo uhladení profesionáli v oblekoch, vycepovaní mediálnymi tréningami.
Nacionalizmus a xenofóbia sú rovnako trápne nechutné a nebezpečné. A občan? Vďaka vnímavému pozorovateľovi spoločensko-politického života už predsa vieme, že „občan vie hovno“ (podobnosť s jednou z hlavných postáv zaručene fiktívneho románu Gorila je, ako inak, čisto náhodná). Stredoeurópska prefíkanosť mení Lincolnovu „vládu ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud“ na „vládu ľudí, prostredníctvom ľudí a pre ľudí. Tých vyvolených“.
Európska únia vytvára rámce, v ktorých sú najhoršie excesy zneužívania moci, keď už nie nemožné, aspoň ťažšie. Návrat časti mečiarovskej koalície do vlády v roku 2006 sme mohli prežiť v relatívnom zdraví (relatívnom, keďže jeho následky sa na Najvyššom súde držia ako olejová škvrna) aj vďaka tomu, že už vládli inej krajine, v inom prostredí. Lenže načo moc hnusne zneužívať, keď sa dá civilizovane manipulovať. Démoni minulosti sa vracajú ako v pokračovaní druhotriedneho zombie-hororu. S novými trikmi, pozmeneným scenárom, ale stále tým istým cieľom.
Nešťastná únia bola inštrumentalizovaná kdekým a hocijako – mala nás naučiť modernému kapitalizmu (liberálnemu a deregulovanému), obrániť sociálne istoty pred rozbesneným domácim ekonomickým liberalizmom, brániť práva, konkurenciu, solidaritu… V konečnom dôsledku však zisťujeme, že vytváranie dobrej, spravodlivej spoločnosti je predovšetkým na nás. Na splnenie týchto domácich úloh nám dejiny dali mimoriadne priaznivé okolnosti, ich využitie je však v našich rukách. Aj premeškanie.
Suchý strom slobody
Za všetkými (planými) nádejami a vytriezveniami sa skrýva otázka, ako o Európe diskutujeme. Vo vypätej atmosfére protimečiarovského boja sa Európou narábalo často. Vystupovala však ako symbol. Zástup civilizačného rozhodnutia – sme východnou hranicou Európy alebo západnou enklávou Strednej Ázie? Posledných pár rokov pred vstupom bolo obdobím technokratických rokovaní, hektického preberania „európskych noriem“.
EÚ bola záležitosťou diplomatov a vládnych úradníkov. Ich názor na diskusiu zhrnul sir Humphrey Appleby v jednej z prvých častí britského seriálu Áno, pán minister: Občan má právo na nevedomosť. Vedieť znamená niesť spoluvinu, nevedomosť v sebe nesie istú dôstojnosť. Navyše, keď sa snažíte dobehnúť vlak, nebudete míňať dych filozofovaním o smere, ktorým sa vlak uberá, a čo v ňom chceme robiť.
Výsledkom bolo, že hoci sme EÚ vnímali pozitívne (členstvo v nej, inštitúcie…), pre väčšinu nebolo záležitosťou, do ktorej sa cítila potrebu zapájať. V referende pred vstupom do EÚ nebola hlavným súperom vlády nejaká hrozivo populárna euroskeptická opozícia – v tom čase bol už predsa „proeurópsky" každý. Bol ním obyčajný nezáujem voličov, ktorí neverili, že sa ich niekto úprimne pýta na názor. (V skutočnosti sa ani nepýtal, išlo predovšetkým o „účasť“.)
Po prvom máji 2004 nastal oficiálne koniec dejín a stojaté vody európskej diskusie na Slovensku rozvírila iba občas nejaká tá informačná kampaň. Veľké vlny nevyvolala ani v spojení s voľbami do Európskeho parlamentu (v rokoch 2004 a 2009).
Koniec koncov, keď Thomas Jefferson hovoril o občasnej potrebe zalievať strom slobody, nemalo to byť miliónmi minutými na infokampane. Za výživnejšiu považoval „krv vlastencov a tyranov“, ale v slovenskej európskej politike veľa krvi netieklo. Nezáujem umožnil pohodlné vegetovanie v ideovo plytkej „proeurópskosti“ (v niektorých prípadoch podobne jalovej „eurokritickej“ obrane našej svojstojnej neskazenej kultúry či zaručene najrovnejšej dane), ktorá im nebránila zviesť na „Brusel“ nepopulárne rozhodnutia.
Rekordne nízke účasti v eurovoľbách vyzerali trochu zahanbujúco, ale vždy sa bolo na čo vyhovoriť (nová členská krajina, neinformovaní občania, bulvárne médiá…). Koniec koncov, či sa k urnám unúvalo sedemnásť, alebo takmer dvadsať percent, z mandátov určených „pre Slovensko“ to neubralo, a hlavné politické strany si ich už nejako rozdelili. Mandát či dva hore-dolu, podľa toho, ako boli voliči naštvaní na aktuálnu vládu, veľa nezmenil.
Nikdy nepremeškaj dobrú krízu
Chvalabohu, prišla kríza a dokázala viac, ako tie najlepšie bilbordy. Takzvané európske témy sa posunuli viac do centra záujmu – od krčmových rečí po diskusie lámuce vládne koalície (rozdiel je v kontexte, nie v kvalite). Pravda, hlavným výsledkom zatiaľ je, že kritika EÚ ponúkla možnosť uchmatnúť si nejaké tie protestné hlasy – sulíkovcom, s ich ochotníckym divadlom o gréckych pôžičkách, Kollárovi, ktorý sa už v Európe nechce červenať, alebo nebodaj kotlebovským fašistom páliacim vlajky únie. Mainstreamové politické strany, ktoré sa oficiálne označujú za proeurópske, zatiaľ nenašli odvahu či ochotu hádať sa „za Európu“ s rovnakou vášňou, vtipom a presvedčivosťou.
Dorastá generácia, ktorá nepozná Európu inak, ako „v kríze“. Najprv to bola kríza demokratickej legitimity, tá sa prehupla do trápenia so schvaľovaním Lisabonskej zmluvy. Podpis trucujúceho Václava Klausa na nej ešte ani nezaschol, a už sme riešili hospodársku krízu, Grécko, krízu eurozóny… Týmto ľuďom môžete donekonečna opakovať, že spoločná Európa je garantom mieru, symbolom zmierenia po dvoch hrozných svetových vojnách, zjednotením kontinentu rozorvaného súperením superveľmocí. Poznajú ju ako rozpadajúci sa dom, plný hádok o tom, kto komu koľko dáva a čo za to má.
Predchádzajúcich desať rokov im neponúka veľa toho, čo by im pomohlo sa v tom chaose zorientovať. Bolo by však zbytočné zúfať. Vieme už, že EÚ nie je večnou sladkou odmenou, nespochybniteľnou garanciou lepšieho života. Vytvára priestor – lepší, ako úzke hranice „národného“ štátu – pre hľadanie cesty k lepšej, spravodlivejšej spoločnosti. Nie v konkurencii s inými Európanmi, nepriateľmi rozdelenými ostnatým drôtom, ale v spolupráci s nimi. To znie ako celkom dobrý cieľ našej ďalšej európskej desaťročnice. Pravda, aj vďaka predchádzajúcim desiatim rokom sa nadšenie pre spoločnú cestu hľadá čoraz ťažšie.