Foto: Archív Pravdy
Keď akceptujeme interpretáciu, podľa ktorej sa pád komunizmu koncom 80. rokov u nás – takisto ako v Poľsku či Maďarsku – uskutočnil na báze „dohodnutej zmeny“, že to teda nebola tradičná, ale vyjednaná revolúcia, nepopierame, že to bola zmena kardinálna i kolosálna. Zmena, aká sa vyskytne v dejinách za jedno storočie raz-dva razy. Nielen pre jej mäkkosť či nežnosť, teda nekrvavosť, sa však s touto zmenou vyrovnávame stále nedôsledne a rozpačito, ak už nie schizofrenicky. Rekonštruujeme ju skôr podľa subjektívnej pamäti. Tá je, prirodzene, nie celkom totožná s pamäťou objektívnou, ak taká vôbec jestvuje.
Dejepisci súčasnosti, politológovia by sa k nej mohli približovať, veď by mala byť záväznejšia, dajme tomu i pre školy, na ktorých, príznačne, dodnes chýba výučba demokracie a právneho štátu. Politici si tu skôr prihrievajú vlastnú polievočku podľa ideologických či straníckych záujmov a pamätníci či priami účastníci sa nie vždy vládzu vyhnúť mýtizácii i sebamýtizácii.
U radových občanov sa stretáva spomienkový optimizmus s pesimizmom, letargiou, ako vidno aj na posledných prieskumoch verejnej mienky. Eufóriu, nadšenie strieda sklamanie, zabúdanie, ale aj falšovanie starých dobrých čias rovnostárstva, neslobody. Ale aj čias istôt, ktoré tvorilo formálne zamestnanie, ibaže jeho ekonomická perspektívnosť bola dosť limitovaná. Navyše všetko sa to dnes deje často z pohľadu naplnenia straníckych, ideologických, konfesionálnych, etických, kultúrnych a iných záujmov. Na pohľad, ktorý by mal byť sprevádzaný predovšetkým hĺbkovou sondou do samého zmyslu tejto obrovskej historickej zmeny, veľa chuti niet.
Po jej dohodnutom, vyjednanom a chvíľami akoby až happeningovom nastolení (nielen pre štrnganie kľúčmi, ktoré malo odzvoniť starým časom) sme sa akosi rýchle ocitli v spoločnosti prehlbujúcej nerovnosti. Na jej náročné výzvy bolo treba hľadať netradičné odpovede. Odpoveďou nemohol byť individuálny egoizmus ekonomických liberálov ani moralizátorstvo konzervatívcov, ale ani vyprázdnené ľavicové deklarovanie solidarity. Nerovnosť, hovorí historik Tony Judt, je totiž deštruktívna, rozkladá spoločnosť. A privatizačná rabovačka, ktorou sme tú zmenu po páde komunizmu začali, predstavovala riešenie, ktoré tú nerovnosť spustilo prvé. Reči o štáte ako zlom spravovateľovi, o neviditeľnej ruke trhu, o rovnocennosti špinavých a čistých peňazí ju mali potvrdiť nielen pre najbližší čas. Potvrdili najmä vznik oligarchie a jej následný vstup do politiky a dnes aj do médií.
Strata hodnôt – aj to bola „nežná“
Zmysel novembrovej zmeny bol, samozrejme, v návrate k slobode, k princípom právneho štátu, demokracie, úcte k súkromnému majetku. Aj k dôstojnosti ľudského života, k vytváraniu nielen nacionálnej, ale aj sociálnej súdržnosti, k étosu, ktorý mal dávať tej historickej zmene rozmer stelesnený v solidárnom demokratickom štáte.
Čo z tohto étosu po dvadsiatich piatich rokoch ešte žije, resp. by malo žiť? Čo z toho občianskeho vzopätia tvorí impulz pre ľavicu, pravicu či liberálov? A najmä, v čo verí dnes pokolenie, ktoré sa do kapitalizmu narodilo či začalo v ňom uvedomelý život? Je to generácia stratená, alebo našla svoj zmysel a zdieľa spoločný étos? A nie je možno stratená generácia jej otcov a dedov, ktorá tiež vítala pád komunizmu, no jej predstavy o budúcnosti boli odlišné od reality? Koľko je vlastne tých étosov osemdesiateho deviateho roku? A máme vôbec nejaký spoločný symbol slobody?
