Teraz v tejto odjakživa poľnohospodárskej krajine rastú domy a pod nimi sa končia polia, aby na nich mohlo bývať niekoľko rodín. Egyptskej populácie nezadržateľne pribúda, v krajine žije približne 90 miliónov ľudí.
Stále sú viditeľne idylické výjavy, ako sa deti hrajú medzi banánovníkmi, pasú sa ovce a palmové vetvy šelestia vo vánku. Je ich však čoraz menej, pretože krajinu začína ovládať živelná, nikým nekontrolovaná zástavba.
Napriek tomu, že úrodná nílska pôda a chlebodarca celej krajiny zaberá len desatinu Egypta, žila v jej blízkosti vždy väčšina obyvateľstva. Jej najväčším nepriateľom sa teraz stali samotní farmári, ktorí náhodne a nelegálne stavajú nové domy pre svojich potomkov, keďže to inak riešiť nevedia.
Po revolúcii v roku 2011, keď sa krajina ocitla v bezpečnostnom vákuu, začalo stavieb rýchlo pribúdať. Teraz sa nelegálna výstavba síce trestá väzením alebo pokutami, ale stavia sa ďalej. Chudobní poľnohospodári majú problém sa uživiť. Nevidia preto iné riešenie, ako stavať na svojich poliach alebo ich postupne rozpredať.
Vedec Farúk Báz hovorí, že pri takom tempe výstavby príde Egypt do 180 rokov o všetku poľnohospodársku pôdu. „Nezostane tu na obrábanie jediný aker. Ak bude pôda miznúť pod modernou zástavbou, budú Egypťania zomierať od hladu,“ povedal.
Štyridsaťdeväťročný pestovateľ Hamíd Fathí zostarol a stmavol pod lúčmi prudkého slnka. Ľuďom ako on vraj nezostáva nič iné, ako stavať bez povolenia. „Vláda predáva pozemky draho podnikateľom a my si nedokážeme obstarať ani pár metrov, aby sme postavili niečo pre svojich synov. Tak čo máme robiť?“ pýta sa.
OSN v roku 2011 zverejnila správu o boji proti suchu a rozširovaniu púštnych oblastí. Egypt v nej bol označený ako krajina, ktorá prichádza o úrodnú pôdu najrýchlejšie na svete. Každú hodinu tam zmizne takmer 1,5 hektára obhospodarovateľnej pôdy.
„Dediny sa rýchlo menia na husto osídlené mestské sídliská. Neexistujú plány na mestský rozvoj, usmernenie výstavby ani stavebné zásady,“ povedal architekt a zakladateľ blogu Cairobserver Muhammad Šahíd.
Tí, čo svoje polia predajú, potom mieria do veľkých miest s nádejou, že si tam nájdu prácu. „Poľnohospodárstvo už nie je dobré. Nechali nás napospas. Ale kým niečo predám, vyčkávam na toho správneho zákazníka a cenu,“ povedal päťdesiatpäťročný Islám. Práve pracuje na svojom ryžovisku a jeho dve deti mu pomáhajú vysádzať sadenice.