Anna sa narodila do rodiny učiteľa Samuela Jurkoviča 6. apríla 1824. Jurkovič vtedy ešte netušil, že na výchovu svojich detí zostane sám. S manželkou Katarínou ich majú šesť, prežijú len Júlia, Anna a Emília. Detstvo strávi Anna v rodnom dome v Novom Meste nad Váhom. Záznamy o tom, ako ho tu Anna prežila, v meste nemajú.
Inšpirovala ženy, aby vyšli na dosky
V roku 1831 sa rodina sťahuje do Sobotišta, kde Jurkovič prijíma ponuku na miesto učiteľa. Práve tu nastanú v Anninom živote zlomové okamihy. Jeden prichádza pár mesiacov po príchode na Záhorie. Anna má osem rokov, keď jej zomiera mama.
„Apko“ svoje dcéry vzdeláva a podnecuje u nich lásku k národu. Anna však nie je len rozhľadená, má aj herecké nadanie. To sa prejaví v miestnom ochotníckom divadle, ktoré zakladá jej otec. Jurkovič považoval divadlo za účinný nástroj na šírenie vzdelanosti a osvety.
Hrať v Slovenskom národnom divadle nitrianskom však nie je pre Annu jednoduché. Na divadelnú scénu, i keď ochotnícku, ženy prístup nemajú. Tak ako ho nemajú ani k vzdelaniu. Všetky úlohy hrajú muži. Vidieť hercov v sukniach nie je preto nič výnimočné.
Divadlu sa na území Slovenska venujú v tých časoch najmä študenti. Jurkovič vedie vo svojom ochotníckom divadle skupinu mladíkov z bratislavského lýcea, ktorí sa aktivizujú okolo Ľudovíta Štúra. O fungovaní divadla vedie Jurkovič rukopisnú kroniku. Nachádza sa tu aj záznam z prvého vystúpenia z 5. augusta 1841, v ktorom hrala aj 17-ročná Anna.
Zhostila sa jedinej ženskej úlohy Aničky Dobrožilovej v Kotzebuovej fraške Starý kočiš Petra III. Namiesto pochvál sa Anna stáva terčom útokov. „Ešte pred predstavením ju mnohí odhovárali od takého nepremysleného činu, ktorým si môže poškodiť dobrú povesť. Našli sa aj takí, čo sa jej vyhrážali,“ uvádza vo svojom článku novomestská knižnica.
Foto: Žaneta Mikulíková, Pravda
O jej pôsobení medzi ochotníkmi kolujú po okolí najnemožnejšie klebety. „Povrávalo sa, že k divadlu ju priviedla túžba po vydaji. Čudovali sa i jej otcovi, že ju v tej veci lepšej prozreteľnosti nenaučil,“ uvádza ďalej knižnica. Annu to však od hrania neodrádza a nacvičuje ďalšie divadlá. Túži aj po vážnejších úlohách. Aj vďaka jej odvahe sa k divadlu postupne pridávajú ďalšie ženy.
„Prvé predstavenie odohrali v miestnej krčme, budova už dnes nestojí,“ hovorí Drahoslava Mrázová z Obecného úradu v Sobotišti. Na jednu z prvých slovenských herečiek spomínajú v jej rodnom meste Festivalom Anny Jurkovičovej. Je to celoslovenská prehliadka neprofesionálnych divadelných súborov. Prvý ročník sa konal v roku 1998.
Anna a jej štúrovské lásky
Popri divadle spoznáva mladá dievčina lásku. Ochotníci sa stretávajú v dome Jurkovičovcov, do oka preto padne viacerým štúrovcom. Za svoju študentskú, no nikdy nenaplnenú lásku ju považoval Ján Francisci Rimavský. Zmieňuje sa o tom aj vo svojom vlastnom životopise, ktorý vyšiel v roku 1909.
Foto: LITERÁRNY ARCHÍV SNK
Zaľúbenie v mladej dievčine je cítiť aj z jeho veršov. V Literárnom fonde Slovenskej národnej knižnice sa nachádza rukopis jeho zbierky Iskry zo zaviatej pahreby s básňou Nezapomenuteľnej, ktorú jej venoval. Pod vplyvom Ľudovíta Štúra, ktorý od svojich verných stúpencov žiadal, aby nevstupovali do sviatosti manželskej, dáva Francisci prednosť národu. Anna zažíva sklamanie. Záujem o dievča má aj ďalší štúrovec, Jozef Miloslav Hurban. „O svojej novoobjavenej láske zapísal prvý zápis do denníka 6. júla 1845. Dokonca sa tu objavila myšlienka, že jej dá prednosť pred národom,“ píše vo svojom článku o živote Anny Terézia Šprochová. Jeho city vyjdú na povrch, keď mu Anna ukáže spomienkovú báseň od Francisciho.
