Keby ste Bratislavčanku Andreu Klementisovú stretli na ulici, možno by ste si na prvý pohľad povedali, že ide o mladú jemnú dámu. V podstate by ste vizuálne trafili, až na to, že zároveň platí, že 100-kilogramového chlapa by 22-ročná študentka diplomacie bez problémov jedným rýchlym chvatom zložila na zem.
Je totiž aktuálnou majsterkou v karate, a to na domácej pôde, v Európe, ako aj z celosvetového pohľadu. Prehľad úspechov Andrey je vzhľadom na jej vek úctyhodný. Okrem toho, že je viacnásobná majsterka Slovenska a sveta v cvičení kata, ktoré je prehľadom rôznych používaných techník, úspešne súťažila aj v rodisku karate na japonskej Okinawe. Viackrát sa zaradila medzi najúspešnejších športovcov Bratislavského kraja a dvakrát sa zúčastnila sa aj na prijatí športovcov na Úrade vlády SR.
Andrea sa venuje karate od svojich piatich rokov. „Moji rodičia sa venujú tiež karate. Prirodzene, brali ma na tréningy a prišla som na to, že som to chcem robiť aj ja,“ opisuje mladá karatistka svoje začiatky.
Otec Andrey je, mimochodom, spoluzakladateľ karate na Slovensku a mama tiež úspešná karatistka. Kým teraz je Andrea vážna pretekárka, na začiatku si ako dieťa pri karate skôr vybíjala energiu. „Na začiatku bolo cvičenie spojené skôr s hrou. Neskôr sme trénovali vo dvojiciach,“ opisuje.
Karate je ťažký šport a aj Andrea mala neraz narazený prst či nejakú tú odreninu. „Nie vždy mám náladu trénovať, potiť sa, ale keď to nerobím, tak mi karate chýba. Doslova môžem povedať, že keď necvičím, niekedy robím až hlúposti,“ smeje sa Andrea.
Prvoradé je vyhnúť sa útoku
Tréning podľa nej dokáže úžasne „vyčistiť hlavu“. Navyše pri karate je medzi svojimi. „Na tréningu sú skvelí ľudia. Keď karate niekomu sadne, tak pri tom už zostane,“ hovorí. Zďaleka pritom nejde o to, aby si niekto pri karate vybil energiu a naučil sa niečo, čo by zneužíval.
„Ja ani nikto z mojich kamarátov necvičí preto, aby vybil nejakú krčmu. V prvom rade ide o to, vyhnúť sa útoku. Potom existujú aj výstražné prvky typu – pozor, nechcem ti ublížiť, ale keď budem musieť, tak to urobím,“ opisuje Andrea. Pripúšťa, že karate pozná aj techniky, ktoré môžu spôsobiť vážne zranenia, ale pri tomto športe napriek tomu k úrazom príliš často nedochádza.
Andrea v bežnom živote našťastie karate v podstate nemusela použiť. Stretáva sa však s rôznymi reakciami svojho okolia. „Muži sú z môjho koníčka väčšinou zaskočení. V diskusii väčšinou spomínajú, že karate poznajú, lebo sledovali sériu filmov Karate Kid… Pýtajú sa ma tiež, či by som zbila aj 100-kilogramového muža,“ usmieva sa karatistka. A zbila? Veď našinci si pamätajú, ako v inom slovenskom filme Nevera po slovensky Ivan argumentoval silným chlapom, aby ho nechali, lebo cvičí karate, a výsledok bol taký, že Ivan letel cez stenu stodoly. Aj keď ťažko povedať, do akej miery Ivan karate naozaj ovládal.
Foto: Archív Andrey Klementisovej
„Sila je sila. V prvom rade je dôležité sa najprv uhnúť a potom použiť správnu techniku, môžem využiť to, že som obratná. Keď som bola v rodisku karate na japonskej Okinawe, videla som, ako starší možno 150 centimetrov vysoký sensei (učiteľ karate) bez problémov zložil na zem hocikoho,“ opisuje Andrea. A reakcia žien? „Sú prekvapené a väčšinou mi hovoria, že nevyzerám na karatistku,“ dodáva.
Ľudia podľa nej väčšinou nemajú tušenie o tom, že karate má na Slovensku takú dobrú úroveň. V skutočnosti je karate u nás pomerne dobre rozšírené. „V začiatkoch nejde o finančne príliš náročný šport. Stačí mať kimono a zaplatiť poplatok. Máme tu etablovaných veľa klubov, školy často ponúkajú karate žiakom ako poobednú aktivitu v rámci rôznych krúžkov,“ opisuje Andrea.
Pre Okinawčanov je karate život
Andrea sa venuje predvádzaniu techník nazývaných kata. Prečo radšej na tatami nebojuje proti súperke? „Športový zápas kumite jednoducho nie je pre mňa, skúsila som, ale nemala som potrebu ďalej pokračovať. Športový zápas ma až tak nebaví, aby som ho robila súťažne,“ hovorí a Andrea a dodáva: „Nie som bitkárka“.
Karate dáva príležitosti na spoznávanie nových ľudí aj krajín. V roku 2009 bola Andrea na japonskej Okinawe. Aký je rozdiel medzi karate na Slovensku a v Japonsku?
