Samo Chalupka: Veľký bard pravdy z horských zákutí

13.09.2015 06:00

A ty mor ho! – hoj mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu... Týmito slovami pred 71 rokmi Slobodný slovenský vysielač v Banskej Bystrici vyzýval do boja proti nacistickým okupantom. Verše zazneli v éteri aj v auguste 1968. Existuje vôbec klasickejšia slovenská poézia ako tento historický spev, ktorý pozná každý prinajmenšom od základnej školy? Samo Chalupka báseň zložil až pätnásť rokov po revolúcii, ale sotva niečo lepšie vyjadruje revolučné postoje vtedajšej generácie uvedomelých Slovákov.

Samo Chalupka.
Samo Chalupka.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Zdroj: Národná knižnica v Martine

Bol najstarším štúrovcom či štúrovcom už pred Štúrom. Keď o tri a pol roka mladší Ľudovít začal na jeseň 1829 študovať na evanjelickom lýceu v Bratislave, Samo Chalupka už bol v národnopolitickom hnutí takpovediac mazákom. Patril k iniciátorom založenia Knižnice a potom Spoločnosti česko-slovenskej. Štúrovi popri staršom bratovi Karolovi imponoval práve tento vysoký, driečny mládenec z hôr s bledou pleťou a veľkými jasnými očami, ktorý na verejných zhromaždeniach zápalisto prednášal Kollárovu Slávy dcéru. Ako sa neskôr ukázalo, bol najlepším recitátorom zo všetkých štúrovcov.

Prielom do slovenskej literatúry

Hovorí sa, že Chalupka toho veľa nenapísal, ale koľko toho povedal! Dokonca sa v literárnej tvorbe niekoľkokrát odmlčal na dlhé roky. Pritom ešte ako študent urobil svojimi veršami prielom stredoslovenčiny do slovenskej literatúry. Ján Kollár prevzal jeho rané básne, inšpirované ľudovou tvorivosťou, do Národných spievaniek. V tom sa stal príkladom pre ostatných štúrovcov. Bol tiež jedinečným autorom historickej epiky a historického spevu. (Národná knižnica v Martine zdigitalizovala jeho spevy.)

Tvoril pomaly, jednu básnickú skladbu si aj roky opakoval v pamäti, kým ju položil definitívne na papier. Preto jednotlivé slová, vety a slohy ako celok vyznievajú v dokonalej harmónii, forma býva ľubozvučná, obsah strhujúci, úderný. Mor ho!, podľa staroslovienskeho bojového výkriku Mar ha!, sa stalo nákazlivo obľúbenou skladbou, hoci z historického hľadiska je zápas „slovenského“ kmeňa Lemiakov pod Devínom v 4. storočí proti rímskemu cisárovi Konštantínovi prinajmenšom sporný.

Chalupka si získal Ľudovítov obdiv aj vtedy, keď na jar či v skoré leto 1831 pod vplyvom francúzskej Júlovej revolúcie tajne odišiel bojovať po boku poľských vlastencov proti cárskemu samoderžaviu. Ako prvý štúrovec sa tak postavil so zbraňou v ruke zoči-voči smrti, s úmyslom biť sa za slobodu a spravodlivosť.

V tom istom roku sa vrátil z Haliče s vážnym zranením na krku, ktoré sa mu ozývalo po zvyšok života. Preto je na všetkých obrazoch a fotografiách so šálom okolo krku. V kontaktoch s revolučne naladenými poľskými študentmi pokračoval aj počas štúdií teológie vo Viedni, ale po rokoch v básni Všeslav nazval ich povstanie „nešťastnou vojnou, záhubou slovanskej slobody, keď bojoval brat proti bratovi“. Koncom 30. rokov tušil búrku, aká v Uhorsku nebola od pádu Veľkomoravskej rí­še.

