Táto výstava nastavuje zrkadlo mašinérii ohlupovania ľudí, ktorých odveká túžba po vymanení sa z bludov nenachádza naplnenie ani dnes, keď sa – tak ako celé generácie našich predkov – neprestávame motať v ideologicky reštaurovanom začarovanom kruhu.
V Odese zahynuli desiatky ľudí v budove zapálenej Molotovovými koktailmi, na východe Ukrajiny po sebe strieľajú dvadsaťroční chlapci, ktorí ešte nedávno žili v relatívnom mieri a pobili sa nanajvýš o dievča alebo na futbale. Nenávistná vojnová propaganda z Moskvy i z Kyjeva viní z provokácií vždy tých druhých, vyzýva na mobilizáciu a ponúka tučné odmeny profesionálnym žoldnierom a bitkárom, prilieva olej na oheň rastúcej nenávisti.
O tom, kto za to môže, kto začal a kto je ten dobrý či zlý, sa už do krvi hádajú nielen Ukrajinci s Rusmi, ale aj Česi, Slováci a ostatní Európania, dlhoročné priateľstvá sa rozpadávajú ako domčeky z karát a šéfovia propagandistických štábov na oboch stranách konfliktu si mädlia ruky na tým, ako sa im ich obludné dielo darí.
Taký aktuálny kontext výstavy o storočnej histórii ideológie šírenej v rôznych častiach Európy pomocou plagátov si autori výstavy najskôr nepredstavovali ani vo sne. Výsledkom však je, že návštevníkov, ktorí si prezerajú na plagátoch maľované dejiny štátne vyvolávanej zášte, o to intenzívnejšie mrazí v chrbte a prežívajú veľmi nepríjemné déjà vu.
Hlavou bežia neodbytné myšlienky: To svinstvo tu už bolo toľkokrát, a my sme sa napriek tomu nedokázali poučiť. Ako ovce. A tak sme zase tam, kde sme boli. Na prahu vojny, ktorú si nikto z normálnych ľudí nepraje, sťahovaní do víru konzumu a nenávisti bez toho, aby sme tomu boli schopní zabrániť.
Romantika pradedov
„To sú nádherné kresby, úplne z toho dýcha tá monarchia,“ rozplývajú sa dve pekné slečny pred plagátmi z obdobia prvej svetovej vojny a vzniku nových národných štátov v Európe. „Veď hej, je vidieť, že sa nikam neponáhľali, mali dosť času,“ pridáva sa k nim nadšene ich kamarátka.
Okúzlené si prezerajú sto rokov staré plagáty a chichocú sa starobylým výrazom i vzletnému a rozvášnenému slovníku čias dávno minulých. Prvý dojem z tých staručkých artefaktov je vskutku úsmevný, vonia z nich romantická doba ich pradedov a prababičiek. Úsmev na tvári však po chvíli zamrzne.
Výzvy na boj za dobro, slobodu, pravdu a cisára, ktorého cieľom je vyvraždiť alebo aspoň vyhnať nepriateľov, sa náhle stávajú nepríjemne povedomými. A ani sýte farby, veľkorysé ťahy perom či štetcom a smiešne starobylý jazyk dávno mŕtvych predchodcov dnešných propagandistov a copywriterov nedokážu skryť manipulatívnu a krvilačnú podstatu posolstva.
Plagáty verbujúce všetkých mužov do vojny dobra so zlom, ktoré sa napriek vojnovým frontom a hraniciam podobajú jeden druhému ako vajce vajcu, vo svojej dobe evidentne splnili svoju úlohu. Inak by nebolo na koho strieľať ani koho vyslať do boja. Silní, krásni a odvážni muži napichujú na bodáky škaredých a hrbatých nepriateľov, znázornených často v podobe švábov, myší alebo s prasacími hlavami.
Statočné ženy s kyprými prsami mávajú nad hlavou národnými vlajkami a vyzývajú všetkých, ktorí nie sú zbabelci, aby sa dali zapísať do armády. Plagáty tej doby vyzývajú na podporu boja nákupom štátnych obligácií, šetrenie potravinami, podporu vojakov a ich rodín či pozostalých, démonizujú nepriateľa.
„Ideológia nacionalizmu napomáhala vznik a rozvoj moderných národných štátov, ktorých rozdielne záujmy a mocenské ambície viedli k prvej svetovej vojne,“ píše v sprievodnom texte v katalógu autor a kurátor výstavy Jaroslav Anděl.
„Len v prvých piatich mesiacoch vojny britská propaganda vyprodukovala dva a pol milióna plagátov.“ A rozhodne to nebolo menej, než sa vytlačilo v Rusku, v Nemecku, vo Francúzsku, v Rakúsku alebo v Amerike.
Umelci v osídlach propagandy
„No to hádam nie je možné, Vojtěch Preissig! A tu je František Kupka! Nie, to si robíš žarty! Nerobím! A tu je Josef Čapek, tak na toho by som to už vôbec nepovedal. I ty, Brutus?!“ neskrývajú prekvapenie študenti Vysokej školy umeleckopriemyslovej, ktorí, ako sa zverili, majú návštevu výstavy za domácu úlohu.
Foto: DOX/Centre for Contemporary Art, Plagát v súboji ideológií 1914 - 2014
„Pozrime sa, a tu je Alfons Mucha, no tak to sa ani veľmi nečudujem, ten bol vždy kam vietor, tam plášť,“ komentujú vzletné husitské motívy na Muchovom plagáte oslavujúcom hrdinských legionárov vo Francúzsku.
„Nuž teda, hor sa do svätého boja! Spojme svorne sily k veľkému zápasu po boku armád spojeneckých, nech vysoko plápolá naša vlajka na strach odvekým vrahom, že slobodní byť chceme a slobodní budeme,“ černie sa patetická výzva plagátu s Manifestom k československému ľudu v Amerike na zjazde zástupcov československého ľudu v Spojených štátoch severoamerických v Chicagu z 11. februára 1918.
Eufória z pádu nenávidenej monarchie bola strhujúca a všeobjímajúca, takže podľahnúť jej nebolo vôbec ťažké. A českí umelci neboli výnimkou. Pre britský úrad propagandy pracovali napríklad takí majstri slova ako Arthur Conan Doyle, John Galsworthy, Rudyard Kipling či H. G. Wells, pre rakúsky spisovatelia Egon Erwin Kisch, Robert Musil, Franz Werfel či maliar Oskar Kokoschka.
Lenže konfrontácia propagandy s prízračnou a krvavou realitou vojny nadšenie pomerne skoro zmrazila. Umelci si neskoro, ale predsa uvedomovali, že majú na katastrofe s dosiaľ nevídaným počtom obetí svoj podiel zodpovednosti.
Polopravdy a nezmyselné lži vojnovej propagandy postupne vyplávali na povrch, na sile získavali revolty a protivojnové hnutie, ktoré po konci vojny viedlo k vzniku Spoločnosti národov, budúcej OSN.
Leninova lampa
Čím viac času trávi návštevník medzi plagátmi rôznych dôb a bojujúcich strán, tým zreteľnejšie si uvedomuje, že európske dejiny sú striedaním rôznych druhov demagógií a jediných správnych právd vnucovaných publiku, pričom kým témy a identity nepriateľov, proti ktorým treba bojovať, sa striedajú, podstata propagandy zostáva rovnaká.
Azda najintenzívnejšie sa umenie propagandy rozvíjalo po októbrovej revolúcii v roku 1917 v Rusku. Boľševici pozorne naštudovali metódy politickej agitácie používané ostatnými štátmi od počiatku vojny a ďalej ich búrlivo rozvíjali.
Sovietska propaganda je špecifická tým, že sa na nej aktívne podieľali silné osobnosti umeleckej avantgardy, ktoré prijali revolúciu za svoju, na čele s Vladimirom Majakovským a ďalšími futuristami.
Pod krídlami Ruskej telegrafnej agentúry (ROST) vznikali legendárne Okna Rosta – komiksové agitačné obrázkové seriály oznamujúce názorne sovietskemu ľudu, ktorého väčšina nevedela čítať ani písať, základné ideologické, sociálne, ale napríklad aj hygienické pravidlá nového režimu.
Majakovského plagáty sú svojráznou umeleckou formou vychádzajúcou z tradície historických ľudových obrázkových tlačí zvaných „lubki", čo im dáva špecifickú príchuť a autenticitu insitného umenia.
Sovietska agitácia je zvláštna tým, že bola okrem ideologickej roviny aj prostriedkom na kultiváciu a vzdelanie miliónov negramotných mužikov, hodených dejinami z feudalizmu priamo do víru 20. storočia. Symbolom novej ideológie sa stala „Leninova lampa“, teda žiarovka, traktory, lietadlá a kino.
Vypravovali sa vlaky s pojazdnými knižnicami a kinosálami, kde sa rozdávali letáky, knihy a plagáty, premietali sa avantgardné filmy Dzigu Vertova a Sergeja Ejzenštejna, komponované podľa princípov „kino-oko“ a „kino-pravda“.
Pod vedením geniálneho výtvarníka Alexandra Rodčenka a jeho ženy Varvary Stepanovovej vznikal vo svetovom meradle úplne nový vizuálny jazyk, prepájajúci polygrafiu s priemyselným a grafickým dizajnom a fotomontážou.
Lenže rovnako ako v európskej propagande za 1. svetovej vojny prišlo nevyhnutné vytriezvenie z eufórie. Revolučné nadšenie a vieru v nový lepší život vystriedala diktatúra, čistky, hladomor, avantgardné umelecké prístupy začali byť vytláčané ideologicky dookola omieľanou rutinou a popredné umelecké osobnosti, ktoré vpísali sovietske avantgarde moderné umelecké hodnoty, končili buď ako Majakovskij samovraždou, alebo ich ako nepohodlné osoby deportovali do vyhnanstva a do lágrov.
Coca-Cola a McDonald's
História posledných sto rokov, reflektovaná prostredníctvom plagátov, odhaľuje pravidelné striedanie spoločenských eufórií a depresií, období búrlivého technického a kultúrneho rozvoja s epochami ničivých vojen, demagogického popierania rozmanitosti a dôstojnosti a snahy o zmanipulovanie verejnosti ako celku.
Foto: DOX/Centre for Contemporary Art, Plagát v súboji ideológií 1914 - 2014
O tom svedčia plagáty z nástupu a obludného vzopätia totalitných režimov, ktoré viedli k 2. svetovej vojne, socialistické i kapitalistické ideologické prestrelky z obdobia studenej vojny, ale aj nedávne výrony propagandy spojené s nástupom neoliberalizmu a vyhlásením vojny proti terorizmu.
Značným prínosom výstavy v pražskom centre DOX je skutočnosť, že sa nezastavuje v spoločensky neonfliktnom odstupe niekoľkých rokov od súčasnosti, ale, naopak, kladie veľký dôraz na skutočnosť, že propaganda v súčasnom svete neustupuje do pozadia, len mení formy a stratégie.
Plagát, ktorý pred nástupom ideológií a vojnovej propagandy na začiatku 20. storočia slúžil predovšetkým reklame, teda ovplyvňovaniu vedomia ľudí nie v prospech tej-ktorej ideológie, ale vyzývajúci na konzum vybraných produktov, sa zdanlivo vracia späť do oblasti propagácie tovaru.
Pod povrchom sa však súčasná štátna propaganda nenápadne prepája s korporátnym reklamným priemyslom, takže značky ako Coca-Cola alebo McDonald's nesú jednoznačnú ideologickú záťaž.
Na túto chameleónsku schopnosť súčasnej ideológie a propagandy reagujú plagáty a videá v poslednej časti výstavy, ktoré už nevznikajú na zákazku ideológov a korporácií, ale ako slobodná forma protestu proti absurdnému smerovaniu sveta, plytvaniu surovinami, konzumu, imperiálnej politike USA, klimatickým zmenám, rastúcej xenofóbii alebo rastúcej sociálnej nerovnosti.
Zvlášť dôsledné sú v tomto smere tri krátke videá Američana Jonathana Barnbrooka ostro kritizujúce americkú vojnovú zahraničnú politiku a praktiky korporácií: Dôvod, prečo je tak málo mieru, Americký vojnový stroj a Globálny.
Pravda a láska
Smutným lokálnym kontrapunktom k občiansky angažovanej a kritickej protiideologickej tvorbe súčasného svetového diskurzu je pointa výstavy. Kto by azda na chvíľu podľahol ilúzii, že sa ľudstvo poučilo a pokúša sa vymaniť z osídel propagandy a demagógie, pred odchodom z DOX-u rýchle stratí akékoľvek ilúzie. Zaručene sa o to postará malý ironický exkurz do českej plagátovej ideológie doby celkom nedávnej, ba súčasnej.
Ak rozosmiaty Václav Havel so srdiečkom a až hipstersky slniečkovým heslom „Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou" vyvoláva dnes zvláštnu zmes melanchólie a trpkého rozčarovania, pri pohľade na kŕčovitý úškľabok otca privatizácie Václava Klausa s heslom „Kto, keď nie my, kedy, keď nie teraz“ sa kdekomu z kultúrymilovných návštevníkov otvára pomyselný nožík v inak prázdnom vrecku.
Nehovoriac ani o predvolebných portrétoch súčasných českých politikov na čele s Karlom Schwarzenbergom ako agentom 009.
Ich falošné úsmevy, vábivé výrazy a manipulatívne heslá pôsobia v kontexte výstavy mapujúcej dejiny propagandy ako smutný dôkaz, že čo sa týka vplyvu politickej ideológie, žiadny dôvod na oslavu nie je, pretože sme i po sto rokoch od začiatku prvej svetovej vojny vlastne stále tam, kde sme boli.