„Keď som videla, ako funguje karate na Okinawe, tu mi to potom pripadlo, ako keby to bol len odraz zo zrkadla. V Japonsku cvičia všetci poctivo a autorita v podobe senseia (učiteľ) je obrovská. Celkovo v spoločnosti funguje hierarchia, čo, samozrejme, platí aj v karate. Čo povie sensei, to platí. Žiaci v školách majú zároveň prirodzenú úctu k starším žiakom a, samozrejme, tiež k rodičom. Na Okinawe cítiť, že karate tam vzniklo a že to nie je len ich koníček, ale je to ich život,“ dodáva.
Na druhej strane upozorňuje, že karatisti na Okinawe sú zároveň priateľskí, ústretoví a vedia nielen poctivo cvičiť a správať sa úctivo, ale sa radi tiež zabávajú.
Od bieleho opasku po červený
Na Okinawe Andrea videla aj 80-ročného učiteľa s červeným opaskom. Takých na Slovensku niet. Červený opasok je v hierarchii najvyšší. Andrea začínala v takzvaných žiackych stupňoch, kde sú opasky označené technickými stupňami kyu od bieleho opasku po hnedý. V seniorských sú stupne označené danmi od prvého po desiaty. Prvých deväť seniorských opaskov je čiernych a až posledný má červenú farbu. Andrea má čierny opasok s tretím danom. Napríklad otec úspešnej karatistky má ôsmy dan.
Foto: Archív Andrey Klementisovej
„Opasky sú odrazom hierarchie aj motivácie. Ide o to, aby som sa čo najviac naučila, aby som vyhrávala. Opasok má výpovednú hodnotu. Na štvrtý dan treba napríklad cvičiť aspoň dvadsať rokov.“
Takže nič nejde len tak rýchlo, jednoducho a bez driny. Slováci môžu mať o opaskoch opäť skreslenú predstavu, keďže asi každý pozná film Jáchyme, hoď ho do stroje! V ňom nesmelý mládenec František v inom bojovom umení zvanom džudo rýchlo získa opasok a skladá na zem jedného súpera za druhým. Tak karate, ako aj džudo pozná odstupňované opasky.
Karate pozná štýly aj zbrane
Andrea Klementisová cvičí v karate dva zo štyroch pôvodných štýlov, ktoré sa v minulosti používali na Okinawe. „Robím goju ryu a ryuei ryu. Prvý štýl znamená tvrdé – mäkké. Všetky pohyby sú uvoľnené až do posledného momentu a potom sa celé telo napne. Štýl umožňuje aj vďaka správnemu dýchaniu na krátku vzdialenosť bez väčšieho náprahu udrieť veľmi silno. Chce to však veľa tréningu. Ryuei ryu zase spočíva v tom, že v jednom pohybe robím dva údery. Dôraz sa kladie na to, aby sila vychádzala z nôh a bokov, čo celkovo vyzerá veľmi efektne. Údery smerujú na stred tela prípadného súpera,“ opisuje Andrea.
Na súťažiach rozhodcovia porovnávajú predvedenú techniku s tým, ako by to malo vyzerať. „Hodnotia techniku, dynamiku, silu, tempo kata a či tam bolo srdce, precítenie a dojem,“ hovorí Andrea o svojich skúsenostiach zo súťaží. Aké umiestnenie si cení v poslednom čase najviac? „Tretie miesto na majstrovstvách Európy vo veľmi silnej konkurencii bolo pre mňa vlani vynikajúce.“
Predtým na pretekoch na Malorke bola však Andrea prvá. A na majstrovstvách sveta v Taliansku bola vlani Andrea naša najúspešnejšia reprezentantka. „Bola som štyrikrát prvá a raz druhá, vždy v cvičení kata.“
Foto: Archív Andrey Klementisovej
Prvé dve prvé miesta získala v súťaži so zbraňami. V rámci všetkých štýlov sa používajú krátke a dlhé zbrane. Patria medzi ne tzv. sai (trojzubec). Ide o pôvodne čínsku tradičnú šľachtickú zbraň. Ďalšie zbrane sú tzv. kama (kosáky), tinbe (štít a oceľová tyč), palica (bo) a ekku (veslo). Na prvé počutie to znie nebezpečne.
„Je pravda, že so zbraňami cvičíme sebaobranu aj vo dvojiciach. Je to určite nebezpečnejšie. Základ pri cvičení so zbraňami je preto najprv palica a až neskôr sai. Napriek tomu, že hrot pri sai je tupý, niekedy dôjde k pichnutiam, ale vážnejšie zranenia sa nestali,“ vysvetľuje Andrea.
Z karate sa u nás vyžiť nedá
Aj keď Andrea patrí na Slovensku ku karatistickej špičke a žne úspechy aj na medzinárodnom poli, karate je pre ňu koníček a uživiť by ju nedokázalo. Za titul majstra sveta dostane určité prostriedky od štátu, ale nejde o peniaze, ktoré by dokázali pokryť náklady na celú sezónu. Podporu pritom dostáva aj od svojej karatistickej federácie.
„Nie je to o zárobku. To by som musela chodiť len na vybrané súťaže,“ hovorí karatistka. Popri tréningoch a súťažiach sa momentálne najviac venuje štúdiu medzinárodných vzťahov a diplomacii. Andrea zvažuje, či bude ďalej pokračovať v štúdiu v zahraničí, alebo sa skúsi dostať na dlhší pobyt na Okinawu, kde by sa naplno mohla venovať karate.