Horná Lehota – Horná Lehota

Pod ďumbierskym masívom na najčestnejšom mieste evanjelického cintorína nad Hornou Lehotou stojí od augusta 1886 štíhly pomník z bieleho mramoru. Pochádza z dielne ostravských bratov Beckovcov. Na rozdiel od iných štúrovských básnikov, napríklad Andreja Sládkoviča, Chalupka netrel biedu. Preto sa mu na pekný náhrobník nemuseli skladať Slováci, ale postavili ho z jeho ušetrených peňazí. Podľa poslednej vôle mu do kameňa vyryli dvojveršie z básne Branko: „Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ svoj ľúbil som.“

Vedľa neho leží manželka a za ním má hrob jeho otec Adam. Tiež farár, spolu tu kázali 91 rokov! Keď V Lehote pôsobil v rokoch 1894 a 1895 ako kantor spisovateľ Jozef Gregor-Tajovský, posadil tu tri lipy, za čo ho na súde zažaloval druhý Chalupkov nástupca na fare maďarón Kovács. Tak sa za pár rokov zmenila politická situácia na Slovensku… Ešte na fotografiách z nedávnych liet vidno dva košaté stromy, no teraz tam stojí iba jeden, lebo do toho napravo udrel blesk. Že by rebel Chalupka dosiaľ tam hore niekoho provokoval?

Miesto posledného odpočinku Sama Chalupku, jeho...
Miesto posledného odpočinku Sama Chalupku, jeho ženy a otca na cintoríne nad Hornou Lehotou, so symbolickými reťazami. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Pochovávali ho v máji 1883 desiati kňazi a zbor učiteľov mu zaspieval štvorhlasne. Dlhánsky smútočný sprievod od kostola až na cintorín sa tiahol celou dedinou. Vtedy pod tunajší cirkevný evanjelický zbor aj z okolitých osád patrilo 4-tisíc duší, dnes sotva 400. Od cintorína je ako na dlani údolie rozdelené podľa konfesií i s dvoma kostolmi, dvoma cintorínmi a zachovanými zrubovými domami so šindľovou strechou.

Hornolehoťania, medzi ktorými sa Chalupka narodil aj zomrel, sa nikdy nepočítali za dedinčanov, ani ľudový kroj nenosili. Obec sa prvýkrát písomne spomína v roku 1406. Až do polovice 16. storočia sa tu ťažilo zlato. Obyvatelia sa zaoberali baníctvom, pastierstvom, drevorubačstvom, v 19. storočí tu bolo významné stredisko tkania plátna, súkna a výroby slávnych čipiek, ktoré chlapi predávali po celej habsburskej monarchii aj na Balkáne, v Rusku a Lombardii. Neskôr zväčša pracovali v Podbrezovských železiarňach.

Zo života Sama Chalupku

  • Narodil sa 27. februára 1812 v Hornej Lehote v rodine evanjelického farára a literáta Adama Chalupku.
  • Základné vzdelanie získal od otca, študoval na nižšom gymnáziu v Šajovskom Gemeri, na lýceu v Kežmarku a v Rožňave, od roku 1827 na lýceu v Bratislave (filozofia a teológia).
  • Roku 1829 jeden z iniciátorov založenia Spoločnosti reči a literatúry česko-slovenskej, v rokoch 1831–1832 jej podpredseda. Členom tajného spolku Vzájomnosť (1837) a Tatrín (1844).
  • Na jar alebo začiatkom leta 1831 tajne odišiel do Poľska, kde sa zúčastnil na povstaní proti cárskemu samoderžaviu. Vrátil sa zranený, po uzdravení štyri roky súkromný vychovávateľ v Demänovej, aby si nasporil peniaze na ďalšie štúdium.
  • Po absolvovaní teologickej fakulty vo Viedni 11. júla 1834 navštívil v Budapešti Jána Kollára, ktorý mu v tom istom roku uverejnil v Národných spievankách tri básne, a nastúpil na miesto kaplána v Chyžnom. Odtiaľ poslal Štúrovi list s naliehaním, aby sa z miesta úradníka v Zay Uhrovci neodkladne vrátil na bratislavské lýceum.
  • Roku 1836 mu v almanachu Plody vyšli debutové básne, stal sa farárom v Jelšavskej Teplici, kde sa o rok oženil s Eufrozínou Turanskou.
  • Po otcovej smrti v roku 1840 prevzal na 43 rokov evanjelickú faru v Hornej Lehote.
  • Počas revolúcie 1848–1849 pred hroziacim väznením ušiel na Oravu a do Liptova, kde Hurbanovi pomáhal verbovať dobrovoľníkov do vojska. V marci 1849 bol členom slovenskej deputácie vo Viedni.
  • Spoluautor Memoranda slovenského národa (1861) a účastník založenia Matice slovenskej (1863). Opäť začal časopisecky publikovať. Roku 1868 vydal jedinú zbierku poézie Spevy, ktorá vyvolala veľký ohlas najmä medzi mládežou.
  • 13. januára 1881 Chalupkovi zomrela manželka, ktorá „tešila sa zriedkavej oddanosti tamojšieho obyvateľstva“. Nasledoval ju 19. mája 1883 (zápal močového mechúra).

