Vidiek je viac ako špajza krajiny

, 13.12.2015 12:00
Sliepky
Kŕdeľ slobodných sliepok. Autor: ,

Štvrťstoročie po páde starého režimu sa kapitalizmu podarilo dosiahnuť jeden z komunistických snov. Vyrovnal rozdiel medzi mestom a dedinou minimálne v jednom: Vidiečania, česť výnimkám, už nepestujú ovocie a zeleninu vo svojich záhradách, nechovajú ani prasiatka či hydinu, ale nakupujú pohodlne v obchodoch.

Život na vidieku sa stáva sterilne čistým, fádnym, ale tisíce ľudí pritom žijú z podpôr. Mnohí z nich pracovali kedysi v družstvách. Súčasťou ich zárobku boli aj naturálne odmeny v podobe obilia. Družstevník dostal po žatve napríklad 12 metrákov – 1¤200 kilogramov – obilia a doma vychoval najmenej tri ošípané, kŕdeľ husí, kačíc a sliepok.

V záhradách si ľudia dopestovali zeleninu od hrášku, fazule, šalátu cez mrkvu, petržlen až po zemiaky. Dediny, teda rodičia, zásobovali mestá a v nich žijúce svoje deti všetkým, čo stihli akoby úchytkom dorobiť popri svojej hlavnej práci.

Vtedy sa zrodili výrazy „paštikári“, „kabelári“. Tak Záhoráci počastovali mladých ľudí z mesta, ktorí si po návšteve rodičov odvážali z vidieka čerstvé vajíčka, domácu paštétu a všakovaké iné dobroty od vďačných mám a starých mám.

Obraz stratený v čase

Tento obraz je už minulosťou. No z času na čas možno naďabiť na relikty minulosti. Pred pár rokmi navštívil Slovensko Francúz Joёl Diaz. Keď veľký obdivovateľ Milana Rastislava Štefánika so svojím priateľom dorazili do Štefánikovho rodiska, Košarišťania usporiadali na počesť Francúzov pravú domácu zabíjačku. Joёl Diaz sa cítil ako v siedmom nebi – vo Francúzsku sa už rodinné zabíjačky desaťročia nerobia. Bol to preňho sviatok.

Joёl Diaz zakáľačku starostlivo nafotil a vždy, keď stretne Slovákov, listuje vo fotoalbume a s nadšením rozpráva o nezabudnuteľnej domáckej atmosfére. "Uchovajte si svoje dedičstvo,“ zaklína každého Slováka. Hneď dodáva, že vo Francúzsku je poľnohospodárstvo už len vecou farmárov profesionálov.

Vlastne aj na Slovensku, lenže kým francúzske poľnohospodárstvo produkuje zeleninu, ovocie, mlieko, mäso v nepredstaviteľnej šírke druhov a rôznych pôvodných výrobkov, u nás domácu produkciu vytláčajú dovozy. A keď si chcú ľudia pochutnať na hurkách, kaši, tlačenke či klobásach, šikovní starostovia organizujú obecné zabíjačky. Nedávno jednu takú robili dokonca v malom okresnom meste Turčianske Teplice.

Hej, našincom sa cnie po tom, čo im žiaden obchod nepredá. Lenže ani najlepší obchod s potravinami nedá ľuďom prácu, ktorú im dávali záhumienky, polia a maštale plné zvierat. V obchode si potraviny možno kúpiť, ale nie dorobiť.

Prečo sa Slovensko, ktoré je typickou vidieckou krajinou, tak náhle zmenilo? Môže za to kolektivizácia, ktorá priniesla veľkovýrobné poľnohospodárstvo? Alebo rozpad družstiev a domáceho potravinárstva? Príchod obchodných reťazcov, kde sa tak pohodlne nakupuje sedem dní v týždni?

Na to raz dajú odpoveď odborné ekonomické a sociálne štúdie, ale aj bez nich je jasné, že keď sa dedina prestane venovať pôde a zvieratám, ktoré ju vždy obklopovali a živili, začne odumierať.

Reči a chlieb

"Ak má vidiek žiť, musia sa ľudia, ktorí ho obývajú, teda aspoň časť z nich, aktívne živiť poľnohospodár­stvom.“ Túto myšlienku razí Stanislav Becík, možno najznámejší spomedzi ponovembrových ministrov poľnohospodárstva. Becík mnohým utkvel v pamäti svojou spanilou jazdou po Slovensku, keď sa koňmo vydal naprieč krajinou, aby zistil, aký je skutočný stav poľnohospodárstva a aby povzbudil ľudí ochotných pracovať "na rodnej hrude“.

