Aký bol supervolebný rok 1964

11.11.2014 07:00
antonín novotný, 1964, voľby, prezident, ČSSR
V roku 1964 zvolili Antonína Novotného znovu za prezidenta jednomyseľne. Autor:

Za dverami sú voľby do miestnych samospráv, ktoré zavŕšia tento supervolebný rok. Stávalo sa však aj v minulosti, že ľudia museli v priebehu jediného roka aj trikrát merať cestu do volebných miestností. Mnohí dnešní slovenskí dôchodcovia zažili svoje prvé "supervoľby“ presne pred polstoročím a vedeli by o nich rozprávať!

V roku 1964 síce našinec nemohol ešte ani chyrovať o voľbách poslancov do Európskeho parlamentu, Slováci však volili svojich zástupcov do Národného zhromaždenia (čo bol československý parlament) a Slovenskej národnej rady, ďalej do národných výborov všetkých stupňov (čo boli komunálne a zároveň i regionálne voľby) a v tom istom roku sa konala aj voľba prezidenta republiky, čiže hlavy spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Voľby to však boli iba podľa názvu, bez možnosti skutočnej voľby. Voliči (alebo volitelia) totiž mali na "výber“ zakaždým iba jedného kandidáta. Napriek tomu sa na parlamentných voľbách zúčastnilo 99,9 percenta oprávnených voličov.

Sotva to možno vysvetliť len existenčnými obavami občanov v podmienkach totality. "Volím preto, aby som vykonal svoju občiansku povinnosť,“ povedal v predvečer volieb Jaroslav Heyrovský, nositeľ Nobelovej ceny za objav polarografie z roku 1959 (jeho blízkym spolupracovníkom bol Slovák Dionýz Ilkovič).

Heyrovský už nemal čo stratiť, napriek tomu pokračoval: "V štáte, ktorého občania si uvedomili, že si treba navzájom pomáhať a spoločnou prácou zabezpečovať lepšiu budúcnosť všetkým, je to povinnosť radostná.“

Opäť zvolili Novotného

Pred polstoročím pripadli voľby prezidenta až na záver supervolebného roka. Konali sa 12. novembra 1964, boli nepriame – hlavu štátu volili poslanci parlamentu – a nepredchádzala im žiadna volebná kampaň.

Napokon, načo kampaň, keď kandidát na prezidenta mohol byť iba jeden – ten, ktorého spoločne navrhli ústredie vládnucej strany, Ústredný výbor Národného frontu (kontrolovaný tou istou stranou) a samotný parlament (takisto kontrolovaný štátostranou)? Logika monopolu moci prikazovala navrhnúť šéfa spomínanej partaje. Od roku 1957 boli totiž funkcie prezidenta a prvého tajomníka komunistickej strany v Československu kumulované.

Dokonca ani v Sovietskom zväze takéto sústredenie moci v jedných rukách už vtedy nepoznali. Strane tam šéfoval Nikita Chruščov a kolektívnej hlave štátu, prezídiu Najvyššieho sovietu ZSSR, predsedal Leonid Brežnev (od roku 1960).

Lenže v októbri 1964, mesiac pred voľbou prezidenta ČSSR, bol Chruščov nečakane "odídený“. Navyše, Novotný mal povesť presvedčeného "chruščovovca“ aj sa tešil dlhodobej priazni Chruščova. Keď sa v novembri 1957 rozhodovalo o nástupcovi Antonína Zápotockého na Pražskom hrade, dal Chruščov súdruhom v politbyre KSČ jasne najavo, že sa mu väčšmi pozdáva Novotný (vtedy už prvý tajomník ÚV KSČ) ako – tiež prichádzajúci do úvahy – Slovák Viliam Široký (v tom čase premiér československej vlády). Vznikla teda otázka, či Chruščovov pád nevyvolá domino efekt v krajinách sovietskeho bloku, a teda aj odchod Novotného z politickej scény. U nás sa vtedy po krčmách vtipkovalo: Keď v Moskve zaprší, v Prahe je mokro…

Novotného postoje si však cenil aj nový vládca Kremľa Brežnev. Keď v roku 1962 viedol sovietsku delegáciu na zjazde KSČ, označil Novotného vo svojom prejave za "najväčšieho syna československé­ho ľudu“.

V súvislosti s raketovým vzostupom Jozefa Lenárta, ktorý začiatkom jesene 1963 vystriedal Širokého na poste predsedu vlády, sa rozšírili medzi ľuďmi špekulácie, že tento vtedy iba 40-ročný slovenský politik onedlho nahradí aj Novotného vo funkcii prezidenta. Vyplýva to zo zistení Jana Peška z Historického ústavu SAV v archívoch Štátnej bezpečnosti.

Novotný mal podľa jej agentúrnych hlásení odstúpiť na konci volebného obdobia zo zdravotných dôvodov. Alebo ak už neodstúpiť, tak aspoň pristúpiť na rozdelenie funkcií. Nič také sa však nestalo.

Preferencie kandidáta na post prezidenta sa vtedy nezisťovali, žiadne prieskumy verejnej mienky sa nekonali. Napriek tomu predseda parlamentu Bohumil Laštovička na začiatku voľby bez mihnutia oka vyhlásil, že s návrhom strany, aby Novotný bol hlavou štátu aj v druhom funkčnom období, "sa stotožňuje všetok náš ľud“. A dôvod? Lebo v "súdruhovi Novotnom právom vidí svojho predstaviteľa“. A dosť.

Prinajmenšom na Slovensku mal Novotný už vtedy množstvo tichých odporcov. Koloval tu vtip: „Koľko je Novotných? – O jedného viac ako treba.“ Prečo ho nemali radi? Obmedzoval právomoci slovenských riadiacich orgánov, za každým pokusom prihliadať na slovenské špecifiká a riešiť problémy Slovenska hľadal úklady nacionalizmu. Známy český bádateľ tohto obdobia česko-slovenských dejín Karel Kaplan preto označuje Novotného za "protislovenského šovinistu“.

Napriek tomu za znovuzvolenie Novotného hlasovalo všetkých 294 prítomných poslancov Národného zhromaždenia, vrátane slovenských zástupcov. Hlasovalo sa totiž verejne. "Kto je za návrh, nech zdvihne ruku,“ vyzval kolegov Laštovička. A po sčítaní hlasov konštatoval: "Vôľa poslancov bola jednomyseľná.“

Neznámych autorov to inšpirovalo k vtipným komentárom: „Pri voľbe Novotného bol vraj jeden hlas proti – hlas ľudu.“ Neskôr sa rozšírila ešte jedna anekdota. "Čo dostal Novotný na Vianoce 1964? Predsa dreváky, aby mu aspoň niečo klapalo.“

Voľby ako občianska povinnosť

Aj voľby do zákonodarných zborov a všetkých orgánov verejnej správy prebehli pred 50 rokmi v bývalom Československu podľa osvedčeného scenára, ktorý režim prvýkrát vyskúšal v roku 1954. Veď konali sa rovnako – naraz a v jeden deň. Existovala iba jedna kandidátka (Národného frontu), na ktorej mali komunisti 70 až 75 percent miest. Pritom zvyšok pripadol na niekoľko pseudostrán (na Slovensku boli dve) a na spoločenské organizácie, ktoré fungovali ako prevodové páky KSČ.

Mimochodom, aj vo viacerých tzv. starých demokraciách sa niektoré voľby dodnes konajú súbežne. Napríklad v Belgicku boli aj tohto roku parlamentné voľby zároveň s voľbami do Európskej únie. Je to však predsa len o niečom inom.

V nedeľu 14. júna 1964 si občania ČSSR volili svojich zástupcov nielen do oboch parlamentov (NZ a SNR), ale aj do všetkých ostatných zastupiteľských orgánov – obecných, mestských, okresných i krajských. Hoci účasť bola dobrovoľná (v Belgicku či na Cypre je dodnes povinná), voliť prišlo 99,9 percenta oprávnených voličov.

Podľa hlásenia Ústrednej volebnej komisie už tri hodiny po otvorení volebných miestností odvolilo 73 percent oprávnených voličov a do 13. hodiny 93,05 percenta, pričom na Slovensku 97 percent a vo Východoslovenskom kraji dokonca 99 percent!

Ako to stihli? Na mnohých miestach sa volilo manifestačne – pod zástavami a transparentmi, v sprievode dychovej hudby kráčala do volebnej miestnosti takmer celá dedina.

Manifestačnosť sa však prejavovala aj iným spôsobom. Hoci to boli voľby tajné a volič mohol odkráčať za plentu a tam preškrtnúť meno jediného kandidáta alebo urobiť na hlasovacom lístku inú úpravu, z rôznych dôvodov to neurobil. Hlasoval verejne, čím pred zrakmi členov volebnej komisie i ďalších voličov akoby manifestoval súhlas s kandidátkou Národného frontu. To nesmierne zjednodušovalo a zrýchľovalo proces volieb.

Sčítanie hlasov dopadla podľa očakávaní. Za kandidátov Národného frontu zahlasovalo viac ako 99,9 percenta hlasov. Ešte aj v Prahe bolo proti iba 335 voličov, čiže 0,05 – doslova päť stotiniek percenta!

Mnohí autori vysvetľujú vysokú účasť a výsledky hlasovania najmä existenčnými obavami mnohých voličov o svoje zamestnanie, kariéru, o budúcnosť svojich detí. To však môže platiť predovšetkým o voľbách v prvej polovici 50. rokov, počas tzv. horúcej fázy totality. V roku 1964 už predsa bolo cítiť politické predjarie, určité uvoľňovanie pomerov aj na Slovensku. Rok predtým muselo politické vedenie spoločnosti odsúdiť nezákonnosti napáchané v 50. rokoch a pristúpiť k rehabilitáciám obetí zinscenovaných politických procesov. Prejavilo sa to v atmosfére volieb aj v ich výsledkoch.

Už sa nemohlo dariť hrubej manipulácii s výsledkami hlasovania, ako vo voľbách 1954. Vtedy Pavol David, ktorý faktický riadil komunistickú stranu na Slovensku, otvorene trval na úprave "čísel“ žiaducim spôsobom. Časť voličov totiž nehlasovala a vyjadrila tak protest proti nedávnej menovej reforme. "Ak sa Davidovi percento odovzdaných hlasov zdalo prinízke,“ vypovedal v roku 1968 bývalý člen vedenia KSS Ondrej Pavlík, "napríklad zahlasovalo iba 95 percent voličov, vracal David výsledky krajským tajomníkom ako neúnosné.“

O desať rokov neskôr sa to už nedalo robiť. A tak ťažisko straníckej práce sa presúvalo na prípravu volieb. Oveľa viac sa vyžadovalo od propagandy. Predvolebná kampaň v dnešnom zmysle toho slovného spojenia neexistovala, neboli pouličné bilbordy ani televízne súboje kandidátov, volebný marketing zabezpečovala najmä periodická tlač, kontrolovaná štátostranou alebo ďalšími zložkami Národného frontu.

Noviny prinášali pred voľbami v rôznych anketách vyjadrenia známych osobností. Prečo pôjdete voliť? Čo si sľubujete od nadchádzajúcich volieb?

"Dám svoj hlas s plnou dôverou tým, ktorí zvolením do funkcie neodložia svoj predvolebný elán, ale premenia slová na čin tam, kde ho najviac treba,“ povedal herec Ladislav Chudík. Vyjadrovali sa aj budúci disidenti. "Mám rada šport a naše zriadenie utvára športovcom podmienky, ktoré športovci v mnohých krajinách nemajú,“ povedala Věra Čáslavská (už vtedy zaslúžilá majsterka športu). "Aj preto dám svoj hlas tým, ktorí sa usilujú o znásobenie týchto možností.“

Pre mladých ľudí to boli idoly, ktoré sa snažili nasledovať. Vo všetkom…

Zmena iba na najnižšej úrovni

Ako píšu autori monografie Československé právne dejiny, vydanej minulý rok, "za socializmu voľby už nemali charakter boja o politickú moc a nemohli rozhodnúť o zmene mocenských pomerov“. Túto otázku predsa "raz a navždy“ vyriešil február 1948.

