Lebensborn zabezpečoval aj umiestnenie detí, ktoré zavliekli do ríše na ponemčenie z okupovaných území. Matky zotrvávali väčšinou v domovoch len krátko, spravidla niekoľko týždňov pred pôrodom, prípadne i po ňom. Bolo medzi nimi aj viacero cudziniek (prednostne napríklad „rasovo cenné" Nórky), ktoré otehotneli s nemeckými vojakmi. Všetky sa podrobili politickej výchove a rôznym školeniam. Mnohým z nich to nevadilo, niektoré boli dokonca pyšné na to, že patria k nacistickej elite.
Anonymita a diskrétnosť programu Lebensborn, ktoré boli kedysi tak výhodné pre nezosobášených rodičov, sa stali prekliatím pre ich deti. Mnohé z nich dlhé desaťročia netušili, prečo sa narodili v dedine typu hornobavorského Steinhöringu alebo Klosterheidu pri Berlíne.
Matky o tom často mlčali, alebo sa vyhovárali na útek pred spojeneckým bombardovaním. Mená otcov, ak si to dotyční nepriali, v dokumentoch chýbali. Niektorí z nich, ako sa potomkovia po rokoch dozvedeli, boli vojnoví zločinci.
Spojenie s Lebensbornom matky popierali spravidla preto, že spolok nemal ani za nacistov dobré meno. Jeho tajomné objekty boli považované za akési verejné domy pre príslušníkov SS, kde elitní vojaci programovo privádzali „rasovo cenné" Nemky do iného stavu. Táto legenda, pre ktorú neexistujú pevné dôkazy, je živá dodnes.
Bola na nej napríklad postavená i zápletka českého filmu Der Lebensborn – Prameň života, natočeného v roku 2 000 Milanom Cieslarom podľa predlohy Vladimíra Körnera.