Francisci je prekvapený a žiarli. Hurban má pocit, že zrádza svojho priateľa. Anna sa zamiluje a na obzore je svadba. Francisci venuje svojej študentskej láske rozlúčkovú báseň Posledné spomenutie, ktorá vzniká asi mesiac pred sobášom. Začína sa veršami: „Letela, letela, uletela páva, pri mojom dievčatku už iný sedáva.“
Svadba sa aj napriek Štúrovej nevôli koná 7. októbra 1845 v miestnom evanjelickom kostole. Štúr ju označí ako Hurbanov pohreb. Proti manželstvu ako takému Štúr nenamieta, uprednostňuje však prácu pre národ. Po boku so ženou je to podľa neho možné len ťažko. Hurban svoj vzťah s Annou bráni a neskôr sa ukazuje, že má pravdu. Anna jeho činnosť nielen toleruje, ale aj aktívne podporuje.
Revolučné roky na cestách
Krátko po svadbe nasleduje Anna svojho muža na evanjelickú faru do neďalekej obce Hlboké. Dnes sa v jej budove nachádza Pamätná izba Jozefa Miloslava Hurbana. O Anninom živote v Hlbokom sa však návštevník nič nedozvie. „Vo svojom výklade ju spomínam ako Hurbanovu ženu a jednu z prvých slovenských herečiek,“ hovorí sprievodkyňa Vilma Tomášová.
Na hlbockej fare si Hurbanovci pokoj veľmi neužijú. Blížia sa revolučné roky 1848–1849, ktoré manželom prinesú ťažké chvíle. Zažívajú odlúčenie a strach. Na svete je už aj ich prvý syn Svetozár Hurban (Vajanský), z ktorého sa neskôr stane spisovateľ. O chvíľu k nemu pribudne sestra Božena.
Foto: LITERÁRNY ARCHÍV SNK
V máji 1848 vyhlasujú v Liptovskom Mikuláši celonárodný program Žiadosti slovenského národa. Na Štúra, Hurbana a Michala Miloslava Hodžu je vydaný zatykač. Anna Hurbana varuje. Zamieri do Čiech, a tak sa vyhne garde, ktorá naňho čaká na jeho fare. Koncom mesiaca opúšťa faru aj tehotná Anna s malým Svetozárom. V noci odchádza k sestre Júlii do Rusavy na Moravu. Tam porodí dcéru Boženu.
Hurban je na cestách, manželov preto spájajú najmä listy. Status ženy popredného predstaviteľa národného hnutia znamená pre Annu hrozbu. Hurban ju preto prosí, aby odišla do Prahy. Tu strávi Vianoce. Neskôr sa spolu presťahujú do Viedne, kde sa Hurban venuje politickým záležitostiam. Po skončení revolúcie sa vracajú späť na faru. Je poničená, ale konečne sú doma.
Svetozárovi a Božene pribudnú ďalší súrodenci. Hurbanovci majú dokopy päť synov a štyri dcéry, nie všetky deti sa však dožijú dospelosti. Hurban sa aj naďalej venuje politike, Annu tak koncom šesťdesiatych rokov čaká ďalšie odlúčenie. Za sériu článkov posielajú Hurbana do väzenia. Po manželovej smrti 21. februára 1888 musí prehltnúť, že ho úrady nedovolia pochovať dôstojným spôsobom. Pôvodný hrob v strede cintorína dajú zasypať a pochovajú ho pri plote.
O štyri roky neskôr odhaľujú na jeho hrobe pomník, ktorý je financovaný z verejných zbierok. „Hneď po jeho odhalení k nemu uhorské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale aj jeho manželke a synovi,“ uvádza sa na stránke obce Hlboké. Svetozár na to o pár dní neskôr reaguje článkom Hyenyzmus v Uhrách. Posledné roky života strávi Anna u svojho syna Konštantína v Martine, kde je aj pochovaná. Zomiera 2. februára 1905.
Kto ukradol štúrovské srdcia?
Zamilovali sa aj oni. Lásky štúrovcov boli študentské, platonické, osudové, ale aj také, ktoré pretrvali až do manželstva. V Literárnom fonde Slovenskej národnej knižnice sa nachádzajú originály ľúbostných listov Jozefa Miloslava Hurbana, Ľudovíta Štúra, Pavla Országha Hviezdoslava či Andreja Sládkoviča.
Revolučné roky držali Jozefa Miloslava Hurbana od rodiny. Cestoval do Prahy, Viedne i Záhrebu. Odlúčenie si manželia skracovali listami. Odpovede čakali s obavami, pretože rôzne chýry boli rýchlejšie. V Literárnom fonde Slovenskej národnej knižnice sa nachádza viac ako sto listov, ktoré Hurban adresoval milovanej Aničke. „Anička moja, anjel môj! Píšem Ti po dlhom mlčaní. Daj Boh, aby Ťa tieto riadky našli v dobrom zdraví, Teba i synka i všetkých Vás, na ktorých si tak často spomínam,“ začína sa list, ktorá písal manželke zo Záhrebu 4. júla 1848.
Ľudovít Štúr sa nikdy neoženil, ale s jeho menom často spájajú Adelu Ostrolúcku. Okolnosti ich zoznámenia sú zahmlené. Niektoré zdroje uvádzajú, že sa po prvýkrát stretli okolo roku 1846 v Zemianskom Podhradí. Málo sa vie aj o ich vzťahu. Adela zomrela vo veku 28 rokov na týfus. Štúr jej po smrti venoval báseň, v ktorej ju prirovnáva ku krásnemu kvetu Hrona a k Antigone. „Bol to zvláštny tvor, viac duch ako telo, vzdelanosti a šľachetnosti neobyčajnej, a lásky k nám, ako i z jej písomných pamätníkov vidno, najvrelejšej. Taký tvor sa riedko rodí, a ešte redšie vychová, určený viac Bohu ako svetu…,“ napísal o svojom vzťahu k nej v liste Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi.
„Básnik Pavol Országh Hviezdoslav sa zamiloval do Heleny Ilony Novákovej. Ich úprimný vzťah pretrval celý život. Keď básnik veľmi zriedka vycestoval z rodnej Oravy do sveta, takmer denne posielal svojej manželke pozdravné karty,“ uvádza sa na webe projektu Slovenskej národnej knižnice. V jednej z pozdravných kariet Hviezdoslav píše, ako ho trápi, že od Ilony zatiaľ dostal len jeden jediný list. „Dnes už po druhý raz bol som na pošte – a darmo. Obávam sa, že sa Vám niečo prihodilo. Alebo tak neriadne by Ti dochodily moje karty?“
Osudovou láskou Andreja Sládkoviča, autora Maríny, bola Antónia Júlia Sekovičová. Za ženu si ju vzal ako 37-ročný. Svadbu mali v Hronseku. „Družka moja srdečná! Vprostred veselých tvárí, šumných spevov a mladistvých žartov, či spomenieš si Ty časom na druha Tvojho? Spomenieš si hádam aspoň teraz, keď posolkyňu moju uvidíš.“
Zo života Anny Jurkovičovej-Hurbanovej
- narodila sa 6. apríla 1824 v Novom Meste nad Váhom v rodine učiteľa Samuela Jurkoviča
- v roku 1831 odišla rodina do Sobotišťa na Záhorie, kde Jurkovič prijal ponuku na miesto učiteľa
- o rok neskôr prišla Anna o mamu
- 5. augusta 1841 stvárnila ako 17-ročná jedinú ženskú úlohu v prvom predstavení ochotníckeho divadla, ktoré založil jej otec
- počas pôsobenia v divadle sa zoznámila so štúrovcami a so svojím budúcim manželom Jozefom Miloslavom Hurbanom
- sobáš s Hurbanom sa konal 7. októbra 1845 v evanjelickom kostole v Sobotišti
- po svadbe odišli mladomanželia na evanjelickú faru v obci Hlboké, kde Hurban pôsobil ako farár od roku 1843
- 16. januára 1847 sa Hurbanovcom narodí prvé dieťa Svetozár Hurban Vajanský
- revolučné roky 1848–1849 strávi Anna u svojej sestry Júlie v Rusave na Morave, v Prahe i vo Viedni
- po skončení revolúcie sa Hurbanovci vrátili na faru v Hlbokom, kde žili až do Hurbanovej smrti 21. februára 1888
- zomrela 2. februára 1905 v Martine, kde strávila posledné roky svojho života u syna Konštantína