Z Liptova do jedenástich stolíc

Dynastia Chalupkovcov však nepochádzala z Horehronia. Korene má v inom pôvodne baníckom mestečku na opačnej strane hrebeňa Nízkych Tatier – v Partizánskej Ľupči. Dnes ospalo pôsobiaca dedinka získala mestské privilégiá už v druhej polovici 13. storočia. Pretože tam v súvislosti s ťažbou zlata a striebra povolali majstrov zo Saska, čoskoro ju premenovali na Nemeckú Ľupču. Svoj názov na súčasný zmenila až v roku 1946, v jej širokánskom chotári totiž bolo jedno z najvýznamnejších centier partizánskeho hnutia.

V 16. storočí, keď Ľupčania hromadne prešli na protestantizmus, žil tam mešťan Ján Chalupka a jeho manželka Margita. Ich syn Žigmund, evanjelický kňaz, mal sedem detí. Jeden z nich – Samuel s prispením palatína Juraja Turzu študoval na univerzite vo Wittenbergu. Potom pôsobil ako farár v Liptove, na Orave a v Trenčíne. Písal barokovú náboženskú literatúru silne slovakizujúcim jazykom.

Rodina sa rozvetvila, mnohí muži pôsobili ako farári, rektori a literáti v jedenástich stoliciach Horného Uhorska. To sa už dozvedáme od Adama Chalupku, ktorý spracoval históriu svojho rodu. Narodil sa v roku 1767 v Nemeckej Ľupči klobučníkovi Michalovi a Eve Kusej. Okrem dvoch párov dvojičiek, ktoré žili iba niekoľko hodín, mal päť detí: Jána, Karolínu, Zuzanu a Adama (až na Jána zomreli ako mladí) a nakoniec poškrabka Samuela. Adam bol najprv učiteľom v Hornej Mičinej, od roku 1792 až do svojej smrti kňazom v Hornej Lehote – 48 rokov! Venoval sa tiež náboženskej literatúre, ľudovému liečiteľstvu a bylinkárstvu. Keď sa dozvedel, že Samo je v poľskom povstaní zranený, poslal poňho voz a doma ho liečil. Mal veľkú knižnicu s vyše 1 500 zväzkami, ktorú spolu s farou zdedil v roku 1840 najmladší syn.

Ján Chalupka, narodený v Hornej Mičinej v roku 1791, bol o 21 rokov starší ako jeho brat Samo. Prvý slovenský dramatik, ktorého frašky a veselohry zľudoveli a doteraz sa hrávajú v ochotníckych i profesionálnych divadlách. Premiéra Kocúrkova v Liptovskom Sv. Mikuláši v roku 1830 mala široký ohlas, no úrady ju zakázali. Najprv bol učiteľom v Radvani, vo Viedni a vo viacerých slovenských mestách (na kežmarskom lýceu prednášal aj Samovi). Ako absolvent teológie a filozofie na univerzite v Jene sa stal roku 1824 farárom v Brezne, kde roku 1871 zomrel.

Ovládal dvanásť jazykov, verejne kritizoval maďarský šovinizmus a anonymne vydával satirické národnoobranné a protimaďarizačné brožúry. V roku 1842 sa stal členom deputácie národovcov, ktorá na cisárskom dvore vo Viedni predložila Slovenský prestolný prosbopis. Angažoval sa aj v revolúcii 1848–1849, v memorandovom hnutí a neúspešne presadzoval, aby Matica slovenská sídlila v Brezne. Mal syna Adama Jána, ktorý skonal ako dieťa. Dve dcéry – Ľudmila a Ema sa síce vydali, ale pomerne krátko nato bezdetné zomreli. Horehronská vetva Chalupkovcov tak vymrela po meči i po praslici.

Tri dni, či dva roky ho naháňali

„Samo Chalupka kázal v kostole zásadne po slovensky. Pokiaľ išlo o maďarizáciu, obrúsok si pred ústa nedával, navyše publikoval revolučné verše, a tak ho prenasledovali,“ hovorí Jana Bruncková, sprievodkyňa po bývalej evanjelickej škole, v ktorej roku 1995 otvorili Pamätnú izbu Sama Chalupku.

„Preto sem za ním často chodievala nepozvaná vizita,“ pokračuje. „Ľudia si ho vážili, lebo každému pomohol, a tak mu vždy dopredu prišli zvestovať, že sa blížia žandári. Pred jednou takou raziou ho u Kučerovcov schovali do veľkej pece a na ňu položili hrniec s vriacou polievkou. Inokedy sa preobliekol za ženu, a tak si vykračoval po dedine. Akurát netuším, čo urobil s tými fúziskami.“

Jana Bruncková ukazuje kópie Chalupkových listov.
Jana Bruncková ukazuje kópie Chalupkových listov. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Vraj raz, keď to vyzeralo, že sa tu maďarské vojsko zdrží dlhšie, vlastní ho zamurovali na fare do výklenku. Pred malé okienko, kadiaľ mu podávali vodu a stravu, prisunuli skriňu. Do chotára obce patrí aj rekreačná oblasť Krpáčovo. Tam sa raz pred žandármi v poslednej chvíli ukryl do jaskyne. Vzápätí si na jej vchode utkal sieť pavúk. Keď prenasledovatelia videli, že pavučina je neporušená, nešli dnu hľadať. Od tých čias zakázal Chalupka žene aj slúžke pavúky z domu vymetať, veď ho jeden možno i zachránil.

Výdatný prameň za jaskyňou, dnes hlavný zdroj pitnej vody pre dedinu, pomenovali práve podľa Chalupku. Tretí rok žiaci môžu absolvovať Poznávací chodník S. Chalupku okolo celej obce. V prírode trávil dlhé hodiny, zaujímal sa aj o históriu a archeológiu.

„Na vrchu Hrádok, kde sa zachovali valy prehistorickej pevnosti, kopal a našiel mnoho črepín zo starej keramiky,“ hovorí Bruncková. „Časť vystavujeme vo vedľajšej miestnosti, ale väčšinu venoval Matici slovenskej. Svoju posteľ odkázal jednému z chudobných farníkov, komodu zase inému. Vo vitrínach pamätnej izby nájdete kópie listov, školského denníka, testamentu, rukopisu básne Mor ho! aj s jeho korektúrami. Ešte že tí naši predkovia zachovali pre nás toľko histórie. Ale čo my tu ponecháme nasledujúcim generáciám? Predovšetkým plastové fľaše.“

Traduje sa, že v starších rokoch sa Chalupku pred desiatou nik neopovážil zobudiť, lebo písal verše už troška potúžený najmä po nociach. Bielou kriedou na tmavú stenu alebo na dlážku. Slúžka vedela, že tá sa môže umývať, až keď pán farár po precítení odpíše celé slohy, na ktoré si už určite nepamätal. Jeho obľúbenou tvorivou dielňou bol veľký včelín pred farou, ale keď sa aj v noci zobudil, písal potme ceruzkou po posteli či na pripravené kartičky hieroglyfy, ktoré potom na druhý deň komplikovane lúštil. Ku koncu života vážne chorľavel, videl iba na jedno oko, aj to len s riadnou lupou. Ťažko sa mu čítalo aj hovorilo, a tak mu veriaci v kostole veľmi nerozumeli. Ale zrejme k úcty k všetkému, čo predtým vykonal, neposielali ho do zaslúženej penzie.

Pomník od sochára Stanislava Biroša (1974)...
Pomník od sochára Stanislava Biroša (1974) blízko fary, kde stával včelín a Chalupka v ňom písal verše. Autor: Robert Hüttner, Pravda

„Z osobných vecí sa po ňom málo zachovalo,“ dodatočne koriguje lektorku Štefan Škorapa, evanjelický farár z Mýta pod Ďumbierom. Do jeho cirkevného zboru teraz patrí s ďalšími 17 obcami aj Horná Lehota. „V júni 1872 totiž faru, školu i kostol zničil požiar. V pamätnej izbe je originálny hádam len kalamár. Aj valaška je napodobnenina. Osobne ma veľmi mrzí, že keď v 30. rokoch minulého storočia stavali novú faru, tak aby mali čím zaplatiť, predali prvé vydanie Kralickej Biblie! Po Chalupkovi ostal v kostole nie veľmi vydarený obraz žehnajúceho Ježiša Krista od Jozefa Božetecha Klemensa z roku 1873 a dva prestrelené strieborné oltárne svietniky.“

Prestrelené?

„Áno, za druhej svetovej vojny tadiaľ viedli tvrdé boje. Kostol má síce pol druha metra hrubé steny, ale guľky sa prevŕtali, možno cez okná, alebo sa aj dnu strieľalo, do oltára, zasiahli aj vzdušnicu na organe, bola deravá ako rešeto. A nepopýšili sa vám robotníci, ktorí opravujú palisády okolo fary, že tam pred dvoma dňami našli bombu? Sedemdesiat rokov tam tíško ležala nevybuchnutá.“

Možno čakala práve na nás. Máme teda v novinách bombu. Nuž, pán Samo, vy ste stále samé prekvapenie!

Ženy. Slabá či silná stránka štúrovcov?

Všeobecne sa vie, ako ťažko Ľudovít Štúr znášal rozhodnutie Jozefa M. Hurbana oženiť sa s Aničkou Jurkovičovou, keď sa vybral „Miloslavovi na pohrab“ a po tri dni pred svadbou v Hlbokom svojho najbližšieho priateľa darmo „ešte sa snažil odviesť od úmyslu zakladania rodiny v týchto osudných časoch pre národ náš“. Lenže prvým na odstrel bol Chalupka, ktorý sa ako najstarší štúrovec do manželstva hrnul prvý. A toho rok predtým po odchode do Chyžného Štúr pred svojimi druhmi označil za budúceho slovenského Pindara a Horácia.

Hurban neskôr v Štúrovom životopise uvádza: „Ľudovítovmu ideálu najväčšmi zodpovedal mladistvý, básnický duch Sama Chalupku.“ Štúr mal pred niekdajším predsedom slovenských študentov v Prešporku rešpekt, a tak len s povzdychom v liste zo 14. októbra 1836 Ctibohovi Zochovi uvádza: „Sam. Chalupkovi po Všeslávii zazvonili, mne již docházejí pohřební verše. Vzornou tuto horlivost lichotící žena zakopala. Pokoj prachu!“ A o rok neskôr píše: „Chalupka, ten někdy nejučenlivější nejzapalenější Chalupka v loně jedné ženy usnul… Já mu již třikrát psal, Boleslavín dvakráte, a nic neodpovídá!“ Sobáš podľa Štúra zahatal Chalupkov sľubný tvorivý rozlet. Štúr sa až tak veľmi nemýlil. Básnik z hôr sa naozaj na niekoľko rokov odmlčal.

„Chalupkovo manželstvo nebolo šťastné,“ uvažuje Štefan Škorapa. „Eufrazína, dcéra zemana Jána Turanského z Oravského Podzámku, mu síce priniesla úctyhodné veno, za čo nakúpili v okolí Lehoty mnoho pozemkov, ale zostali bezdetní. Napokon majetky zdedila evanjelická cirkev, preto bola v tomto chudobnom kraji pomerne bohatá. Či naozaj po dedine behalo pár mládencov, čo sa podobali na Chalupku, to vám nepoviem. V skutočnosti bol na rozdiel od svojho brata Jána fešák a do reči sa dal bez problému s každou farníčkou.“

Častým hosťom v Lehote bol jeho spolužiak z gymnázia, neskôr spisovateľ a prvý podpredseda Matice slovenskej Karol Kuzmány, ktorý bol podľa Škorapu priam fanatik do šabľovania. Vojnový veterán z Haliče si tiež dal povedať, tak tu často mávali miestni netradičné predstavenie.

„Neraz sem zavítal na návštevu aj lekár a spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský,“ hovorí Jana Bruncková. „V roku 1855 25. septembra sem priviezol na koči Boženu Němcovú, s ktorou navštevoval miestnych literátov. Potom sem prišla už sama o štyri dni a vraj ešte niekoľkokrát. Chodievali spolu na prechádzky po okolitej prírode, zoznamoval ju s jednoduchými ľuďmi, čo potom využila vo svojej tvorbe. Bola pekná, šarmantná, inteligentná žena, tak vraj mnohým štúrovcom hlavu poplietla. Ktovie, či nie aj Chalupkovi.“

Božena Němcová.
Božena Němcová.

Je to pravda, že si dotknuté manželky evanjelických kňazov posielali listy, v ktorých sa varovali pred „tou nemravnou Češkou“?

„To som nikde nečítal,“ odpovedá farár Škorapa. „Historicky sú doložené iba dva pobyty Němcovej v Hornej Lehote. Ale potom si dlho písali. Zase si priznajme, že síce manželky štúrovcov mohli byť dobré gazdiné, matky i manželky, no hádam s výnimkou Aničky Jurkovičovej sa s nimi o politike, literatúre či o filozofii nedalo hĺbavo rozprávať. A zrazu príde z veľkej Prahy vzdelaná žena, uznávaná spisovateľka, navyše stále krásna…“

Josef Němec, ktorého za aktivity v revolučných rokoch v Čechách perzekvovali, prijal pracovné miesto v Miškovci, v meste, kde v tom čase žilo veľa Slovákov. Spisovateľka tam išla manžela skontrolovať prvý raz v roku 1851. Jej ďalšie dve návštevy v roku 1852 a 1853 už smerovali do Balašských Ďarmôt, kam Němca preložili. Na slovensko-maďarskom pomedzí už priamo pôsobila aj slovenská inteligencia.

Koncom leta 1852 sprevádzala muža na služobnej ceste do Banskej Bystrice, cestou sa zastavili v Banskej Štiavnici a na Sliači. Spoznala sa s mnohými múdrymi a zaujímavými Slovákmi, ktorí jej pomohli s poznávacím „zájazdom“ po strednom Slovensku v roku 1853 a potom o dva roky. Postupne okúzlila básnikov Jána Francisciho-Rimavského a Janka Kráľa (o ňom sa s ľútosťou vyjadrila: „Vzal si ženu pěknou, ale husu!“), banskobystrického richtára Michala Rárusa, národovca Júliusa Plošica zo Seliec, Sama Tomášika, autora známej básne Hej, Slováci!, a vari aj rímskokatolíckeho farára v Hájnikoch Štefana Záhorského, ku ktorému počas pobytu v sliačskych kúpeľoch chodila denne na obed.

Němcová 21. októbra 1855 náhle opustila Banskú Bystricu, lebo sa dozvedela, že ju špicľujú policajti. Poštovým vozom sa odviezla do Nány (súčasť dnešného Štúrova), odkiaľ už vtedy chodili vlaky do Viedne. Asi si myslela, že sa vráti do zamilovaného kraja a k jeho ľuďom. Ale to jej už nebolo dopriate.

Němcovej cesty po Slovensku však priniesli svoje ovocie. V rokoch 1857 a 1858 v desiatich zošitoch vyšli v Prahe Slovenské pohádky a pověsti. Pri celom rade z nich uvádza ako prameň Sama Chalupku a hornolehotské susedky.

Viacerí jej vyčítali, že na nátlak vydavateľa rozprávky prerozpráva do češtiny. Vlastne ich Slovákom ukradla. Pravda je však taká, že nebyť jej, na mnohé dielka ľudovej tvorivosti by sa zabudlo, takže ich zachránila. Trvalo takmer dve desaťročia, kým Pavol Dobšinský začal publikovať Prostonárodné slovenské povesti.


Čo viete o štúrovcoch?

Odpovedzte na týchto desať otázok a zistite, koľko odpovedí ste mali správne.

1. V akom období sa formoval najvýznamnejší prúd slovenského národného hnutia, štúrovci?

2. Ktorý z nasledujúcich básnikov nepatrí medzi štúrovcov?

3. Kedy uzákonil Ľudovít Štúr spisovnú slovenčinu?

4. Výlet štúrovcov na Devín 24. apríla 1836 bol jedným z najvýznamnejších podujatí slovenskej mládeže v procese národného uvedomovania na Slovensku. Na pamiatku tohto dňa si každý zvolil k svojmu menu druhé slovanské meno. Aké bolo to Štúrovo?

5. Ktorý zo štúrovských básnikov začal ako prvý používať štúrovskú slovenčinu?

6. Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. Ktorá báseň obsahuje uvedené verše a kto je jej autorom?

7. Za ktoré slovenské mesto bol Ľudovít Štúr poslancom?

8. V ktorej básni vyjadril Janko Kráľ jeho tragický postoj k revolúcii a lúčil sa tak so svojimi nádejami a snami?

9. Možno mi tvojich úst sa odrieknuť, možno mi ruku nedostať, možno mi v diaľky žiaľne utieknuť, možno mi nemilým ostať, možno mi ústam smädom umierať, možno mi žialiť v samote, možno mi život v púšťach zavierať, možno mi nežiť v živote, možno mi seba samého

10. Ako sa volal vlastným menom Andrej Sládkovič?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #Po stopách štúrovcov #Samo Chalupka