Muren, úspešný herec, hudobník a interpret, je s obľubou označovaný za tureckého „Liberaceho“, podľa amerického umelca zosnulého v roku 1987. V konzervatívnej, a niekedy až homofóbnej krajine, je od roku 1996, keď zomrel, považovaný za národný poklad. Preslávil sa najmä excentrickou adaptáciou sentimentálnych piesní.
Spevák síce nikdy nepotvrdil, ani nedementoval svoju homosexualitu, ale komunita tureckých gayov ho stále považuje za svojho hrdinu.
Expozícia nazvaná podľa jedného z jeho šlágrov „To som ja, Zeki Muren“ vzdáva česť jeho osobe prostredníctvom zbierky zaujímavých fotografií, listov a osobných vecí. Za 40 dní ju už navštívilo vyše 42-tisíc ľudí. To je rekord pre kultúrne centrum Yapi Kredi, ktoré patrí súkromnej banke a leží v srdci kozmopolitnej štvrti Beyoglu. Výstava má trvať do 15. januára, ale už dvakrát bola predĺžená.
Podľa názoru niektorých expertov to je známka toho, že aj pod vládou prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, často obviňovaného z autoritárstva a islamizmu, umelecký život prekvitá. Vláda síce používa priamu cenzúru len veľmi zriedka, ale mnohí umelci jej vytýkajú, že vyvíja na kultúrnu scénu nátlak obmedzovaním výdavkov.
Záujem o ikonu gayov je udivujúci v krajine, kde je značne rozšírená homofóbia, často sprevádzaná násilím, aj keď v Turecku nie je, na rozdiel od mnohých moslimských krajín, homosexualita trestne postihnuteľná. V roku 2010 vyvolala vlnu pobúrenia ministerka pre záležitosti rodiny Aliy Selma Kavafová, keď označila homosexualitu za „chorobu, ktorá by sa mala liečiť“.
„Každý počas svojho života nejakú Murenovu pieseň už počul. Návštevníci nám často hovoria, že je to výstava o ich živote. Muren je jednoducho súčasťou našej DNA,“ hovorí jeden z kurátorov výstavy Veysel Ugurlu.
„Bol to hrdina môjho detstva. A keď vidím, koľko ľudí mu vzdáva česť, tak si nemyslím, že by niekto jeho sexuálnu orientáciu spochybňoval,“ usudzuje tridsaťročná návštevníčka Zeliha Okcuová.
Zeki Muren, ktorý sa nikdy neoženil a nemal deti, odkázal všetko, vrátane oblekov, obuvi, nahrávok a listov, armáde a jednej tureckej vzdelávacej nadácii.
Medzi poklady, ktoré výstava prináša, sú listy jeho matky Hayriye „jedinému drahému dieťaťu“. V jednom z nich ho prirovnáva k anjelovi, ktorý pristál na tejto Zemi s kozmickou loďou Apollo 11.
Návštevníci si môžu prezrieť jeho črievice s vysokými podpätkami, šaty s flitrami či minisukne, často navrhované priamo pre umelca. Muren bol prvým Turkom, ktorý sa odvážil vystúpiť na scénu v sukni. Svojim kostýmom dával prezývky, napríklad Mesačný princ či Purpurové noci.
„Ako iste viete, na Mesiaci je menšia príťažlivosť. Z toho dôvodu je pre ľudí na Mesiaci ťažké chodiť. Preto mám tieto topánky,“ vysvetľoval raz tento originálny umelec divákom.
Jedným z najzaujímavejších exponátov je recept na koktail, ktorý si sám Muren zapísal. Ide o zmes vodky a koňaku s citrónom. „Stačí pohárik, aby ste zabudli na všetky problémy a oddali sa sladkému snívaniu,“ hovoril.
Zeki Muren zomrel vo veku šesťdesiatpäť rokov priamo na scéne, zaskočený srdcovým zlyhaním. Producenti mu práve dávali mikrofón, ktorý mal pri svojom prvom vysielaní v rozhlase v roku 1951. premožený dojatím sa o niekoľko minút zrútil a uvrhol celé Turecko do smútku. „Bol to revolucionár. Naučil nás, že je možné byť iný, myslieť alebo sa vyjadrovať inak,“ hovorí ugurlu. „Zostane navždy v našej pamäti.“