Nielen tieto otázky vyvolávajú ešte zásadnejšiu otázku, ktorú si radšej nekladieme: kto má právo na pamäť či étos Novembra? Otázku preto nezanedbateľnú, lebo na tej štvrťstoročnej púti za demokraciou a prosperitou sme odpovede na ňu v samej praxi často krivili. Politici ich ohýbali obzvlášť zjednodušene a jednostranne.
Keďže slovenskí zväčšia mlčia, pomôžme si susedmi, včerajšími bratmi. Iste, po Novembri '89 sme podstúpili hlbokú systémovú transformáciu komunizmu či tzv. reálneho socializmu na trhový kapitalizmus, čo niektorí môžu považovať „za nesporný úspech“, lebo podľa nich prebehla vraj „rýchle, pokojne, ľudsky únosne". "Prebehla v našej réžii, nikto zvonku, ani z Východu, ani zo Západu, do nej nezasahoval… Rola mužov Novembra bola nutne obmedzená,“ spomínal nostalgicky architekt tej transformácie Václav Klaus, majúc na mysli obmedzenie Havla a jeho okruhu „pravdoláskarov“. Aby toho nebolo dosť, vraj „fakticky bol tento proces dotváraný aktivitami miliónov slobodne sa rozhodujúcich ľudí“.
Ak milióny vtedajších „DIK-ov“ (držiteľov investičných kupónov) mali byť tí slobodne sa rozhodujúci, veľký výber, okrem niekoľkých vyvolených, nemali. Žeby to bolo 32 percent tých, ktorí dnes u susedov preferujú nášho rodáka Andreja Babiša s jeho tézou o rozkradnutej zemi a štvrťstoročie budovanom korupčnom systéme? Nie som prívržencom tzv. apolitickej oligarchie, ktorá nám chce dobre nielen skupovaním médií, ale našli by sa osoby (aj obsadenie) do podobného divadielka aj pod Tatrami. Aj oni predsa chcú mať právo na étos Novembra, hoci viacerí ho prebojúvali v odboji najmä vekslovaním pred Tuzexom, čo bola dobrá príprava na začiatok 90. rokov.
Iste, v Novembri '89 padol mýtus, že ľavica má liek na vyliečenie kapitalistickej spoločnosti. Ale v tej novembrovo-decembrovej zimnej eufórii si kapitalizmus želali iba tri percentá obyvateľov, 97 percent sa delilo napoly: časť za socializmus, druhá za tretiu cestu (o dva roky neskôr, na začiatku roku 1992 sa už pre cestu k trhovému hospodárstvu vyslovila kladne polovica obyvateľov Česko-Slovenska, no len tretina Slovákov). Reálny socializmus totiž predstavoval represívne rovnostárstvo a ľudia na jeho páde privítali najmä skutočnosť, že znovu našli slobodu a nádej na dôstojnosť.
Socializmus sklamal a na Slovensku sa z toho usúdilo, že sklamali nielen komunisti, ale ľavica vôbec. Aj sociálna demokracia, ktorú sa za pomoci Dubčeka (tiež komunistu) niektorí nadšenci pokúšali v roku 1992 beznádejne priviesť k voľbám, bola svedectvom slovenského chápania ľavice. Dezorientovaný volič bol už vtedy pripravený na iného mesiáša či zbojníckeho kapitána (možno si vybrať podľa ľúbosti), ktorý rozvrátil za pomoci svojich poskokov, budúcich reprezentantov tzv. svojstojnej národnej kapitálotvornej vrstvy (termín jedného z nich) slovenskú politickú aj ekonomickú scénu na vyše dvadsaťročie tak, že sa z toho doteraz nespamätala. Aj ten spolu so svojou družinou by sa, samozrejme, chcel prisať k étosu Novembra.
