Foto: Marianna Mikešová, Pravda.sk
Časozberný film, ktorého dokončenie trvalo Ladislavovi Kabošovi takmer 10 rokov, je príbehom líbyjsko-slovenskej rodiny uprostred občianskej vojny. Sprevádzaný je autentickými zábermi z bojov prívržencov Muammara Kaddáfího s povstalcami, ktorí sa snažili o zvrhnutie režimu. Zároveň je sondou do duše ženy – zdravotníčky zachraňujúcej životy ranených aj umelkyne tvoriacej obrazy zo saharského piesku.
Láska prevážila vojnu
„Keď sme začínali točiť, zdalo sa, že to bude veľmi transparentný príbeh zdravotnej sestry, ktorá pracuje v misuratskej nemocnici, zamiluje sa do lekára, vezme si ho a konvertuje na islam. Na pohľad sa nemohlo vyskytnúť nič dramatické,“ začína svoje rozprávanie režisér a kameraman Ladislav Kaboš. Všetko sa zmenilo, keď sa dozvedel o smrti Ľubkinho manžela, ktorý sa nakazil žltačkou pri operácii. V nemocnici často nebol nedostatok materiálu, teda aj ochranných rukavíc. „Ahmed mal obrovský šarm a doslova európske cítenie, nevyžadoval od nej, aby nosila šatku, mohla šoférovať a byť sama sebou. Keď zomrel, lásku k nemu pretavila do lásky k Líbyi, ktorú ju učil spoznávať,“ pokračuje režisér.
Ľubica tak ostala sama s deťmi a svojou moslimskou rodinou. Ani sa nenazdala a povstalci zdvihli zbrane, prišla vojna. Mohla odísť spolu s deťmi prvou loďou, ale nespravila to. „Ostala v Líbyi, pretože cítila, že má čo oplatiť Líbyjčanom a musí pomôcť raneným. Aj keď bol v krajine chaos, svojím spôsobom ju mala stále veľmi rada, vždy stála na strane miestnych,“ hovorí Kaboš. Medzi povstalcami bojovali muži z jej rodiny aj známi, zapojil sa aj jej zať Násri. Líbya pre nich znamenala všetko, silou mocou ju chceli vytrhnúť z rúk diktátora Kaddáfího.
Menej nežná revolúcia
„Počas revolúcie bola Ľuba medzi obyvateľmi Misuraty obdivovaná, pretože aj keď ešte nič nebolo jasné, ona sa v rozhovoroch pre CNN či Al Arabiu vždy postavila na stranu povstalcov. Z dnešného pohľadu sme už omnoho múdrejší, vieme, že cesta k demokracii v Líbyi je veľmi zložitá a ťažká,“ myslí si režisér. Pokus o prevrat, ktorý nakoniec nevyšiel úplne podľa predstáv, prirovnáva k 89. roku v Československu. Líbyjčania túžili len po jednom, aby Kaddáfí, ktorý im svojou tyranskou diktatúrou nedal vydýchnuť, konečne skončil. „Podobne ako keď sme my štrngali kľúčami, aj oni chceli dosiahnuť kúsok slobody, lepšej budúcnosti,“ dodáva. Kto mal vtedy tušiť, že Kaddáfího prívrženci budú aj po jeho smrti naďalej ovplyvňovať dianie v Líbyi.
Režisér so svojím štábom navštívili Misuratu dvakrát, na mesto vtedy padali rakety. „Mali sme šťastie, že počas nášho pobytu pravdepodobne nespadla žiadna, avšak večer predtým, než sme prišli, spadla raketa na susedný dom, hneď vedľa toho, kde sme mali bývať. Samozrejme, mali sme strach,“ popisuje Ladislav Kaboš. Podarilo sa im získať aj zábery z prvej línie s pomocou arabských povstaleckých amatérskych žurnalistov, ktorí v Misurate vytvorili mediálne centrum a svoje materiály posielali do arabských televízií či CNN. S veľkým nasadením dokumentovali javisko aj zákulisie arabskej jari v Misurate.
„Všade bola prítomná veľká eufória, naivne si mysleli, že keď umrie diktátor, razom bude lepšie, zavládne demokracia. Bojovali za ideály, za lepší život. Samozrejme, že dnes, keď sú v Líbyi dve vlády a ešte väčší chaos, je pohľad na arabskú jar pokrivený,“ vysvetľuje dokumentarista.
Snaha povstalcov rozšíriť povedomie o situácii v Líbyi do sveta výrazne pomohla k vzniku dokumentu. Miestni ochotne spolupracovali, neboli potrebné žiadne povolenia pre nakrúcanie, dokonca ani v mešite či škole. Jediné problémy zažili ešte pred vojnou, za Kaddáfího totalitného režimu. Všade boli takzvaní „tajní“, objavili sa vraj pri prvom šuchnutí kamery. „Fungovalo to podobne ako u nás v čase neslobody. Tajní boli vaši najbližší kamaráti, o ktorých by ste to nikdy nepovedali. Mali sme taxikára, ktorý sa o nás staral. Keď som sa ho spýtal, či nás pustia do lietadla s kazetami, povedal, že nie, že tých kaziet je príliš veľa. Pritom videl len jednu z nich. Nahnalo nám to strach,“ rozpráva Kaboš. S prepravou natočeného materiálu im potom pomohli na ambasádach.
Nemocnica v Syrte
Zvyknúť sa vraj dá na všetko, aj na neustálu hrozbu. Vtedy človek musí vedieť, že stať sa môže čokoľvek a kedykoľvek. Problém spôsobilo niečo celkom iné. „Začali sme sa báť, aby sme sa s Ľubou nepostrieľali navzájom, pretože prišla ponorková choroba. Boli sme s ňou tých najťažších časoch, keď musela riešiť svoje osobné existenčné problémy. Točili sme napríklad aj vtedy, keď sa chystal posledný boj o Syrtu a Ľuba sa pripravovala na najväčší nápor ranených,“ hovorí Kaboš.
Syrta bola vtedy obkľúčená povstalcami a Kaddáfí svoje rodné mesto bránil do posledného muža. Pár dní po tom, ako štáb odišiel z poľnej nemocnice v Syrte, priniesli tam krvácajúceho Kaddáfího. „Chýbala trocha a keby sme tam ostali, mali by sme ho nakrúteného,“ zalamuje režisér rukami. O niekoľko dní na to Kaddáfí zomrel.
Foto: Pravda.sk, Marianna Mikešová
Líbyjské pamiatky
Ladislav si spomína na jedno z prvých stretnutí s Ľubou El Malaheg. Povedala mu vtedy, že nemôže tvoriť, pretože jej chýba červený piesok. Rozhodli sa, že poň pôjdu do Sahary a zároveň sa vydajú na juh k pohoriu Akakus, kde sa nachádzajú jaskynné maľby, ktoré Ľubicu v tvorbe inšpirovali. Doteraz sa im to nepodarilo. „V období, keď jej chýbal červený piesok, som sa jej pýtal, ako je to s arabskou jarou. Ona tvrdila, že Líbyi nič také nehrozí, že Kaddáfí to nedopustí. A čo sa nestalo, behom niekoľkých týždňov bolo červeného piesku v Líbyi až priveľa,“ vysvetľuje Kaboš symboliku názvu filmu.
Autora mrzí, že ľudia kvôli nepokojom prichádzajú o možnosť spoznať krásy Líbye a mnohé jej antické pamiatky, ako Leptis Magna či Sabratha, ktoré sú navyše v permanentnom ohrození. Za ničením cenných stavieb v krajinách arabskej jari je často Islamský štát. „Veľmi sofistikovaným spôsobom naháňajú strach a sú nebezpeční pre celý svet, a to nielen pre kresťanov, ale aj moslimov. Väčšina moslimov sa s týmto besnením nestotožňuje, nie je to v súlade s tým, ako si vykladajú Korán,“ tvrdí Kaboš.
V súčasnosti má dokument Farby piesku možno o čosi väčší význam, než autor pôvodne zamýšľal. „Som rád, že som mal možnosť sledovať tento príbeh a predstaviť ho v čase, kedy celá planéta sleduje dianie v arabskom svete. Mám pocit, že je v ňom kúsok histórie začiatku 21. storočia, ktorý nás bude desiatky rokov ovplyvňovať,“ dodal na záver.