Zvyky, obyčaje a povery sa začínali na Zelený štvrtok. V tento deň sa sial mak, aby bola dobrá úroda. Gazdiná mala poriadne povymetať celý dom, smeti mala vyniesť do potoka, aby z domu odišiel všetok hmyz.
Iným zvykom bolo ranné umývanie sa v potoku. Malo sa tak stať ešte pred východom slnka, aby celá rodina, všetci jej členovia boli zdraví a šikovní. Za tým istým účelom sa vo viacerých obciach Slovenska robilo aj „brodenie koní“ v potoku. Ak chceli mať dievky pekné dlhé a husté vlasy, chodili si ich česať včas ráno pod vŕbu.
Na Zelený štvrtok sa hovorilo, že zvony odlietajú do Ríma a zostávali tam až do Bielej soboty. Miesto ich zvonenia sa rozliehal po dedine zvuk drevených rapkáčov. Z dôvodu ochrániť dobytok a hydinu pred bosorkami, sa v tento deň robili kolomažou kríže na dverách maštalí a chlievov.
Mäso až v sobotu, keď sa zvony „vrátili z Ríma“
Veľký piatok bol dňom prísneho pôstu. Preto sa pripravovali predovšetkým bezmäsité jedlá, strukoviny a ryby. Na obed sa varievali múčne jedlá. Boli to hlavne šúľance alebo pupáky s makom. Gazdiná ich šúľala veľké a hrubé, aby také narástli aj klasy. V tento deň sa začínali zbierať prvé liečivé byliny. Verilo sa tiež, že poklady ukryté v zemi sa odkrývajú.
Foto: Vojtech Majling
V nasledujúci deň, nazývaný tiež Biela sobota, sa varievala šunka alebo lopatka, pekával sa aj veľkonočný baránok. Na raňajky sa jedlo vajíčko, ktoré otec rozkrojil na toľko dielov, koľko členov mala rodina. Každý zjedol svoju časť, to preto, aby navzájom na seba nezabudli. Mäso sa mohlo konzumovať len večer, „po rozviazaní zvonov“.
Veľkonočné články, recepty, ozdoby a vajíčka na Velkanoc.Pravda.sk
Masť z vody, v ktorej sa varilo mäso, sa odkladala, používala sa potom na hojenie rán. Po prvom večernom zvonení sa všetci utekali umyť do potoka, aby sa im neobjavili rany.
V niektorých oblastiach Slovenska pri hlahole rozviazaných zvonov bežali dievky súce na vydaj do kôlne aby nabrali za plnú náruč polienok, ktoré po príchode do domu zrátali. Ak ich počet bol párny, budúcim manželom mal byť mládenec, ak nepárny, manželom sa mal stať vdovec.
Na východnom Slovensku pri rozväzovaní zvonov sa ľudia váľali po zemi, aby ich vraj neboleli po celý rok kríže. Odrobinky z jedál, požívaných po celý deň, gazdinky starostlivo odkladali do bielych plachtičiek, tu sa ponechali až do času, kedy sa šlo prvýkrát na pole. Tam ich potom zahrabávali do prvej vyoranej brázdy.
Po hojnej nedeli mokrý pondelok
Na Veľkonočnú nedeľu ráno si posadala celá rodina okolo stola a každý zjedol vajíčko. Potom si všetci umyli tvár vo vode, v ktorej sa varili vajíčka. To vraj preto, „aby na poli, ani v hore hada nezočili“.
Foto: Vojtech Majling
V nedeľu ráno v grécko-katolíckych dedinách sa v kostole posväcovali jedlá, hlavne obradný koláč, zvaný na východnom Slovensku „paska“. Posväcovali sa však aj v košíku uložené vajíčka, šunka, klobáska, koláče a bahniatka. V tento deň ešte nakoniec zdobili dievčatá vajíčka pre svojich kúpačov.
No najočakávanejším dňom tohto obdobia bol predsa len Veľkonočný pondelok, keď chodievali mládenci oblievať či šibať už od polnoci. Darmo sa dievčatá poschovávali, mládenci si ich vždy našli. Kúpači chodili zväčša v skupinkách. Dievku neraz vytiahli aj z postele a ak ju už nezobrali do potoka, tak ju aspoň obliali aj niekoľkými vedrami vody.
Ako sa vinšovalo na Veľkú noc
Šiby, ryby, mastné ryby,
Kus koláča od korbáča,
Kázal kadlec aj kadlečka,
Abys dala tri vajíčka:
Jedno biele, druhé čierne
A to tretie zabarvené,
To je moje potešenie.
Myjava
Na dievkach nebolo jednej suchej nitky, ale preto nereptali. Neostávalo im nič iné, len sa rýchlo preobliecť, lebo už o chvíľku bola v dome druhá partia mládencov-kúpačov.
V oblastiach, kde je zaužívaná šibačka, chodievali mládenci s korbáčom “kocarom“. Každý z nich mal jeden menší, ale nosili aj veľký spoločný. Na tento po šibačke musela dievka priviazať farebnú mašličku so stužkou.
Prežijú slovenské zvyky?
Za kúpačku a oblievačku patrila samozrejme odmena. Bývalo to krátke posedenie a na záver aj pekné maľované vajíčko-kraslica.
Foto: Vojtech Majling
Tak ako voda bola symbolom zdravia, vajíčko zas bolo symbolom života. Červená farba znamenala krv, žltá slnko a zelená prírodu. Popoludní sa v niektorých našich dedinách chodilo pýtať „čistotnô“. Dievčatá s radosťou zaplatili a tak prispeli na večernú zábavu.
Najmladšia generácia sa v pondelok poobede schádzala na lúkach ku svojim hrám a spevom. Chlapci vyhadzovali do výšky vajíčka a zápolili, ktoré najviac vydrží. Vyhrávali obyčajne malé, končisté.
Keď na kraj začínal sadať súmrak, začínala sa staršia mlaď schádzať ku svojej zábave. Tu sa chlapci a dievčatá zmierovali.
Dnes už z týchto krásnych zvykov a obyčajov zostáva čoraz menej a to nielen v mestách, ale i na dedinách. Z veselej oblievačky zostáva už viac menej len tá zábava. Dnes sa už neoblieva vodou, ale voňavkami najrôznejších farieb a vôní.
Ale či nebola čistá voda tou najpríjemnejšou a najvoňavejšou voňavkou? Záleží už len na nás a od nás či sa vrátime k zachovaniu tradícií, či ich zachováme aspoň pre naše deti, pre nastupujúcu generáciu.