Hodnoty – konzervatívne, liberálne, sociálnodemokratické – vtedy akoby stratili zmysel. Štátny nacionalizmus i štátny terorizmus, privatizácia pre totálne úzku vrstvu mimo akéhokoľvek právneho rámca neveštila nič dobré; politika sa vtedy bleskovo zmenila z názorového zápasu o moc na boj o výhody, ale najmä o majetky. A justícia pritom výdatne miništrovala, čo bolo pre tých gaunerov veľmi podstatné. Svet slobody, spravodlivosti, demokracie, právneho štátu, plurality, rozmanitosti, znášanlivosti sa nadlho vytratil. Aj to bol „étos“ Novembra. Našťastie za výdatnej pomoci občianskych aktivistov bol po šiestich rokoch porazený, no jeho relikty vlečieme za sebou dodnes.
Komu patrí November?
Pravdepodobne by sa dnes už našla spoločenská zhoda na tom, že týmto deformátorom nielen politického, ale celého verejného života étos Novembra nenáleží. Ale na akom princípe patrí iba pravici? Zdá sa mi totiž, že by mohol patriť aj ľavici, iba by sa k nemu musela hlásiť. Miroslav Kusý, Milan Šimečka starší i mladší, Ivan Kadlečík, Martin Bútora, László Szigeti, Lajos Grendel a mnohí ďalší neboli pravičiari, ani sa nimi nikdy nestali. Skôr boli liberálmi ľavicového strihu, aj preto na ponovembrové politické dianie pomerne rýchlo rezignovali. A čo taký Dominik Tatarka, občiansky liberál s komunistickou minulosťou, ako by sa on vyrovnával s odkazom Novembra?
Aj preto sa natíska otázka, na ktorú nedávno upozornil Martin M. Šimečka v súvislosti s formovaním politického charakteru Verejnosti proti násiliu. Jej čelní predstavitelia ho na začiatku 90. rokov videli v liberálne umiernenej ľavici. Až neskôr sa aj pod vplyvom centrálnej politiky radikálnej liberalizácie trhu a masívnej privatizácie štátneho majetku preklopil na pravicovú stranu (ODÚ), ktorá vo voľbách roku 1992 neuspela. Ľavica sa v tom čase stala akýmsi odkladiskom minulosti a nového nacionalizmu. Martin M. Šimečka svoju analýzu zlyhaní novembrovej elity končí záverom, ktorý je charakteristický najmä pre súčasné roky rozkladu pravicových strán: zostala im už len „posledná bašta – okupácia Novembra 1989. Je to vlastne komická logika: keďže sa hnutie VPN premenilo na pravicovú stranu a mnohí pravicoví politici sa hlásia k Novembru 1989 (niektorí právom, iní nie), samotný November bol vlastne pravicovou revolúciou“. V tomto sme naozaj, ako upozorňuje Šimečka, nekompatibilní so strednou Európou, kde sa k ľavici hlásili také osobnosti ako Jiří Dienstbier, Adam Michnik, György Konrád, prinajmenej v jej liberálnom predvedení (o tom, že Václav Havel bol podľa Klausa „reformný komunista“ na tomto mieste radšej pietne pomlčme).
Pravdou je, že komunisti riadili diktatúru, ale ľavica v európskom ponímaní nie je boľševizmus, hoci tiene minulosti tomu nahrávajú. Kým však ostaneme pri apriórnom nálepkovaní – ľavičiari sú boľševici, pravičiari fašisti, nedostaneme sa v našom zablokovanom diskurze ďalej. Ani Boh predsa nerozlišoval ľudí na pravicových a ľavicových. S demokraciou je to podobne: ak dostáva prívlastky, ľahko sa zmení na autoritársku, totalitnú. My, čo sme žili štyridsať rokov v „ľudovej demokracii“, čosi o tom vieme. Ale vieme aj to, že demokracia je naozaj pre všetkých; že je to večná súťaž, v ktorej však nikto nesmie zvíťaziť na večné časy. To by bol jej koniec.
