Ani mnohí autori dialógov v nekonečných seriáloch alebo v dabingu a opatrovateľky detí, operátorky telefónnych centrál, či internetových obchodov, ktoré len preto, že vo voľných chvíľach pestujú jogging na nábreží rieky Hudson, podliehajú klamu, že môžu prekladať texty o behaní, nie sú pre slovenčinu žiadne terno. Ale najhorší sú politici. Neskloňujú, neartikulujú, nedbajú na intonačné, lexikálne a ohýbacie zákonitosti slovenčiny. Materinský jazyk v ich podaní často znie ako lacná napodobenina seba samého. Česť výnimkám, ktoré však všeobecný pocit zmaru nezaženú.
Naše kritické výhrady voči úrovni jazyka sú ale nielen dôkazom prehlbovania sa kritických javov. Sú aj svedectvom narastania náročnosti našej predstavy o tom, ako by mala kultivovaná podoba jazyka vyzerať a vyznievať. Predpokladám, že tento trend časom vyústi do stavu, v ktorom jednotlivé vrstvy spoločnosti budú používať diferencované podoby jazyka aj oficiálne. Je to ďalší, hoci nepriamy, dôkaz o perspektívnosti a životaschopnosti slovenčiny.
Učím sa robiť stále nové chyby
Robím chyby. Ale snažím sa netrvať na nich. Pochádzam zo Spiša, musel som sa odnaučiť klásť dôraz na predposlednú slabiku slova, rozlišovať medzi tu a sem, von a vonku. Bol to len začiatok môjho usilovania sa o plnohodnotnú podobu slovenčiny. Viem, že väčšina roboty na osvojovaní si kultivovanej podoby písaného a hovoreného prejavu ma ešte len čaká a teším sa na ňu. O svojom rodnom jazyku som sa najviac dozvedel z beletrie, pôvodnej i prekladovej. A pri učení sa cudzích jazykov.
Slovenčina, ako každý živý jazyk, kladie na svojich používateľov nekompromisné požiadavky. Rozumný človek ich vníma ako záväzné. Inak sa nedohovorí. Odmenou za rešpektovanie zákonitostí jazyka je schopnosť presného pomenovania a precízneho rozlišovania významových odtienkov výpovede. Žiakov a študentov nabádam k tomu, aby sa nebránili možnosti kriticky myslieť aj o jazyku, nielen v jazyku. Aby napomenutie vnímali ako konkretizovanú ponuku zlepšiť sa, nie ako školometský teror.
Slovenčina ešte nebola v takej dobrej kondícii, ako je dnes. Horšie je to s nami, jej používateľmi. Okrem spisovnej slovenčiny máme už aj jej plne funkčnú hovorovú obdobu, viacero slangových vrstiev, nárečia sa stávajú opäť zaujímavými aj pre mladých ľudí. Naša materčina dokáže prijať a organicky spracovať import z iných jazykov, čo vidno na úrovni mnohých prekladov detskej literatúry, súčasnej beletrie aj reedíciách svetovej klasiky, za federálnych čias vďaka ich dostupnosti v češtine zanedbaných.
Povrchnosť a lajdáctvo v hovorenom či písanom prejave mnohých používateľov jazyka súvisí so stupňom nášho sebauvedomenia a myslenia vôbec. Problém tkvie v našom koristníckom prístupe k životu. Viním z toho hlboko zakorenené boľševické a alibistické stereotypy. Vo chvíli, keď formálne autority a postuláty v nás, štyridsať rokov presadzované silou, prestali obmedzovať slobodné myslenie, ľudia nenaučení niesť zodpovednosť za vlastné životy sa vydali cestou ľahšieho odporu. Mimovoľne sa to prejavuje aj na ľahostajnosti k tomu ako hovoríme, čo píšeme a čo počúvame, pozeráme a čítame, ak vôbec.
Nárečia sú moje lásky
Nárečia sú jedným z najcennejších zdrojov bohatosti nášho jazyka. Sú jeho životodarnými zásobárňami, či už ide o slovnú zásobu, ustálené slovné spojenia, alebo inventár prirovnaní, metafor, prísloví. Milujem záhorácke ím, íš, í (jem, ješ, je), šarišské dumem ta mi (myslím, teda som), aj spišiacke Aňi me ňet! (Som celý bez seba!).
Obdivujem slovenské nárečia a veľmi si ich vážim. Považujem za dôležité pestovať ich a chrániť rovnako ako spisovný jazyk a jazyk literatúry. Aj tu však platí zásada, že miešať ich a nekontrolovane navzájom zamieňať je škodlivé predovšetkým pre toho, kto sa toho dopúšťa. Pokiaľ ide o prítomnosť nárečí v médiách – teším sa na chvíľu, keď budú lokálni spravodajcovia prezentovať svoje príspevky v nárečí regiónu, ktorý zastupujú.
Dôležitý je kontext
Na štylizovaný jazyk umenia kladieme iné nároky, než na jeho civilnú podobu prezentovanú v médiách a vo verejnom priestore vôbec. Bohatosť, inovatívnosť a aj miera drzosti jazyka súčasného umenia ma oslovujú a bavia. No vo verejnom priestore sú prítomné aj tendencie navodzujúce neodbytný pocit, že hlúpneme a sme čoraz primitívnejší. Vo významnej miere ho vytvárajú masovokomunikačné médiá, vrátane internetovej sebaprezentácie grafomanov.
Zodpovednosť nesú ale obe strany – adresáti aj tvorcovia tejto komunikačnej situácie. Obsahovo aj formálne nasprostasté texty môžem predsa nečítať a nepočúvať. Nemám namysli rap, hiphop, sú aspoň autentické a miestami je to aj poézia. Drsná, drzá, ale jazykovo vynaliezavá. Hovorím o strednoprúdových zle zrýmovaných zlátaninách, jalových seriálových dialógoch a habkavých prehovoroch rozhlasových moderátorov, ktorí nechali zdredukovať na krížencov hlásateľov obecných rozhlasov a dídžejov.
Úroveň prehovorov politikov ani nekomentujem. Až na raritné výnimky sú to z hľadiska hodnoty a úrovne výpovede iba floskuly mumlajúci panáci. Ťažké srdce mám aj na hovorcov a hovorkyne, ich slovenčina je len taká navoňaná mrcina.
Nesúdim, pomenúvam
Jazyk je indikátorom stupňa intelektuálnej kompetentnosti. Svojmu používateľovi má slúžiť, nie prekážať a zavadzať. Ak sa k jeho úrovni a podobám vyjadrujem, usilujem sa príslušnú komunikačnú situáciu vnímať celistvo. Až potom ju pomenúvam. Že veci vnímam kriticky, mi ešte nedáva právo súdiť.
Ak som tu aj veľa písal o biednej úrovni jazyka v médiách, uvedomujem si, že zodpovednosť za ňu nesú predovšetkým tí, ktorí o tom, kto si sadne za mikrofón a v akom stave budú nakoniec príspevok, či seriálová alebo dabingová replika odvysielané, rozhodujú. Teda dramaturgovia a vedúci pracovníci v príslušných médiách.
Jazyková a odborná výbava mnohých z nich nedosahuje ani základné predpoklady na to, aby svojim podriadeným dokázali svoje požiadavky zrozumiteľne sformulovať. Možno to znie príkro a na prvý pohľad už ani nehovoríme o slovenčine, ale je to len optický klam. Myslenie prebieha v jazyku, ale keď neprebieha, jazyku neostáva nič iné, len jeho neprítomnosť maskovať bľabotaním.