Na Slovensku odjakživa platilo: reči sa hovoria a chlieb sa je. Mimochodom, chlieb je možno jednou z posledných potravín, pri ktorých ľudia nepochybujú, že pochádza zo slovenského obilia a múky a upiekli ho v slovenských pekárňach. No už mlieko, mäso, zelenina či ovocie sú odvšadiaľ, pritom každý vie, že najlepšie sú čerstvé potraviny, ktoré dorobili doma. Keď sa teda Becík po ročnom ministrovaní vrátil naspäť na dvorské družstvo, mal možnosť v praxi ukázať, ako zamestnať ľudí pri toľko osobne propagovanom pestovaní zeleniny, chove kráv, husí, kačíc, sliepok, oviec a kôz a či sa to vôbec oplatí. Čas ukázal, že oplatí!

Päť kilometrov za Dvormi nad Žitavou leží Branovo, neveľká obec s ani nie 600 obyvateľmi. Pred vstupom do dediny padne do oka farma dvorského družstva Gazdovský dvor. Nikto ju nemôže prehliadnuť, nielen kvôli pútačom, ktoré na ňu upozorňujú už pri ceste z okresného mesta Nové Zámky. Branovo priťahuje zrak čerstvo vysadenými alejami hrabov a orechov, ktoré lemujú hospodárstvo. Kde v našich časoch niekto vysadil novú aleju? Máme len tu a tam v krajine roztrúsené pozostatky starých grófskych stromoradí, ktoré vylamujú víchrice, šoféri a ich nešetrní súčasní správcovia.

Ešte než návštevník vkročí do Gazdovského dvora, všimne si na poli deväť veľkých fóliových hangárov. Družstvo v nich pestuje papriku a rajčiny, ktoré sa v Požitaví vždy dorábali. Kedysi sebestačné južné Slovensko vypravovalo vlaky zeleniny do Prahy a severných Čiech. Súčasník, aký to paradox, dostane v obchodných reťazcoch skôr papriku z južnej Moravy ako zo slovenského juhu. Becík dokazuje, že papriku sme pestovať nezabudli.

Farma staronových čias

A už sme prekročili bránu Gazdovského dvora. Je to niekoľkohektárový areál s krásnou zelenou lúkou. Sprava ju lemuje veľký výbeh pre niekoľko tisíc kotkodákajúcich sliepok. Na farme si možno kúpiť čerstvo znesené vajíčka. Sliepky nie sú ničím prikrmované, okrem obilia. Motajú sa po dvore, užívajú si slnka, občas si vyhrabú červíka či nejakú pandravu ukrytú v pôde a keď znesú vajce, pyšne kotkodákajú. Sú to vajíčka, aké si za socializmu mladé rodiny nosili do panelákov z návštev starých mám žijúcich na vidieku.

Vedľa slepačieho výbehu je maštaľ s hnedými krátkosrstými kozami, majú ich tu 66, o kúsok ďalej je ovčín, kde je stádo vyše 150 oviec plemena cigája a lacaune, z mlieka ktorých vyrábajú syr, bryndzu a žinčicu. Becík pochopil, že ak má roľník prosperovať, musí ponúknuť viac ako len mäso či mlieko. Preto všetko, čo sa dá, na Gazdovskom dvore "finalizujú“, teda spracúvajú na hotové výrobky, aké sa na Slovensku vyrábali od nepamäti, ale ktoré globalizácia a vôbec všetko, čo s ňou súviselo, vytlačili úplne na okraj ponuky.

Gazdovský dvor

Päť kilometrov za Dvormi nad Žitavou leží Branovo, neveľká obec s ani nie 600 obyvateľmi. Pred vstupom do dediny padne do oka farma dvorského družstva Gazdovský dvor.

Fotogaléria
Kôň ako magnet pre
		deti.
Udiareň.
+9Otec
		Gazdovského Dvora v Branove Stanislav
		Becík.

V jednej maštali chovajú na Gazdovskom dvore holuby. To, že Stanislav Becík obnovil chov husí a kačíc, ide akosi v súlade s duchom čias. Ale kto by choval holuby okrem vášnivých holubárov! Nie sú to športové, ale úžitkové holuby chované na pekáč, pravda, nedržia ich v klietkach, ale môžu slobodne lietať. Na farme si možno vybrať hociktorého z utešených bacuľatých holubov, práve tak králika či rozložitú sliepku na nedeľnú polievku, či riadne osvaleného kohúta, akého vedia odchovať už len na francúzskych farmách.

Raz do týždňa porážajú v Branove desať – dvanásť bravov a k tomu jedného býčka. Na zabíjačkové špeciality neváhajú ľudia cestovať zo širokého okolia. Výrobky sú v mihu rozpredané. Keď predá družstvo stokilovú ošípanú na bitúnok, dostane za ňu 130 eur, keď ju predá v podobe výrobkov ako na Gazdovskom dvore, zinkasuje 290 eur. Tu je Becíková odpoveď na otázku, či sa chov ošípaných oplatí, alebo nie.