Naša kapitalistická minulosť
Dnes už je vari jasné, že iná alternatíva ako kapitalizmus, teda trhové hospodárstvo v právnom štáte, zatiaľ nejestvuje. To však neznamená, ako hovorí rakúsky filozof a kultúrny publicista Konrad Paul Liessmann, že kapitalizmus treba obdivovať, presnejšie, neznamená to, že ho netreba kritizovať. Chváliť isto – pre individuálnu slobodu, kritizovať pre deficit sociálnych istôt, deficit dôstojného života. Kľúč k riešeniu však nie je v zapájaní cirkvi do charity, ako si to predstavujú niektorí konzervatívci, ale ani vo frázach o solidarite, nepodložených konkrétnymi skutkami.
A propos, étos Novembra a ľavica. Patrí jej, nielen preto, že sa na ňom aktívne zúčastnili komunisti – včerajší aj súčasní. Inak, v bývalom Československu od roku 1945 do roku 1989 prešlo komunistickou stranou asi sedem miliónov občanov. Mnohí z nich boli neskôr aktívni v zápase s deformáciami režimu, v zápase o ľudské práva, mnohí sa angažovali priamo v novembrovej zmene (pri páde režimu ich bolo v pätnásťmiliónovom Československu pol druha milióna). Aj preto nemohol byť na Slovensku antikomunizmus autentický – nebol totiž artikulovaný ani pred rokom 1989.
Napriek všetkému si myslím, že by nás 17. november nemusel tak rozdeľovať, ako to vidno ešte dnes. A o tom, ako nás rozdeľuje 29. august či 1. január, nechcem ani hovoriť (nepoznám veľa národov, štátov, ktoré sa správajú k svojim symbolom takým schizofrenickým spôsobom). Som posledný, kto by chcel spoločnosť glajchšaltovať a politický život zjednocovať. Som skôr kritický pozorovateľ nacionálne, sociálne, konfesionálne, kultúrne, eticky rozdeleného Slovenska a nevidím optimisticky víziu jeho dialogického správania; ale práve 17. november, ktorý nás oslobodil všetkých, by si napriek rozpornosti a spornosti, ktorú žijeme, zaslúžil byť vari aj sviatkom porozumenia. Nielen preto, že sme – nezmyselne – dopustili pred štvrťstoročím vládu národného porozumenia s drvivou väčšinou komunistov a sem-tam aj eštebákov!
To je však už minulosť, ktorú by mohol mať v referáte Ústav pamäti národa, keď ho už máme, hoci naháňať komunistov, eštebákov štvrťstoročie po Novembri je vykurovanie vesmíru (čím, samozrejme, chcem podčiarknuť úctu k serióznemu historickému výskumu). Dávnejšie hovorím, že dôležitejší a efektívnejší – pre mravnú obnovu spoločnosti – by možno bol ústav pre štúdium hospodárskych a justičných premien spoločnosti nielen v 90. rokoch (mohol by byť filiálkou napríklad Ústavu kriminalistiky…), pre štúdium vzniku mafiánskej spoločnosti či štátneho terorizmu.
Vyrovnať sa nám treba nielen s komunistickou, ale aj s kapitalistickou minulosťou, teda so súčasnosťou. Tá prvá, komunistická, nie je ešte plusqamperfectum (čas dávno minulý), ale tá druhá je futurum (čas budúci), ktoré nám a najmä naši
Rudolf Chmel (1939)
Foto: Ivan Majerský
Slovenský literárny vedec, esejista, politik. Od ukončenia štúdia na FiF UK v Bratislave v roku 1961 dlhé roky pôsobil ako vedecký pracovník SAV. V roku 1989 bol o. i. šéfredaktorom časopisu Slovenské pohľady. Ako vysokoškolský pedagóg prednáša na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Je predsedom výboru Národnej rady SR pre ľudské práva a národnostné menšiny (poslanec za stranu Most-Híd). V rokoch 1990 – 1992 bol posledným veľvyslancom ČSFR v Maďarsku, v rokoch 2002 – 2006 (s ročnou prestávkou) ministrom kultúry Slovenskej republiky. V rokoch 2010 – 2012 bol podpredsedom vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva a menšiny. Je autorom radu kníh, o. i.: Dejiny slovenskej literárnej kritiky (1991), Moja maďarská otázka(1996), Moje slovenské pochybnosti (2004), Romantizmus v globalizme (2009), Slovenský komplex (2010).