„Zúžila som si oblečenie,“ ukazuje unavená šesťdesiatšesťročná žena svoj odev. Jej brat je o päť rokov mladší a počas bojov a obliehania schudol 27 kilogramov.
Súrodenci bývajú v tmavom pivničnom byte v kresťanskej štvrti Bustán ad-Díván. Do bytu sa zostupuje po schodoch obložených škatuľami a kanistrami s vodou. Práve do tejto časti mesta sa povstalci stiahli na konci dvojročného obliehania.
Antoinetta a Sabaj zostali podobne ako 21 iných civilistov vo svojom byte uväznení, pretože kvôli častému bombardovaniu a bojom sa veľmi neodvážili vychádzať von. Spali v obývacej izbe, pretože spálňa je umiestnená príliš blízko ulice, a je teda nebezpečnejšia.
„Chcela som umrieť doma,“ vysvetľuje Antoinetta svoje rozhodnutie. Z izby teraz vidieť vojakov, ktorí na ulici vystriedali bojovníkov opozície. Povstalci sa z mesta stiahli minulý týždeň.
„Nechceli sme nikoho obťažovať, ani svojich blízkych, tak sme sa rozhodli zostať tu,“ hovorí Sabaj, ktorý má biele fúziky a plešinu. Súrodencom sa podarilo prežiť vďaka zásobám ryže a drveného obilia.
Do februára, keď sa dohodlo prvé prímerie a z mesta odišla väčšina civilistov, pestovali v škatuliach paradajky a petržlen, potom však už nastala bieda. „Trhali sme trávu, ktorá vyrastá pri ceste, a miešali ju s drveným zrnom. To sme jedli trikrát denne,“ hovorí žena, pre ktorú mäso bolo len snom.
Súrodenci si síce poschovávali olej a masť pod podlahu, ale povstalci, ktorí sami zápasili s nedostatkom, prišli dvakrát, a skrýše vždy vybrakovali.
Sabaj je stolár a s hrdosťou ukazuje, ako dokázal urobiť oheň na ohriatie čaju a kávy: zapálil buď vatu namočenú do pálenky, alebo zväzok sviečok, ktorými sa zásobil na začiatku bojov.
Foto: Reuters, OMAR SANADIKI
Povstalci dodávali vodu zo studní a tú si museli prevárať na ohni z vetiev zozbieraných vonku. Po troch rokoch zastavenej dodávky vody sa teraz na ulici objavila prvá cisterna.
S povstalcami príliš veľká debata nebola. „Len dobrý deň alebo dobrý večer,“ opisuje komunikáciu Sabaj. Začiatkom mája obaja šesťdesiatnici, odrezaní od vonkajšieho sveta, bez elektriny a telefónu, zrazu zistili, že povstalci balia zbrane a batožinu. „Niekoľko sa ich pýtalo, či nemám tašku alebo vrecko, aby si mohli odniesť veci, ale nemala som nič,“ spomína Antoinetta.
A potom prišli prví civilisti, medzi nimi sestra, ktorú súrodenci nevideli dva roky. „Bolo to veľmi dojemné, všetci zostarli,“ hovorí Antoinetta so slzami v očiach. Po roku zase môže fajčiť a priznáva, že jej zatiaľ úplne nedošlo, čo prežila.
Zvonček ohlasuje ďalších návštevníkov – synovca s manželkou, ktorých nevideli od júna 2012. Obe ženy si padajú do náručia, Antoinetta varí kávu a upravuje kvetináče na stole. Jeden je z Veľkej noci a zdobia ho plastové vajíčka, na druhom je ešte červená vianočná stuha.
„Prežili sme to, ale stále to nie je ono,“ priznáva Antoinetta, ktorá dodnes nespí. „Bude nám to trvať ešte dlho, rovnako ako celému Homsu,“ pritakáva jej brat.