Aký teda mali zmysel? Podľa vtedy platného volebného zákona išlo o to zvoliť "najlepších predstaviteľov, občanov politicky a odborne vyspelých a schopných organizovať a zjednocovať tvorivé sily pracujúcich v úsilí o plný rozvoj socialistickej spoločnosti“.

Ako však voliť tých najlepších „spomedzi“ jedného kandidáta? V roku 1964 novelizovaný zákon sa pokúsil tento paradox riešiť, ale jeho tvorcovia zostali kdesi na polceste.

Pre každý volebný obvod bolo odteraz možné navrhovať "jedného alebo viacerých kandidátov“, pričom návrhy mohli podávať už nielen politické strany, ale aj spoločenské organizácie združené v Národnom fronte a "zhromaždenia pracujúcich v závodoch, úradoch, obciach“.

Ale, pozor, umožnilo to pluralitu návrhov, nie kandidátov! Na verejných schôdzach sa občania vyjadrovali k predloženej kandidátke, mohli odmietnuť jedných kandidátov a navrhnúť iných, ale tým sa to končilo. Na volebnej listene sa ocitol iba jeden kandidát pre každý obvod. Podľa vtedajších médií aj tak išlo o "podstatné rozšírenie zásady socialistickej demokracie“, ktoré malo prispieť "k skvalitneniu výberu kandidátov“.

Ako sa to však prejavilo v praxi? Ak máme veriť údajom z dobovej tlače a oficiálnym informáciám, tak pôvodne navrhované kandidátky sa po takejto verejnej diskusii korigovali najmä pri voľbách do nižších orgánov verejnej správy – do miestnych a okresných národných výborov.

Navrhnutých poslancov totiž ľudia dobre poznali, boli z ich pracoviska, obce či mesta. Niektorých odmietli, navrhli namiesto nich iných. V každom kraji sa na týchto pozíciách vymenilo po predvolebných schôdzach a zhromaždeniach niekoľko desiatok kandidátov. Už menej to poznačilo kandidátky Národného frontu vo voľbách do krajských národných výbor a takmer nič nezmenilo na príprave volieb do Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia.

V týchto prípadoch málokto naďalej vedel, koho vlastne volil. Preto sa vtipkovalo: "Za kapitalizmu sa pred voľbami vie, kto kandiduje, za socializmu sa vie, kto bude zvolený.“ V roku 1964 malo Slovensko ešte ďaleko od skutočne demokratických volieb. Na úrovni miestnych orgánov verejnej správy však už vtedy nastalo isté skvalitnenie poslaneckého zboru. Aj na postoch predsedov sa situácia do istej miery zmenila k lepšiemu. Svedčí o tom fakt, že mnohí z nich pokračovali už ako starostovia alebo primátori aj po roku 1989, keď sa národné výbory zmenili na obecné alebo mestské úrady.

Aspoň jeden príklad za všetky. V obci Župkov v Kľakovskej doline v okrese Zvolen zvolili pred polstoročím občania na návrh mládežníckej organizácie vtedy 25-ročného Emila Barboru za poslanca miestneho národného výboru. O tri roky neskôr sa stal jeho predsedom (predchodca po autonehode už nemohol vykonávať funkciu).

Barbora potom viedol miestnu samosprávu nepretržite takmer 40 rokov! Svojho času bol služobne najstarším starostom na Slovensku. Vo voľbách v roku 2006 odmietol ponuku znovu kandidovať za starostu, nechal sa však ešte zvoliť za poslanca obecného zastupiteľstva a bol ním až do konca volebného obdobia. Radil svojmu odchovancovi, ktorý sa stal jeho nástupcom…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#voľby #komunálne voľby #supervolebný rok #1964
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla červený amarylis vianoce

Perla červený amarylis vianoce

26,39
Perla farebné karafiáty

Perla farebné karafiáty

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk