Narodila sa na Slovensku, ale už pätnásť rokov žije v Istanbule, kam odišla za svojou láskou. V krajine spájajúcej Európu s Áziou sa jej podarilo založiť nielen neziskovú organizáciu Centrum globálnych politických trendov, ktorá sa snaží analyzovať zložité problémy v regióne, ale stala sa aj profesorkou medzinárodného práva na prestížnej súkromnej univerzite v Istanbule. Svojim študentom z rôznych kútov sveta zdôrazňuje, že zákony sú vždy lepšie, ako keby sme ich nemali.
Ťažké začiatky v Istanbule
Sylvia Tiryaki sa do Turecka vydala. Manžel Tunç pochádza z Istanbulu, a to je aj miesto, kde sa zoznámili. " Nebola to láska na prvý pohľad. Najskôr sme boli kamaráti. Dlhé mesiace sme si písali iba listy,“ hovorí Sylvia. Kamarátstvo sa však prehĺbilo. Stretli sa v Paríži či v New Yorku. "Najviac sme sa rozprávali o budhizme, pretože ja som bola v Indii, Tunç bol v Nepále,“ pokračuje Sylvia. Neskôr mladý Turek Slovenku zoznámil so svojimi rodičmi. "Bolo to také zvláštne, pretože len čo sme začali spolu chodiť, predstavil ma rodičom,“ prezrádza Sylvia.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Po dvoch rokoch sa pár rozhodol pre manželstvo. "Najskôr sme uvažovali, že budeme žiť na Slovensku. Ale môj manžel je plastický chirurg a nebolo by to preňho asi ľahké, nájsť si zamestnanie na Slovensku,“ prezrádza Sylvia. Dvojica sa potom usadila v najväčšom meste Turecka. Rodičia na oboch stranách výhrady nemali. Nájsť si zamestnanie v Turecku však zo začiatku nebolo pre Sylviu ľahké.
Turecko? Iba ak neprestaneš pracovať
Vzťahu Tunça a Sylvie rodičia prekážky nerobili, otec mladej právničky však mal jednu zásadnú podmienku. "Keď som otcovi, ktorý v tom čase pracoval pre OSN ako lekár, povedala, že môj nastávajúci je z Turecka a je takisto doktor, povedal, že je to fantastické. Musela som mu však sľúbiť, že ak sa vydám do tejto krajiny, nesmiem zostať doma a prestať pracovať,“ spomína Sylvia. Jej otec v tom čase pôsobil ako lekár v Chartúme v Sudáne. Svojho nastávajúceho mu dcéra išla predstaviť priamo do tejto africkej krajiny.
„Nemohol odtiaľ v tom čase odísť, tak som musela svojho manžela doviezť do Sudánu, aby ho odobril. Ihneď si padli do oka. Rozprávali sa stále o medicíne a o všetkom možnom. Ale ocino mi neprestal klásť na srdce, že nesmiem prestať pracovať,“ zdôrazňuje Sylvia. V Turecku však mladá právnička pociťovala veľkú nevýhodu svojej profesie. Právo však robiť chcela. "Slovenské právo sa dá robiť iba na Slovensku. Keď to chcete aplikovať inde do praxe a nejde vám to, vtedy si uvedomíte, aká je to škoda. Musela som potom vzdelanie modifikovať,“ pokračuje Sylvia. Na Slovensku si dorobila doktorát z medzinárodných vzťahov. Vďaka tomu mohla aj tento predmet v prevažne moslimskej krajine prednášať na univerzite.
"Ale nič mi nespadlo z neba. Dva roky som veľmi trpela. Chvíľu som mala prácu, chvíľu aj nie. Ani som si nebola istá, kam moja kariéra bude smerovať,“ dodáva Sylvia. Podľa jej slov sa jej podarilo preraziť vďaka trpezlivosti a práci dvanásť hodín denne.
Turecko pred 15 rokmi pripomínalo USA
Kultúrne rozdiely Sylvii v Turecku problém nerobili. Sympatické jej, naopak, bolo rodinné založenie Turkov. Na čo si dlhšie zvykala, bola iná strava, ktorá jej však chutila. Dlhšie spoznávala aj zvyky krajiny. "To nie sú len zvyky, ktoré vyplývajú z iného náboženstva. Tá krajina mala tie zvyky ešte skôr, ako sa stala moslimskou. Cez Anatóliu sa prehnalo toľko civilizácií za posledných 8-tisíc rokov. Zvyky, ktoré sa tam zakorenili iným spôsobom a sú iné, v akom prostredí som vyrastala ja, v prostredí komunizmu, aj keď obklopená Albínom Brunovským, trampskými pesničkami či svätojánskymi muškami,“ tvrdí Sylvia. Pracovné návyky v Turecku Sylvii už pred pätnástimi rokmi pripomínali skôr Spojené štáty americké. "Keď som zo začiatku pracovala v jednej firme, moji kolegovia vôbec nechodili na obed. Pre mňa to bolo veľmi nezvyčajné. Na Slovensku som mala skôr pocit, že Slováci by si deň bez obeda nevedeli ani predstaviť,“ spomína. Už v tom čase tam bol podľa nej veľmi silný kapitalizmus.
Foto: Archív Sylvie Tiryaki
Sylvia si musela zvyknúť aj na iný spôsob komunikácie. "My na Slovensku sme viac priamočiari. Ak je niečo čierne, povieme, že je to čierne. Inde to tak väčšinou nie je. V Turecku sú ľudia menej priamočiari. Musela som si zvyknúť na to, že to, čo ja považujem za neuveriteľne správnu charakterovú črtu, ako povedať vždy všetko na rovinu, je inde považované za neslušnosť,“ dodáva.
Aké bolo Turecko pred 15 rokmi? "Bolo nevinnejšie, nebolo tam toľko budov. Príroda na viacerých miestach bola ako raj. Krajina bola chudobnejšia, ale ľudia všeobecne boli milší,“ hovorí Sylvia Tiryaki o časoch, keď sa do Turecka presťahovala, a o mieste, kde žije už pätnásť rokov. "Teraz má oveľa viac ľudí vyšší životný štandard. A to nielen v Istanbule, ale aj v iných mestách. Vlastne životný štandard narástol značne a vidieť to vo všetkom,“ hovorí Sylvia.
Medzi znepriatelenými stranami
Pred ôsmimi rokmi Sylvia Tiryaki založila spolu s profesorom z Istanbul Kultur University Mensunom Akgunom Centrum pre globálne politické trendy, čo je nezisková organizácia, ktorá sa snaží o zlepšenie dialógu medzi Arménskom a Tureckom, pôsobí aj na Cypre, snaží sa aj o zlepšenie vzťahov medzi Izraelom a Palestínou. To, že je žena, jej vraj problém presadiť sa aj v tejto sfére nerobilo. "Čo robím, je také second trend diplomacy, alebo aj tieňová diplomacia. V podstate to, čo môže robiť občianska spoločnosť. Snažíme sa napomôcť rokovaniam na diplomatickej úrovni,“ vysvetľuje Sylvia Tiryaki. Jednou z priorít všestrannej ženy je snaha o zlepšenie vzťahov medzi Tureckom a Izraelom. "Dúfam, že vzťahy sa znormalizujú, aby sa región stabilizoval. Nie je to rozumné, ani zo strany Turecka, ani zo strany Izraela, že krajiny sú tam, kde sú. Nemajú totiž vzájomné diplomatické zastúpenie,“ pokračuje Sylvia Tiryaki.
"Zatiaľ čo sa diplomatické vzťahy medzi oboma krajinami ochladili, biznis funguje a dokonca vzrástol. "Už to by som považovala za úspech, keby si krajiny stanovili ambasádorov,“ dodáva Tiryaki.
Napätá je aj situácia na Cypre. "Čo robíme my, sú malé kroky. Záleží nám na tom, aby sa tam všetky strany vyladili. Niekedy je v tomto smere úspechom aj to, že znepriatelené strany sa začnú rozprávať. V každej spoločnosti však máte ľudí, ktorí majú v sebe neuveriteľnú nenávisť a takisto aj neuveriteľnú túžbu po zmierení.
Ako sa dá bojovať s nenávisťou? "Myslím, že recept na to neexistuje. Ale to, čo robíme, keď začíname s komunikáciou pri znepriatelených stranách, je, že začíname s tými, ktorí v sebe nenávisť nemajú. Je to vždy malá skupina ľudí, ktorí chcú spolu hovoriť. Keby sa vám aj podarilo dať dokopy ľudí, čo spolu nechcú hovoriť, mohli by sme to zabaliť skôr, ako by sme to otvorili. Neskôr do dialógu môžete pridať aj tých s menšou nenávisťou. A netýka sa to len Cypru, ale celého sveta. Ľudia musia byť ochotní na míting prísť a byť súčasťou skupiny,“ pokračuje Sylvia Tiryaki.
Výzva: Učiť študentov z rôznych kútov sveta
Okrem snahy o dialóg medzi znepriatelenými stranami Sylvia Tiryaki prednáša na vysokej škole aj medzinárodné právo, medzinárodné vzťahy, základy ústavného práva či ľudské práva. Keď začínala, mala triedy zložené len z tureckých študentov, teraz učí aj Nemcov, Slovákov, Francúzov, Poliakov, Pakistancov, Afgancov, Iračanov, Kurdov, Somálčanov, ale aj študentov z Azerbajdžanu, Tadžikistanu a z Nigérie.
Foto: Archív Sylvie Tiryaki
„Mám aj múdrych študentov, aj menej múdrych. Ale vo všeobecnosti, čo vidím, medzi slovenskými a tureckými študentmi nie je veľký rozdiel. Možno jediný, Turci majú horšiu angličtinu. Aj v súčasnosti je školský systém v Turecku od základnej školy veľmi turkofónny, čo by sa mohlo zlepšiť,“ hovorí Sylvia. Profesorka má aj veľa študentov z Nigérie.
„Nigérijskí študenti vedia perfektne po anglicky, sú aj veľmi múdri, aj sú z veľmi dobrých škôl. Možno jediné, čo by som im trochu mohla vyčítať, je, že sú niekedy trochu ľahostajní k veciam, ku ktorým by ľahostajní byť nemuseli,“ prezrádza.
Sylvia Tiryaki sa všetkým svojim študentom snaží zdôrazniť, že medzinárodné právo je teória, niekedy veľmi romantická a väčšinou výsledok je aj tak záujmom tých silnejších, ale vždy je to lepšie mať, ako nemať. Tým, že jej študenti sú z rôznych kútov sveta, si pri citlivých otázkach dáva veľký pozor. "Vždy sa snažím najskôr zistiť, komu idem prednášať. Stalo sa totiž napríklad, že som mala v jednej triede chlapca z Nigérie, dievča z Iraku, ale aj kurdského chlapca z Iraku. Neviete, z akej rodiny pochádzajú, či ich niečím neurazíte. Preto robím tie prvé hodiny skôr poznávacie. Urobím si prieskum, dám im napríklad anonymný kvíz, aby som vedela, koho v tej triede mám,“ hovorí Sylvia. Učiť študentov z rôznych kútov sveta považuje Sylvia Tiryaki za najväčšiu výzvu.