Lenže čo je vo svojej podstate ošípaná? Spisovne povedané prasa, ľudovo sviňa – a tá smrdí, či sa to niekomu páči, alebo nie, preto ich mladí vidiečania neradi vidia v blízkostí svojich obydlí. Nečudo, že chlievy z dvorov zmizli, namiesto nich tam stoja garáže, altánky alebo bazény.

Šťastie poľných zajacov a sŕn

Veru, slovenský vidiek sa zmenil, ľudia chcú žiť inak – teda rovnako kvalitne a pohodlne ako v meste. Becík s týmto tvrdením nesúhlasí. Vraví, že nie všetci túžia po takomto spôsobe života a pripomína, že vidiek bol a musí zostať špajzou krajiny. Ako však ňou má byť, keď ľudia nechcú pracovať v poľnohospodár­stve, lebo málo vynáša, zato práce je tu do úmoru.

Málo? Nie, pokiaľ sa ponúkne čerstvá zelenina a ovocie alebo kvalitné výrobky, o ktorých sa módne hovorí ako o potravinách s "vyššou pridanou hodnotou“, teda pritom ide o poctivé výrobky vyrobené s remeselným potravinárskym fortieľom. Becík našiel aj spôsob, ako urobiť prácu v poľnohospodárstve atraktívnejšou a formu, ktorá ani moderným vidiečanom neprekáža – gazdovský dvor nie je za sedliackym domom ako kedysi, ale na družstevnej farme.

Na branovskom dvore chovajú všetko, čo kedysi patrilo k prosperujúcemu gazdovstvu, vrátane trinásť koní. Nie sú to hocaké kone ale havranie frízske vraníky a spolu s nimi nóniusy, elegantné a mocné zvieratá, ktoré vždy fascinovali mladých ľudí, chlapcov aj dievčatá. Kone prevážajú na kočoch návštevníkov po farme, niekedy si ich objednajú svadobčania, ale kone sa nevyhnú ani tvrdej práci. Orú záhumienky, ťahajú vozy so senom, zapriahajú ich, ako treba: raz do koča, inokedy do voza.

V jednom má Becík pravdu: ak raz padnú kone deťom do oka, je to prvý predpoklad, že sa raz môžu ocitnúť na poľnohospodárskej škole. A ak sú už na nej, povedzme na levickej či nitrianskej strednej odbornej škole, potom majú študenti prax na Gazdovskom dvore. Obom školám ju ponúkol dávno predtým, než sa začalo hovoriť o potrebe duálneho vzdelávania, Stanislav Becík.

Keď študenti po týždni práce z Branova odchádzajú, nevedia sa dočkať, kedy sa opäť na farmu vrátia. A to je znak toho, že sa rodí nová generácia, pokolenie ľudí, pre ktorých je poľnohospodárstvo alternatívou k súčasnému rušnému spôsobu života. Obrábanie pôdy, pestovanie rastlín, chov zvierat ako plnohodnotný spôsob života, ktorý prináša nielen naplnenie potravinovej komory krajiny, ale aj uspokojenie a obyčajné, no také dôležité šťastie. Pre ľudí i zvieratá. V móde je dnes anglický pojem welfare zvierat.

Obyčajne sa pod ním chápe pohodlie zvierat, dané napríklad veľkosťou kotercov pre ošípané, kravičky či klietok pre nosnice. Dnes ich únia striktne chovateľom predpisuje ako jednu z podmienok tzv. správnej chovateľskej praxe.

Málokto sa však zamýšľa nad „šťastím“ poľných zajacov či sŕn žijúcich na poliach, ktoré sú na kukuričných, repkových či pšeničných poliach odsúdené na monodiétu. Veruže im neprospieva. Stanislav Becík preto veľké bloky monokultúr najmä v okolí studničiek a potokov narušuje pol- až jednohektárovými pásmi šťavnatej lucerny. Tak by malo v praxi vyzerať trvalo udržateľné poľnohospodárstvo – priateľské voči človeku, zvieratám, rastlinám, jednoducho voči prírode, súčasťou ktorej sú aj ľudia, hoci sa sami z prírody nevedno prečo vyčleňujeme.

Na poľnohospodárstvo, ako vidno, sa možno pozrieť aj inými očami. Nie je beznádejne stratenou vartou, nie je neperspektívnym odvetvím, naopak, je, ba môže a musí sa stať jedným z motorov obnovy života na vidieku. Je schopné zamestnávať ľudí, veď na branovskej farme ich našlo prácu a tým aj zmysel života osemnásť. Pre malú dedinu je to výrazné polepšenie. Gazdovský dvor donedávna neznámu viesku zviditeľnil a tá sa má čulo k životu. Majú tu opravený most, krásne chodníky, teraz obnovili kostol. Dedina prosperuje z obrobeného chotára a farmy, kde sú maštale plné poctivo chovaných zvierat.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vidiek #ovocie a zelenina #pestovanie #chov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku