Aby učitelia udržali žiakov v teple, zakladajú v triedach oheň a deti musia dodať drevo, napísal o situácii v tomto meste na juhu Sýrie server Syria Deeply.
V Maarbe žije 10-tisíc ľudí, sú tam dve školy pre najmenšie deti, jedna pre druhý stupeň a jedna stredná škola. Dospelí kladú na vzdelanie veľký dôraz a hovoria, že kvôli vojne neprestanú deti posielať do školy. Mestečko je hrdé na to, že z neho pochádza mnoho lekárov a inžinierov.
Dnešná situácia je zložitá. Maarba padla do rúk radikálov z frontu An-Nusrat, ktorí majú v rukách zásobovanie potravinami, pohonnými hmotami a ďalšími základnými potrebami. K ľuďom sa ich teda dostane iba málo.
Umarovi a Zahrini rodičia napriek problémom svoje deti vypravujú do školy každý deň. „Vzdelanie je pre ľudí v našom meste sväté právo. Vždy to pre nás bola najdôležitejšia téma. Poskytujeme tak deťom prostriedky, aby mohli v živote uspieť, bez ohľadu na to, že žijú vo vojne,“ hovorí otec Hámid.
Foto: Reuters, BASSAM KHABIEH
Telefón má v dedine málokto, rovnako ako elektrinu. Tú vyrábajú s vysokými nákladmi generátory. Zahra ani Umar si so sebou do školy nenosia desiatu, pretože na ňu rodina nemá. Najedia sa až popoludní doma, po návrate zo školy.
„Darí sa nám o niečo lepšie než ostatným tu. Mám súrodencov, ktorí žijú v cudzine a niečo nám posielajú. Dookola je ale krajná núdza, ľudia hladujú,“ vysvetľuje Hámid. Humanitárne organizácie síce občas privezú jedlo, ale nikdy ho nie je dosť. A vzhľadom na jeho nedostatok sa ceny potravín šplhajú hore.
„Ľudia si už nemôžu dovoliť kúpiť vôbec nič. Keď privezú jedlo, sú to dve vrecúška ryže alebo cukru a to rodinám s deťmi veľmi nepomôže,“ hovorí Hámid. Situáciu zhoršuje príliv ľudí, ktorí prichádzajú z bojových zón.
Učiteľka Iman vyučuje deti 30 rokov. Školstvo sa vraj stretáva s veľkými problémami. Ona síce dostáva stálu mesačnú mzdu, ktorá činí v prepočte asi 80 eur, avšak k výplate nie je ľahké sa dostať.
Foto: Reuters, KHALIL ASHAWI
„Musíme si po ňu chodiť do mesta Dará a cestou prechádzame cez územie pod kontrolou vlády i An-Nusrat. Nič iné nám však nezostáva, musíme prežiť,“ hovorí učiteľka. Pretože sa ale práve v blízkosti ozvala paľba, beží sa ukryť do susedného domu. „Za úspech považujem, ak môžeme učiť v pokoji celý deň. Často sa ale v blízkosti začnú boje, a tak pošlem deti domov. Niekedy zostane dôsledku bojov škola zatvorená aj niekoľko dní. A na školské uniformy sme zabudli už dávno,“ pokračuje po chvíli.
V bojoch boli zničené cesty, akákoľvek doprava je drahá a náročná, takže na spojenie sa nemožno spoliehať. Niektorí stredoškoláci už stratili nádej, odišli zo školy a pridali sa k An-Nusrat. „To je kvôli ochrane, zo strachu a kvôli potrebe získať peniaze. Priemerní dedinčania extrémistickým skupinám ani ich zámerom nedôverujú,“ hovorí Mirjam, ktorá je matkou štyroch detí.
„Žijeme v podmienkach, aké sme si predtým nedokázali ani len predstaviť. Varíme v škole čaj na ohni založenom zo zodraných plastových topánok a prezuviek. Viete si predstaviť, aký je z toho dym? Viete si predstaviť, ako tu ničíme stromy, aby sme mohli ohriať školské triedy? Máme pocit, že sme sa ocitli v stredoveku. Vidím, ako sa deti chvejú od zimy, keď idú ráno do školy. Trhá mi to srdce, sú to statočné deti,“ opisuje život v Maarbe učiteľka Iman.